Vratké opory evolučnej teórie V.

Sú homologické podobnosti medzi rozdielnymi organizmami dobrým dôkazom evolúcie?

Čo je homológia?

Pod termínom homológia, respektíve homologická podobnosť, biológovia rozumejú štrukturálnu podobnosť niektorých orgánov u rozličných organizmov. J. Wells píše: „Prvýkrát použil toto slovo na označenie takejto štrukturálnej podobnosti britský anatóm Richard Owen v 40-tych rokoch 19. storočia, aby tak rozlíšil medzi dvoma typmi podobnosti, ktoré si je možné všimnúť pri ich pozorovaní a porovnávaní. Jeden druh podobnosti môže byť funkčný. Napríklad, motýle majú krídla tak isto ako netopiere na lietanie, hoci stavba ich tela je úplne rozdielna. Iný druh podobnosti je štrukturálny, respektíve, ako to nazval Owen, homologický: Usporiadanie kostí v krídlach netopierov má podobnú štruktúru, ako majú delfíny v plutvách, hoci plutvy slúžia na iný účel ako krídla.“ „Klasickým príkladom homologickej podobnosti,“ hovorí J. Wells, „sú tiež napríklad aj predné končatiny stavovcov, teda tvorov, ktoré majú chrbticu. Hoci netopier má krídla na lietanie, delfín plutvy na plávanie, kôň nohy na behanie a človek ruky na uchopenie predmetov, je usporiadanie kostí predných končatín u všetkých podobné – teda homologické. Dokazuje však homológia evolúciu?“

Homológia a Darwin

Evolučná teória tým, že predpokladá, že druhy živočíchov sa do svojej súčasnej podoby vyvinuli počas dlhého časového obdobia a postupnými pomalými zmenami zo spoločného predka, sa na prvý pohľad môže javiť ako dobré teoretické vysvetlenie pre existenciu homologických podobností medzi rozdielnymi druhmi živočíchov – obzvlášť vtedy, keď patria do tej istej triedy. Vo svojej knihe O pôvode druhov Charles Darwin argumentuje, že najlepšie vysvetlenie homológie predstavuje práve vývoj uskutočňovaný postupnými zmenami. „Ak predpokladáme, že akýsi prvotný prapôvodca všetkých cicavcov, vtákov a plazov, môžeme ho nazvať aj archetyp[1], mal končatiny vytvorené podľa existujúceho vzoru, potom podobnú kostru hornej končatiny človeka, krídla netopiera, plutvu delfína a nohu koňa... možno naraz vysvetliť teóriou spoločného pôvodu pomocou pomalých a postupných zmien,“ hovorí. Samozrejme, tento dobrý postreh nemožno Darwinovi uprieť, evolučná teória za predpokladu, že je prijímaná ako pravdivá, je skutočne dobrým vysvetlením štrukturálnej podobnosti niektorých orgánov u stavovcov rozličného druhu. Lenže, a v tom je celý háčik, samotná homológia bezprostredne nijako nesvedčí v neprospech, ale ani v prospech evolúcie. Prečo je tomu tak, sa dá dobre ilustrovať na tzv. Berrovom protirečení.

