Zachovajme nevinnosť našich detí

Uchovať si zdravý rozum a nadhľad vo výchove našich detí pri súčasných tlakoch a tendenciách v spoločnosti vôbec nie je jednoduché. Miestami vyvolávajú až protichodné prejavy, či tendencie v správaní sa človeka, ktorý je pod ich permanentným tlakom.

Pozornosť sa sústreďuje nie na dlhodobo udržateľné kvality prospešné pre život človeka, ale na „instantné“ parametre, čiže rýchlo dosiahnuteľné, bez väčšej námahy a nie v poslednom rade s minimálnou kvalitou. V dnešnej spoločnosti sa, žiaľ, nepreferuje kvalita, ale skôr kvantita takmer v každej oblasti nášho života, a to bezprostredne súvisí aj s výchovou a vzdelávaním detí. Je alarmujúce, že ľudia aplikujúci konzervatívne hodnoty vo výchove detí dnes vyznievajú skôr na posmech, namiesto toho, aby boli v spoločnosti príkladom pre druhých. Mimoriadne dôležitou skutočnosťou aj z hľadiska posudzovania kvality výchovného vplyvu je vrátiť všetkým vychovávajúcim osobám ich zodpovednosť.

Výchova bez problémov, konfliktov či chýb, neexistuje. Avšak existujú také formy zranení dôsledkom nesprávnych výchovných vplyvov, ktorých následky sú alarmujúce (napr. časté telesné týranie, duševné týranie spôsobené permanentným odopieraním lásky, nedostatočná citová blízkosť, či sexuálne zneužívanie). Efektívna výchova nefunguje na princípe „jeden proti druhému“, či „len ja viem všetko najlepšie“, alebo „ja mám vždy pravdu“. Výchova je spoločná cesta všetkých zainteresovaných a je potrebné veľmi uvážlivo pojednávať o jej vplyve aj následkoch, ktoré spôsobí, či zanechá v osobnosti dieťaťa.

Bezpochyby tomu, kto prežil stanovovanie hraníc v detstve ako porážku, poníženie a zúfalstvo, neskôr prípadne problematicky bude sám stanovovať hranice, pretože je k tomu potrebná odvaha stáť si za svojím konaním aj rozhodnutiami. Neviditeľné väzby na pôvodnú rodinu predstavujú často hnaciu, inokedy brzdiacu silu. Pôsobí tým trvalejšie, čím menej sa človek vedome oddelí, či odlúči od rodičov a rodinných tradícií.

Kto stanovuje hranice, „riskuje“, že nebude u dospievajúcich vždy obľúbený. A pretože v mnohých oblastiach výchovného pôsobenia prevláda iracionálny predpoklad, že človek musí byť všetkými milovaný a uznávaný, mnoho rodičov a vychovávateľov sa bojí stanoviť hranice sebe aj druhým. Avšak ten, kto stanovuje hranice a pravidlá, musí premýšľať aj o ich dôsledkoch. Čo ak sa hranice prekročia a porušia pravidlá? Konfrontácia nie je vôbec jednoduchá, vyžaduje si odvahu, ale i zdržanlivosť. Človek by sa mal naučiť konfrontovať s takýmito prekážkami.

Efektívna výchova nefunguje na princípe „jeden proti druhému“, či „len ja viem všetko najlepšie“, alebo „ja mám vždy pravdu“.

Často sa symbióza a bezbrehá harmónia pri výchove detí zamieňajú za lásku a schopnosť vcítiť sa. Kým láska a prijatie toho druhého uznáva a akceptuje blízkosť a odstup, samostatnosť a individualitu, láska bez hraníc dusí, vedie k chorobnému stavu a k závislosti. Kto ignoruje ustavičné prekračovanie hraníc, stavia sa voči ním ľahostajne, prispieva nielen k posilňovaniu deštruktívnych aktivít a postojov, ale bráni tiež vytváraniu vedomia vlastnej hodnoty, vzájomného rešpektu, či vzájomnej úcty. Preto je nesmierne dôležité apelovať na rodičov a vyburcovať ich ku kritickému mysleniu (konštruktívnemu, zodpovednému) vo vzťahu k svojim deťom. Aby neprijímali slepo a bezbrehým spôsobom všetky „nové trendy“, ktoré dnešná spoločnosť ponúka zabalené v pozlátku.

