Stručný prehľad biblických pojmov XIV. časť

XIV. časť: L

Láska

Láska, po hebrejsky ahava, po grécky agapé, je základnou črtou Božieho charakteru vo vzťahu k ľuďom a stvorenému svetu. Písmo dokonca hovorí, že Boh je láska (1J 4,7-8). Na rozdiel od ľudskej lásky, ktorá vychádza z preferencie (obľuby) toho, koho milujeme, a má teda isté črty sebectva, je Božia láska k človeku dokonale nesebecká, čistá, dávajúca a absolútne úprimná. Boh nenávidí hriech, jeho láska k hriešnikom však pretrváva a je dôvodom, prečo Boh poslal na svet svojho Syna ako Spasiteľa tých, ktorí v neho uveria (Žid ١,٩; J ٣,١٦). Láska je tiež hlavným prikázaním pre veriacich v Starej aj Novej zmluve a podľa Krista je láska zhrnutím a naplnením Božieho zákona, Tóry, a učenia Prorokov (Dt 6,4-9; Mt 22,36-40). Milovať máme na prvom mieste Boha, a to celým srdcom, celou dušou a z celej svojej sily. Kristus dodáva, že toto prikázanie je nasledované druhým, ktoré hovorí o láske k blížnym, ktorých máme milovať rovnako ako seba samých. Láska by mala byť základnou motiváciou pre všetko, čo kresťania robia. To, že sa kresťania navzájom majú v láske, je podľa apoštola Jána dôkazom toho, že naozaj milujú Boha (1J 4,20).

Légia

Hlavný oddiel rímskeho pešieho vojska, ktorý tvorilo 4000 až 6000 mužov. Légia bola rozdelená na 10 kohort, z ktorých každá sa skladala zo 6 stotín. K légii niekedy patril tiež malý oddiel jazdy v počte 120 jazdcov. Písmo používa výraz légia pre označenie veľkého množstva, v Mt 26,53 o anjeloch a v Mk 5,9.15 a Lk 8,30 o démonoch, ktorými bol posadnutý človek z Gadary.

Letnice

Biblický „sviatok týždňov“, hebr. chag šavuót, alebo „sviatok päťdesiatich dní“, gr. pentekonta hémeras, sa slávi 50 dní (7 týždňov) po obeti pozdvihnutia, ktorá sa prináša na začiatku osláv Pesachu, židovskej Veľkej noci. Na tento sviatok bolo zakázané konať akúkoľvek všednú robotu a bolo vyhlásené bohoslužobné zhromaždenie v Jeruzalemskom chráme, ktorého sa mal zúčastniť každý dospelý izraelský muž (Lv 23,21). Židovská tradícia v intertestamentálnom období začala označovať Letnice za výročie vydania Zákona na vrchu Sinaj. Bolo to práve na Letnice, 50 dní po Kristovom zmŕtvychvstaní, kedy bol na cirkev vyliaty Duch Svätý, zrodila sa prvá cirkev a začalo sa kázanie evanjelia všetkým národom, sprevádzané prejavmi Božej nadprirodzenej moci (Sk 1 a 2).

Leviatan

Tajomné bájne stvorenie, o ktorom sa dočítame iba na piatich miestach v Starej zmluve. Ide o morskú obludu, ktorá je stelesnením protibožských síl a je označovaná tiež ako „morský drak“ či „skrútený had“ (Ž ٧٤,١٤; Iz 27,1). Na vyššie uvedených miestach môže ísť tiež o symbolické stelesnenie Egypta, Asýrie a Babylona. Obsiahly popis tohto stvorenia nám podáva kniha Jób 40,25-41,26.

Léviovci (Leviti)

Potomkovia Léviho, tretieho syna Jákoba a Ley, ktorí tvorili zvláštny kmeň izraelského národa oddelený pre službu Bohu. Boli špeciálnym Božím vlastníctvom namiesto prvorodených synov Izraela. Na rozdiel od ostatných kmeňov nedostali do dedičného vlastníctva žiadne územie, ale bývali v 48 mestách, z ktorých bolo 6 tzv. útočiskových miest, v ktorých mohol nájsť ochranu vrah utekajúci pred krvnou pomstou. Ich úlohou bola starostlivosť o Mojžišov svätostánok a neskôr o chrám a chrámovú bohoslužbu. Medzi Léviovcov patrili aj Mojžiš a jeho brat Áron. Kňazskú službu v pravom zmysle slova mohli vykonávať iba potomkovia Árona, ostat­ní Léviovci mali na starosti iba pomocné služby okolo Svätyne. Léviovci žili z desiatkov, ktoré im platili ostatné izraelské kmene. Pasáže Zákona, ktoré hovoria o Léviovcoch, nájdeme v Ex 6,16-27; Nu 3,5-51; Nu 18,21-26; Nu 35,1-8.

Levitikus

Biblická kniha Levitikus, nazývaná tiež 3. Mojžišova, obsahuje inštrukcie, ktoré dal Boh Mojžišovi v priebehu dvoch mesiacov pred dokončením Svätostánku. Jej grécky názov Leuitikon, pochádzajúci zo Septuaginty, doslova znamená, že ide o knihu „týkajúcu sa Léviovcov“. Tento názov je trocha nepresný, lebo táto kniha hovorí predovšetkým o kňazskej službe, a kňazi tvorili spomedzi Léviovcov iba určitú úzku skupinu. Hebrejský názov knihy Va jikra, „a volal...“ vychádza zo začiatočných slov knihy v Lv 1,1.

