Ako sa z manželky stala konkubína

Dejiny celibátu v stredoveku

V článku Spolu s veriacou manželkou (Logos 4/2017) som sa pokúsil načrtnúť ponímanie manželstva a celibátu v dobách prvých učeníkov a apoštolov. Spomenuli sme, hoci len stručne, najdôležitejšie miesta Písma, ktoré majú k téme čo povedať. Záver bol v skratke taký, že Biblia nikde nehovorí o povinnom celibáte, to znamená, že Ježiš ani apoštoli ho nikomu nenútili. Manželstvo bolo vážené a bolo úplne v súlade so službou Bohu. Môžeme si teda oprávnene klásť podobnú otázku ako James Brundage: Odkiaľ potom už niektorí prví kresťania vzali odpor voči manžel­stvu? Jednoduchšia sa zdá byť odpoveď na otázku, odkiaľ tieto myšlienky nepochádzajú: „určite nie z evanjelií“.

Prvé storočia cirkevných dejín

Z textov Biblie je zjavné, že už v dobe apoštolov sa o správny výklad manželstva, celibátu a sexuality viedli spory. Debaty prebiehali už v pohanských filozofických kruhoch v predkresťanskej dobe. Rôzne skupiny kresťanov mali v ďalších storočiach na tieto veci logicky rozdielne názory. Už pomerne skoro sa však do popredia výrazne tlačili myšlienky, že sex (a to ani v manželstve) nie je dobrý, že je to akýsi poklesok či priam nečistota. Pozadie a skutočné zdroje týchto názorov nie je vôbec jednoduché sledovať. Dá sa predpokladať vplyv pohanskej filozofie, v ktorej bol koncept priepastnej nadradenosti duchovného nad všetkým materiálnym a telesným celkom bežný. Iste nám v mysli povstanú tiež nariadenia týkajúce sa rituálnej čistoty z Mojžišovho zákona (napr. Lv 15). Problém s rituálnou čistotou/nečistotou v Starom zákone je však príliš zložitý, než aby sme ho na tomto mieste mohli vyriešiť. Treba však pripomenúť aspoň niekoľko základných faktov. Levitskí kňazi sa museli ženiť a mať deti, rovnako ako každý iný, hoci sa na nich vzťahovali o niečo prísnejšie pravidlá. Druhým dôležitým bodom je, že rituálna nečistota nemôže byť stotožňovaná s hriechom. Koncept rituálnej nečistoty je trochu záhadou, pretože znečisteniu sa vlastne nebolo možné úplne vyhýbať. Každý Žid musel byť čas od času nečistý. Rituálna nečistota bola v tomto zmysle povinná, ba až Bohom nariadená, pretože sa týkala prirodzených životných procesov alebo dokonca aj niektorých dôležitých náboženských úkonov (porov. Lv 16,22-28). Manželstvo sa vo všeobecnosti tešilo v judaizme veľkej vážnosti a hralo kľúčovú rolu aj v samotnej teológii. Asketické myšlienky, ktoré sa zdajú byť cudzie Ježišovmu či Pavlovmu učeniu, sú preto v zásade cudzie aj ustanoveniam Starého zákona. Objavujú sa však už pomerne skoro v učení viacerých cirkevných otcov alebo v apokryfných spisoch. Z trvalej sexuálnej zdržanlivosti sa tak už v prvých storočiach stáva jeden zo znakov, ktorý mal byť charakteristický pre skutočne zbožného kresťana. Zhruba od počiatku 3. storočia sa už na niektorých miestach klerikom zakazovala ženba po vysvätení a jednou z podmienok bolo, že do úradu nesmeli byť prijatí dvakrát ženatí muži. Zvýšený dôraz na sexuálnu „čistotu“ a „svätosť“ služobníkov prichádza na scénu najmä v priebehu 3. a 4. storočia a súvisí s meniacou sa úlohou a postavením kléru. V tejto dobe sa deliaca čiara medzi tými, ktorých by sme označili ako klérus, a tými ostatnými, teda laikmi, jasne zvýrazňuje. Dochádza tiež k zmene slovníka. K biblickému biskupovi, presbyterovi a diakonovi sa v 3. storočí pridávajú pojmy ako kňaz a levita. Aktuálnymi sa znovu stávajú starozákonné požiadavky na sexuálnu čistotu kňazstva, hoci zaujímavé je, že ďalšie nariadenia o čistote (napr. v súvislosti s mŕtvolami) zostali akosi nepovšimnuté. Tieto zmeny súviseli predovšetkým s meniacim sa charakterom slávenia eucharistie, z ktorého sa stáva sakrálny rituál obety. Pasáže z novozákonného listu Hebrejom (hlavne kap. 9) zjavne upadli do zabudnutia.

Už pomerne skoro sa do popredia výrazne tlačili myšlienky, že sex je akýsi poklesok či priam nečistota.

Rôznorodosť názorov na manželstvo a sexualitu je viditeľná z dobových kresťanských a pseudo-kresťanských spisov, v ktorých nájdeme prakticky všetko na škále od obhajoby manželstva až po jeho úplné zavrhnutie. Mních a teológ Evagrius Pontský († 399) napríklad píše o „démonovi, ktorý ho ponúka, aby sa oženil a mal synov“ (Antirrheticos 2,49). V mysli sa nám pri tomto výroku priam automaticky vynára pasáž z 1. listu Timotejovi 4,1-3, kde sa tiež spomínajú démoni v súvislosti s manželstvom. Akurát že v 1Tim majú presne opačnú funkciu – nabádajú k zavrhnutiu manželstva. Iný pisateľ, Hieronymus († 420), autor známeho latinského prekladu Biblie (Vulgáta), v spise Proti Joviniánovi hovorí, že „ani mučenícka krv nemôže zmyť poškvrnu manželstva“ (Adversus Jovinianum 1,26). Joviniánus († 405?) kritizoval askézu a odriekanie pokrmov a pannám odkazoval: „Nebuďte pyšné, vy a vaše vydaté sestry ste súčasťou tej istej Cirkvi.“ Niektorí ľudia si zjavne mysleli, že sexuálne odriekanie a kresťanstvo sú tak prepojené, že manželstvo je vlastne prekážkou skutočnému kresťanskému životu. Istý Verecundus z Milána, zrejme kvôli nepochopeniu, dospel pod vplyvom Ambrosiovho († 397) kázania k záveru, že sa nemôže dať pokrstiť, lebo je stále viazaný k svojej manželke (Augustinus: Confessiones 9,3). Ambrosius sotva zastával názor, že manželstvo ako také je neprijateľné. Bol síce veľkým obhajcom panenstva a celibátu, no na druhej strane tvrdil, že ho nie je možné prikazovať. Boli však takí, ktorí skutočne priamo tvrdili, že spasenie nie je v manželstve možné. Títo boli zväčša považovaní za extrémistov už vo svojej dobe a ich učenia bývali označované ako herézy. Takéto názory boli odsúdené napríklad na synode v Gangrách (dnešné Turecko) v roku 340. Anathema bola vyslovená nad každým, kto by odsudzoval manželstvo alebo zbožnú ženu, ktorá spáva so svojím manželom (Can. 1). Synoda sa postavila na obranu ženatých kňazov (Can. 4) a odsúdila každého v panenskom stave, kto by sa voči ženatým/vydatým správal naduto (Can. 10). Okrem zmienenej synody alebo Joviniána sa v prvých štyroch či piatich storočiach cirkevných dejín našli aj ďalší, ktorí vyzdvihovanie sexuálnej zdržanlivosti a odriekania kritizovali. Za jedného z obhajcov manželstva, a to aj v prípade klerikov, je považovaný napríklad Klement Alexandrijský († 215?), ktorý sa polemike proti enkratitom (zdržanlivým) obsiahlo venoval v jednom zo svojich najznámejších diel – Stromateis (najmä kniha 3). Zaujímavé svedectvo ponúka tiež Synesios z Kyrény († 413?), filozof a neskôr biskup v Ptolemais v Kyrenaike, ktorý považoval za vhodné ešte pred svojím vysvätením dôrazne upozorniť, že sa nehodlá vzdať manželky, ktorú mu predsa sám Boh dal. V súvislosti s obhajobou manželstva a kritikou askézy a celibátu je treba pripomenúť tiež mená Helvidia a Vigilantia, proti ktorým, rovnako ako proti Joviniánovi, napísal Hieronymus polemické spisy. Pokiaľ ide o manželstvo (okrem mnohých iných vecí) existujú značné rozdiely medzi Východom a Západom. Vo východných provinciách bývalej Rímskej ríše si kňazi (až dodnes) udržali právo mať vlastné rodiny – ženy a deti. Nesmú sa však ženiť po vysvätení a po smrti manželky musia zostať vdovcami.