Tak ako sa pejoratívne uvádza, že všetko potrebuje svoj čas na dozretie, tak aj deti potrebujú dostatok času na vyzretie a každý nevhodný vplyv, či tendencie môžu priniesť rozsiahle škody v ich osobnosti. Prečo máme podsúvať deťom informácie vo veku, kedy ešte nie sú schopné „uchopiť“ patričné informácie správnym spôsobom? Keď prinesú viac škody ako osohu v ich osobnostnom dozrievaní. Právom vystáva otázka, aký je za tým zámer? Vedomé poškodzovanie zdravého vývinu dieťaťa?

Deformované kvázi hodnoty nám súčasná spoločnosť podsúva ako dobro, ako niečo, čo slúži rozvoju našej autonómie, či osobnej slobody. Dnešný svet je vedený heslom: „Riaď sa podľa seba.“ Naše deti každú chvíľu počúvajú: „Buď sám sebou.“ Očakáva sa od nich, že sa budú rozhodovať sami a poučenie sa dostaví na základe výsledkov ich aktivít. Tento výchovný trend sa opiera o to, že dieťa sa poučí zo svojich skúseností a vyzrie v zodpovednú, kooperatívnu a produktívnu osobnosť. Mnoho rodičov aj učiteľov tento prístup prijíma. Avšak výsledkom je fakt, že sa deti stávajú rukojemníkmi situácií, kedy je potrebné sa rozhodovať a niesť za rozhodnutia zodpovednosť. V mnohých rodinách je ponechávané na rozhodnutí detí, ako sa budú obliekať, aký budú mať účes, čo budú jesť, čo budú sledovať v televízii, kedy pôjdu spať, s kým sa budú stýkať atď. So školským prostredím je to do značnej miery podobné. Deti, či žiaci si svoje aktivity volia sami. Pri preberaní nových trendov do edukačného procesu sa postupne prebral a následne etabloval na školách aj tzv. „objaviteľský prístup“. Ten je založený na predpokladoch, že dieťa najlepšie pochopí pojmy, fakty, javy, skutočnosti, keď ich objaví samo. Mnohé programy boli prepracované tak, aby umožňovali deťom voliť si svoje aktivity. Súčasné edukačné ciele zdôrazňujú potrebu rozvoja nezávislého, sebamotivovaného a sebariadeného jedinca. Opodstatnene vyvstáva otázka, či takýto prístup privedie deti k zodpovednému správaniu a či je skutočne prospešný pre ich duševný aj telesný vývin. Je správne navrhovať a apelovať na aplikácii takých výchovných, či vzdelávacích metód, prostredníctvom ktorých by si mali deti osvojiť vedomosti, schopnosti i postoje potrebné pre život zo svojich vlastných predčasných skúseností?

Väčšina z nás pozná to staré príslovie: „Len hlupák sa učí zo svojich skúseností. Múdry sa učí zo skúseností druhých.“ Je v ňom ukrytý kľúč k zmysluplnej a prospešnej výchove. Je charakteristická prístupom, ktorý dospelí používajú, aby ochránili svoje deti pred bolestnými skúsenosťami života. Chceme, aby sa naše deti poučili z našich chýb, či z chýb iných ľudí. Keďže my už vieme, že drogy sú návykové, či aké sú tragické následky toho, keď si opitý človek sadne za volant. My už poznáme celoživotný dopad predčasného odchodu zo školy, či dopady predčasných sexuálnych skúseností a pod. Z toho dôvodu by sme mali urobiť všetko preto, aby naše deti nemuseli nadobudnúť takéto ponaučenia z vlastných skúseností. A zároveň zabránili aj predostieraniu tém a s nimi súvisiace získavanie informácií, či skúseností, ktoré by mohli spôsobiť rozsiahle škody v ich osobnosti.

PaedDr. Aneta Jarešová, PhD.
Katedra elementárnej a predškolskej pedagogiky
Pedagogická fakulta
Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici