„Poď a nasleduj ma!“

Svedectvo manželov Takácsovcov

Vyrastala som ako deviate dieťa z desiatich na juhu Slovenska v baptistickej rodine, preto ma možno zaradiť aj do tzv. „besiedkovej generácie“. Od detstva som sa pohybovala medzi znovuzrodenými kresťanmi, preto som vnímala aj modlitbu od srdca ako prirodzenú súčasť svojho života. Už v ranom detstve som mala viacero „menších“ svedectiev o tom, ako Boh odpovedal na moju modlitbu. Preto som nemala v skutočnosti dôvod pochybovať o existencii Boha.

No po takomto „zbožnom“ detstve nastúpilo u mňa okolo dvanásteho roku búrlivé obdobie puberty a postupne som prepadala do rebélie voči ľuďom aj voči Bohu. Nebavilo ma byť „inou“, „divnou“, nepochopenou. Preto som začala v sebe zvádzať boj s cieľom presvedčiť samú seba, že ten Boh je predsa len akási fantasmagória. Moje oblečenie malo čoraz tmavší farebný odtieň a potrhané rifle ovešané zicherkami sa javili ako schodná cesta k pocitu prijatia mojimi rovesníkmi. Postupne prišla prvá cigareta, prvé krčmové posedenie pri pive a akákoľvek droga bola zrazu doslova na dosah ruky. Diabol v mojom mladom veku vyskúšal naozaj veľké množstvo návnad k tomu, aby si ma zotročil, zdevastoval môj život a zničil moju ľudskú dôstojnosť. Na druhej strane som však, napriek môjmu mladému veku, mala dobrú známosť Božieho slova, čo ma zrejme zachránilo v kritických situáciách, kedy som dokázala odolať pokušeniam siahnuť po droge, pretože som sa bála Boha. Boha Biblie som však poznala hlavne ako prísneho, nemilosrdného, ktorý tresce a karhá, a to ma priviedlo do pasce zákonníctva. Na jednej strane som „trieskala Božie slovo o hlavu“ každému, kto nezapadal do môjho kontextu chápania Boha, no na druhej strane bola moja duša rozorvaná a môj duchovný život bol v skutočnosti len náboženskou formou bez obsahu.

Ako čas plynul, čoraz hlbšie som si uvedomovala, že s takýmto pokrytectvom musím skoncovať. Mala som 14 rokov, keď som prvýkrát zažila silné Božie volanie: „Poď a nasleduj ma!“ Pamätám si, ako som si vtedy kľakla, plakala a vyjednávala s Bohom, že ja to veľké množstvo prikázaní nedokážem zo svojich síl naplniť. No Jeho odpoveďou bolo: „Ja ti pomôžem.“ Stalo sa to práve na jednom kresťanskom festivale, kam som si pôvodne išla iba užiť nejaké koncerty s kamošmi. Po tomto Božom dotyku mi bolo jasné, že potrebujem nejaký zbor, kde sa budem môcť ďalej budovať a zdieľať. Keďže väčšina mojich príbuzných v tom čase preferovala „individualistické“, domáce kresťanstvo, bolo pre mňa náročné vybrať si vhodné spoločenstvo veriacich, no napokon som sa začlenila do jedného spoločenstva v Komárne. Veci sa začali meniť k lepšiemu, no naďalej som mala pre svoju aroganciu pokazený vzťah s rodičmi. Keď som dovŕšila 18 rokov, odsťahovala som sa od rodičov a aj keď som si medzičasom podala prihlášku na VŠ, zaumienila som si, že začnem nový život v zahraničí. Hneď po maturite som nasadla do lietadla a letela k bratovi, ktorý býval v mestečku neďaleko Londýna. Tešila som sa, že som konečne dosiahla „svoje“, v nádeji, že tam nájdem svoje šťastie.

V to leto v zahraničí však došlo k ďalšiemu zlomu v mojom živote. Opäť som zažila silné Božie volanie, tentoraz to bol však jasný odkaz, že sa mám vrátiť na Slovensko a mám ďalej študovať. Znova to bol ťažký boj, no Pán opäť zvíťazil a ja som na druhý deň ráno už sedela v lietadle smerom na Slovensko. Keby mi vtedy bol niekto povedal, koľko dobrých vecí má pre mňa Pán pripravených tu v tejto krajine, nebola by som uverila a veru si ani predstaviť nechcem, čo by bolo dnes so mnou, keby som nebola poslúchla. Ešte v to leto mi dal Pán muža, s ktorým dnes už vyše desať rokov žijeme v požehnanom manželstve, vychovávame naše (zatiaľ) dve deti a obaja aktívne slúžime v cirkvi v Nitre.

Prvý rok môjho štúdia v Banskej Bystrici sa následne začal celkom dobrodružne – na internátnej izbe som priviedla svoju kamarátku k Pánovi a aj keď som bola varovaná, aby som do Kresťanského spoločenstva nechodila, práve vďaka nej som sa tam jedného dňa ocitla. Od toho dňa sa môj život radikálne zmenil, moje zákonnícke postoje odplavila Božia milosť a láska, bol to čas, kedy som začala spoznávať osobu Svätého Ducha, zažívať Jeho blízkosť a pomazanie v spoločenstve i pri osobnej modlitbe, a každý jeden dotyk z neba ma ťahal k hlbšiemu vzťahu s Pánom.

