Tiene štátnej cirkvi

História prenasledovania kresťanov

7. časť: Štát a moc – príbehy z prenasledovania kresťanov

Pádom Západorímskej ríše sa neskončil, ba dokonca sa posilnil konflikt medzi štátnym náboženstvom a veriacimi, ktorí sa verne pridŕžali ozajstného kresťanstva. Namiesto ríše sa vytvoril pápežský štát a následníci cisára sa stali „Kristovými zástupcami“. Tí, ktorí tento nový poriadok neprijali, si tým odopreli aj možnosť nazývať sa kresťanmi a boli vylúčení z cirkvi, čím sa – už viacero storočí pred inkvizíciou – stali exkomunikovanými a prenasledovanými. Rímska cirkev, uchvacujúca cirkevnú, politickú a zároveň právnu autoritu, sa čoraz viac stávala mocenským činiteľom a čoraz menej vystupovala ako morálno-duchovná inštitúcia. Vtedajší vznikajúci model štátnej cirkvi predurčil obraz Európy minimálne na tisíc rokov. Jeho obete niekoľkonásobne presiahli počet obetí v krvavých spisoch Nera a iných rímskych cisárov prenasledujúcich kresťanstvo.

Konštantín Veľký k posilneniu štátu prijal také kresťanské štátne náboženstvo, ktoré cisárovi umožnilo zasahovať do otázok cirkvi, ktoré si však od panovníka nebude nárokovať napĺňanie ani len najzákladnejších morálnych a duchovných požiadaviek.

Konštantín, tak ako všetci rímski cisári počnúc od Júlia Caesara, niesol pomenovanie Pontifex maximus (doslova pripravovateľ veľkého mosta), ktoré predstavovalo najvyššiu riadiacu pozíciu v pohanskom štátnom náboženstve. Po údajnom obrátení sa v roku 312 si nezachoval len toto pohanské pomenovanie najvyššieho kňaza, ale nárokoval si aj riadiacu funkciu v kresťanskej cirkvi. Už v roku 316 vystupoval ako Najvyšší sudca pri rôznych sporoch v rámci kresťanských prúdov a sám seba nazval Biskupom vonkajších záležitostí cirkvi.

Charakter formujúceho sa štátneho náboženstva presne vykreslil Prvý všeobecný Nicejský koncil z roku 325. Toto cirkevné zhromaždenie zvolal Konštantín. Miestom konania bol Nicejský cisársky palác a viacerým zasadaniam predsedal on sám. 220 biskupov, ktorí sa zišli zo všetkých oblastí ríše, prijalo túto mocenskú pozíciu cisára aj napriek tomu, že z biblického hľadiska ho nebolo možné považovať za kresťana, pretože do toho času nebol ani len pokrstený. Okrem toho nechal vystavať viacero pohanských chrámov a len krátko pred Nicejským koncilom vydal nariadenie o svätení nedele ako celoríšskeho sviatku. Odôvodnením jeho rozhodnutia bolo, že tento deň bude sviatkom nepremožiteľného boha Slnka, Sol Invictus, a preto sa bude sláviť po celej ríši.

Vedúcu cirkevnú pozíciu Konštantína neohrozilo ani to, že dal zabiť svojho prvorodeného syna Crispa a svoju druhú manželku Faustu. Najvyšších biskupov oficiálnej cirkvi nerozrušovalo ani to, že deň znovuvybudovania hlavného mesta Konštantínopolu si dal vypočítať astrológmi na 11. mája 330, že dal v meste postaviť sochu Kybeli, bohyne zvanej „Veľká matka“ a že na začiatku slávností volali o pomoc miestneho ducha.

