Výnimočnosť kresťanstva

Často počuť názor, že kresťania sa snažia byť výnimoční a hovoria, že poznať Boha a získať odpustenie hriechov a večný život je možné iba vierou, ktorú prezentujú oni. Na svete je veľa náboženstiev, ktoré o sebe tvrdia, že sú jediné pravé, a tiež nájdeme pokusy všetky náboženstvá zjednotiť a domiešať. Úplne scestný názor je, že všetky náboženské systémy sú správne a v konečnom dôsledku dovedú svojich prívržencov k vytúženému cieľu, pričom aj tieto ciele sú rôzne.

V kresťanstve je na rozdiel od ostatných náboženských systémov prítomná ústredná postava Mesiáša.

Biblia nás učí, aby sme žili v pokoji a mieri so všetkými spoluobčanmi bez ohľadu na ich vierovyznanie. Môžeme žiť v harmónii so susedmi a v mieste svojho bydliska sa s nimi spojiť na spoločných cieľoch pre spoločné spolunažívanie, podobne môžeme pracovať vo firme po boku inovercov alebo nevercov – v oblasti vzťahu k Bohu je to však iné. Nemôžu mať pravdu všetky náboženstvá, pretože niektoré hovoria úplne protichodne o takých dôležitých otázkach, ako je stvorenie sveta, vznik a história národov, a hlavne sú medzi nimi zásadné rozdiely v tom, ako je možné získať Božiu milosť. Tvrdiť, že sú správne všetky náboženstvá, je ešte horšie, lebo človek, ktorý tento názor zastáva, vlastne vyhlasuje, že neverí ani jednej možnosti. Veriť rôznymi spôsobmi nie je možné. Veriť znamená byť presvedčený a toto presvedčenie musí mať konkrétne predmety, ku ktorým sa viera upína.

Kresťanstvo sa netají tým, že je výnimočné. Základom kresťanskej viery je viera v Ježiša Krista, ktorý sám o sebe povedal: „Amen, amen vám hovorím: Ja som dverami oviec. Všetci, koľko ich prišlo predo mnou, sú zlodeji a lotri, ale ovce ich nepočuli. Ja som dvere. Ak niekto vojde cezo mňa, bude zachránený a vojde aj vyjde i pašu nájde.“ (Jn 10,7-9)

Národy idú vlastnou cestou

Musíme si jasne uvedomiť, že ľudská rasa je v stave odlúčenia od Boha, ktoré je spôsobené Adamovým hriechom a potom ďalšími hriechmi. Už pri Noemovi, kedy sa ľudstvo rozdelilo do troch základných línií, Boh skrze neho oznámil, že zjavenie o Bohu sa dostane potomkom Séma, čím boli ostatní dvaja súrodenci Cham a Jafet odkázaní na to, aby sa o Bohu nechali vyučovať od potomkov svojho brata. A skutočne, v semitskej línii vidíme, ako Boh oslovuje Abraháma, potom sa línia zužuje na Izáka a nakoniec na Jákoba, z ktorého vyšiel izraelský národ. A čo s ostatnými národmi? Biblia to hovorí jasne: Boh „v predošlých pokoleniach nechal všetky národy ísť ich cestami“(Sk 14,16). Neexistuje na zemi národ, ktorý by nebol religiózny, teda niečo alebo niekoho neuctieval. Typický obraz toho, ako ľudia hľadali Boha, nám zachytáva popis situácie v Aténach v dobách apoštola Pavla. Mesto bolo plné modiel a oltárov, ktorým Aténčania vzdávali božskú česť. Bol tam dokonca oltár, na ktorom bolo napísané: „Neznámemu Bohu“. Apoštol Pavol práve toto využil a vo svojej skvelej reči vystihol charakteristické črty toho, ako pohania hľadajú Boha úplne rozdielne od cesty, ktorú ukazuje sám Boh. „Vtedy si zastal Pavol naprostred Areopágu a povedal: Muži Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste vy neobyčajne nábožní ľudia. Lebo ako som chodil po meste a obzeral som vaše posvätnosti, ktorým dávate božskú česť, našiel som aj oltár, na ktorom je napísané: Neznámemu Bohu. Toho teda, ktorého ctíte bez toho, žeby ste ho znali, toho vám ja zvestujem. Boh, ktorý učinil svet a všetko, čo je na ňom, súc Pánom nebies a zeme, nebýva v chrámoch učinených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, ako čo by niečo potreboval, lebo veď on sám dáva všetkému život a dych a všetko a učinil z jednej krvi všetok národ ľudí, aby bývali na celej tvári zeme, určiac vopred odriadené časy a medze ich bývania, aby hľadali Pána, ak by ho snáď len nejako nahmatali a našli, hoci nie je ďaleko od nikoho z nás. Lebo veď v ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako aj ktorísi z vašich básnikov povedali: Lebo i jeho rodina sme. Teda, keď sme rodinou Božou, nemáme sa domnievať, že by Božstvo bolo podobné zlatu alebo striebru alebo kameňu, rytine, ktorú vytvorilo remeslo a ľudský výmysel. Boh teda prehliadol časy nevedomosti, ale teraz zvestuje ľuďom, všetkým všade, aby činili pokánie, pretože ustanovil deň, v ktorom bude súdiť celý svet v spravodlivosti v osobe muža, ktorého určil na to, a podáva všetkým ľuďom vieru, vzkriesiac ho z mŕtvych.“ (Sk 17,22-31)Typická pre pohanské náboženstvá je výroba predmetov, ktorými sa pokúšajú zobraziť Boha alebo ich používajú na to, aby im sprostredkovali Božiu milosť, ďalej sú to ľudské úkony, rituály a obrady, ktoré treba vykonať, a nakoniec sú potrebné aj špeciálne miesta a chrámy, kde sú predmety umiestnené a kde sa odohrávajú predpísané ceremónie a liturgie. „Boh, ktorý učinil svet a všetko, čo je na ňom, súc Pánom nebies a zeme, nebýva v chrámoch, učinených rukou.“ (Sk 17,24) „Teda, keď sme rodinou Božou, nemáme sa domnievať, že by Božstvo bolo podobné zlatu alebo striebru alebo kameňu, rytine, ktorú vytvorilo remeslo a ľudský výmysel.“ (Sk 17,29) Pavol Aténčanom hovorí, že takýmto spôsobom nie je možné poznať Boha a vychádza to z nevedomosti. Boh však túto nevedomosť prehliadol: „Boh teda prehliadol časy nevedomosti, ale teraz zvestuje ľuďom, všetkým všade, aby činili pokánie.“ (Sk 17,30) Potom Pavol hovorí, ako skutočne poznať Boha možné je. Zmieňuje štyri dôležité veci, a to pokánie, súd, vzkriesenie a vieru. Všetko toto sa vzťahuje nie k predmetom a miestam, ale k osobe jedného muža. Tou osobou je Mesiáš.