Veľa zázrakov vykonal Pán v mojom živote, no na­priek všetkému som zostala ešte roky klamaná diablom, že moje svedectvo je príliš nudné, bála som sa ďalšieho opovrhnutia ľuďmi, a preto som sa vyhýbala konfrontačným rozhovorom o Bohu. Vďaka pôsobeniu Božieho slova na môj život som však pochopila, že nič človeka nevie uspokojiť tak, ako to, keď celý svoj život zaseje do Božieho kráľovstva! Ak aj za cenu toho, že sa staneme bláznami pre tento svet, stojí to za to! Svojím svedectvom by som chcela predovšetkým povzbudiť tých z vás, ktorí máte obavy z toho, že by vaše svedectvo bolo „príliš obyčajné“, aby ste zahodili všetky predsudky a dôverovali, že evanjelium je naozaj Božou mocou na spasenie každému veriacemu a že táto Božia moc vie prúdiť cez každého z nás do takej miery, do akej my spolupracujeme so Svätým Duchom.

Endre

Môj život bol celkom obyčajný, vyrastal som ako priemerný dedinský chlapec, tiež na juhu Slovenska. Moja rodina je nábožensky založená, preto som bol vedený k pravidelnému navštevovaniu kostola. Snažil som sa toto zbožné prianie mojej mamy naplniť, no popravde ku mne farárove slová nedokázali preniknúť, takže som ten čas bral skôr ako nejakú kultúrnu vložku do každodenného života. Moja mama ma naučila v detstve niekoľko modlitieb, ktoré som sa zvykol pomodliť. Absolvoval som všetky obrady v rámci reformovanej cirkvi, no niekde v hĺbke srdca som vnímal, že mi to nestačí a musí existovať aj niečo viac. Cítil som Božie volanie, no nevedel som, čo robiť.

Po maturite som sa zamestnal u nás v dedine v jednej vinohradníckej firme, kde som od svojho kolegu v traktore prvýkrát počul skutočné evanjelium a veľmi ma zasiahli slová, ktoré v tom posolstve odzneli. Následne mi kolega ponúkol pomodliť sa s ním modlitbu spasenia. Bol som taký dotknutý, že som ponuku neodmietol a tam v traktore uprostred vinohradu som prijal Krista. Zažil som neopísateľnú radosť z toho, že mám odpustené hriechy. V tejto eufórii sme strávili celý zvyšok dňa v práci. Kolega mi zároveň ponúkol možnosť navštíviť spoločenstvo znovuzrodených kresťanov, ktoré s celou svojou rodinou navštevoval. Povedal som si, že nemám čo stratiť, tak som sa tam išiel pozrieť. Celkom sa mi tam páčilo, no nemal som silu zanechať starý spôsob života, a tak som začal žiť rozpoltene. V sobotu sme si zašli s kamošmi na diskotéku a v nedeľu som „naklusal“ na bohoslužbu chváliť Pána. Cítil som, že to nie je správne, ale opäť som bol v situácii, v ktorej som nevedel, ako ďalej. Doma som sa stretával s nepochopením, kamaráti ma začali označovať za sektára, rodina mi hovorila, že to myslím s Bohom akosi príliš vážne, a tak bolo obdobie, kedy som sa dlhšie v zbore neukázal.

Zhodou okolností sa v tom období objavilo v zbore jedno sympatické mladé dievča (Lydka), ktoré som chcel bližšie spoznať – po náročnom dobýjaní som si získal jej srdce a v roku 2009 sme sa napokon vzali. Bola to práve Lydka, ktorá ma po jednej takejto dlhšej odmlke pozvala znova do zboru. V to leto, keď priletela z Anglicka, so mnou Pán intenzívne pracoval a vyústilo to do toho, že som sa v septembri toho roku dal pokrstiť ponorením a rozhodol som sa pre radikálnu zmenu životného štýlu. Lydka v tom čase začala študovať v Banskej Bystrici, a keď som sa dozvedel, že začala navštevovať tamojšie Kresťanské spoločenstvo Milosť, mal som pochybnosti o správnosti jej rozhodnutia. No po nejakom období ma pozvala na Kresťanskú konferenciu, akú som dovtedy nikdy nezažil. Hosťom konferencie bol pastor Balázs Szabo z Maďarska a veľmi ma jeho posolstvo zasiahlo. Prvýkrát som zažil manifestáciu Božej moci na bohoslužbe a zatúžil som po tom ohni, ktorý v sebe priniesol. Zakrátko nato sme sa s Lydkou vzali a ja som sa presťahoval za ňou do Banskej Bystrice. Roky strávené v tamojšom miestnom zbore položili pevný základ nášmu manželstvu, našej službe v cirkvi a v ďalšej ceste za Pánom.

Po Lydkinom štúdiu sme sa vrátili späť na južné Slovensko, kde sme zažili viaceré ťažké skúšky hlavne v oblasti financií, no napriek všetkým stratám sme sa z Božej milosti tento rok mohli nasťahovať do vlastného domu, ktorý sme si pred rokmi vysnívali. Keďže v tom období ešte nebol bližší zbor, ktorý by sme mohli navštevovať, začlenili sme sa do nitrianskeho zboru, kde sme zažili a zažívame Božie pozdvihnutie, ktoré sa nedá prirovnať k žiadnemu pokladu, ktorý ponúka tento svet. Pochopili sme, že keď my budeme verne budovať dom Boží, Boh bude budovať ten náš a dostali sme viac, ako sme sa odvážili snívať. Nebojme sa preto investovať svoj čas, energiu ani financie do Božieho diela a rozširujme naše srdcia pre potreby iných, pretože Boh sám je garantom toho, že nikto, kto verí v Neho, nebude zahanbený, a že každá strata a škoda, ktorú popritom utrpíme, nám bude mnohonásobne vynahradená!

Buďte mocne požehnaní! Šalom!