Viera je poslušnosť

Raz sa Pána Ježiša spýtali veľkňazi a starší ľudu, akým právom verejne vystupuje a koná zázraky. Jediným cieľom ich otázky bolo spochybniť Ježišovu osobu a Jeho službu. Odpovedal im nasledujúcim príbehom:

„No, čo si myslíte? Jeden človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal: Syn môj, choď dnes pracovať do mojej vinice. On odpovedal: Nechce sa mi! Ale neskôr to oľutoval a šiel. Keď prišiel k druhému, povedal mu to isté. A ten odpovedal: Idem, pane, ale nešiel. Ktorý z tých dvoch vykonal otcovu vôľu? Povedali mu: Ten prvý. A Ježiš im povedal: Veru, hovorím vám, že vyberači daní a prostitútky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“

(2Pt 1,3-4, SEP)

Všetky Kristove podobenstvá nejakým spôsobom odzrkadľujú duchovné princípy pomocou analógií z prírody alebo medziľudských vzťahov. Vzťah človeka a Boha je často pripodobnený vzťahu otca a syna, či už ide o slávneho milosrdného otca, márnotratného syna a jeho zahorknutého brata (Lk 15), alebo o otca dávajúceho príkazy svojim synom v tomto podobenstve. Vidíme tu, že poslušnosť sa nemeria podľa bezprostrednej reakcie na otcov príkaz, ale podľa toho, či nakoniec dieťa svojho otca poslúchne, alebo nie.

V Ježišovej dobe boli veľkňazi a poprední náboženskí predstavitelia Izraela známi tým, že navonok prejavovali obrovskú horlivosť. Záležalo im na tom, či ich ľudia vidia, ako sa modlia, či dávajú desiatky alebo sedia na popredných miestach v synagógach. Nahlas si predčítali Pánov Zákon a spisy prorokov a prejavovali s nimi súhlas. Keď však Boh poslal svojho Syna, neprijali Ho, neprestajne Ho spochybňovali a stavali sa proti Nemu. Práve im Kristus adresoval svoje podobenstvo o poslušnosti, ktoré presne opisovalo ich stav. Svojimi ústami síce Boha ctili, ich srdce však bolo ďaleko od Neho a ich vieru nesprevádzali skutky poslušnosti. Boh svojho Syna potvrdzoval mnohými znameniami, vrátane svedectva Jána Krstiteľa a mnohých zázrakov, no oni neposlúchli Boha a v Ježiša neuverili. Išlo im totiž iba o to, aby si zachovali svoje postavenie v očiach ľudu.

Podstatou tohto podobenstva je skutočnosť, že Boh neposudzuje človeka len na základe toho, čo hovorí alebo ako sa tvári, ale predovšetkým podľa toho, čo nakoniec urobí: či Boha poslúchne, alebo nie. Na konci vekov budú podľa Zjavenia Jána ľudia súdení podľa skutkov, ktoré vykonali (Zj 20,12-13). Tento súd sa však netýka znovuzrodených kresťanov, tí na súd, kde sa bude rozhodovať o spasení alebo zatratení človeka neprídu, ale postavia sa pred tzv. súdnu stolicu Kristovu, kde sa rozhodne o ich odmene vo večnosti. Písmo hovorí, že aj na tomto súde budú určujúcim kritériom skutky: „Lebo my všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby si jeden každý odniesol to, čo vykonal skrze telo, už či bolo dobré či zlé.“ (2K 5,10; ROH) Samo­zrejme, že naše spasenie nie je založené na skutkoch, ale na viere v Krista (Ef 2,8-9), no nesmieme zabúdať na skutočnosť, že viera bez skutkov je mŕtva (Jk 2,17.26) a meradlom kvality nášho kresťanského života, podľa ktorého budeme súdení, nie je to, čo hovoríme, ale to, čo konáme. Svoje spasenie sme si nijako nezaslúžili – získal nám ho Boží Syn na kríži, ale ak sme túto milosť naozaj prijali, musí to byť vidieť na tom, čo hovoríme a konáme. Ovocie nášho života je výsledkom našej poslušnosti Bohu.

Vieru ako poslušnosť dobre vidieť na „praotcovi našej viery“, na patriarchovi Abrahámovi. List Židom opisuje Abrahámovu vieru nasledujúcimi slovami: „Vierou Abrahám súc volaný poslúchol, keď mu kázal Boh, aby vyšiel zo svojej vlasti a išiel na miesto, ktoré mal dostať za dedičstvo. A vyšiel bez toho, že by bol vedel, kam ide.“ (Žd 11,8; ROH) Abrahám dôveroval Bohu, preto Mu veril a preto Ho aj poslúchol, opustil svoj domov aj príbuzenstvo a vybral sa na cestu do celkom neznámej krajiny, do ktorej mu Boh sľúbil, že ho privedie a dá mu ju. Abrahámova viera teda nespočívala vo „filozofovaní“ nad mystickým zážitkom s Bohom, ale v praktickej poslušnosti Všemohúcemu Bohu, ktorý sa mu zjavil.

Keďže rozmýšľame nad vierou ako poslušnosťou, pozrime sa teraz na to, ako apoštol Pavol v liste Rimanom opisuje svoje poslanie kázať evanjelium pohanským národom. Na samom začiatku svojho listu hovorí o svojom poslaní a povolaní: „... skrze ktorého sme dostali milosť a apoštolstvo cieľom poslušnosti viery medzi všetkými národmi za jeho meno ...“ (Rim 1,5; ROH) Týmto poslaním je, aby pohanské národy poslúchli Boha a uverili evanjeliu, práve preto hovorí o „poslušnosti viery“. Keď sa pozrieme na koniec tohto dlhého listu, v záverečnej chvále Bohu nájdeme rovnakú myšlienku: „A tomu, ktorý vás môže upevniť podľa môjho evanjelia a podľa kázne Ježiša Krista, podľa zjavenia tajomstva, zamlčaného cez večné časy, ale zjaveného teraz a oznámeného skrze prorocké písma podľa nariadenia večného Boha cieľom poslušnosti viery medzi všetkými národmi – jedinému, múdremu Bohu skrze Ježiša Krista sláva na veky vekov. Amen.“ (Rim 16,25-27; ROH)

Celý náš kresťanský život (naše úspechy aj neúspechy) sa odvíja od miery našej poslušnosti Božiemu slovu. Práve preto je Biblia taká dôležitá. Ak vo viere poslúchame to, čo nám Boh hovorí, potom sa nachádzame v Jeho vôli pre naše životy a ako Abrahám smerujeme do zasľúbenej krajiny. Viera skutočne premáha svet, taká viera, ktorá dôveruje Bohu a vedie človeka k tomu, že koná to, čomu verí. Poslušnosť Božiemu slovu sa oplatí v každej situácii a za všetkých okolností. Jednoducho vždy. Nebuďme teda ako veľkňazi a znalci zákona, ktorí naoko verili Bohu, len to v prípade Božieho Syna nejako nebolo vidno. Buďme ako vyberači daní a prostitútky, ktorí poslúchli Pána, zanechali svoj hriešny život a nasledovali Ježiša. Buďme „činiteľmi Slova“, nie iba poslucháčmi alebo čitateľmi (Jk 1,22). Horlivo a s radosťou robme to, čomu veríme. Výsledky sa čoskoro dostavia.

Použité preklady Biblie:
ROH – Preklad prof. Roháčka
ŠP - preklad evanjelií, Daniel Šobr a kolektív