Svedectvo manželov Vincurských

IVANA

Vyrástla som ako dieťa rodičov, ktorí chodili do kostola a verili v Boha. Modlila som sa každý večer tak, ako ma naučila mama a nikdy som nemala problém ísť v nedeľu do kostola. Tešila som sa na prvé sväté prijímanie, ale asi ako každé dievča, najviac na krásne šaty. To, že som mala podľa rímskokatolíckej vierouky prvýkrát prijať telo Kristovo, ma nijako zvlášť nezaujímalo. Neskôr sa ale všetko, čo sa týkalo náboženstva, stalo pre mňa veľmi dôležitým. Ako trinásťročná som sa veľmi tešila na birmovku, pretože som tam mala dostať sedem darov Ducha Svätého a stať sa cirkevne dospelou. Milovala som prípravné omše a bola som jednou z mála, kto naozaj chcel birmovku. V ten deň som však mala také stresy, že som si nedokázala uvedomiť nič iné iba to, že sa bojím. V kostole som si tri hodiny utierala spotené ruky a z lavice sledovala zástupcu biskupa. Prišla som k nemu a odišla som presne rovnaká a nepocítila som nič nové. V tej chvíli mi to bolo jedno, ale neskôr som zistila, že som sklamaná. Nepoznala som Boha ani o kúsok viac, bol rovnako ďaleko ako predtým.

Moja viera sa zmenila, keď som mala šestnásť, ale to nebolo po prvýkrát, čo si ma Boh zavolal. Volal ma trikrát a ja som až na tretíkrát počúvla. Prvýkrát som počula Jeho hlas v tábore v Častej Papierničke pri Modre. Bol to tábor, ktorý organizovala Detská misia a mňa tam zavolala kamarátka. Mala som desať a bol to ťažký týždeň, pretože som po prvýkrát bola bez mojej rodiny. Veľa som počúvala o Bohu a o tom, čo pre nás spravil. Počula som príbehy o ľuďoch, ktorí dôverovali Bohu, ktorí sa ním nechávali viesť, ktorí sa s ním rozprávali ako s dobrým priateľom, ako s otcom. Počula som svedectvá o tom, ako mu odovzdávali svoje životy. Rozumela som málo – vlastne takmer nič. Bola som malá a bolo mi smutno za domovom. Viac som tam nechcela ísť.

Avšak ako štrnásťročná som išla s kamarátkou na tento tábor predsa len znova. Opäť som počula veľa zvláštnych príbehov, opäť som si spievala piesne o Bohu. Keď sa nás naša chatková vedúca raz spýtala, či žijeme s Bohom, povedala som: „Neviem, verím v Boha, ale neviem.“ Teraz mi je jasné, že z tejto odpovede tú pravú odpoveď poznala, a tiež, že som už vtedy vnímala, že to, čo v mojom živote je, nestačí na to, aby som mohla povedať: „Áno, žijem.“

Keď som mala šestnásť, zmyslom môjho života bola len škola a knihy, ktoré som čítala stále. Opäť som išla do tábora na pozvanie kamarátky. Tentokrát to bol tábor z evanjelickej fary v našej obci. Hrali sme kopec hier, každý deň sme chodili plávať, spievali, rozprávali sme sa. Hlavným vedúcim bol starší bielovlasý pán, ktorý nemal problém vyhnať nás pred raňajkami okúpať sa do priehrady, alebo sme si pre ne museli najskôr zo dve hodiny vyšliapať na nejakú zrúcaninu. Volali sme ho Vojto. V jeden večer nám kázal a potom povedal, že kto sa chce ísť radšej baviť von, tak nech ide. Vnútri zostalo asi 30 mladých ľudí vrátane mňa. Už si presne nepamätám, ako Vojto začal, viem ale, že keď sa spýtal, či sa niekto chce modliť a dať Bohu svoj život, tak som sa spolu s ďalšími postavila. Vojto hovoril a my sme opakovali po ňom. Tiež si už, žiaľ, celkom nepamätám, čo presne som hovorila. Viem ale, že to boli také základné veci ako to, že verím Bohu, že verím, že vzal moje hriechy na seba, aby som ja už nemusela za ne trpieť, ale aby som mohla žiť večne.