Cisári a pápeži

Katolícke kresťanstvo, ktoré si počas vlády Konštantína Veľkého užívalo mnoho výhod a materiálnu podporu, sa stalo oficiálnou štátnou cirkvou za vlády Theodosia Veľkého. Cisár vydal v roku 380 tzv. nariadenie „Cunctos populos“. V tom období bolo už hlavným východiskovým bodom oficiálneho kresťanstva pápežom reprezentované katolícke chápanie. Stojí za zamyslenie, že ako bolo možné zaobchádzať podľa uvedeného nariadenia s kresťanskými spoločenstvami odkláňajúcimi sa od Ríma v jednotlivých európskych krajinách počas dlhých storočí – a na mnohých miestach až dodnes – s úplnou štátnou právoplatnosťou aj vtedy, keď dokázateľne ani len nepoznali obsah dokumentu vydaného v 4. storočí. Rímska cirkev, podobne ako Theodosius, sa naďalej snažila nekatolíkov vyobraziť ako „bláznov a ľudí bez rozumu“, odopierali im i pomenovanie kresťana, ich cirkevný status a snažili sa na nich poukazovať pomocou propagandy, ktorá mala za cieľ zahanbovať ich. Vylúčením (exkomunikácia) a prekliatím (anathéma) si najskôr priali vydať ich „božiemu hnevu“, no neskôr sa štátna moc postarala aj o potrestanie.

Dodržiavanie občianskych zákonov je druhoradé vzhľadom na záujmy cirkvi – zdôrazňoval Ambróz.

Theodosiom ustanovené výhradné štátne náboženstvo malo podiel na nespočetných výsadách, z ktorých boli vylúčené všetky ostatné kresťanské spoločenstvá. Biskupi oficiálnej cirkvi a majetky cirkvi boli oslobodené od daní, poplatkov a verejných bremien. Biskupstvo vymanili spod svetských zákonov. Kléru zabezpečili funkcionárske pozície pri riadení štátu a umožnili im, aby na znamenie svojho postavenia nosili rímski štátni úradníci svoje oblečenie, ktoré by ich oddeľovalo od ostatných ľudí. Toto je vysvetlením toho, že hoci Rímska ríša zanikla, ošatenie so symbolom štátnej moci naďalej existuje medzi niektorými kňazskými rúchami pre katolícke liturgie. Najvyšší obhajca a hlava ríšskej cirkvi bola považovaná za odvekého panovníka. Tento model sa natrvalo zachoval naďalej v jednotlivých európskych krajinách.

Prinúťte ich vojsť!

Zatiaľ, čo vo východnej časti ríše vybudoval cisár pre zabezpečenie svojej moci nad cirkvou cézaropapizmus, v západnej časti ríše sa oveľa viac posilnil vplyv oficiálnej cirkvi na v moci postavených. Vo vytvorení takéhoto vzťahu svojho druhu zohrával dôležitú úlohu svätý Ambróz, milánsky biskup, jeden zo štyroch veľkých učiteľov cirkvi. V početných prípadoch mal priamy vplyv osobne alebo využitím prostriedku cirkevného vyhrážania na to, aby dotlačil cisára k vytvoreniu zvýhodnenej politiky voči oficiálnej cirkvi, ako aj k zmenám v zaobchádzaní so znevýhodnenými. Toto slúžilo aj v nasledujúcich storočiach ako príklad pre predstaviteľov katolíckych záujmov.

Jeden zo známych príbehov z roku 388 hovorí o tom, ako v jednom meste zvanom Callinicum, ležiacom na rieke Eufrat, po podnecujúcej kázni jedného katolíckeho kňaza, zástup zbúral a podpálil miestnu synagógu. Židovská obec v tom meste žiadala cisára o potrestanie bezdôvodného zničenia synagógy. Theodosius po preskúmaní celej záležitosti nariadil pre zachovanie spoločenského poriadku, aby všetci tí, ktorí sa na tomto čine podieľali, boli potrestaní a biskupi museli na vlastné náklady dať znovu vystavať synagógu. Ako sa o tomto rozhodnutí dozvedel Ambróz, zaslal cisárovi list, v ktorom vyjadril svoje pohoršenie a žiadal v ňom, aby cisár toto nariadenie stiahol späť. „Čo je dôležitejšie,“ pýtal sa v liste, „svojhlavý trest alebo veci cirkevné? Dodržiavanie občianskych zákonov je druhoradé vzhľadom na záujmy cirkvi,“ – zdôrazňoval. Keď videl, že nedosiahol svoj cieľ, osobne vycestoval na cisársky dvor, kde si napokon vyhrážaním odopretia Večeri Pánovej vynútil odvolanie daného nariadenia.

