Prečo ma Boh trestá?

Ako som sa mohol dostať do takejto situácie? Prečo to Boh dopustil? Prečo veci nefungujú, aj keď verím?

Na takéto a podobné otázky odpoveďou v žiadnom prípade nie je to, že by sa Boh odvrátil od človeka, ktorý Mu dôveruje, alebo že by ho trestal. Preto by bolo vážnym neporozumením, keby sme Boha obviňovali. Naopak, skutočnosť je taká, že Boh má nespočetné množstvo rád do každej oblasti nášho života a keby sme sa nimi riadili, vyhli by sme sa v živote problémom. Otázkou zostáva, či tieto rady berieme na vedomie.

Keď sa Boh vo víchrici zjavil Jóbovi, upriamil jeho pozornosť na to, že vo svete existuje určitý poriadok: „Kto je to, ktorý to zatemňuje radu slovami bez známosti?“ (Job 38,2) Tento poriadok je udržiavaný Bohom danými univerzálnymi zákonitosťami, ktoré sa týkajú neviditeľných i viditeľných sfér a osudu každého z nás, nevynímajúc život v spoločnosti atď. Týmto zákonitostiam môžeme byť vďační za to, že svet ešte funguje, nie je chaotický, človek človeku nie je vlkom – aspoň nie bez dôsledkov a určite nie donekonečna. Nikto si nemôže dovoliť robiť s iným človekom, čo sa mu zachce, ani vtedy, ak dotyčný nie je veriaci a ignoruje Božie rady, čiže sa nijako neobmedzuje vo svojom správaní kvôli Božím zákonitostiam. Tieto zákonitosti totiž udržiavajú poriadok nezávisle od vôle tých, ktorých sa to týka. Spomenutý verš v Knihe Jób hovorí presne o tom, že tieto duchovné zákonitosti alebo zásadné princípy, ktoré riadia rôzne oblasti univerza, sú pevne stanovené, ovplyvňujú ľudský život aj vtedy, keď ich človek ignoruje.

Vo svetle tohto poznania pozemský život veriaceho človeka, ktorý rešpektuje Božie slovo, ovplyvňujú dva faktory. Jedným z nich je biblická viera, ktorá je schopná uchopiť a aplikovať Božie požehnania a zasľúbenia, a tým druhým je schopnosť, ktorá nám pomáha orientovať sa v neviditeľných princípoch, ktorými Boh riadi a udržuje všetky segmenty sveta. Túto schopnosť nazývame jednoducho – múdrosť. Múdrosť teda nie je akási abstraktná vec, ale poznanie Božích zákonitostí, ktoré zaisťujú poriadok vo svete, a táto schopnosť nám potom vo svetle týchto poznaní ukáže správne rozhodnutia. Takže nie je dostačujúce Božie zasľúbenia prevziať vierou do viditeľnej oblasti, ale veľmi dôležité je i to, aby sme si ich vďaka dobrým rozhodnutiam aj udržali a rozšírili.

Často sa totiž stáva, že vierou prevezmeme Božie zasľúbenia a požehnania, ale kvôli nejakému nesprávnemu rozhodnutiu všetko stratíme. Najhoršie na tom je, že v takom prípade sme náchylní z nášho neúspechu obviňovať Boha, v lepšom prípade si myslieť, že sme nemali dostatočnú vieru. Pravda je pritom taká, že Boh nemá nič spoločné s naším neúspechom, aj naša viera bola v poriadku, ibaže zlým rozhodnutím sme zničili všetko, čo sme vďaka Božej dobrote a skrze vieru predtým vybudovali. Z toho vyplýva, že z pohľadu pozemského šťastia nám múdrosť nenahradí vieru a viera nenahradí múdrosť, potrebujeme oboje. Ak si, napríklad, všetky svoje cennosti, celý hmotný majetok naložíme na otvorené nákladné auto a budeme ignorovať dopravné značenia, vbehneme do protismeru, v dôsledku havárie sa nám všetko zničí. Potom ale nehovorme, že sme predtým nič nemali.

Aj v bežnom živote existujú pravidlá, ktoré Boh dal na to, aby sa nimi udržiaval večný poriadok vo svete, a ich porušenie prináša so sebou následky i v tom prípade, ak niekto „zatemňuje radu slovami bez známosti“.

Šalamúnove sentencie

Ak je teda k dosiahnutiu pozemského šťastia nevyhnutné, aby sme pochopili duchovné zákonitosti, ktorým Boh podriadil jednotlivé oblasti bytia, musíme s nimi počítať a otázkou zostáva, ako je možné rozpoznať ich súvislosti. Šalamún hovorí: „Keďže sa rozsudok nad zlým skutkom nevykonáva rýchlo, v ľudských srdciach rastie odvaha konať zlo.“ (Kaz 8,11) Teraz sa nebudeme zaoberať morálnym odkazom tohto výroku – čo sa stane s človekom, ktorý činí zlo – ale poukážeme na fakt, že existujú tzv. sentencie.

Tento zastaralý výraz vyjadruje v skratke životnú múdrosť, ktorá sumarizuje a hodnotí, aké dôsledky majú jednotlivé skutky: keď niekto urobí „to či ono“, bude to mať „také a také následky“. Takouto sentenciou v Biblii je napríklad: „Lebo pre ženu smilnicu schudobnie človek až po okruh chleba,“ (Pr 6,26) alebo „… dedičstvo nadobudnuté na počiatku chvatom, nebýva nakoniec požehnané.“ (Pr 20,21) Tieto sentencie alebo múdroslovia v podstate ukazujú duchovné zákonitosti, o ktorých sme hovorili. Keď zo sentencií pochopíme, akým zásadám a zákonitostiam Boh podriadil jednotlivé sféry bytia, máme možnosť voľby rešpektovať duchovné súvislosti medzi skutkami a dôsledkami a môžeme ich zosúladiť s rozhodnutiami. O našej budúcnosti v podstate rozhoduje to, ako pristupujeme k týmto duchovným zákonitostiam pri rozhodovaní v prítomnosti. Lavírujeme medzi nimi tak, ako keď sa niekto so zaviazanými očami chce pohybovať medzi tvrdými betónovými stĺpmi. Pokiaľ ich budeme ignorovať alebo si ich ani nevšimneme, narazíme a uškodíme si – ako keď pred niekoľkými rokmi životom znudené deti miliardárov v Anglicku vošli na ceste do protismeru a pretekali sa, kto zájde ďalej s pedálom na podlahe. Ale ak včas zbadáme, že sa rýchlosťou 130 km/h rútime proti betónovému stĺpu, máme možnosť rozhodnúť sa skorigovať jazdu a zmeniť smer.

Ukážme si tieto súvislosti na inej Šalamúnovej sentencii alebo životnej múdrosti: „Také sú chodníky každého, kto baží po zisku: príde o život.“ (Pr 1,19) Tento výrok je nutné bližšie rozobrať, rovnako i pojem zisk, korisť je potrebné viac priblížiť, veď zisk ako taký nie je vec ani dobrá, ani zlá. V predchádzajúcich veršoch tohto odseku Písma Šalamún hovorí o ľuďoch, ktorí hľadajú príležitosť poškodiť bezúhonného a provokačne nalákať na tieto zločiny aj nevinných. V 18. verši hovorí, že tým škodia v prvom rade sami sebe: „Oni však striehnu na vlastnú krv a proti sebe stroja úklady.“ V 19. verši prichádza sumár súvislostí, o ktorých sme hovorili: „Také sú chodníky každého, kto baží po zisku: príde o život.“ V kontexte týchto výrokov zisk nemá pozitívny obsah, ale znamená úžitok, ktorý niekto nadobudol neoprávnene. Teda človek, ktorý sa chce neoprávnene obohatiť, v podstate svojou krádežou škodí sám sebe, pretože takýto zisk ho vovedie do vlastnej záhuby, inými slovami, ukráti sa o určitý čas svojho života a predčasne zomrie. Nie je to myslené tak, že oni vezmú život inému človeku, ale sami sa pripravia o časť svojho života.

Tu poukážeme na dve veci – prvou je neoprávnený zisk. Tento výraz je omnoho obsažnejší ako krádež. Pri počutí tohto výrazu máme sklon predstaviť si nejakú konkrétnu odcudzenú vec. No ľudia sú oveľa vynaliezavejší, čo sa týka poškodenia iného, než aby sme neoprávnený zisk zúžili iba na samotnú krádež. Existuje totiž veľké množstvo spôsobov, ako človek dokáže poškodiť iného človeka, a to aj bez toho, aby mu vzal niečo fyzicky. Vezmime si za príklad predaj nehnuteľnosti, ktorá má vlhké steny, no majiteľ ich pred predajom vymaľuje, aby zamaskoval stopy po vlhkosti. Nový majiteľ až po niekoľkých mesiacoch zistí, že múry sú zavlhnuté a že ho v podstate podviedli – zaplatil za nehnuteľnosť vyššiu cenu. Alebo, napríklad, také auto: majiteľ pozná chyby svojho vozidla, ktoré sa však prejavia až po nejakom čase, a tak ich samozrejme zamlčí, aby ho mohol predať za vyššiu cenu. A ak je tento človek navyše kresťan, má sklon chápať to tak, že ho Boh veľmi požehnal, lebo sa mu podarilo predať auto o niekoľko tisíc eur drahšie, než bola jeho skutočná cena. Lenže to, čo si kresťan vysvetľuje ako požehnanie, v podstate nie je nič iné než pasca, o ktorej hovorí Šalamún v súvislosti s neoprávneným ziskom. Práve na takéto situácie sa vzťahuje poznámka, že „padne do pasce“ a „samého seba oberie o život“, čo v skratke znamená, že si skráti svoj pozemský čas žitia.

Ako súvisí podvádzanie a neoprávnené obohacovanie so skrátením biologického života? Je to jednoduché. V pozadí našich financií sa odráža počet našich odpracovaných hodín a dní, čas únavnej práce, za ktorý sme peniaze zarobili. Preto, keď niekto niekoho neoprávnene oberie o niekoľko tisíc eur, tak ho oberie presne o toľko mesiacov života, za aký čas bol dotyčný schopný ušetriť na svojom účte zarobené peniaze. V knihe Prísloví je množstvo sentencií o tom, že Boh podriadil kúpu a predaj takým duchovným zákonitostiam, že keď niekto okradne iného človeka napríklad o desať mesiacov vo forme neoprávneného zisku, potom pevne stanovená zákonitosť uberie taký istý čas z konca života podvodníka. To znamená, že nielenže poškodil iného človeka, ale zároveň nastavil pascu sám sebe, lebo zákonite sa vezme od neho ten zisk, ktorý si neoprávnene privlastnil. Tieto neviditeľné Božie zásady vymedzujú hranice ľudskej zlobe, aby si nikto nemohol dovoliť robiť inému človeku čokoľvek bez následkov.

Šalamún podotýka, že tieto následky sa nie vždy dostavia ihneď – čiže je tam kratší alebo dlhší čas – preto si cynici myslia, že ich následky nedobehnú. Ale to, že sa sentencia nevykoná hneď, neznamená, že sa nevykoná nikdy, pretože tieto zásadné princípy sú minimálne také tvrdé ako zákon gravitácie vo fyzickom svete. Preto vo chvíli rozhodovania prichádzame vždy na križovatku, kde buď podľahneme chvíľkovému zvodu v záujme rýchleho a ľahkého obohatenia sa – môžeme to trebárs aj zamaskovať – alebo sa rozhodneme tak, že vezmeme na vedomie Božie princípy v danej oblasti, ktoré sme už pochopili, a zosúladíme s nimi svoje rozhodnutia. Tie potom určia našu budúcnosť. Pokiaľ ale v tých situáciách ignorujeme večné Božie zákonitosti a pôjdeme proti nim, je to ako keby sme v rýchlosti 130 km/h vrazili do betónového stĺpu a tým si zničili požehnania, ktoré nám v minulosti Pán dal vo svojej dobrote a ako odpoveď na našu vieru.