Mesiáš

Mesiáš je ústredná postava všetkého. Je najväčšou postavou všetkých dejín. Je Pánom histórie, času, priestoru, večnosti. Všetko bolo stvorené skrze Neho a pre Neho. Pôvod a dôvod existencie čohokoľvek je v Mesiášovi. Je to hlavná postava aj židovských písem – no problém je, že snahy vytrieť všetky súvislosti medzi Starou a Novou zmluvou ju zo židovstva vytlačili. Pritom starozákonní veriaci zomierali vo viere, že Spasiteľ žije a mnohí z nich sa s Ním stretli.

… a všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá išla za nimi, a tou skalou bol Kristus.

Teda, rozdielom medzi ostatnými náboženskými systémami a žido-kresťanstvom je, že v kresťanstve je prítomná postava, na ktorú sa má upínať všetka viera a nádej a skrze ktorú je možné znovu vojsť do harmonického stavu s Bohom. Bez tejto osoby to možné nie je.

Mesiáš je Slovo

„Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ten, to Slovo bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo ani jedno z toho, čo povstalo. V ňom bol život a ten život bol svetlom ľudí.“ (Jn 1,1-4)

Je zaujímavé tvrdenie, že Slovo je osoba, a to osoba Božskej úrovne. Niekedy počujeme, že by v tejto pasáži malo byť slovo Boh s malým „b“. Odhliadnime od toho, že gréčtina veľké a malé písmená nerozlišuje, a zamyslime sa nad tým, čo sa skrýva za touto myšlienkou. Ak by Božie slovo nebolo rovné Bohu, muselo by mať nejakú chybu. Ak by Božie slovo malo nejakú chybu, už by to nebolo slovo od Boha. Nájdeme v Biblii pasáže, v ktorých je myšlienka o malých „b“ celkom oprávnená: „Ak teda tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, – a Písmo nemožno zrušiť…“ (Jn 10,35) Bohmi sú tu nazvaní ľudia, ktorí bezpochyby majú veľa chýb. Na Božskú úroveň ich pozdvihuje práve to, že prijali Božie slovo, ktoré žiadnu chybu nemá. Preto je úplne jasné, že Božie slovo je osoba Božskej plnosti a autority.

Mesiáš je Syn

Mesiáš je Boží Syn. Pri tomto konštatovaní nemáme na mysli nejaký alegorický obraz, aký niekedy v náboženstvách nájdeme, ani podivných bohov gréckej mytológie, kde sa to rôznymi postavami bohov alebo polobohov väčšej či menšej morálnej skazenosti len tak hemžilo. Nemáme na mysli ani ponímanie židov, ktorí niekedy chápu Boha Otca obrazne a celý izraelský národ vnímajú ako syna. Teraz nemáme na mysli dokonca ani veriacich, ktorí boli adoptovaní za synov vďaka Abrahámovej viere. Hovoríme stále o konkrétnej osobe Mesiáša. Ježiš položil farizejom jednu otázku, nad ktorou sa oplatí zamyslieť. Čí syn je Mesiáš? „A keď sa zišli farizeji, opýtal sa ich Ježiš a riekol: Čo sa vám zdá o Kristovi, čí je syn? Povedali mu: Dávidov.“ (Mt 22,41-42)

Odpoveď sa farizejom zdala jednoduchá. Ježiš ich však zmiatol, a to tak, že už sa viac neodvážili nič opýtať. Ako môže byť Mesiáš synom Dávidovým, keď Ho Dávid nazýva Pánom a bol dávno pred ním? Ako by mohol byť Mesiáš synom človeka, keď ho stvoril? Ozaj, čí Syn je potom Mesiáš? Farizeji mlčali. My však odpoveď poznáme – a tou je, že Mesiáš je Syn Boží.

