Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. (Žalm 23,1)
Dejiny kresťanstva obsahujú temnú črtu, ktorá sa objavila už veľmi dávno a pomaly sa začala strácať až počas posledných cca 200 rokov. Touto nelichotivou vecou je kresťanský antisemitizmus. Prvá generácia učeníkov bola z veľkej časti tvorená Židmi, ktorí uverili v Mesiáša Ježiša, zažívali síce prenasledovanie od popredných predstaviteľov judaizmu, no spoločenstvo kresťanov malo stále blízkovýchodný ráz. Ako išiel čas, cirkev sa čoraz viac vymedzovala voči judaizmu a jeho odmietaniu Krista, čo viedlo nakoniec k označeniu Židov za prekliaty národ, ktorý Boh zavrhol a ktorého miesto zaujala cirkev – ako „nový Izrael“. Toto presvedčenie sa preslávilo ako tzv. teológia náhrady a postupne viedlo k čoraz väčšiemu oddeľovaniu sa od židovstva. Napríklad, Veľkú noc začala cirkev oslavovať v inom termíne ako pôvodný biblický sviatok Pesach, čím tiež došlo k posunu osláv Letníc a zaviedli sa nové čisto kresťanské sviatky ako napríklad Vianoce, ktoré neboli ustanovené na základe Písma, ale rozhodnutím cirkevnej hierarchie.
Teológiu náhrady vyvracajú niektoré jasne formulované pasáže Novej zmluvy, predovšetkým výroky apoštola Pavla. Pavol mal nepochybne dôvod kritizovať judaizmus a viedol mnoho argumentácií s rabínmi. Sám ešte pred svojím obrátením absolvoval prestížnu teologickú školu rabína Gamaliela a bol expertom na text hebrejskej Biblie.
Apoštol Pavol napísal tieto slová, v ktorých vyjadruje obrovskú lásku a úctu k svojmu židovskému národu: „Hovorím pravdu v Kristovi, neklamem a dosvedčuje mi to moje svedomie v Duchu Svätom, že mám veľký žiaľ a neprestajnú bolesť v srdci. Želal by som si totiž byť sám prekliaty a odlúčený od Krista pre mojich bratov, mojich príbuzných podľa tela. Sú to Izraeliti, im patrí synovstvo aj sláva, aj zmluvy, im bol daný Zákon aj bohoslužba, aj prisľúbenia. Ich sú otcovia a z nich pochádza podľa tela Kristus, ktorý je nad všetkými, Boh požehnaný na veky. Amen.“ (Rim 9,1-5; SEB)
Pri svojich úvahách o tom, či Boh zavrhol Židov, dáva jasnú odpoveď: „Pýtam sa teda: Či Boh zavrhol svoj ľud? Určite nie. Veď aj ja som Izraelita z Abrahámovho potomstva z Benjamínovho kmeňa.“ (Rim 11,1; SEB)
Kresťanom, ktorí sa povyšujú nad Židov, píše, aby si uvedomili, že izraelský národ je svätým kmeňom ušľachtilého olivovníka, do ktorého boli zaštepené ratolesti divej olivy, predstavujúce pohanov, ktorí uverili v Krista: „Ak však niektoré ratolesti boli vylomené a ty, divá oliva, bol si zaštepený medzi tie ostatné a stal si sa účastníkom koreňa olivy, ktorý dáva miazgu, nevychvaľuj sa nad ratolesti. Ak sa však vychvaľuješ, uvedom si, že nie ty nesieš koreň, ale koreň nesie teba. Povieš teda: Ratolesti boli vylomené, aby som ja bol zaštepený. Dobre, pre nevieru boli vylomené, ale ty stojíš za pomoci viery. Nenamýšľaj si, ale sa boj!“ (R 11,17-20; SEB)
Teológiu náhrady opustila katolícka cirkev až v polovici 20. storočia a pravoslávna cirkev ju, žiaľ, zastáva dodnes.
Z cirkvi pozostávajúcej z nežidovskej väčšiny sa postupne vytratila hebrejčina, Stará zmluva sa čítala v gréckom preklade a neskôr bolo celé Písmo preložené do latinčiny, na dlhé stáročia oficiálneho jazyka západnej cirkvi.
Keď dôjde k zmene jazyka, prirodzene dôjde tiež k zmene kultúry a myslenia. Teologické pojmy pochádzajúce z hebrejčiny vo svojej gréckej (neskoršie latinskej) podobe sa začali prekrývať s pojmami používanými gréckymi filozofmi, a v ich chápaní prirodzene nastali isté posuny. Vrcholom tohto odklonu od pôvodne hebrejskej teológie je stredoveká scholastická teológia ovplyvnená viac aristotelismom ako hebrejským myslením Starej zmluvy.