Prameň múdrosti

Elihu v Knihe Jób hovorí, že tieto duchovné zákonitosti možno poznať z dvoch rôznych zdrojov: „A tak odpovedal Elíhu, syn Barachéla, Buzitu, a riekol: Ja som mladý vekom, a vy ste starci, preto som sa ostýchal a bál som sa vysloviť s vami to, čo viem, a povedal som: Nech hovorí vek a množstvo rokov, tí nech dajú znať múdrosť. Ale vidím, že je ona Duch Boží v smrteľnom človekovi, a dych Všemohúceho je to, ktorý robí ľudí rozumnými. Nie sú vždy veľkí múdri, ani starci nerozumejú vždycky súdu.“ (Jób 32,6-9) Keď človek prežije nejakú škodu, neúspech – takpovediac, zaplatí školné – vyvodí zo svojich chýb patričné ponaučenie. Toto nazývame životnou skúsenosťou, ktorú si treba správne vyložiť, pretože sa môže stať aj to, že človek vyvodí nesprávne závery a nepoučí sa. Druhou možnosťou je múdrosť od Ducha Svätého, ktorej úlohou je práve to, aby nám odhalila skryté, neviditeľné zákonitosti a pomohla nám správne sa v živote rozhodovať.

Príslovia 1,19 sme už prebrali a Šalamún hneď pokračuje a hovorí, ako nám Múdrosť udeľuje svojho ducha skrze svoje výroky. „Múdrosť volá hlasne vonku; vydáva svoj hlas na uliciach. Volá na hlavných miestach najrušnejších, pri vchodoch do brán, v meste hovorí svoje reči: Až dokedy, hlúpi, budete milovať hlúposť, a posmievači dokedy budú obľubovať posmech a blázni nenávidieť známosť? Obráťte sa k môjmu karhaniu! Hľa, vydám vám zo seba svojho ducha a oznámim vám svoje slová!“ (Pr 1, 20-23) Vtedy, keď nám je Mesiáš predstavený, tak duch, ktorý nám sprostredkúva výroky, je duch múdrosti. Toto pomazanie nám Mesiáš dáva preto, aby sme porozumeli Bohom daným princípom v jednotlivých oblastiach. Tento duch sa v nás uvoľní z Jeho životnej múdrosti alebo sentencií, keď ich čítame, študujeme a snažíme sa pochopiť, čo presne Pán chce povedať v súvislosti s tým či oným. Je to, ako keď dáme variť vodu, najskôr sa na hladine objavia bublinky, a keď dosiahne bod varu, začne intenzívne bublať. Keď nás v určitej sentencii zaplaví rozrušenie, Duch Svätý nám začína objasňovať význam daných výrokov, aby sme v nejakej situácii neurobili chybu a nerozhodli sa nesprávne. Premýšľaním, zvažovaním a modlitbami tento proces dosiahne „bod varu“ a duch múdrosti nám zjaví súvislosť s danou problematikou. Preto sa táto pomoc od Pána najviac uvoľní cez štúdium sentencií, lebo Mesiáš-Múdrosť cez tieto výroky „vybuble“ svojho Ducha, aby sa nám otvorili jednotlivé zjavenia z Božieho slova a pochopili sme, napríklad, aké sú cesty ziskuchtivého človeka.

Nie je to osobná vec

Mnohí si myslia, že vzniknuté škody pramenia z Božej osobnej pomsty alebo trestu, avšak tieto zákonitosti fungujú neosobne. Vo väčšine takýchto a podobných záležitostí Boh nie je prítomný osobne, ba čo viac, stáva sa, že On konkrétne upozorňoval ľudí, aby ich ochránil pred následkami Jeho duchovných zákonitostí, ktoré z rôznych príčin nerozpoznali. V živote Abimelecha, kráľa Gerára, sa takáto vec prihodila v spojitosti s Abrahámom. „A Abrahám sa rušal odtiaľ do zeme na juhu a býval medzi Kádešom a medzi Šúrom a pohostínil v Geráre, kde povedal Abrahám o Sáre, svojej žene: To je moja sestra. A Abimelech, kráľ Gerára, poslal svojich sluhov a vzal Sáru. Ale Boh prišiel k Abimelechovi vo sne v noci a riekol mu: Hľa, zomrieš pre ženu, ktorú si vzal, lebo má muža. A Abimelech sa jej nepriblížil a povedal: Ó, Pane, či zabiješ aj spravodlivý národ? Či mi on sám nepovedal: Je moja sestra? A ona tiež vravela: To je môj brat. V prostote svojho srdca a v nevine svojich rúk som to urobil. A Boh mu riekol vo sne: I ja viem, že si to urobil v prostote svojho srdca, a preto som ťa i ja zdržal, aby si nezhrešil proti mne; pre tú príčinu som ti nedal, aby si sa jej dotknul. A tak teraz vráť ženu toho muža, lebo je prorok, a bude sa modliť za teba a budeš žiť. Ale ak nevrátiš, vedz, že istotne zomrieš i ty i všetko, čo je tvoje. Vtedy vstal Abimelech skoro ráno a svolal všetkých svojich služobníkov a porozprával všetky tie slová pred nimi. A mužovia sa báli veľmi. Potom zavolal Abimelech Abraháma a povedal mu: Čo si nám to urobil? A čím som sa prehrešil proti tebe, že si uviedol na mňa a na moje kráľovstvo veľký hriech? Urobil si mi veci, aké si mi nemal urobiť.“ (1Moj 20,1-9) Je zrejmé, že v tomto príbehu nebola morálna zodpovednosť za vzniknutú situáciu na Abimelechovi, ale na Abrahámovi, ktorý zaviedol kráľa tým, že nepovedal, že Sára je jeho manželka. Biblia sa tu nezaoberá Abrahámovou morálnou zodpovednosťou, ale ju viac zaujíma Božia reakcia na Abimelecha. To však neznamená, že sa patriarcha v tejto situácii zachoval správne. Nemôžeme vylúčiť ani to, že vo svete, mimo biblického zjavenia, musel Abrahám túto situáciu riešiť s Bohom. Vo svetle týchto udalostí je mimoriadne prekvapivé, že Abimelecha by bol trest dostihol i napriek tomu, že za vzniknutú situáciu neniesol osobnú morálnu zodpovednosť. Toto uznal aj Boh, a práve preto sa rozhodol pre neobvyklé jednanie s Abimelechom – v sne ho upozornil na súvislosti týkajúce sa tejto situácie, pretože vôbec nebol informovaný o danej skutočnosti. Inak povedané, Abimelecha by boli dostihli následky cudzoložstva, aj keby to vykonal v nevedomosti. Čiže z tohto pohľadu nezavážil fakt, že keby bol Abimelech vedel, čo v skutočnosti robí, ani na um by mu nebolo prišlo to urobiť. Boh teda vo vzniknutej situácii ochránil Abimelecha pred vlastným duchovným zákonom, ktorý by bol kráľa zničil s celým jeho domom, i keď oni za nič nemohli. Abimelech v podstate nezodpovedal morálne za vzniknuté okolnosti. Tento príbeh poukazuje na to, že v pozadí sentencií nezávisle od osoby pôsobia duchovné zákonitosti a nezáleží na tom, či ich ľudia vedome alebo nevedome ignorujú. Abimelech mal šťastie, lebo Boh sa nad ním zmiloval a upozornil ho vo sne. Zároveň však nesľúbil, že človeka vždy upozorní cez sen, keď sa bude práve chystať zničiť si život zlým rozhodnutím. Preto ani nemôžeme očakávať, že Boh nás bude držať za ruku a v každej situácii, kedy nebudeme niečomu rozumieť, nás upozorní, aby sme sa nerozhodli zle. Práve pre toto nám Mesiáš dáva Ducha múdrosti, aby sme boli schopní chápať a vysvetľovať si svoj život skrze sentencie. Boží záujem a starostlivosť o nás sa prejaví aj v tom, že má v súvislosti s naším každodenným životom množstvo rád a usmernení. No tie musíme spracovať my. Boh má pre nás rady tiež v praktických záležitostiach, ako sú napríklad spoločné podnikanie, finančné súvislosti, ručenie, dlžoby, úvery, úžernícke úroky. Hovorí nám aj to, čo sa stane s človekom, ktorý poskytuje úžernícky úrok, aj s tým, ktorý ho berie. Ešte nám dáva i takú radu, aký úrok sa kvalifikuje už ako úžernícky. Boh nezodpovedá za to, ak tieto rady ignorujeme. Keď sa potom dostaneme do problémov, obviňujeme Pána, že nás nemá rád, že sa od nás odvrátil, v lepšom prípade vyznáme: „Žiaľ, nemali sme dosť veľkú vieru.“ Namiesto toho by sme sa mali obrátiť o radu k Šalamúnovi, podľa ktorého: „Ten, kto miluje veselosť, býva bedárom: ten, kto miluje víno a olej, nezbohatne.“ (Pr 21,17) Veselosť, víno a olej vystupujú v Biblii zvyčajne pozitívne a viac-menej sa vzťahujú na Ducha Svätého. V tomto texte ale Šalamún odsudzuje tých, ktorí milujú veselosť, víno a olej, a teda tu sa tieto výrazy nemôžu vzťahovať na Ducha Svätého. Musíme vychádzať z toho, že olej a víno sa považujú za pôžitok alebo luxus, a Šalamún upozorňuje na chudobu ako následok pre tých, ktorí túžia po takých veciach. Víno, olej a k tomu patriace radovánky v tejto sentencii vyjadrujú predčasné prevzatie luxusných vecí, kedy si človek chce vytvoriť takú životnú úroveň, ktorá priamoúmerne nezodpovedá jeho skutočnému materiálnemu stavu a životnej sile. Šalamún upozorňuje, že človek nedokáže postaviť svoj materiálny život na stabilné základy, ba čo viac, z dlhodobého hľadiska odsúdi seba samého na núdzu a chudobu tým, že predčasne chce žiť na vyššej životnej úrovni, akú by si v skutočnosti mohol dovoliť. Takýto životný štýl si dokáže v momentálnej situácii finančne zabezpečiť iba pôžičkou, ktorá mu neumožní vybudovať si svoj vlastný materiálny základ, pretože splácanie pôžičky neustále znižuje jeho príjem. Šalamún v podstate radí, aby človek nepodľahol pokušeniam dovoliť si luxusné veci, napríklad dovolenky, ktoré prevýšia jeho skutočný materiálny stav. Nepodľahnime ani vonkajším očakávaniam tým, že sa budeme snažiť vzbudzovať určitý dojem, ale najprv to vydržme poskromnejšie, tak ako nám to dovolí náš skutočný stav. Potom z našetrených peňazí si po čase budeme môcť splniť túžby, ktoré by sme si predtým mohli dovoliť iba za cenu úverov a uťahovaním opaskov.

Prirodzene, večný Boží poriadok nefunguje len negatívnym spôsobom. Ak si zosúladíme život s týmito zákonitosťami, Mesiáš – Múdrosť nám ako dôsledok poskytne pozdvihnutie životnej úrovne, nápravu vzťahov a v neposlednom rade predĺženie času pozemského života. Šalamún sa tiež zameriava na zákonitosti v medziľudských vzťahoch. „Duša požehnania sa vytučí, a ten, kto zvlažuje, bude i sám zavlažený.“ (Príslovia 11,25) Príslovie 10,4 hovorí o ďalšom „recepte na úspech“ v materiálnej oblasti: „Chudobný bude ten, kto robí ľstivou rukou, ale ruka usilovných obohacuje.“ A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Tieto princípy fungujú presne tak neosobne, ako sentencie idú ruka v ruke s následkami, a preto sa môže stať, že aj neveriaci ľudia, ktorí zosúladia určité oblasti svojho života s Božími zákonitosťami, majú patričné výsledky. Nie náhodou Mesiáš – Múdrosť hovorí, že „bohatstvo a sláva je u mňa, trvalé imanie a spravodlivosť. Moje ovocie je lepšie nad zlato, nad rýdze zlato a to, čo donášam, nad výborné striebro. Chodím cestou spravodlivosti, stredom dráh súdu, aby som tým, ktorí ma milujú, nadedila majetku a naplnila ich poklady“ (Pr 8,18-21).

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Új Exodus XII/18