Vtedy som si ešte dostatočne neuvedomovala, čo som to vlastne spravila. Bola som len hľadajúca osoba, ktorá vedela, čo chce, len nevedela, ako to dostať. To, že sa niečo zmenilo, som v ten večer nezistila a nezistila som to ani na druhý deň. Keď som sa po tábore vrátila domov, menilo sa postupne všetko. Získala som najlepšie kamarátky a veľa iných kamarátov. Už som nebola sama. Vedomie, že je so mnou Niekto, kto ma miluje a chráni, kto ma nikdy neopustí, bolo úžasné. Chodila som na evanjelickú faru na Dorast a na Mládež. Zoznámila som sa s ďalšími mladými ľuďmi. Oprášila som Bibliu, ktorú som dostala na pätnáste narodeniny, ale nechápajúc, ako sa to vôbec dá čítať, som ju vtedy po prečítaní dvoch kníh zo Starého zákona odložila. Teraz som začala Novým zákonom a keď som ho prečítala, vrátila som sa k Starému. Všetko nejako začínalo dávať zmysel. Na Doraste sme chválili Boha, čítali a modlili sa. Nejaký čas nebol žiaden problém s tým, že v piatok som u evanjelikov a v nedeľu idem do katolíckeho kostola. Vedela som, že nejaké rozdiely medzi cirkvami sú, ale kašlala som na to. Nemala som žiaden problém, jednoducho som bola katolíčka, ktorá žije s Bohom, číta Bibliu a ktorá si bola istá nebom a spásou. Vtedy, keď bolo všetko nové a dokonalé, som nechcela riešiť to, že istota spásy a vierouka rímskokatolíckej cirkvi sú vzdialené asi tak ako nebo od pekla.

Po čase sa ale začali vynárať rôzne otázky. Na jednom výlete sa ma kamarát spýtal na katolícke omše, a tak som začala vysvetľovať to, čo som vedela z hodín náboženstva. Dal mi ale zopár otázok, ktoré ma dostali do pomykova a nevedela som na ne odpovedať. Začala som trocha rozmýšľať, či som niekde v Biblii čítala o veciach, ktoré nám boli predkladané na náboženstve a bola som dosť zmätená. No aj tak som si chcela stáť za svojím – nechodila som predsa 16 rokov do kostola nadarmo!

Nuž, dostala som sa k nejakým videám a knihám a, samozrejme, stále som mala pri sebe Bibliu, v ktorej som hľadala tie diskutabilné verše, ktoré sa vzťahovali na tvrdenia katolíckej cirkvi alebo na tvrdenia protestantov a nebola som nadšená tým, čo som nachádzala. Šestnásť rokov mojej katolíckej viery sa rúcalo ako domček z kariet.

Mrzelo ma to, mrzelo ma, že už sa na omšu nedokážem pozerať tak ako predtým, a že moja viera je iná ako viera celej mojej rodiny. Stálo nás to zopár slovných súbojov a zopár nepochopení, kým sme sa všetci zmierili s tým, že toho druhého podľa svojho obrazu tak ľahko neprerobíme. Časom ale prišlo zmierenie a naučili sme sa jeden druhého rešpektovať.

U Boha sa všetko mení na dobré a tak, aj keď som po obrátení nejaký čas vnútorne zápasila s tým, že som chodila na katolícke gymnázium s povinnými omšami a modlením, nakoniec som si aj tam našla svoje miesto na hodinách Biblického krúžku a na Biblickej olympiáde, kde som sa v duchu bavila na tom, že vyhráva „protestantský“ tím. V poslednom ročníku sa ukázalo, že tá škola mi dala do života ešte omnoho viac než len vzdelanie. Našla som si tam… alebo lepšie povedané našiel si ma tam môj manžel, ktorý sa obrátil aj vďaka môjmu svedectvu.

MARTIN

Napriek tomu, že som sa narodil do tradičnej katolíckej rodiny, ako dieťa som bol pokrstený (a to by z pohľadu katolíckej cirkvi malo veľa znamenať), a z vlastnej vôle som chcel ísť študovať na cirkevné gymnázium, nebol som vôbec veriacim človekom. Bol som skôr ateistom, ale ešte presnejším vyjadrením by bolo, že som v kontexte viery v nadprirodzeno alebo v posmrtný život, nebol ničím. Jednoducho som to nikdy neriešil a spätne ani neviem povedať, čo som si vlastne presne myslel.

Pamätám sa, že na naše gymnázium prišli minimálne dva alebo trikrát prednášať znovuzrodení kresťania. Môže to byť prekvapivé, ale naozaj čas od času dostali takíto hostia priestor, dokonca i zahraniční, čo aj spätne hodnotím ako výnimočnú vec. Tí, ktorých si aspoň matne pamätám, hovorili o Bohu a ako im stretnutie s Ním zmenilo životy. Nedokážem si vôbec vybaviť, aký som z toho mal dojem, čo som si o tom vlastne myslel. Zrejme nič. Nedotýkalo sa ma to osobne a asi to len prešlo mojou hlavou bez toho, aby mi to stálo za hlbšie premýšľanie. Moja spolužiačka a budúca manželka, Ivanka, bola v tej dobe už znovuzrodená. Vravela mi, že sa vtedy veľmi tešila, že konečne aj mnoho spolužiakov a učiteľov počulo evanjelium. Po prednáške ale zistila, že aj všetci ostatní (ne)reagovali na dobrú správu asi podobne ako ja.

Prvýkrát som sa o kresťanstvo začal naozaj zaujímať až v maturitnom ročníku. Niektorí asi už tušia, čo mohlo byť príčinou. V poslednom ročníku som sa dosť vážne zaľúbil do Ivanky a nakoľko náklonnosť bola opätovaná, hoci zatiaľ skôr opatrne, začali sme spolu tráviť aj nejaký čas mimo vyučovanie. Počas našich rozhovorov mi došlo, že Ivanka je iná, trochu „divná“, že kresťanstvo vníma celkom inak, než som na to bol zvyknutý. Svojím spôsobom ma to upútalo, ale zároveň som vo vnútri kládol odpor. Nechcel som veľmi veriť tým istým veciam. Zároveň som ale bol priťahovaný k nej a chcel som s ňou byť každú voľnú chvíľu. Vedel som si s ňou predstaviť budúcnosť. Ani ako človek vo svete som nemal veľmi ambíciu do tridsiatky „skúšať“, „užívať si“ a experimentovať vo vzťahoch a spomínam si dokonca na mierny pocit depresie pri pomyslení, že s Ivankou mi to asi predsa nemôže vyjsť. Veď kto kedy videl, aby som zostal celý život s prvým dievčaťom, ktoré so mnou išlo na čaj. Ale ja som veľmi chcel, aby to vyšlo. K najhorším pocitom ale asi patrili ojedinelé momenty, kedy mi Ivanka dávala najavo, že nie som v jej živote číslom jedna.

Samozrejme, že Ivanka nebola úplný kresťanský samotár. Mala znovuzrodených priateľov a s niektorými z nich ma zoznámila. Aj na ich životoch som videl, že sa s nimi niečo muselo stať. Hovorili mi o tom, ako sa obrátili, uverili v Boha a ten úplne zmenil ich životy. Vôbec som nepochyboval, že to je skutočné. Vedel som, že si to nevymýšľajú. Veď prečo by to aj robili? Otázkou už len bolo, či k takýmto ľuďom chcem patriť aj ja.

Hoci som s tým chvíľku bojoval, napokon som pragmaticky dospel k záveru, že najlepším východiskom bude „naladiť sa na rovnakú vlnu“. Vyriešil by sa tým problém rozdielnych životných priorít u mňa a u Ivanky a kto vie, celý môj život sa možno tiež dá do poriadku. Mal som ale hŕbu otázok, na ktoré som chcel odpovede. A tie otázky boli nezriedka veľmi ťažké.