Pravdou je, že Nová zmluva bola napísaná v ľudovej gréčtine zvanej koiné, ktorá bola akýmsi medzinárodným jazykom svojej doby, no písali ju Židia (s výnimkou Lukáša), ktorým bolo hebrejské uvažovanie vlastné a grécke výrazy, ktoré používali, mali v ich podaní hebrejský význam i kontext. Treba zdôrazniť aj to, že grécky text Novej zmluvy je plný hebraizmov a arameizmov, napr. haleluja, amen, maranatha, hosanna, ráka či Petrovo aramejské meno Kéfas. Rovnaká skutočnosť platí aj o Septuaginte, ktorú prekladali do gréčtiny židovskí učenci, teda ide o grécky text písaný v čisto hebrejskom duchu.
Kresťanstvo vo svojej pôvodnej, rýdzej podobe a myšlienkovej podstate môžeme označiť za čisto blízkovýchodné, semitské a hebrejské. Teológia prvej cirkvi vznikala v židovskom kultúrnom prostredí. Prví kresťania mali pod pojmom Písma na mysli hebrejský Tanach (Zákon, Prorokov a Spisy), prípadne jeho grécky preklad – Septuagintu. Apoštol Pavol napísal Timotejovi: „Ty však zostaň v tom, čomu si sa naučil a čo ti je zverené, veď vieš, od koho si sa to naučil, a pretože od detstva poznáš sväté Písma, ktoré ti môžu dať múdrosť na spásu, a to vierou v Ježiša Krista. Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na učenie, karhanie, nápravu a výchovu v spravodlivosti, aby Boží človek bol dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.“ (2Tm 3,14-17; SEB) V dobe, kedy to apoštol Pavol napísal, Nová zmluva, ako ju poznáme dnes, ešte nejestvovala, a Bibliou prvej cirkvi bolo skutočne to, čo dnes nazývame Starou zmluvou.
Mnohí kresťania dnes čítajú skoro výhradne novozmluvné spisy, prípadne ešte Knihu žalmov a Starej zmluve sa venujú iba veľmi málo. Ak však chceme správne pochopiť teológiu Novej zmluvy, potrebujeme si uvedomiť, že vyrastá zo starozmluvných spisov, je ich vyvrcholením a nedá sa od nich oddeliť. Pochopiť myšlienkový svet prvých kresťanov je bez znalosti Starej zmluvy takmer nemožné. Európski kresťania po stáročia čítali Novú zmluvu s nasadenými okuliarmi západného filozofického myslenia a Starú zmluvu čítali väčšinou ako alegorické príbehy, obsahujúce skrytý význam.
Počas podstatnej časti obdobia dejín kresťanstva platil vyššie opísaný stav. Biblia bola dostupná v latinčine, kresťanskí laici sa k nej dostali iba málokedy. Dokonca existoval zákaz čítania Biblie pre obyčajných kresťanov bez dohľadu kňaza, ktorý bol v katolíckej cirkvi zrušený až na Druhom vatikánskom koncile v polovici 20. storočia.
Celkom iná bola situácia v protestantizme, kde platila reformačná zásada sola scriptúra (jedinou mierkou pravdy v otázkach viery a teológie je výhradne Písmo) a Biblia sa prekladala do národných jazykov, aby ju mohli čítať aj „obyčajní“ veriaci. V období reformácie vznikli klasické Biblické preklady, ktoré sú aj dnes po niekoľkých stáročiach stále hojne používané: napr. česká Bible kralická, nemecký preklad Martina Luthera či anglický preklad Kráľa Jakuba, tzv. King James Version, ktorý patrí medzi najčítanejšie biblické preklady na svete.
Keď neskôr vzniklo evanjelikálne hnutie, ktoré kladie dôraz na osobný vzťah s Bohom a na osobné dôkladné štúdium Písma, zväčšovalo sa množstvo kresťanov, pre ktorých bolo čítanie Biblie bohoslužbou a každodennou súčasťou života. Táto prax sa veľmi podobá judaistickej spiritualite, lebo aj pre veriacich Židov je štúdium Tóry (5tich kníh Mojžišových) uctievaním Pána a základom duchovného života. Evanjelikálni „písmáci“ sa tak stali významnou silou v kresťanstve, ktorá si prirodzene začala osvojovať biblický, teda hebrejský spôsob uvažovania, dýchajúci z textov Mojžiša a prorokov.
