Stručný prehľad biblických pojmov XIII. časť

XIII. časť: K

Kánon Biblie

Súbor biblických kníh považovaných cirkvou za Božie Slovo, tzn. Duchom Svätým inšpirované Písmo. Grécke slovo kánon, ktoré znamená „pravidlo, mierku“, sa v kresťanstve od 4. storočia používa na označenie záväzného zoznamu kníh Starej a Novej zmluvy. V prípade Starej zmluvy je kánon protestantského kresťanstva prakticky totožný so židovským a obsahuje 39 kníh. V prípade židovského kánonu sa počet kníh líši len vďaka tomu, že niektoré knihy spájajú (napr. Knihy Samuelove, knihy Kráľov alebo Ezdráša a Nehemiáša). Starozmluvný kánon rímskokatolíckej cirkvi obsahuje navyše 9 tzv. deuterokánonických kníh, ktoré sa nenachádzajú v hebrejskej Starej zmluve, no sú súčasťou starovekého gréckeho prekladu hebrejskej Biblie, známeho ako Septuaginta, ktorá bola akousi „Bibliou prvých kresťanov“. Židia ani protestantskí kresťania deuterokánonické spisy nepovažujú za Bohom inšpirované, môžu však byť cenným svedectvom o vývoji myslenia a spirituality židovského národa v období medzi Starou a Novou zmluvou. Novozmluvný kánon, obsahujúci 27 kníh, sa ustálil v treťom storočí a ako kresťanskými autoritami inšpirované Božie Slovo sa vymedzil oproti množstvu ostatných ranokresťanských spisov. Novozmluvný kánon je prijímaný rovnako katolíkmi aj protestantmi.

Kniha Kazateľ

Kniha Kazateľ býva považovaná za spis múdreho kráľa Šalamúna, ktorý v nej rekapituluje svoj život a opisuje svoje hľadanie zmyslu všetkého, „čo sa deje pod slnkom“. Podľa židovskej tradície napísal kráľ Šalamún Pieseň piesní počas svojej mladosti, v strednom veku napísal Príslovia a vo vysokom veku knihu Kazateľ ako zhrnutie svojej životnej múdrosti. Kniha poukazuje na márnosť a prázdnotu hľadania pozemského životného šťastia mimo Boha a jeho Slova. Kazateľ vo svojom živote hojne zakúsil úspech, bohatstvo, slávu a všetky zmyselné rozkoše a o tomto všetkom hovorí, že je to „márnosť márností, všetko je márnosť“ (1,2). Kniha odporúča mladým ľuďom tešiť sa zo svojej mladosti a zároveň žiť zodpovedne s vedomím, že Boh privedie na súd každý ľudský skutok (11,9-10). Volá ľudí k tomu, aby pamätali na svojho Stvoriteľa, kým sú mladí a nie je neskoro (12,1) a celú svoju múdrosť zhrňuje do odporučenia: „Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj“ (12,13). Kniha Kazateľ bola napísaná okolo roku 935 pred Kr. a je vhodným čítaním pre každého hľadajúceho človeka zamýšľajúceho sa nad zmyslom života v našom bezhodnotovom svete.

Kňaz

V časoch Starej zmluvy stáli v úrade kňazov muži, ktorých úlohou bolo praktické vykonávanie bohoslužobných obradov, tzn. prinášanie obetí v Svätostánku. Boh si vyvolil kmeň levitov (potomkov Léviho), aby sa venovali službe pri svätostánku, opatrovali bohoslužobné predmety a nosili zariadenie Svätyne v priebehu putovania izraelského ľudu po púšti. Toto špeciálne postavenie prinieslo levitom isté privilégiá. Keďže nemohli vlastniť pôdu ani pracovať, žili z desiatkov ľudu. Spomedzi levitov si Boh vyvolil potomkov Árona, aby sa stali kňazmi, ktorí budú pri obradoch zastupovať ľud pred Pánom a sprostredkúvať ľudu zmierenie s Bohom a jeho požehnanie. Najvyššie postavený kňaz sa volal veľ­kňaz a jeho úlohou boli špeciálne obrady, zmierujúce ľud s Bohom, napr. počas biblického sviatku Jom kippur (Deň zmierenia).