Berrovo protirečenie

J. Wells sa zmieňuje o tom, že v roku 1990 biológ Tim Berra vydal knihu, v ktorej obhajoval darvinistickú evolúciu proti jej kreacionistickým kritikom: „Berra, v snahe dôvodiť v prospech evolúcie, analogicky porovnával nálezy skamenelín so sériou za sebou idúcich automobilových modelov, keď tvrdil, že ak si porovnáte Corvettu z roku 1953 a z roku 1954, potom postavíte vedľa seba ročníky 1954 a 1955 a tak ďalej, bude vám jasné, že tu nastávali vývojové zmeny. Povedal, že toto robia paleontológovia so skamenelinami a že dôkaz (pre postupný evolučný vývoj – pozn. autora článku) je tu taký jasný a pochopiteľný, že ho žiadny rozumný človek nemôže popierať. V skutočnosti však táto analógia v rozpore s tým, čo chcel Berra zdôrazniť, omnoho lepšie ukazuje na to, že za tým mohol stáť dizajnér,“ hovorí Wells. „Veď tieto následné modely Corvetty boli vytvorené podľa plánov továrenských inžinierov, takže za naplnením procesu zmien stojí inteligencia. Ak by ste týmto spôsobom chceli dokazovať, že takéto výsledky dosiahol Darwinov proces, tvrdíte, že následnú zmenu na automobile, ktorý ste už mali, uskutočnili prírodné procesy, napríklad vietor, voda či gravitácia, ktoré ho sformovali do ďalšieho modelu. Berra teda nechtiac ilustroval, že iba postupná podobnosť foriem nevysvetľuje samu seba, že je potrebné odhaliť mechanizmus, ktorý to zapríčiňuje.“ Preto skutočnosť, že spoločný predok, respektíve evolučný proces, sa teoreticky javí ako možné dobré vysvetlenie existencie homologických podobností medzi rozličnými druhmi organizmov, zostáva stále iba jednou z možných vysvetlení. Ak sa pozrieme na vec z racionálneho hľadiska, vysvetlenie, ktoré počíta s inteligentným tvorcom, by mal brať rozumne zmýšľajúci človek do úvahy s rovnakou vážnosťou. Sama skutočnosť homologických podobností je však jednoducho neutrálna a nič nedokazuje ani v prospech Darwinovej evolúcie, ani proti nej.

Problém s tautológiou, alebo keď nie je definícia ako definícia

Ak je to však tak, človeka logicky napadne, ako je možné, že sa z homológie stal v rukách evolucionistov argument, ktorý podľa nich (nielen – pozn. autora) v prípade predných končatín stavovcov svedčí v prospech evolúcie? Veď ako píše Wells, „homológia končatín stavovcov, je okrem Darwinovho stromu života v učebniciach biológie (Wells má na mysli predovšetkým v USA – pozn. autora) zrejme najpoužívanejšou evolučnou ikonou.“

Ide asi o toto: Ak chceme nahliadať na homologické podobnosti medzi rozličnými druhmi živočíchov ako na možný dôkaz evolúcie, potom musíme v „darvinovskom duchu“ nevyhnutne trvať na existencii ich spoločného predka, respektíve na ich spoločnom pôvode. Na vysvetlenie: Ak napríklad vysvetlíme štrukturálne podobnosti medzi hornými končatinami netopiera, delfína, koňa a človeka tak, že tieto podobnosti existujú jednoducho preto, lebo Boh stvoril živočíchy podľa ich druhov (pozri 1. knihu Mojžišovu kap. 1., verš 21)[2], akurát sa pri tvorbe končatín týchto tvorov jednoducho rozhodol použiť podobné štruktúrovanie, respektíve podobné formy, rovnako ako keď napríklad maliar na namaľovanie rozdielnych obrazov použije tie isté farby, a nie na základe toho, že existujú kvôli tomu, lebo v minulosti existoval ich spoločný predok, tak potom už samozrejme nehovoríme o evolúcii.

Poznáme prípady, keď máme podobné črty, ktoré pochádzajú z rozličných génov...