Cesta k povinnému celibátu

Na Západe sa situácia vyvíjala už od 4. storočia trochu inak. Prvá známa synoda, ktorá zakázala klerikom spávať so svojimi manželkami, bola synoda v Elvíre (dnešné Španielsko) snáď už v roku 305. V priebehu 4. a 5. storočia bola táto požiadavka zopakovaná aj na iných konciloch a jednoznačne sa k nej prihlásil tiež rímsky biskup (ak chcete pápež) Siricius († 399). Hoci bol od tejto doby vyvíjaný raz väčší inokedy menší tlak na to, aby si klérus prestal plniť svoje manželské povinnosti, manželstvá klerikov boli stále platné a celkom legálne. Skutočnosť, že požiadavka bola nespočetnekrát a na rôznych miestach neustále opakovaná, pričom je reč o časovom úseku celých storočí, nám naznačuje, že nariadenia existovali viac-menej len „na papieri“. To už kvôli samotnému charakteru nariadenia, teda konceptu „manželskej čistoty“, nemôže byť prekvapivé. Niektorí kresťania ho predsa mohli pokojne chápať ako herézu a iní si jednoducho len nedokázali predstaviť život, ktorý od nich cirkevná vrchnosť vyžadovala. Kontrola dodržiavania ustanovení o čistote v podstate závisela od konkrétnych biskupov, pričom sa zdá, že mnohí z nich sa do tejto úlohy príliš horlivo nehrnuli – veď aj niektorí z nich možno mali manželky a museli vo svojich diecézach predovšetkým brať ohľad na realitu života. Tak podľa Adama z Brém († 1081/85) „zbožný arcibiskup Adalbert“ z Hamburgu ešte v polovici 11. storočia nabáda svojich klerikov, aby sa vyslobodili od „hanebných zväzkov so ženami“, ale vzhľadom k tomu, že úplná zdržanlivosť je podmienená dokonalosťou, hovorí, nech „tí, čo sa nevedia ovládnuť aspoň rešpektujú zväzok manželstva, to znamená, keď už nie cudne, tak aspoň opatrne“ (Gesta Hammaburgensis ecclesiae pontificum; III, 30).

Mnísi z kláštora Cluny

Legitímne ženatí kňazi boli teda úplne normálnym zjavom prakticky všade minimálne do 12. storočia. Toto mali v úmysle zmeniť až veľké reformné hnutia 10. – 12. storočia zaštítené heslom libertas ecclesiae (sloboda cirkvi). Slobodou sa myslelo najmä oslobodenie spod nadvlády a od zásahov svetskej moci do cirkevných záležitostí. Reformy, samozrejme, nepovstali len tak vo vzduchoprázdne. Po rozpade ríše Karola Veľkého (843) dochádzalo k značnému zosvetšťovaniu cirkvi. V dobe od konca 9. až do začiatku 11. storočia sa aj na samotnom rímskom apoštolskom stolci vystriedalo neobvyklé množstvo pápežov. Pápežský úrad sa stal bábkou v rukách svetských kniežat, čo bolo spojené s nevídaným úpadkom mravov i moci. Pápež, ako rímsky biskup, nemal v tejto dobe o nič väčšiu moc než hociktorý iný biskup. A ťažko sa niekto mohol príliš zaoberať sexuálnou čistotou kléru, keď o pápežovi Jánovi XII. bolo známe, že za svojho pontifikátu (955-964) premenil Lateránsky palác na verejný dom.

