Tri míľniky môjho duchovného života

Michal

Ako to všetko začalo? Vzhľadom na to, že mi trvalo niekoľko rokov, kým som sa skutočne obrátil k Bohu, nebudem písať všetky podrobnosti. Moje svedectvo by som zhrnul do troch míľnikov, ktorými som prešiel.

Narodil som sa do ateistickej rodiny. Nebol som vychovávaný a ani vedený ku kresťanstvu ani ku žiadnej forme náboženstva. V kostole som bol (do môjho obrátenia) asi tak maximálne dvakrát. Môžem rovno povedať, že som Boha vôbec nehľadal. Možno nejako intuitívne som vedel, že nad nami niekto alebo niečo je, no vôbec som to neriešil. Do mojich trinástich rokov som žil bežným životom mladého tínedžera. Vôbec som sa nevymykal priemeru. Zlom nastal v deň mojich trinástich narodenín, v letnom tábore na Štiavnických jazerách. V tomto tábore zomrelo jedno mladé, pekné, osemnásťročné dievča. Dostalo zápal mozgových blán a v priebehu pár dní zomrelo. Zomrelo zo dňa na deň. Jeden deň sa usmievala a bola celá šťastná zo života a o dva alebo tri dni tu už nebola. V tej dobe sa to všetko začalo. Pochopil som, že smrť nechodí po horách, ale po ľuďoch. Pochopil som, že skôr či neskôr to stretne každého človeka. Začal som sa báť smrti. Lekári v tej dobe nevedeli, prečo tá mladá dievčina zomrela, a preto celý tábor držali v karanténe. Nikto totižto nevedel, prečo sa to stalo. Vtedy nastal prvý míľnik môjho života. Vzhľadom na to, že som sa bál smrti, po prvýkrát som volal na Boha: „Bože, ak ma zachrániš a ja nezomriem, tak v Teba uverím a stanem sa buď lekárom alebo farárom, aby som mohol pomáhať ľuďom a zachraňovať ich životy.“ Tieto slová si pamätám tak, akoby som ich práve teraz po prvýkrát vyslovil. To bolo moje prvé hmatanie tým správnym smerom.

Po letných prázdninách som sa tak ako každý rok vrátil do školy. V tej dobe v škole hľadali nového učiteľa klavíra. Na toto miesto prišlo mladé dievča, ktoré práve skončilo vysokú školu. Triedna učiteľka sa zdôverila tejto mladej dievčine o tom, čo som zažil počas leta a že trpím strachom zo smrti. Ona si potom vypýtala o mne všetky údaje. Zobrala si moju fotku, meno a adresu s tým, že má nejakého priateľa, ktorý by mi vedel pomôcť. Táto dievčina patrila do skupiny, ktorú poznáme pod názvom Reiki a ktorá sa zaoberá ľudovým liečiteľstvom. Táto skupina mi začala bez môjho vedomia a povolenia „posielať energiu“. Aj keď som nevedel, čo ohľadom mňa praktizujú, cítil som, že sa niečo deje. Môj život sa menil, začal som byť nervózny a podráždený. Vtedy som nevedel, čo sa deje, ale dnes už viem, že to bolo čarovanie, ktoré praktizovala táto skupina. Na svojich stretnutiach, keď mi „posielali energiu“, ma ich hlavný vodca videl v plameni ohňa. Videl, že je pri mne veľká energia, ktorá ma drží a nechce pustiť, preto spomínaná dievčina dostala za úlohu zistiť o mne viac. Začala sa znova pýtať mojej triednej učiteľky, kto som a čo som zač. Tej to už začalo byť podozrivé, a preto sa jej spýtala, na čo chce všetky tie informácie. Vtedy z nej vyšla pravda von. Povedala jej o energii, ktorá ma drží a aj o tom, že ju musia odstrániť, aby som sa mohol stať jedným z nich. Na to sa jej moja triedna učiteľka spýtala, že čo ak je tá silná energia moja mama (v tej dobe bola moja mama kvôli zdravotným problémom v nemocnici), a že keď ju odstránia, tak čo ak moja mama zomrie. Odpoveď mladého dievčaťa bolo myknutie plecami so slovami: „My to musíme urobiť.“ Tu sa už aj moja triedna učiteľka zľakla a povedala mi, čo sa deje. Keď som sa to dozvedel, začal som sa už aj ja báť, lebo už nešlo len o mňa, ale aj o moju rodinu. Moja triedna učiteľka, vďaka Bohu, poznala jedného farára. Na jej otázku, čo sa dá s týmto stavom robiť a ako sa z toho dostať, dostala odpoveď, že jedinou cestou je prísť k Bohu. Len On má tú moc na oslobodenie. Po rozhovore s mojou učiteľkou som si povedal, že to vyskúšam. Jednu nedeľu som sa vybral do kostola, kde kázal tento farár. Sadol som si úplne dozadu do kúta, hore na balkón, kde ma nikto nebude vidieť a počúval som. Nepamätám si, čo pán farár hovoril, no pamätám si Božie slovo, ktoré prečítal. Čítal z listu Efežanom 6. kapitoly: „Ostatne, moji bratia, mocnejte v Pánovi a v sile jeho vlády. Oblečte si celú zbraň Božiu, aby ste mohli obstáť proti taktike a úskočnosti diablovej. Lebo nie je nám zápasiť s krvou a s telom, ale s kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohoto veku, s duchovnými mocami zlosti v ponebeských oblastiach. Preto vezmite na seba celú zbraň Božiu, aby ste mohli odolať v ten zlý deň a vykonajúc všetko stáť.“ (Ef 6,10-13)