Ambróz vypracoval ranú katolícku úvahu o vzťahu štátu a cirkvi. Podľa nej je povinnosťou kresťanského štátu využívať prostriedky štátnej moci v prospech cieľov cirkvi, vyhovejúc pokynom cirkvi. Oficiálna cirkev využívala prostriedky štátnej moci aj na umlčanie kresťanských rivalov. V tomto zohrával vzorovú úlohu svätý Augustín, biskup z Hippa, najvplyvnejší katolícky teológ stredoveku. Jedna z rozhodujúcich udalostí sa udiala v roku 411 počas známeho Kartágskeho sporu o viere. Tu sa popasoval s donátistami, ktorí mali v mnohých otázkach názory v rozpore s ním. Odmietli úzke prepojenie štátu a cirkvi, pridŕžali sa toho, že kresťanskí vodcovia musia vyhovieť duchovným a morálnym požiadavkám Biblie a odmietali krst nemluvniat. Augustín sa márne pokúšal odhovoriť ich svojimi teologickými argumentami od ich biblického postoja, a preto sa pre štátom vynesený rozsudok tohoto sporu obrátil na úradného sudcu a stal sa známym vďaka svojmu výroku: „Cogite intrare,“ čiže „donúťte ich vojsť“. Augustín tieto slová vyzdvihol z Lukášovho evanjelia, úplne pozmenil ich pôvodný význam a predstaviteľa štátnej moci žiadal o uplatňovanie násilia. Táto žiadosť nezostala bez odpovede. Vrchnosti zbavili donátistov ich občianskych práv, pod trestom smrti zakázali ich zhromažďovanie, donátsky klér rozohnali a veriacich potrestali finančnými sankciami.

„Niektorých oslepili“

V prospech účinného využívania štátnej moci bol Augustín ten, ktorý inicioval katolícke učenie o násilnom pokresťančovaní. K tomu sa však museli postaviť zoči-voči všetkým pravdám evanjelia, ako aj vtedajšej cirkevnej tradícii, keďže Nová zmluva nikde nevyučuje o násilnom šírení viery. Práve naopak, Pavol apoštol písal: „Sektárskeho človeka po jednom a po druhom upravení odbi.” (list Títovi 3,10) Na inom mieste zdôrazňuje, že správne koná ten, kto „v krotkej tichosti karhá tých, ktorí sa protivia, ak by im azda Boh dal pokánie poznať pravdu.“ (2. list Timoteovi 2,25)

Kresťanskí učitelia prvých storočí jednohlasne odmietali uplatňovanie násilia. Tento istý postoj zdôrazňoval aj Lactantius, Origenés, svätý Hilarius ako aj Túrsky svätý Martin. Augustínovo vyučovanie o uplatňovaní násilia koncom 6. storočia bližšie rozvinul pápež Gregor Veľký I. akosi s väčšou mierou praktickosti. Tento pápež považoval za prípustné akékoľvek fyzické násilie a týranie. Následne sa tieto spôsoby stali prijateľné pre katolícku cirkev. Potom už nie je prekvapením, že o niekoľko storočí neskôr, okolo roku 1009, keď jeden vedúci výpravy z obdobia vlády (svätého) Štefana I. – Bruno Querfurti s radosťou oboznamoval nemecko-rímskeho cisára, že teraz už zástupy Maďarov chodia do kostola a o uplatňovanom prostriedku napísal: „naši niektorých oslepili“. Toto nebola nejaká miestna zvláštnosť, ale praktizovanie myšlienky pokresťančovania pochádzajúcej od svätého Augustína a svätého Gregora Veľkého.