V Novej zmluve neexistuje tento áronovský typ kňazstva. Kristus je nazývaný kňazom podľa poriadku Melchisedekovho (Žd 7), a tým je ustanovený celkom iný typ kňazstva. Kristus ako veľkňaz bol počas svojho utrpenia na kríži zároveň obetníkom aj obeťou. Ľud Novej zmluvy už viac nie je rozdelený na kňazov a ľud, ale platí tzv. všeobecné kňazstvo veriacich, ktorí sú nazývaní „kráľovským kňazstvom“ (1Pt 2,9) a ich úlohou je sprostredkovať hriešnikom zmierenie s Bohom skrze obeť Ježiša Krista a prihovárať sa pred Bohom za tento svet (2Kor 5,20; 1Tm 2,1).

Kniha

Keď sa v Biblii hovorí o knihách, nesmieme si predstavovať viazané knihy so stranami, ako ich poznáme dnes. Biblické spisy boli zapísané na kožených alebo papyrusových zvitkoch, boli pomerne vzácne a viac ako na osobné vlastnenie boli určené na verejné predčítanie. To sa týka aj novozmluvných listov, v ktorých aj nachádzame zmienky o tom, že majú byť verejne čítané po zboroch (Kol 4,16).

List Kolosanom

Mesto Kolosy, ležiace neďaleko Laodicey, bolo sídlom zboru, ktorý založil apoštol Pavol zrejme počas svojej trojročnej služby v Efeze. Pavel tento zbor zrejme osobne nikdy nenavštívil, no bol s ním v kontakte prostredníctvom jedného zo svojich spolupracovníkov Epafrasa. Keď Epafras (pravdepodobný pastor koloského zboru) navštívil Pavla v rímskom väzení, informoval ho o tom, že do koloského zboru sa dostali falošné učenia, ktoré nahradili dôležitosť osoby Ježiša Krista ako centra kresťanského učenia zmesou mimobiblických židovských tradícií a pohanskej filozofie. Zmyslom Pavlovho listu bolo bojovať s týmto bludným učením a opísať pravú podstatu nového života v Kristovi. Pavol zdôrazňuje skutočný charakter a slávu Ježiša Krista, ktorého opisuje ako „obraz neviditeľného Boha“ (1,15) a zdôrazňuje, že v ňom telesne prebýva plnosť božstva (2,9). Krista označuje za Stvoriteľa všetkých vecí (1,16-17), hlavu cirkvi (1,18) a za jedinečný a dostatočný zdroj našej spásy (1,14.20-22). Prítomnosť Krista v živote veriaceho musí byť vidieť na jeho každodennom živote, na jeho správaní (3,1-17), rodinných vzťahoch (3,18-4,1) a disciplíne duchovného života (4,2-6). Témou listu je teda zvrchovanosť, nadvláda a dostatočnosť Krista. Apoštol Pavel napísal list Koloským okolo roku 62 po Kr.

Listy Korinťanom

Mesto Korint patrilo medzi najdôležitejšie grécke metropoly Pavlových čias. Ťažilo zo svojej strategickej polohy na dôležitej obchodnej ceste, ktorá spájala sever Grécka s Peloponézom. Mesto Korint malo dva veľké prístavy, ktoré ho činili prekvitajúcim obchodným a priemyselným centrom. Na skalnatej plošine nad mestom bola akropola, na ktorej sa nachádzal slávny Afroditin chrám. Náboženské obrady, počas ktorých bola uctievaná táto bohyňa lásky, boli spojené s kultickou prostitúciou, čo zapríčinilo príslovečnú nemravnosť mesta. Kresťanský zbor v Korinte založil apoštol Pavol počas svojej druhej misijnej cesty okolo roku 50 po Kr. Do korintského zboru Pavol napísal zrejme až 4 listy, do kánonu Novej zmluvy boli zahrnuté dva z nich, druhý (náš 1Kor) a štvrtý (náš 2Kor).

Prvý list apoštola Pavla Korinťanom má dva hlavné ciele. Pavol sám v ňom snaží napraviť vážne problémy korintského zboru, o ktorých sa dopočul, a tiež odpovedá na otázky, ktoré mu kresťania z Korintu poslali a udeľuje im rôzne rady. Problémy, ktoré Pavol rieši, sú nasledujúce: tolerancia incestu (5,1-13) a sexuálnej nemorálnosti všeobecne (6,12-20), súdne spory medzi kresťanmi (6,1-11), popieranie zmŕtvychvstania a humanistické chápanie kresťanských právd (k. 15) a tiež konflikty ohľadom „kresťanskej slobody“ (k. 8 a 10). Pavol ďalej vysvetľuje problematiku celibátu a vstupu do manželstva (k. 7), hovorí o poriadku na bohoslužbe, pričom opisuje rôzne charizmatické prejavy Ducha a dáva usmernenia pre ich používanie (k. 11-14). V súvislosti s bohoslužbou píše tiež o večeri Pánovej (11,17-34). Svoj list Pavol končí výzvou na zbierku pre chudobný jeruzalemský zbor (k. 16). Prvý list Korinťanom bol napísaný okolo rokov 55 až 56 po Kr.