Keď sa zrodilo sionistické hnutie a po druhej svetovej vojne bolo rozhodnutím OSN umožnené založiť štát Izrael, Bibliu milujúci kresťania v tom videli naplnenie proroctiev hebrejských textov Písma a zjavnú Božiu intervenciu do dejín ľudstva. Boh Biblie bol čoraz viac vnímaný ako Boh Abraháma, Izáka a Jákoba, hebrejský Boh Židov.
Známy filozof René Descartes vyslovil vetu: Myslím, teda som. Mal pravdu, lebo schopnosť a spôsob myslenia skutočne znamená to, že človek existuje, a tiež to, aký je. Táto poučka platí aj v kresťanskom živote a teológii. Poznanie a pochopenie hebrejského uvažovania autorov biblických textov nám pomôže tieto texty lepšie pochopiť a správne aplikovať do nášho bežného praktického života. Biblia totiž nie je abstraktným hlboko filozofickým pojednaním, je „knihou života“, príručkou pre rozmýšľanie a konanie, ktoré sa páči Bohu. A Boh hľadá vykonávateľov svojho Slova a nie iba poslucháčov (Jk 1,22).
Hebrejská mentalita sa veľmi odlišuje od tej našej, západnej, špecificky stredoeurópskej. Je čisto blízkovýchodná, semitská, dynamická a životaschopná. Po rozptýlení Židov do celého sveta spôsobenom rímskou deštrukciou Judského kráľovstva, rozohnaní jeho obyvateľov a premenovaní biblickej krajiny na Palestínu (podľa odvekých nepriateľov Božieho ľudu, starovekých Filištíncov) zažívali potomkovia Abraháma ťažké chvíle vo všetkých národoch, kde sa usadili. Hoci boli permanentne utláčaní, dokázali nielen prežiť, ale prosperovali a patrili medzi najschopnejších, najvzdelanejších, teda prirodzene najúspešnejších ľudí. Táto skutočnosť spolu s tým, že boli cirkvou označovaní za prekliaty národ, viedla k častým pogromom, zabíjaniu a okrádaniu Židov. Toto prebiehalo celý stredovek a vyvrcholením protižidovskej propagandy a násilia bol nacistický holokaust. Židia opakovane „povstávali z popola“ a ukazovali svetu, že aj uprostred protivenstiev sa tešia Božiemu požehnaniu a priazni. Táto mentalita vyvoleného národa, ktorý sa nevzdáva, bola kľúčom k ich prežitiu a k zachovaniu ich vlastnej židovskej identity aj uprostred cudzích národov a kultúr.
Židia majú jednu veľmi starú pieseň, v ktorej sa spieva am jisrael chaj, v preklade ľud Izrael žije. Tieto slová sú veľavravné a dokonale vystihujú židovskú mentalitu. Keď navštívite moderný Izrael, zistíte, že je to krajina pulzujúceho života. Každý sa tam niečím zamestnáva, a to, čo robí, robí intenzívne a s entuziazmom, či už ide o pracovníkov v službách, obchodníkov, policajtov, vojakov alebo rabínov, všetci sa hýbu, každý niečo robí, alebo s niekým intenzívne komunikuje. Rozhovor medzi dvoma Židmi svojou intenzitou a hlasitosťou často pripomína hádku, hoci ide o bežný priateľský dialóg. Židia sa stále chcú učiť nové veci a vzdelávať sa, mnohí dôchodcovia sa aj v pokročilom veku dajú na štúdium a majú stále nové ciele a prijímajú nové výzvy. Rozdiel oproti pasívnej, „ušomranej“ mentalite Stredoeurópanov je markantný. Židia jednoducho žijú, sú národom v pohybe. Keď sledujete Židov modliacich sa pri Západnom múre (niekedy nesprávne nazývanom Múr nárekov), vidíte, že ich modlitebný život je taktiež veľmi živý a dynamický, rovnako ako piesne, ktoré tam spievajú. Keď si vedľa tohto obrazu predstavíte skupinu mníchov spievajúcich mystické stredoveké gregoriánske chorály, miera kontrastu medzi týmito dvoma prejavmi zbožnosti je obrovská. Je to život a dynamizmus versus ospalosť a strnulosť.
Život je pre Hebrejov cesta, pohyb odniekiaľ niekam. Tento obraz výrazne vidíme aj v Novej zmluve, kresťanská viera bola nazývaná „cestou“ (Sk 9,2; 18,25) a Pán Ježiš tiež o sebe hovorí ako o Ceste (Jn 14,6). Hebrejský život teda nie je stagnácia a pasivita, tak typická pre západnú konzumnú kultúru, ale je zmysluplným a cieľavedomým napredovaním.