Levitikus je príručkou kňazskej služby, ktorá rozsiahle hovorí o rôznych druhoch obetí (kap. 1-7), o ustanovení kňazov a o podmienkach ich služby (kap. 8-10), o rituálnej čistote a nečistote a rozlišovaní medzi nimi (kap. 11-15) a od 17. do 27. kapitoly nachádzame tzv. zákon svätosti, ktorý hovorí o Božích štandardoch pre čistotu a svätosť jeho ľudu. Opakuje sa tu Boží príkaz, ktorý je hlavnou témou knihy Levitikus: „Buďte svätí, pretože ja Hospodin, váš Boh, som svätý“ (19,2; 20,7.26). Výraz „svätý“ sa v Levitiku vyskytuje viac ako 100-krát a keď sa týka ľudí, hovorí o čistote a poslušnosti. Veľkou témou knihy je tiež prehľad biblických výročných sviatkov, ktorý nachádzame v kapitole 23.

Ľud

Výraz ľud, hebr. ám, gr. laos, v Biblii označuje duchovno národné spoločenstvo Božieho vyvoleného ľudu Izraela, s ktorým Boh jedná a uzatvára zmluvy. Byť súčasťou Božieho ľudu znamená mať účasť na záväzkoch a požehnaniach Božej zmluvy s ním. Ostatné národy sú v Biblii označované pojmami hebr. gojím, gr. ethnoi, ktoré sa prekladajú buď ako „pohania“, alebo „národy“. V období Starej zmluvy tvorili Boží ľud výhradne príslušníci izraelského národa, tzn. fyzickí potomkovia Jákoba, a jednotliví pohania, ktorí sa k nim pripojili a stali sa súčasťou spoločenstva Izraela. V období Novej zmluvy sa Kristova cirkev, tvorená okrem Židov tiež obrátenými pohanmi, stáva ľudom duchovne pripojeným k spoločenstvu Izraela, a má rovnako ako on podiel na Abrahámových požehnaniach (R 11; Ga 3,13-14). V dnešnej dobe, kedy je v európskej spoločnosti veľmi silno prítomný individualizmus, je potrebné zdôrazňovať skutočnosť, že Biblia okrem nášho osobného vzťahu s Bohom zdôrazňuje tiež potrebu stať sa súčasťou Božieho ľudu, spoločne Pána nasledovať a slúžiť mu.

Lucifer

Toto latinské meno, ktoré znamená „Svetlonos“, je prekladom pomenovania padnutej duchovnej bytosti, opísanej v 14. kapitole proroka Izaiáša, ktorá sa chcela rovnať Bohu a vzbúrila sa proti nemu. Doslovný preklad hebrejského mena tejto bytosti Helel ben Šachar je „Žiariaci, Syn rannej zory“. Verš o páde tejto bytosti (Iz 14,12) korešponduje s Ježišovým výrokom v Lk 10,18: „Videl som satana padať z neba ako blesk.“ Lucifer bolo teda meno vysoko postaveného anjela, ktorý sa vzbúril a stal sa satanom, Božím protivníkom. Apoštol Pavol nás varuje, že jeho taktikou používanou dodnes je to, že sa „tvári ako anjel svetla“ (2Kor 11,14), a zvádza tak ľudí.

Lukášovo evanjelium

Evanjelium podľa Lukáša je podrobným popisom Ježišovho života a služby, ktoré po dôkladnom preskúmaní výpovedí očitých svedkov zostavil evanjelista Lukáš, ktorý bol lekárom a dobrým priateľom apoštola Pavla, zúčastnil sa jeho misijných ciest a napísal tiež knihu Skutky apoštolov (Lk 1,1-4; Kol 4,14). Svoje evanjelium adresuje rovnako ako knihu Skutkov Theofilovi, ktorého oslovuje „vznešený“. Na základe tohto oslovenia sa môžeme domnievať, že išlo o nejakého rímskeho úradníka, alebo minimálne o bohatého, vysoko postaveného človeka. Lukáš je kresťanom pohanského pôvodu, a tak je aj jediným autorom biblickej knihy nežidovského pôvodu.

Lukáš svoje rozprávanie píše pre čitateľov z pohanov, píše chronologicky, veľmi podrobne a často sa venuje vysvetľovaniu židovských reálií, ktoré nemusia byť ľuďom žijúcim mimo územie Izraela známe. Ježišov rodokmeň na rozdiel od Matúša nesleduje iba k Abrahámovi, ale až k samotnému Adamovi (3,23-28), ukazuje tak na Ježišov ľudský pôvod a vyobrazuje ho ako dokonalého „Syna človeka“, Boha, ktorý sa stal človekom a svojou obeťou na kríži zabezpečil možnosť spasenia celému ľudstvu, všetkým Adamovým potomkom. Lukášovo evanjelium obsahuje zo všetkých evanjelií najpodrobnejší opis Ježišovho detstva (1,5-2,40) a stručne sa zmieňuje aj o jeho dospievaní (2,41-52). Ide o najobsiahlejšie evanjelium a o najdlhšiu knihu Novej zmluvy. Lukáš napísal svoje evanjelium pravdepodobne medzi rokmi 60-63 po Kr.