Druhý list Korinťanom je asi najautobiografickejším listom apoštola Pavla. Napísal o situácii, keď sa dozvedel, že počas jeho neprítomnosti došlo k útokom na jeho apoštolskú autoritu. Cieľom jeho listu je povzbudiť tých, ktorí mu zostali verní, a odhaliť falošných učiteľov hovoriacich proti Pavlovi. List má tiež pripraviť korintský zbor na Pavlovu ohlásenú návštevu. V úvode listu Pavol ďakuje Bohu za potešenie, ktorého sa mu dostáva, keď čelí utrpeniam pre evanjelium. Hovorí o pravej povahe kresťanskej služby a zdôrazňuje potrebu oddelenia od sveta. V 7. kapitole listu prejavuje radosť nad pokáním mnohých veriacich z korintského zboru, ktorí sa predtým búrili voči jeho autorite. Aj v tomto liste Pavol povzbudzuje k štedrosti a k aktívnej účasti na zbierke pre jeruzalemský zbor (k. 8-9). V závere listu Pavol mení tón a venuje sa obhajobe svojho apoštolstva (k. 10-13). Druhý list Korinťanom bol napísaný približne v rokoch 55 až 56 po Kr.

Knihy kráľov

1. a 2. Kniha kráľov sú historické knihy Starej zmluvy, ktoré sú voľným pokračovaním Samuelových kníh a opisujú dejiny izraelských a judských kráľov. Svojím rozsahom pokrývajú obdobie od začiatku vlády kráľa Šalamúna (970 pred Kr.) až do časov odvlečenia obyvateľov Jeruzalema a Judska do Babylonského zajatia (586 pred Kr.). Účelom týchto kníh bolo pripomenúť Židom, zavlečeným do Babylona slávnu históriu ich národa, aby tak nestratili povedomie o svojich koreňoch a o Božích skutkoch, sprevádzajúcich ich dejiny. Autora kníh kráľov nepoznáme, ale je zrejmé, že išlo o prorocky obdarovaného historika, ktorý interpretoval dejiny judských a izraelských kráľov vo svetle zmluvy medzi Bohom a jeho ľuďom.

Prvú Knihu kráľov môžeme rozdeliť na dve hlavné časti. Prvá z nich opisuje vládu kráľa Šalamúna a tá druhá to, čo sa stalo po rozdelení kráľovstva na severné Izraelské kráľovstvo a južné Judské kráľovstvo za vlády Šalamúnovho syna Rechabeáma. Dočítame sa tu, prečo k tomuto rozdeleniu došlo, a vidíme, ako sa rozdelili osudy oboch kráľovstiev a vznikli dva od seba nezávislé kráľovské rody. Pokračovanie mesiášskej línie bolo naďalej spojené iba južným kráľovstvom a s rodom potomkov kráľa Dávida.

Aj druhú knihu Kráľov môžeme rozdeliť na dve časti. Prvá časť sa zaoberá dejinami oboch kráľovstiev pred zničením severného Izraelského kráľovstva Asýrskou ríšou v roku 722 pred Kr. V druhej časti čítame o dejinách Judského kráľovstva až do jeho vlastného pádu roku 586 pred Kr, kedy bolo zničené Babylonskou ríšou a jeho obyvatelia odvlečení do zajatia.

V Knihách kráľov vidíme striedanie vlád bezbožných kráľov, ktorí umožnili odpadnutie Božieho ľudu od Pána a rozmach pohanských praktík, a vlád zbožných, spravodlivých kráľov, ktorí očistili krajinu od modiel a viedli ľud k návratu k Božiemu slovu a uctievaniu pravého Boha. Božím hlasom v období kráľov boli proroci ako Eliáš, Elizeus, Jonáš, Izaiáš či Jeremiáš.

Duchovným odkazom Kníh kráľov je skutočnosť, že bezbožný život krajiny vedie k Božím súdom a,  naopak, celonárodné pokánie k zmiereniu s Bohom, k požehnaniu a prosperite krajiny. Knihy kráľov boli napísané okolo rokov 560-550 pred Kr.

Kresťan

Slovom kresťan označujeme každého nasledovníka Ježiša Krista. Slovenské slovo kresťan už je odvodené od gréckeho výrazu christianos, ktorý doslova znamená kristovec, ten, kto patrí Kristu a nasleduje Krista. Učeníci boli prvýkrát nazvaní kresťanmi v zbore v Antiochii (Sk 11,26).

Kristus

Slovom Kristus prepisujeme do slovenčiny grécke slovo Christos, ktoré je ekvivalentom hebrejského výrazu Mašíjach a znamená Pomazaný. V prípade Ježiša Krista teda nejde o meno, ale o titul. Pomazaný je Pánom povolaný a zmocnený zachrániť a vyslobodiť Boží ľud. Viac info pozri heslo Mesiáš.

Kríž

Rímsky popravný nástroj, na ktorom zomrel mučeníckou smrťou Pán Ježiš Kristus. Poprava na kríži bola jednou z najkrutejších popráv praktizovaných v dejinách ľudstva. Odsúdeného na smrť najskôr zbičovali bičom z kožených remienkov (flagellum), potom musel odniesť vodorovné brvno kríža (patibullum) až na miesto svojho ukrižovania, ktoré sa zvyčajne nachádzalo za hradbami mesta. Práve toto brvno nemohol Pán Ježiš pre slabosť uniesť, preto mu s ním pomohol Šimon z Kyrény. Pred odsúdeným kráčal hlásateľ, ktorý niesol tabuľku, na ktorej bol napísaný prehrešok odsúdeného. Keď došli na miesto popravy, kati svoju obeť vyzliekli, položili na kríž tak, aby mal priečne brvno pod plecami, a paže odsúdeného k nemu priviazali alebo pribili, pričom klincami neprebíjali dlane odsúdeného, ako býva zvyčajne zobrazované, ale jeho predlaktia. Toto priečne brvno potom zdvihli a pripevnili na zvislý trám. Nohy, ktoré boli tiež priviazané, alebo ako v prípade Pána Ježiša pribité, mala obeť nad zemou. Hlavnú váhu tela niesol spravidla kolík (sedile), na ktorom ukrižovaný sedel. Takto nechali odsúdeného zomrieť hladom alebo vyčerpaním. Niekedy sa rozhodli smrť urýchliť zlámaním nôh popraveného, ako to bolo v prípade dvoch lotrov ukrižovaných s Ježišom.

Kristova smrť na kríži nám priniesla odpustenie hriechov a zmierenie s Bohom. Kríž symbolizuje hanbu a pokorenie, zároveň však je skrze neho zjavená Božia sláva a múdrosť, lebo jeho prostredníctvom sú zachraňovaní tí, ktorí veria v Krista. Pán Ježiš volá svojich učeníkov, aby každý deň zapreli seba samého a niesli svoj kríž. Týmto nesením kríža myslel zapretie nášho sebectva, naše podriadenie sa Božej vôli a ochotu znášať pre Krista aj protivenstvá (Mt 10,38; 16,24), a práve to sú znaky pravého učeníctva.

Knihy kroník

1. a 2. kniha kroník, niekedy tiež nazývané Knihami Paralipomenon. Sú záznamom dejín Božieho ľudu Starej zmluvy „od Adama až po Kýrov dekrét” z roku 538 pred Kr., umožňujúci judským zajatcom návrat z núteného babylonského exilu. Aj keď sú tieto spisy anonymné, podľa rabínskej tradície ich napísal kňaz Ezdráš, aby pripomenul navrátilcom ich dejiny a duchovné dedičstvo predkov. Knihy kroník vyzdvihujú vyvolenie židovského národa, dôležitosť Zákona, jeruzalemského chrámu a kňazskej služby rovnako ako nádej Božieho ľudu na príchod Dávidovho potomka, ktorý bude ako Mesiáš sedieť na Dávidovom tróne naveky.

Prvých 9 kapitol 1. knihy kroník sa venuje genealogickej histórii Izraela (rodokmeňom) od Adama až po Dávida. Tieto rodokmene sú najrozsiahlejšími a najkomplexnejšie spracovanými rodokmeňmi v celej Biblii. Od 10. kapitoly až do poslednej, 29. kapitoly, čítame o vláde kráľa Dávida. Oproti 2.knihe Samuelovej vynecháva 1. kniha kroník opis temných stránok Dávidovho života a jeho zlyhania a sústredí sa na pozitíva, predovšetkým jeho prípravu na neskoršiu stavbu chrámu, ktorú zrealizoval Dávidov syn Šalamún.

2. knihu kroník môžeme tiež rozdeliť na dve časti. Kapitoly 1 - 9 pojednávajú o vláde kráľa Šalamúna, ktorá bola „zlatým vekom“ pokoja, slávy a prosperity Izraelského kráľovstva. Centrom tohto obdobia je v podaní 2. knihy kroník, stavba a posvätenie chrámu, ako centra uctievania pravého Boha. Kapitoly 10 - 36 sú zamerané na dejiny judského kráľovstva po skončení Šalamúnovej vlády a odtrhnutí severného Izraelského kráľovstva. Tieto kapitoly sa sústredia predovšetkým na opísanie vlády dobrých, bohabojných kráľov, počas ktorých vlády Judsko zažívalo duchovné prebudenia a reformy.

Knihy kroník boli napísané v rokoch 450-420 pred Kr.

Krst

Doslovným významom slova krst, po grécky baptizma, je „ponorenie“. V Biblii sa stretávame s pojmom krst v štyroch rozličných súvislostiach. Čítame o vodnom krste, Jánovom krste, o krste Duchom Svätým a o Ježišovom krste utrpenia.

Vodný krst

Pri krste ide o ponorenie do vody „v meno Otca, Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19), ktoré je symbolickým vyjadrením kresťanovho stotožnenia sa s Kristovou smrťou a vzkriesením. Človek, ktorý sa krstí, sa celý ponorí do Božieho mena, čím vyjadruje to, že patrí Bohu a tiež duchovnú skutočnosť, že spolu s Kristom zomrel starému životu a spolu s ním bol prostredníctvom znovuzrodenia vzkriesený k novému životu, životu v Kristovi a pre Krista. Podľa Písma nejde o umytie telesnej špiny, ale ide o „záväzok dobrého svedomia voči Bohu“ (1Pt 3,21), to znamená o skutok poslušnosti Božiemu slovu, ktoré hovorí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16,16). Biblický krst je v rozpore s dnes tak rozšírenou praxou krstu nemluvniat. Krst je dobrovoľným a vedomým prejavom viery krstenca a mal by nasledovať až po jeho obrátení ku Kristovi.

Jánov krst

Ešte pred začiatkom Kristovej verejnej služby vy­stúpil Ján Krstiteľ, volal izraelský ľud k pokániu a na znamenie tohto pokánia ich krstil (Mk 1,1-8). V tomto prípade krst symbolicky vyjadroval obmytie hriechov.

Krst Duchom Svätým

Naplnenie Duchom Svätým, ku ktorému došlo na Letnice v Jeruzaleme, Biblia tiež nazýva krstom, to znamená ponorením do Ducha Svätého (Sk 1,4-5). Ide o skúsenosť, nasledujúcu po obrátení človeka ku Kristovi, ktorá predstavuje jeho zmocnenie ku kresťanskej službe a k tomu, aby sa stal Ježišovým svedkom (Lk 24,49; Sk 1,8). Pri krste Duchom Svätým človeka Duch naplní a v jeho vnútri sa stane duchovným prameňom, tryskajúcim k večnému životu (J 7,37-39). Táto skutočnosť sa prejaví hovorením v jazykoch, prorokovaním alebo ostatnými charizmami, darmi Ducha Svätého (Sk 2,4; 10,44; 1Kor 12,4-11).

Krst Kristov

Toto slovné spojenie označuje mieru utrpenia Pána Ježiša Krista, Jeho doslovné ponorenie do utrpenia na kríži (Mt 20,22-23; Lk 12,50).

Krv

Podľa Biblie je krv svätá a veľmi vzácna tekutina. V krvi sídli duša, tzn. život človeka alebo zvieraťa. Preto je od čias Noachových, kedy Boh po potope dovolil jedenie mäsa zvierat, zakázané konzumovať krv, a to pod trestom smrti. Toto nariadenie bolo vydané dávno pred Mojžišovým zákonom, ale je v ňom opakovane zdôraznené (Gn 9,4; Lv 17,10-14;Dt 12,23-25). Nespravodlivo preliata krv volá k Bohu po pomste, teda po potrestaní vinníka (Gn 4,10; 9,5-6).

V Starej zmluve existoval systém zvieracích obetí, ktorý bol predobrazom obeti Pána Ježiša Krista. Na obetné zvieratá boli prenesené hriechy ľudí a preliata krv obetí tieto hriechy prikryla a uzmierila ľudí s Bohom. Dokonalá obeť bola prinesená až prostredníctvom Kristovej smrti na kríži. Preliata krv Božieho Baránka má moc zmieriť s Bohom každého človeka, ktorý uverí v Krista, a získať preňho odpustenie hriechov. Kristova krv je pre nás prostriedkom vykúpenia, očistenia a posvätenia našich životov (Iz 52,15; Žd 9,13-14; 1Pt 1,18-19).