Boh ma požehnal skvelou manželkou Jankou a dvoma krásnymi deťmi Viktorkou a Filipkom.

Toto Slovo do mňa zarezalo a pochopil som, že nie je žiadna zlatá stredná cesta. Sú len dve cesty – jedna smerujúca do života a druhá do večného zatratenia, a že ja sa potrebujem postaviť na stranu silnejších a na stranu víťazov. Pochopil som, že potrebujem Boha ako svojho ochrancu, lebo stále prebieha jeden veľký neviditeľný boj a že sú sily, ktoré ma ovplyvňujú, či to ja chcem, alebo nechcem. Pochopil som, že sám proti týmto silám nemám šancu, a preto potrebujem Boha, ktorý má všetku moc a je dobrý. V ten deň som uveril, že Boh skutočne žije, v ten deň som sa znovuzrodil a pocítil som úžasný pokoj, ktorý som predtým nemal. Keď som išiel cestou domov, išla so mnou jedna moja známa a pýtala sa, čo sa mi to stalo, že som nejaký iný, že aj ona to chce zažiť. Ja som nevedel, čo to je, to som sa dozvedel až neskôr. Bolo to úžasné. Všetok ten nepokoj zrazu odišiel, ale to ešte nebolo všetko. Toto bol len druhý míľnik môjho života.