Sfalšovaný darovací list

Pre cirkev, užívajúcu si pozíciu štátneho náboženstva v rámci Rímskej ríše, boli vlny sťahovania národov veľkou výzvou. Germánske národy, ktoré útočili na ríšu, boli buď pohanské alebo árijské, ktoré popierali božskú prirodzenosť Ježiša Krista a Božiu trojjedinosť, čím sa z náboženského hľadiska ostro stavali proti Rímu. V roku 476 sa na základe rozhodnutia Západorímskej ríše z dovtedy privilegovanej cirkvi stalo porazené náboženstvo porazenej ríše. Hlavnou otázkou pre ňu zostávalo, ako sa môže opäť stať výhradným štátnym náboženstvom uprostred nepriateľských národov s neznámymi rečami.

Cesta za vytúženým cieľom viedla k spoliehaniu sa na pomoc zo strany Frankov. Po neúspešnom ponúkaní svojich služieb Reimského biskupa, svätého Remígia, pohanskému franskému kráľovi Chlodvigovi, sa spolu s burgundským biskupom, svätým Avitusom, pustil do odvážnej akcie. Ich zámerom bolo, aby po boku panovníka stála katolícka manželka. Ich snaživé úsilie napokon korunovalo víťazstvo, keď mladého pohanského kráľa zosobášili s katolíčkou – burgundskou princeznou. Napriek tomu však ešte trvalo dlhé roky, kým sa napokon po vytrvalej snaživosti jeho manželky dal franský panovník v roku 498 pokrstiť, spolu s tritisíc ďalšími obyvateľmi svojho dvora.

Tým katolicizmus opäť vystúpil ako štátne náboženstvo a vzhľadom na jeho podstatu mohlo naďalej pokračovať fungovanie modelu ríšskej cirkvi, ktorý sa vytvoril v Ríme. Tomu zodpovedajúc dal Chlodvig zvolať prvý franský všeobecný koncil. Na ňom zrodené nariadenia schvaľoval panovník, a zároveň ho požiadali, aby zabezpečil „plnenie takého veľkého množstva biskupských nariadení“.

Čoraz viac sa vzmáhajúca Franská ríša sa do obdobia vlády Karola Veľkého (768–814) rozprestierala z veľkej časti na území západnej Európy a všade dohliadala pomocou štátnej moci na nespochybniteľnosť vlády ríšskej cirkvi. Karol Veľký sa aj z náboženského hľadiska považoval za následníka rímskych cisárov a so svojím najvyšším cirkevným radcom, s Alcuinom znovu sformuloval ideál kresťanskej vlády. Značnú časť toho tvorilo, že musí bojovať za záujmy katolíckej cirkvi, musí sa boriť s odpadlíkmi a musí napomáhať šíreniu viery. Panovníka pomenovali defenzorom, resp. obrancom cirkvi, ako aj najvyšším svetským vodcom, rektorom, ba dokonca aj praedicatorom, čiže kazateľom Božieho slova. Karolom Veľkým reprezentovaný typ panovníka a ríšsky cirkevný model, boli rozhodujúcimi vzormi pre európske štáty, ktoré sa vyformovali počas stredoveku, medzi inými aj pre maďarského panovníka Štefana I.

Krst nemluvniat vyhlásili za apoštolskú tradíciu a krst dospelých bol považovaný za odpadlícky skutok hodný smrti.

Pápežský štát, vytvorený v roku 756 mal vážne mocenské ambície za podporovaním Frankov. Toto potvrdzuje aj listina zvaná Konštantínovský darovací list (Donatio Constantini), ktorá v skutočnosti nepochádza od Konštantína, bol to iba akýsi falzifikát z druhej polovice 8. storočia. Počas storočí v stredoveku však bol považovaný za oficiálny dokument a tvoril základ pre všetko pápežské úsilie. Tento falzifikát predstavuje pápeža ako najvyššieho pána sveta, ktorému je podriadená každá svetská moc a celá všeobecná cirkev patrí pod jeho zvrchovanosť.

Keď pápež Leo III. korunoval Karola Veľkého za cisára (800), snažil sa tým naznačiť, že pápež je okrem iného zdrojom cisárskej moci.

Prekrútený vodný krst

Štátnym náboženstvom ustanovené kresťanstvo sa v období Rímskej ríše postupne odkláňalo od základov evanjelií, ba dokonca sa začali zamieňať biblické pravdy novými učeniami, ktoré boli v rozpore s Bibliou. Rozvinul sa taký proces, ktorý sa v rôznych aspektoch podobal výrokom apoštola Petra: „Budú medzi vami falošní učitelia, ktorí postranne uvedú sekty zatratenia... A mnohí budú nasledovať ich prostopaše, pre ktorých sa budú rúhať ceste pravdy.“ (2. Petrov list 2,1-2) Tieto nové učenia napádali najmä základné pravdy kresťanstva, ktoré sú kľúčové pre vplyvný a úspešný kresťanský život.

Medzi ne patril vodný krst, a teda otázka znovuzrodenia. Biblia považuje krst z viery za jeho neoddeliteľnú súčasť. To je to, čo oslabuje hriech v živote človeka, toto nám zabezpečuje stotožnenie sa s Ježišom Kristom, a prostredníctvom neho sa v živote kresťana zrodí nový človek, bez ktorého nie je možné dosiahnuť živé obecenstvo s Bohom. Počas prvých dvoch storočí prevládal jednohlasný názor, že vodný krst sa musí udiať jedine z viery, lebo to nám zaisťuje uplatnenie zasľúbení z evanjelia, ktoré súvisia s týmto aktom. Na začiatku 3. storočia však Origenés krst nemluvniat označil za prijateľný, ale jeho názor ľudia neprijímali. Tak ešte v druhej polovici 4. storočia bol vodný krst z viery vo všeobecnosti uznávaný úkon v oficiálnych kresťanských kruhoch. To nám odhaľuje, že všetky slávne katolícke osobnosti zo 4. storočia sa dali pokrstiť až v dospelosti.

Prvýkrát kázal v 4. storočí o krste nemluvniat svätý Ambróz, ale až jeho učeník – svätý Augustín, bol ten, ktorému sa tento úkon podarilo uplatniť v Rímskej ríši. Svätý Augustín sa v tomto prípade musel postaviť navzdory nielen voči Písmu svätému, ale aj voči dovtedajším cirkevným tradíciám. V Biblii nenájdeme žiadny príklad krstu nemluvniat. Sú však takí, čo sa odvolávajú na tie pasáže z Novej zmluvy, kde sa píše, že tí, čo uverili, sa dali pokrstiť a aj celý ich dom. Možno však poznamenať, že dokázateľne sa v 1. storočí medzi domácich nepočítali nemluvňatá.

Augustín musel veľa diskutovať so svojimi rovesníkmi. Mimo štátnej cirkvi sa snažil donátistov umlčať prenasledovaním a iných zase polemickými staťami z Písma. Vo svojom spise proti Pelagiovi odmietajúcemu krst nemluvniat zastával také extrémne názory, podľa ktorých „sa do večného zatratenia dostanú dokonca aj nemluvňatá už od Adamovských čias. Ak nejakej láskavej matke zomrie dieťa predtým, ako by ho stihli pokrstiť, určite bude zatratené, pokiaľ je dieťaťom Kristovho nepriateľa, ak bude pokrstené, bude spasené.“

Po tom, ako sa počas 6. storočia pomocou vplyvnej štátnej podpory podarilo zaviesť v kresťanských kruhoch krst nemluvniat ako bežnú súčasť cirkevného života, vyhlásili to za „svätú apoštolskú tradíciu“, zatiaľ čo pôvodný biblický krst dospelých bol považovaný za odpadlícky skutok hodný smrti. Táto vážna, dodnes uznávaná deformácia, spôsobila, že na mnohých miestach považovali za sektárske ešte aj koncom 20. storočia, keď niekto odmietol krst nemluvniat a dal sa pokrstiť v dospelosti z viery.

Preklad: Lýdia Takácsová
Zdroj: Hetek 2011