Wells v tejto súvislosti spomína: „Spojitosť medzi homológiou a spoločným pôvodom bola pre Darwinovu teóriu tak zásadná, že jeho nasledovníci zadefinovali homológiu nanovo tak, že ide o charakteristické rysy zdedené po spoločnom predkovi tzn., že podobnosť sa neodvodzuje v prvom rade na základe podobných štruktúr, ale skôr na základe spoločného predka. Inak povedané: Homologické (štrukturálne podobné) sú podľa darvinistov iba také štruktúry, ktoré sú zdedené po spoločnom predkovi. Tu však nastáva logický problém. Ak totiž definujeme homológiu ako štrukturálnu podobnosť medzi rozličnými druhmi organizmov na základe ich spoločného predka, potom táto sa nám automaticky stáva dôkazom pre evolúciu. Prečo? Takéto definovanie totiž v sebe skrýva logickú chybu v uvažovaní, ktorú logici poznajú pod názvom tautológia alebo tiež aj argumentácia v kruhu. Ak totiž chceme homológiu použiť ako dôkaz pre evolučnú teóriu, musí platiť, že, aby mohla byť takýmto dôkazom, tak dôkaz samotný nesmie byť zadefinovaný v rámci pojmov samotnej teórie, ktorú sa prostredníctvom neho snažíme dokazovať – lebo potom sa takýto dôkaz stáva dôkazom pre ňu automaticky. Nie preto, aká je jeho skutočná povaha, ale preto, ako je definovaný. Takto, keď sa teória, aj keď za použitia dôkazov, prakticky zdôvodňuje sama sebou, dochádza vlastne k splynutiu teórie a dôkazu, definície a vysvetlenia. To však nie je z logického a ani z vedeckého hľadiska prípustné. S takouto definíciou homológie by zrejme nesúhlasil ani samotný Darwin. „Pretože,“ hovorí J. Wells: „U Darwina bola evolúcia teóriou a homológia o nej podala dôkaz. U Darwinových nasledovníkov je evolúcia samostatne zavedenou kategóriou a homológia jej dôsledkom.“ No, ako sme to ukázali vyššie prostredníctvom Berrovho protirečenia, homológia sama osebe je v skutočnosti neutrálnej povahy, lebo môže ukazovať aj smerom k Stvoriteľovi, aj smerom k spoločnému pôvodcovi, predkovi – tzn. k evolúcii. „Istým dôkazom“ pre evolúciu a do spoločnosti evolučných ikon sa tak homológia dostala práve predovšetkým kvôli takémuto jej chybnému zadefinovaniu zo strany evolucionistov.

Vývojové dráhy, vývojová genetika a fosílie

Mnohí evolucionisti sa tento problém s logicky chybnou – tautologickou definíciou homológie ako štrukturálnej podobnosti medzi rozličnými druhmi organizmov na základe ich spoločného predka snažia vyriešiť tak, že si túto definíciu homológie ponechávajú, a aby ju bolo možné potvrdiť, hľadajú od definície nezávislý dôkaz na vysvetlenie existencie homologických podobností medzi rozdielnymi živočíchmi. Samozrejme taký, ktorý by nejakým spôsobom ukazoval práve smerom k ich spoločnému pôvodu, respektíve predkovi.

Prvý spôsob, ako sa o to pokúšajú, je prostredníctvom tzv. spoločných vývojových ciest. Takáto argumentácia predpokladá, že ak máte, hovorí o tom J. Wells, „dve rozličné zvieratá s homologickými črtami a budete sledovať ich vývoj až k štádiu embrya, budú pochádzať z podobných bunkových zárodkov a budú mať podobné vývojové procesy“. Avšak, necháva sa počuť ten istý autor, „teória, že homologické štruktúry sú produkty podobných vývojových ciest nesúhlasí s faktami a biológovia to vedia viac než sto rokov.“ „Je známym faktom,“ uviedol v roku 1894 americký biológ E. Wilson, „že časti (tiel – pozn. autora), ktoré sú u dospelých jedincov veľmi podobné a sú nepochybne homologické, sa často v larválnom či embryonálnom štádiu veľmi líšia.“ O viac než šesťdesiat rokov neskôr s touto myšlienkou súhlasil i britský biológ Gavin De Beer: „Faktom je, že zhodu medzi homologickými štruktúrami nemožno násilne vysvetľovať podobnosťou polohy buniek v embryu alebo podobnou časťou vajíčka, z ktorého sú tieto štruktúry nakoniec vytvorené, ani podobnosťou vývojových mechanizmov, vďaka ktorým sa formujú.“ „Je skôr pravidlom, než výnimkou,“ napísal v roku 1985 vývojový biológ Pere Alberch, „že sa homologické štruktúry tvoria z veľmi nepodobných počiatočných štádií.“

... ale máme mnoho prípadov, kde máme podobné gény, ktoré produkujú veľmi odlišné črty.

Druhý spôsob sa opiera o podobné gény, čo znamená, hovorí Wells, „že dôvod na podobnosť čŕt v dvoch rozličných zvieratách je taký, že sú vo svojich embryách programované rovnakými génmi.“ „Ale,“ pokračuje ďalej, „ukazuje sa, že ani toto veľmi dobre nefunguje. Poznáme prípady, keď máme podobné črty, ktoré pochádzajú z rozličných génov, ale máme mnoho prípadov, kde máme podobné gény, ktoré produkujú veľmi odlišné črty. Ako príklad toho, že vznik homologických podobností nemusí byť nutne dôsledkom pôsobenia identických génov, možno poukázať na vývoj telových článkov hmyzu. Embryá mušiek – octomiliek[3] vyžadujú jeden určitý gén, aby sa u nich mohli správne vyvinúť telové články, naproti tomu iné druhy hmyzu, ako napríklad kobylky alebo osy, vytvárajú telové články bez použitia tohto génu. Pričom telové články rozličných druhov hmyzu sú si štrukturálne podobné, a teda sú považované za homologické.