Začal som navštevovať pravidelne zbor, kde som sa znovuzrodil. Začal som chodiť na služby Božie a pravidelne na mládež. Vzhľadom na to, že v tomto zbore nebola Božia moc, veľmi rýchlo ma diabol začal ťahať naspäť do sveta. Po mládeži sme začali chodiť na diskotéky. Začalo to veľmi nevinne, šli sme si len zatancovať. S čím som však nepočítal, bolo, že som si na diskotéke našiel priateľku, s ktorou som padol do hriechov. Začali sme spolu žiť. Najhoršie bolo, že som vedel, že Boh je a že ma vidí, aj keď hreším a uvedomoval som si to, že hreším vedome. No nevedel som sa z toho dostať von. Začal som znova kričať k Bohu, aby ma oslobodil. Po pár mesiacoch sa môj vzťah rozpadol. Rozhodol som sa, že sa opäť vrátim k Bohu a začnem sa ešte viac zaoberať Ním. V tom čase jeden známy začal navštevovať Kresťanské spoločenstvo Milosť. Začal ma pozývať na rôzne stretnutia s hosťom. Raz som sa teda rozhodol ísť. Prišiel som na zhromaždenie, kde boli zvučné piesne, ktoré mi ako mladému človeku vcelku imponovali. Potom sa začalo diať niečo, čomu som vôbec nerozumel. Ľudia sa začali napĺňať Svätým Duchom, padali pod Božou mocou, iní sa smiali, ďalší tancovali a ja som stál v strede toho zhromaždenia a rozmýšľal, kam som sa to dostal a ako sa odtiaľ rýchlo dostanem preč. Nejako som to ustál. Po tom, ako skončili chvály, bohoslužba pokračovala kázaním Slova. Hosťom bol evanjelista Mark Zechin. Kázal o Bohu, ktorý je Bohom prielomu. To Slovo bolo ako pre mňa. Prvýkrát som počul kázať niekoho pod Božou mocou. Bolo to tak, ako keby priamo ku mne hovoril Boh. A to ma skutočne zasiahlo. Veľmi sa mi páčilo toto zhromaždenie, a preto som začal chodiť častejšie. Začal som sa čím ďalej, tým viac stretávať so Svätým Duchom. Začal som sa pýtať ľudí, ktorí mali s Ním skúsenosť, ako Ho lepšie poznať. Bolo mi vysvetlené, že je potrebné dať sa pokrstiť Svätým Duchom. Tak som sa dal pokrstiť vo Svätom Duchu. Bratia na mňa položili ruky a ja som sa naplnil Svätým Duchom a začal som hovoriť v jazykoch. A to bol tretí míľnik môjho života. V ten večer som sa skutočne obrátil z môjho starého spôsobu života. Prišla do môjho života Osoba, ktorá mi dáva silu nehrešiť a dodáva mi silu odolávať hriechu. Je tomu už osem rokov, čo som sa obrátil a môžem povedať, že od tej doby, ako som sa naplnil Svätým Duchom, môj život dynamicky rastie. Boh ma požehnal skvelou manželkou Jankou a dvoma krásnymi deťmi Viktorkou a Filipkom. Som vďačný Bohu, že ma našiel a zachránil, lebo viem, že ja som Ho nehľadal a nechcel som Ho spoznať, ale On našiel mňa a zachránil ma. Od môjho prvého volania na Neho ma chytil do svojho náručia a doteraz nepustil a som presvedčený o tom, že ani nepustí. Dnes viem, že tá spomínaná veľká „energia“ nebol nik iný, než skutočný silný živý Boh, ktorý ma držal a nepustil, aj keď sa diabol všemožne snažil. Preto som nesmierne šťastný, môžem slúžiť Bohu a že môžem hovoriť evanjelium po celom svete, nech každý spozná skutočného, mocného a úžasného Boha, ktorým je Ježiš Kristus z Nazaretu.

Janka

Narodila som sa tej najlepšej mame na svete. Starala sa o mňa a súrodencov vždy s láskou a trpezlivosťou. V múdrosti a káznení nám vštepovala do života sebadôveru, sebaúctu a lásku k druhým. Naučila nás mať vlastný názor a viedla nás k samostatnosti. Napriek nepriaznivým životným situáciám vedela vždy pri nás stáť a podporovať nás. Vďaka nej som mohla vyštudovať a mohla som plne rozvíjať svoj talent a záľuby. Napriek všetkému sa jej život dostal do bodu, kedy si uvedomila, že v jej živote chýba niečo podstatné a dôležité. Začala hľadať pravdu a cestu. A tú našla v Bohu. Odovzdala sa Ježišovi a našla naplnenie pre ďalšie kapitoly svojho života. A túto istotu a vieru chcela odovzdať aj nám – svojim deťom.