Tento prastarý jazyk, jazyk Biblie, dlhé stáročia používaný iba v synagógach a pri modlitbách, vzkriesil koncom 19. storočia Eliezer ben Jehuda ako hovorový jazyk, ktorý sa začal používať v bežnom živote a stal sa jazykom štátu Izrael. Jazyk, ktorým „hovoríme“ vo svojom vnútri, keď nad niečím rozmýšľame, má zásadný vplyv na spôsob nášho uvažovania. Poďme si teda stručne povedať, ako sa hebrejčina odlišuje od európskych jazykov.
Hebrejčina je semitský jazyk, podobne ako aramejčina alebo arabčina. Je jazykom postaveným na slovesách, keď čítame hebrejský text, stále sa niečo deje. Sloveso je vo vete dominantné a píše sa pred podmetom vety. Hebrej nepovie „kráľ urobil“, ale „urobil kráľ“. Podstatné mená v hebrejčine sú väčšinou odvodené od slovesných koreňov.
Zaujímavé je tiež časovanie hebrejských slovies. Hebrejčina má totiž iba dva časy, prvým z nich je perfektum, ktoré hovorí o tom, že sa niečo udialo, a druhým je imperfektum, ktoré znamená, že daná vec sa ešte stále deje. Klasické delenie na minulý, prítomný a budúci čas v biblickej hebrejčine nenájdeme. Gramatika modernej hebrejčiny bola prispôsobená západným časom, z perfekta sa stal minulý čas, prítomný vyjadrujú participiá a budúci imperfektá. Pre biblické texty však platí hore povedané. Hebrejský jazyk a myslenie sú teda nesmierne dynamické. Všetko, čo sa deje vo svete, je dynamické a neexistuje niečo ako pasívny nemenný stav. Je to niečo, čo je v súlade s fyzikálnym modelom časopriestoru, ktorého podstatná veličina (čas) neprestajne plynie a všetko je teda v pohybe.
Ďalšou veľmi krásnou črtou hebrejčiny je jej zvukomalebnosť. Hebrejské slovesá často znejú podobne ako činnosť, ktorú opisujú. Keď nahlas čítame hebrejskú biblickú poéziu (Žalmy a prorokov) znie nádherne, čo nedokáže reprodukovať žiadny preklad.
Hebrejské myslenie preferuje konkrétne pojmy a zážitky pred abstraktným uvažovaním. Keby sme dali židovskému rabínovi a gréckemu filozofovi úlohu napísať pojednanie o jablku, ktoré pred nich položíme, ich prístup k tejto úlohe by pravdepodobne bol celkom odlišný. Grék by si zrejme jablko pozorne prezrel, zmeral a zvážil by ho, odobral by vzorku a poslal ju na chemickú analýzu a nadobudnuté poznatky by spracoval v rozsiahlej odbornej štúdii. Rabín by to jablko vzal, pokochal by sa pohľadom naň, ovoňal by ho a potom zjedol. Následne by o ňom napísal báseň. Hebrejské myslenie sa orientuje na život a prax, namiesto teoretizovania a idealizovania si vecí.
Grécke myslenie používa tzv. stupňovú logiku, ktorej podstatou je presvedčenie, že každá skutočnosť má nejakú logickú príčinu. Tieto príčiny fungujú za všetkých okolností a udalosť je výsledkom reťazca logických príčin.
Hebrejské uvažovanie vychádza z tzv. blokovej logiky. Jednotlivé fakty majú logické súvislosti v kontexte vlastného bloku a v inej situácii sa môžu líšiť, lebo tá sa nachádza v inom bloku. Pozrime sa na konkrétne príklady. Použitie blokovej logiky nám môže pomôcť pochopiť mnohé zdanlivé protirečenia v Biblii.
V knihe Exodus čítame príbeh o utrpení Izraelcov v Egypte a o ich zázračnom vyslobodení. Dočítame sa tam dve navzájom si protirečiace skutočnosti. Čítame, že Hospodin zatvrdil faraonovo srdce, aby neprepustil Boží ľud zo svojej krajiny a na rovnakých stránkach tohto príbehu sa dočítame, že to bol sám faraon, kto si zatvrdil srdce. Ako to teda bolo? Obidva výroky sú pravdivé, každý v kontexte svojho bloku. Všemohúci Boh, ktorý je nad všetkým, zatvrdzuje faraonovo srdce, ale faraon sám robí rozhodnutia, zatvrdzuje si srdce a nesie pred Bohom zodpovednosť za svoje činy.