Kresťanstvo je úplne výnimočné tým, že verí, že Boh má Syna, ktorý je Božskou osobou. Niektoré náboženstvá to popierajú, napríklad, Skalný dóm na chrámovej plošine v Jeruzaleme nesie nápis: „Boh nemá Syna.“ Pozrime sa však, čo hovorí Božie slovo. „Nikto, kto zapiera Syna, nemá ani Otca; kto vyznáva Syna, má aj Otca.“ (1Jn 3,23)

Podľa tohto výroku Božieho slova, všetky náboženstvá, ktoré odmietajú osobu Mesiáša ako Božieho Syna, nemôžu spoznať Boha. Ani veriaci Starého zákona sa nestretli priamo s Bohom Otcom, ale s Mesiášom. A to nielen v obrazoch a symboloch, ako je manna či skala (tou skalou bol Kristus: „… a všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá išla za nimi, a tou skalou bol Kristus.“ 1Kor 10,4), ale aj osobne (videli ho Abrahám, Jozua, Mojžiš atď.).

Upozorňujeme, že stále hovoríme o Kristovi pred vtelením, preto sme doposiaľ nepoužili meno Ježiš, lebo meno Ježiš vstupuje na scénu dejín až narodením Božieho Syna v Betleheme.

Ježiš jest Kristus

Vyššie sme konštatovali, že k tomu, aby človek vstúpil do harmonického vzťahu s Bohom a získal tak dary milosti ako odpustenie hriechov a večný život, nutne potrebuje veriť v Mesiáša, Krista, ktorý je zároveň Božím slovom i Božím Synom. Predmety a rituály sú nedostačujúce, podobne ako je nedostačujúce dúfať v iných ľudí. Teraz nám zostáva vyriešiť otázku: Kto je tou osobou výnimočného a pre záchranu človeka nenahraditeľného Božieho Syna? My kresťania veríme, že Kristom je Ježiš z Nazareta. Inými slovami, veríme, že Ježiš jest Kristus. Veríme, že Boží Syn prijal podobu človeka, narodil sa ako dieťa, stal sa podobný ľuďom, keď prijal telo a krv. „Teda, keď deti stali sa účastnými tela a krvi, tak aj on podobným spôsobom stal sa účastným toho istého, aby smrťou zahladil toho, ktorý má vládu smrti, to jest diabla.“(Žd 2,14) Tak že, Ježiš je synom človeka. Ježiš je synom Márie. Kristus je Synom Božím. Pre záchranu musíme veriť v obe konštatovania; nemôžeme popierať ani jedno, ani druhé. „Každý duch, ktorý nevyznáva Ježiša Krista, prišlého v tele, nie je z Boha, a to je ten duch antikristov, o ktorom duchu ste počuli, že príde, a je už aj teraz na svete.“ (1Jn 4,3)

Duch Svätý pôsobí tam, kde je Kristus prítomný skrze vieru, tam, kde je Božie slovo.

Ježiš posiela Svätého Ducha

Tí, ktorí popierajú trojicu, nespĺňajú požiadavku Biblie, aby sme verili v Syna Božieho. Majú pravdu v tom, že slovo „trojica“ sa v Biblii nevyskytuje, a dokonca majú pravdu aj v tom, že verš „Pretože traja sú, ktorí svedčia na nebi: Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno“ (1Jn 1,7) v najstarších rukopisoch chýba. Napriek tomu, z kontextu celej Biblie učenie o Božej trojici jasne vychádza. Teraz sa dostávame k osobe Ducha Svätého. Aký je Jeho vzťah k Synovi a Otcovi? S Otcom nemôžeme mať vzťah bez Syna a rovnako ani s osobou Svätého Ducha nemôžeme mať vzťah bez Syna.

Ježiš povedal: „Ale keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, toho Ducha pravdy, ktorý vychádza od Otca, ten bude svedčiť o mne.“ (Jn 15,26) Vidíme, že Ten, kto posiela Svätého Ducha, je Ježiš Kristus. Duch Svätý pôsobí tam, kde je Kristus prítomný skrze vieru, tam, kde je Božie slovo. Z tohto nám jasne vyplýva, že do vzťahu so Svätým Duchom nemôžeme vojsť žiadnym ľudským úsilím, ale len skrze vieru v Ježiša Krista.

No nie je kresťanstvo výnimočné? Podľa Biblie áno, je, a podľa mňa tiež a nie je to náboženská neznášanlivosť. Je to viera.