Mala som 16, keď sme išli s mamou na výlet. Bola to príležitosť na rozhovor. Mne sa to však nepáčilo. Nikdy sme neboli vychovávaní k náboženstvu a viere. Jedného dňa sme však zo zvedavosti začali chodiť do kostola. A boli sme verní učeniu, ktoré sme počuli. Bibliu sme však brali ako knihu, ktorú nemôžeme čítať len tak. Takže sme čítanie doma nepraktizovali. Lenže mamina si jedného dňa otvorila Bibliu a začala čítať. Vtedy sa jej otvorili oči a začala rozumieť pravde. Preto sa o tom chcela na tom výlete rozprávať. Ja som však zo vzdoru a v hneve v polke rozhovoru vyhlásila, že mne stačí to, čomu verím, a že sa chcem stať mníškou. Pridala som do kroku a stretli sme sa až doma. Nechcela som o tom ani počuť. Veď prečo? Mala som v kostole kamarátov, ako každému dievčaťu sa mi páčili miništranti (len tá mníška mi tam akosi nesedela) a to ma napĺňalo. Mali sme stretká, kde sme sa vyučovali. Škoda, že som nikdy nevedela, že čo sme preberali. Mama spoznala pravdu, ktorá ju vyslobodila. Nemohla viac sedieť nečinne v kostole, ale začala hľadať takú cirkev, v ktorej by bola naplnená Svätým Duchom a ktorá žije Božím slovom. A keďže nám chcela vždy len to najlepšie, tak nám začala hovoriť o Bohu, ktorého spoznala. Čoraz viac som ju počúvala a začala som čítať Bibliu a počúvať kázne. Keď som totiž bola na birmovke, učili nás, že na nás zostúpi Svätý Duch. Bola som vo veľkom očakávaní a naozaj som túžila zažiť niečo zvláštne. No nestalo sa vôbec nič. Preto som chcela zažiť aj ja nejaký dotyk – dôkaz, že Boh naozaj je.

Chcela som sa stať mníškou.

Jedného dňa som sa dopočula, že mládežníci z „maminej cirkvi“ idú na výlet do Čiech. To, že tam išli na konferenciu s Claudiom Freidzonom, mi bolo ukradnuté. Chcela som spoznať Havířov. Po meste sme však nechodili. Pozvali ma na bohoslužby, a keďže tam mala hrať kapela, tak som si ju išla vypočuť. Všetci boli takí nadšení, chválili Boha tak, ako som to ešte nezažila. Každú chvíľu sa ma ktosi pýtal: „Už si prijala Ježiša?“ No samozrejme. Prijímam Ho každý deň – pomyslela som si. Keď sme sa vrátili domov, tak si ma zavolala jedna dievčina, že či sa s ňou chcem modliť jednu modlitbu. Súhlasila som. Dnes viem, že prijať Ježiša znamená modliť sa modlitbu, v ktorej Ho prijímam ako svojho Pána a Spasiteľa. Odovzdala som Mu svoj život, očistil ma od hriechov a vyslobodil.

Môj život predtým možno nebol zlý, márnivý, ale tým, že som sa obrátila k Ježišovi, nadobudol nový smer. Nikdy som neoľutovala svoje rozhodnutie nasledovať Ježiša a napriek tomu, že som stratila mnoho kamarátov, Boh mi ich vynahradil stonásobne. Nemohla som už po spoznaní pravdy chodiť do kostola. Mám tých ľudí rada, ale nemôžem sa stotožniť s ich učením. Začlenila som sa do cirkvi a slúžim Bohu už 18 rokov.

Vždy som sa modlila, aby mi Boh dal muža, ktorý bude hľadať najprv kráľovstvo Božie a Boh mi to splnil. Mám manžela, ktorý káže Božie slovo. Máme krásne detičky Vikušku a Filipka, ktoré nám robia veľkú radosť. Slúžim Bohu tou pre mňa najdôležitejšou potrebou. Spievam Mu chvály, pretože je dobré oslavovať Boha za to, že nás našiel a drží nás vo svojom náručí. Chcem Ho oslavovať do konca svojho života, lebo zaplnil prázdne miesto v mojom živote. Verím, že budem takou matkou, ktorá bude správne vychovávať svoje deti, viesť ich k morálnym hodnotám, aby aj oni mohli jedného dňa odovzdať život Ježišovi a žiť na Jeho slávu.