Nakoľko od malička som inklinoval k bádaniu, predovšetkým k historickému, a bol som už ako tínedžer zvyknutý čítať odbornú literatúru aj v cudzom jazyku, poňal som svoje hľadanie Boha tiež v tomto štýle. Čítal som viacero kníh, vzal som si aj Bibliu, aby som vedel, o čom to teda vlastne je, pričom som asi trošku dúfal, že dospejem k momentu, kedy si poviem: „Tak toto je skutočne nesporný argument pre vieru v Boha.“ K ničomu takému pochopiteľne nedošlo a moje skúmanie a hľadanie chvíľku trvalo, než som dospel do štádia, kedy som už veľmi chcel, aby sa mi Boh konečne nejako zjavil, ale nevedel som, čo vlastne pre to idem ďalej robiť, čo ešte idem čítať a skúmať.

Moje hľadanie vyvrcholilo 19. apríla 2012 asi o pol desiatej večer. Bol som sa prejsť, ako som mal vo zvyku, a premýšľal som, čo ďalej. Pamätám sa len, že som sa vtedy pomodlil asi prvú úprimnú modlitbu vo svojom živote, ktorá znela: „Bože, ak naozaj existuješ, prosím Ťa, len chcem mať v živote to isté, čo majú oni (Ivanka a kresťania, ktorých som spoznal)“. Odpoveď prišla zakrátko vo forme myšlienky, o ktorej som vedel, že nepochádza z mojej hlavy. V mysli sa mi vynoril obraz mňa a Ivanky, ako stojíme oproti sebe a držíme sa za ruky. Nad nami bola nejasná tretia postava, o ktorej totožnosti som nemal pochybnosti. V ten moment ma zalial nával emócií, aký som dovtedy nezažil. Tam vonku som sa rozplakal a padol na kolená. Vtedy som uveril, že Boh je, že ma prijal a pozná túžby môjho srdca. Skrze myšlienku mi zjavil, že nemá žiaden problém s tým, aby som bol s Ivankou, naopak, že naozaj chce, aby sme obaja, spolu, patrili jemu. Celý proces od prvej vážnejšej schôdzky s Ivankou po moje obrátenie trval približne 5 mesiacov. Mal som vtedy osemnásť rokov.

Pamätám sa, že keď som o svojom zážitku celý nadšený hovoril Ivanke alebo pár ďalším kresťanom, boli pochopiteľne dosť skeptickí. Asi ma trochu podozrievali, že sa iba na kresťana hrám, a že to robím kvôli dievčaťu. Skutočne, robil som to na začiatku kvôli dievčaťu, ale vedel som, že to nie je hra. Keď aj po chvíli videli, že sa mením a môj život je iný, pochybnosti sa stratili.

Najsilnejším dôkazom znovuzrodenia pre mňa pritom nebol emocionálny zážitok, ktorý by hociktorý ateista označil za nejaké vsugerované emocionálne vzplanutie, ale zmena zmýšľania i skutkov, ktorá prišla z veľkej časti automaticky, bez toho, aby som sa o ňu musel snažiť. V mojom vnútri sa niečo muselo zmeniť. Na istú dobu tento obrat, napriek tomu, že to bol nesporne obrat k lepšiemu, spôsobil pomerne vážne napätie v rodine a tiež medzi priateľmi. To však časom úplne povolilo – aspoň pokiaľ ide o rodinu.

Zakrátko sme prostredníctvom Ivankiných kresťanských priateľov, konkrétne Ondreja a Ivetky Betákových, spoznali ľudí z trenčianskej misijnej skupiny Kresťanských spoločenstiev Milosť, ktorú viedol Ľuboš Zachar. Viacerí z nich, samozrejme vrátane Ľuboša, výrazne pomohli pri mojom počiatočnom formovaní a ja s Ivankou sme medzi nimi napokon zakorenili. Naše životy sa odvtedy posunuli tak, že už nemá ani zmysel zamýšľať sa nad tým, kde by som bol, ak by som neuveril Bohu. Jeho bezhraničná dobrota sa mi jasne ukázala v tom, že ma hneď prijal, napriek tomu, že som paradoxne vôbec nehľadal svojho Stvoriteľa samotného, ale len riešenie v zásade drobných peripetií môjho neskúseného života.