Iným príkladom sú nasledujúce slová Pána Ježiša: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca i matku, ženu a deti, bratov a sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk 14,26; SEB) Skutočne nás tu učí Ježiš nenávidieť svojich najbližších rodinných príslušníkov? Z pohľadu hebrejskej logiky v žiadnom prípade! Svojich blízkym máme milovať, ale v porovnaní s našou láskou k Pánovi je aj naša láska k rodičom, manželskému partnerovi, deťom alebo súrodencom nenávisťou.
Keď cirkevný reformátor objavil v Pavlových epištolách jednoznačný odkaz o našom spasení z viery v Krista, o tom, že spasenie nepochádza z našich skutkov a nijako si ho nemôžeme zaslúžiť (Ef 2,8-9), začal mať odrazu problém s Jakubovou epištolou, ktorá pri použití klasickej logiky tvrdí pravý opak, a to, že sama viera nás nemôže spasiť, že po nej musia nasledovať skutky (Jk 2,14). Každý zo svätopiscov však hovorí v celkom inom kontexte, v inom logickom bloku. Pavol sa vymedzuje voči zákonníkom a učeniu, že sme spasení z konania skutkov požadovaných Mojžišovým zákonom a tvrdí, že sme spasení Božou milosťou, ktorú prijímame vierou. Jakub sa naopak vymedzuje voči „kresťanom“, ktorých viera je mŕtva a nevedie k žiadnej zmene v ich životoch. Predpokladá, že keď niečomu veríme, musíme podľa toho aj konať. Jakubove skutky nie sú skutkami Zákona, ale skutkami viery.
V hebrejskom ponímaní nie je náš duchovný život oddelený od bežného, materiálneho alebo svetského života. Sú dokonale spojené. Viera má vplyv na všetko naše konanie a na celý náš život.
V hebrejskej Biblii existuje jeden veľmi dôležitý pojem. Je ním „srdce“, po hebrejsky lév. Pre Boha je stav srdca človeka hlavným kritériom, podľa ktorého daného človeka posudzuje (1Sam 16,7). Keď Pán Ježiš vyučuje vo svojej Kázni na vrchu o prikázaniach Starej zmluvy (Mt 5), hovorí o tom, že tieto prikázania neporušujeme iba skutkami, ale že k ich porušeniu dochádza už v srdci človeka. Je to práve v srdci, kde sa rodí hriech, a Boh má záujem práve o srdce človeka. Zo srdca vytekajú pramene života, a preto si ho musíme „chrániť so všemožnou bdelosťou” (Pr 4,23; SECAV). Hebrejci vždy boli a aj dnes zostávajú ľuďmi srdca.
V kresťanstve sa udomácnilo presvedčenie, že telo človeka je zlé a hriešne a iba jeho duch, prípadne duša sú dobré. Toto viedlo k popieraniu telesného života, k nútenému celibátu kňazov, asketizmu a vzniku mníšskych rádov, čo je v absolutnom rozpore s hebrejským myslením.
Apoštol Pavol vo svojich epištolách síce vymedzuje telo proti duchu (Ga 5,17), ale pod pojmom telo nemá na mysli našu fyzickú telesnú schránku (gr. sóma), ale našu „telesnosť“ (gr. sarx; dosl. mäso). Telesnosť predstavuje prirodzený sklon k hriechu, ktorý sme zdedili po predkoch. O svoje telo sa máme starať a manželia si nemajú odopierať sexuálny život. Pavlove dôrazy sú v absolútnom súlade s hebrejským myslením o tom, že človek je harmonickou jednotou ducha, duše a tela, pričom Boh chcel posvätiť všetky tieto zložky našej bytosti. Radosť z prirodzeného harmonického života je Božou vôľou pre každého kresťana.
Pokiaľ začneme správne chápať hebrejské korene kresťanstva, prihlásime sa k nim, nie je možné, aby sme boli antisemitmi a náš duchovný kresťanský život dostane nové (možno doposiaľ nepoznané) podnety. Biblický kresťan je filosemita, vie totiž, že verí v hebrejského Boha.
Použité biblické citácie:
SEB - Slovenský ekumenický preklad Biblie
EVP - Slovenský evanjelický preklad
| O Bohu | | | Logos 10 / 2009 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
| Neobviňuj Boha | | | Logos 8 / 2009 | | | E. Hagin Kenneth | | | Vyučovanie |
| Božia vôľa | | | Logos 11 / 2014 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
| Boh je Bohom rastu | | | Logos 12 / 2015 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
| Meno Božie | | | Logos 1 / 2012 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