Opačný príklad, keď rovnaké gény produkujú veľmi odlišné črty, sa dá ilustrovať na príklade myší, chobotníc a už spomínaných mušiek – octomiliek. Za vývoj očí u týchto rozličných skupín živočíchov je zodpovedný veľmi podobný gén. Tak podobný, že ak by octovej muške napríklad chýbal gén zodpovedný za vývoj očí, bolo by ho možné nahradiť génom, ktorý je zodpovedný za vývoj očí u myší, a muške by sa vyvinuli oči ako za normálneho procesu.“

Tretí a posledný spôsob, akým sa evolucionisti snažia udržať svoju definíciu homológie akceptovateľnou, spočíva v skúmaní a porovnávaní skamenelín. J. Wells o tom hovorí: „Niektorí biológovia argumentovali tým, že najlepší spôsob ako určiť evolučné vzťahy by mal spočívať v sledovaní podobnosti u dvoch či viacerých organizmov späť cez neprerušený rad fosílnych organizmov až k ich spoločnému predkovi. Porovnávanie fosílií však, žiaľ, vôbec nevedie priamejším smerom ako porovnávanie žijúcich vzoriek. Je to tak preto, lebo fosílne nálezy sú vždy fragmentálne a fosílie neuchovávajú (na rozdiel od živých vzoriek pozn. autora) všetky dôležité rysy. Navyše, aj keby sme mali k dispozícii dokonale uchované fosílie, ktoré by si zachovali všetky požadované vlastnosti, ich homologické podobnosti je potrebné nejako interpretovať. No a  evolucionista bude samozrejme podobnosti interpretovať v zmysle postupného evolučného vývoja, respektíve na báze predpokladu spoločného predka, čím sme zase späť pri Berrovom protirečení.

Záver

Z toho čo bolo povedané doteraz, nám jednoznačne vyplýva, že homologické podobnosti medzi organizmami nie sú dôkazom pre evolúciu a nemožno brať vážne, ak sa z nich niekto snaží urobiť vzorový príklad pravdivosti darvinovskej evolúcie, respektíve evolučnú ikonu. Jednako preto, že homologické podobnosti medzi rozdielnymi živočíchmi ju nijako priamo nedokazujú a homológia za svoje „miesto na evolučnom výslní“ vďačí v prvom rade jej chybnému definovaniu, no aj preto, že doteraz, keď sa na vec pozeráme z čisto vedeckého hľadiska, nie je známy príčinný mechanizmus, ktorý má homologické podobnosti medzi organizmami bezprostredne na svedomí. Pokým sa tento neobjasní, dovtedy nebudú ukazovať samotné homologické podobnosti medzi živými tvormi, ako na to už bolo poukázané niekoľkokrát vyššie, ani k evolúcii, ani k stvoreniu. A „dôkaz“, ktorý možno interpretovať oboma smermi, nie je dôkazom. Pre kresťanov je samozrejme týmto z pohľadu vedy neznámym príčinným mechanizmom jediný, osobný a všemohúci Stvoriteľ, ktorý stvoril svet a všetko živé svojím večným Slovom a Duchom. A argumentovať existenciou takéhoto Stvoriteľa sa zdá autorovi tohto príspevku oveľa rozumnejšie ako držať sa v mnohých smeroch „deravej“ (názor autora článku) evolučnej teórie. Deravej aj pokiaľ ide o vysvetlenie existencie homologických podobností.

Použité zdroje:

STROBEL, L.: Kauza Stvoriteľ. Bratislava: Porta libri, 2005. s. 53.
Svätá Biblia (prekl prof. J. Roháčka). Slovenská biblická spoločnosť, 2007
WELLS, J.: Ikony evoluce. Praha: Návrat domů, 2005. s. 55-67.