Legitímne ženatí kňazi boli teda úplne normálnym zjavom prakticky všade minimálne do 12. storočia.

Obrodné hnutie sa prebudilo už v 10. storočí v burgundskom kláštore Cluny (zal. okolo r. 910). Miestni benediktíni sa tešili výnimočnej slobode od svetských i duchovných vrchností, čo bolo doložené zakladacou listinou i zvláštnym pápežským privilégiom. Dôraz kládli na osobnú zbožnosť a bezvýhradnú poslušnosť voči opátovi, čo vyplývalo z tvrdého dodržiavania benediktínskej rehole. Netreba príliš zdôrazňovať, že celibát nebol pre mnícha v Cluny voľbou, ale úplnou samozrejmosťou. K reformnému hnutiu sa postupom času pridávali ďalšie kláštory a podľa clunyjského vzoru boli zakladané celkom nové. Prísni mnísi ako Humbert de Silva Candida, Peter Damiani a Hildebrand verne stáli po boku reformného pápeža Leva IX. (1049-1054) ako spolupracovníci a poradcovia. Hildebrand sa neskôr sám stal pápežom, prijal meno Gregor VII. (1073-1085), a je to práve on, podľa koho sa najvýznamnejšie cirkevné reformné hnutie stredoveku, gregoriánska reforma, dodnes nazýva. Mnísi vo vysokých cirkevných funkciách sa pokúšali preniesť svoje monastické ideály, najmä sexuálnu čistotu, na celú cirkev. Odmietanie a porušovanie celibátu títo muži označovali ako nikolaitskú herézu (Zjv 2,6 a 15). Tento pojem použil už Humbert, keď 16. júna 1054 položil na oltár veľkolepého konštantínopolského chrámu Hagia Sofia exkomunikačnú bulu namierenú proti patriarchovi Michailovi I. Kerullariovi a proti celej východnej cirkvi. V bule okrem iných obvinení stálo: „Lebo ako nikolaiti povoľujú a obhajujú telesné manželstvá pre služobníkov svätého oltára.“

Gregoriánska reforma a zrušenie platnosti klerikálnych manželstiev

Hildebrand, teraz už ako Gregor VII., vystúpil v roku 1074 rozhodne proti ženatým kňazom, keď im zakázal žiť so svojimi manželkami. Laikov vyzýval k tomu, aby nenavštevovali bohoslužby ženatých klerikov. Ťažko mali byť postihované aj samotné ženy a deti farárov. Obzvlášť hanebne vyznieva 12. kánon synody v Melfi z roku 1089 (už za pontifikátu Urbana II.). Hovorí sa v ňom, že pokiaľ sa poddiakoni neodlúčia od svojich manželiek, budú ich ženy poskytnuté svetským pánom ako otrokyne. Aj ďalší Gregorovi následníci, predovšetkým pápež Kallixtus II. (1119-1124), ktorý bol tiež pôvodne mníchom v Cluny, v ťažení proti manželstvám duchovných odhodlane pokračovali. Ich požiadavky boli sústavne vnášané do kánonov miestnych synod, ale tiež do ustanovení dôležitých koncilov počnúc prvým lateránskym koncilom roku 1123. Na druhom lateránskom koncile v roku 1139 dosiahla vojna vedená proti klerikálnym manželstvám a rodinám svoj vrchol. Nielenže bolo prijímanie ženatých klerikov do úradov výslovne zakázané, ale všetky existujúce manželstvá boli vyhlásené za neplatné. Každý držiteľ vyššieho svätenia (od poddiakonov), ktorý by sa oženil alebo mal konkubínu, mal stratiť úrad i benefícium (finančný príjem). Aj na tých, ktorí boli ochotní poslúchnuť a oddelili sa od svojich manželiek, bolo navyše uvalené „príslušné pokánie za ich veľké hriechy“. Akákoľvek sexuálna aktivita kléru, vrátane tej s legitímnou manželkou, bola jednoznačne považovaná za smilstvo (fornicatio). Žena kňaza bola v lepšom prípade označená ako concubina, v horšom ako fornicaria (význam je snáď možné si domyslieť). Pritom najhoršie na tom boli deti farárov, ktoré boli považované za bastardov a boli tak postavené mimo spoločnosť. S tým súvisí tiež skutočnosť, že dôvody pre uvalenie povinného celibátu na klérus, neboli len teologického charakteru. Reformátori chceli tiež zabrániť drobeniu a stratám cirkevného majetku, ktorý často končil ako dedičstvo v rukách farárových detí. Bolo treba zaistiť, aby tieto deti nemali právo čokoľvek zdediť. Synovia farárov boli navyše vylúčení z duchovnej služby (mohli sa ale stať mníchmi) a ich dcéry sa podľa kánonov niektorých lokálnych synod nemohli ani vydávať. Ustanovenia namierené najmä proti synom farárov mali pomôcť zaistiť lepšie dodržiavanie celibátneho zákona, pretože priestupníci tým boli trestaní v podstate aj skrze svoje deti. V praxi sa však ukázalo, že vylúčenie nelegitímnych synov farárov z duchovnej služby môže znamenať veľký problém. Cirkevné autority veľmi rýchlo prišli na to, že ak sa budú príliš pevne držať ustanovených zákonov, cirkevná správa sa zrúti. Bolo totiž bežné, že sa pre cirkevné úrady jednoducho nenašlo dosť vhodných uchádzačov. Preto boli v cirkevnom práve zavedené špeciálne pápežské dišpenzy, ktorými mohli byť deti farárov úplne očistené a mohli vstúpiť do služieb cirkvi. Je zrejme možné si domyslieť, že takýto administratívny úkon nebol zadarmo a obvykle si vyžadoval osobnú prítomnosť v Ríme, čo znamenalo ďalšie nemalé náklady. Napriek tomu však išlo o veľmi rozšírenú prax. Dišpenzy pre synov farárov sú pre nás zaujímavým svedectvom, ktoré poukazuje na zúfalú nefunkčnosť celibátneho zákona.

Žena kňaza bola v lepšom prípade označená ako concubina, v horšom ako fornicaria.

Výsledok prvých dvoch lateránskych koncilov, pokiaľ ide o manželstvá klerikov, výstižne zhrnul James Brundage: „Lateránske kánony z rokov 1123 a 1139 premenili klerikálne manželstvo z právne tolerovanej inštitúcie na kanonický zločin.“ Od tejto doby už kňazi v západnej cirkvi nemali žiadnu legálnu možnosť, ako by mohli požívať akýchkoľvek výhod a radostí manželstva či rodinného života.

Mohlo by sa zdať, že na tomto mieste náš výskum končí. Celibát bol právne presadený. Ako sa však dá dopredu uhádnuť, bolo by to dosť skreslené tvrdenie. Legislatíva sa v mnohých diecézach uplatňovala veľmi sťažka a keď sa aj úspešne uplatnila, znamenalo to len jedno – reformátori síce „vyriešili“ problém klerikálnych manželstiev, no ten sa aj tak okamžite pretavil do iného problému – do konkubinátu. A následný stáročia trvajúci boj cirkvi proti nezdržanlivým kňazom nemožno (až dodnes) považovať za úspešný.

Presadzovanie celibátneho zákona v praxi

Proti snahám reformátorov o uvalenie povinného celibátu na všetok vyšší klérus existoval už od samotných počiatkov silný odpor. Pretože však nebol prakticky nijako organizovaný, nemohol byť ani úspešný. Dochovalo sa viacero traktátov spísaných na obhajobu práva klerikov mať manželky a rodiny. V mnohých mestách vo Francúzsku, Nemecku alebo v Itálii sa kňazi búrili proti svojim biskupom. Kronikár Lambert z Hersfeldu († 1082/85) vo svojich Análoch píše o jednej skupine kňazov, ktorá sa otvorene postavila proti „pápežovi Hildebrandovi“ a jeho nariadeniam. Celibátny zákon títo kňazi označili za šialený a o pápežovi tvrdili, že je heretik. Pokiaľ by nehodlal zmeniť svoj názor, boli pripravení radšej opustiť kňazský úrad ako svoje manželky, pričom ešte pápežovi ironicky odkazovali, nech si teda do uvoľnených fár dosadí anjelov – snáď narážka na Mt 22,30 (Annales, zápis k roku 1074). Ako už bolo povedané, ustanovenia vyhlásené už Gregorom VII., potvrdené na prvom a druhom lateránskom koncile, sa nepresadzovali ľahko. Niektorí biskupi ich nechceli presadzovať vôbec, pretože sa obávali reakcie im podriadených farárov. A ich obavy neboli prehnané. Parížsky biskup bol v roku 1074 rozhnevanými klerikmi vyvlečený z kostola po tom, čo im prikázal vzdať sa svojich žien a detí. Ján, arcibiskup z Rouenu, bol dokonca kameňovaný. Veľmi podobný príbeh poznáme aj z neskoršej doby z českého prostredia. V roku 1197 došlo v Prahe pri príležitosti svätenia nových klerikov k bitke. Kardinál Peter z Kapui totiž od budúcich kňazov vyžadoval sľub čistoty, čo zrejme vzápätí horko oľutoval. Kronikár Jarloch píše, že bol rozhnevanými kňazmi „takmer ubitý“ (Jarlochova kronika, zápis k roku 1197). Násilie mohlo byť na miestach, kde sa reforma tešila podpore ako napríklad v Miláne, namierené aj proti opačnej strane – teda proti nezdržanlivému kléru. Zo stručných zápiskov väčšinou nevieme s istotou vyčítať, aké vášne sa za konkrétnymi potýčkami skrývali. Pri posudzovaní týchto incidentov je zrejme treba vziať do úvahy aj slovník, ktorý zástancovia celibátu minimálne v písanej forme používali. Pre Petra Damianiho boli ženy klerikov v podstate to isté čo prostitútky. Vo svojich spisoch sa neštítil vzťahovať na ne niektoré biblické texty priam neuveriteľným spôsobom – napríklad Pavlov výrok z 1Kor 6,16. Ak si teda predstavíme, že niekto ženatému mužovi prikáže vzdať sa svojej manželky a detí, pričom jeho ženu nazýva pobehlicou a deti bastardami, vnesie to do vtedajšej vyostrenej situácie viac pochopenia.

Ako naznačuje už spomínaný pražský incident, v českých krajinách a v Uhorsku bola situácia podobná ako prakticky všade inde. Kňazi boli na manželstvo zvyknutí. Aj známy kronikár Kosmas, vysvätený na kňaza v roku 1099, hovorí celkom bez obalu o svojej žene Božetěche a synovi Jindřichovi (Kosmova kronika III,42,43). Konkrétne kroky boli proti ženatým kňazom v Čechách a na Morave podniknuté až v priamej nadväznosti na druhý lateránsky koncil (1139). V roku 1143 dorazil do Čiech pápežský legát, kardinál Guido, ktorý zosadil z cirkevných úradov všetky nevhodné osoby, predovšetkým ženatých klerikov. So svojou misiou bol zjavne spokojný, tvrdiac, že všetci ženatí klerici, ktorí boli odhalení, boli zbavení svojich úradov. Poznámka „ktorí boli odhalení“ bude zrejme dosť veľavravná. Aj na základe udalostí, ktoré sa odohrali pri svätení nových kňazov v roku 1197, teda o polstoročie neskôr, je zjavné, že Guidonova návšteva nemala trvalého úspechu. Celibát sa v českých krajinách podarilo presadiť (navonok) až v 13. storočí. To, samozrejme, neznamenalo, že bol zákon skutočne dodržiavaný.

Mnohí farári považovali za lepšie zaplatiť si čas od času služby prostitútok, ktoré v radoch vidieckeho kléru nezriedka nachádzali stálu klientelu.

Vynikajúcu sondu do pomerov v českej cirkvi 14. storočia poskytuje unikátny prameň, vizitačný protokol pražského arcidiakonátu z rokov 1379–1382. Arcidiakon Pavel z Janovic navštívil dohromady 312 fár, kde mal za úlohu zhodnotiť dodržiavanie cirkevných nariadení a mravný stav kléru, prípadne i laikov. Počas návštev boli vedené záznamy o výpovediach dopytovaných osôb, pričom sa vizitátor zaujímal prednostne o ženy, ktoré boli buď priamo pristihnuté na farách, alebo sa o ich prítomnosti vo farárovom dome dozvedel z iných zdrojov. Informácie mohol často získať už dopredu alebo aj spätne v susedných farnostiach. Vizitačný protokol je možné chápať ako dôveryhodný prameň už pre jeho povahu a tiež preto, že Pavel z Janovic k svojej práci zjavne pristupoval zodpovedne. Mnohé informácie uvedené v protokole sú podporené výpoveďami viacerých ľudí, pričom bola do istej miery hodnotená i dôveryhodnosť samotných výpovedí. V sporných prípadoch si arcidiakon povolával podozrivých na ďalšie výsluchy do Prahy ešte pred tým, než dospel k jednoznačnému verdiktu. V 268 vizitovaných farách (nepočítajú sa tu pražské mestské farnosti) považoval arcidiakon Pavel až 160 žien za skutočné konkubíny farárov. Ďalších 37 žien posúdil ako obete krivých obvinení a ohovárania. Zo zmienených 160 žien žilo 92 priamo na farách. Niektoré boli zrejme bezdetné, iné mali po jednom, dvoch i viac deťoch. Konkubíny boli pred arcidiakonom logicky väčšinou skrývané a utajované. Tie pristihnuté boli farármi často prezentované ako rôzne príbuzné či slúžky. Na niektorých farách sa ale arcidiakon stretol prakticky s bežným rodinným životom. Nie všetci svoje skutky dokázali alebo mohli účinne utajiť a niektorí zrejme ani nechceli. Farár v Třebotove sa arcidiakonovi priamo priznal, že svoju Dorotu, neviestku z Prahy, si vydržuje, pretože nie je schopný záväzok celibátu dodržiavať. Farár Zvěst z Chlumčian zasa bez hanby tvrdil, že styk so ženami mu odporučil akýsi pražský lekárnik kvôli chátrajúcemu zdraviu. Odhalené však boli aj ďaleko závažnejšie previnenia. Niektorí kňazi sa neštítili zvádzať vydaté ženy, ako napríklad farár Jiří z Berouna, ktorého v posteli so svojou ženou pristihol zákonitý manžel. A boli ešte horší. Farár Jan z Dlouhé Lhoty sa jedného dňa neudržal a vrhol sa na slúžku Kerušu, ktorú videl na poli. Jej krik síce privolal člena miestnej rady Vítka, ale ten farárovi len márne dohováral a potom o celej veci informoval richtára. Podobný incident z Velkých Popovic skončil dokonca tragicky. Keď kňaz Bernard zvalil na zem akúsi ženu, zabil pri tom dieťa, ktoré držala na rukách. Mnohí farári považovali za lepšie zaplatiť si čas od času služby prostitútok, ktoré v radoch vidieckeho kléru nezriedka nachádzali stálu klientelu. Občasné úlety sa aspoň teoreticky dali utajiť ľahšie ako dlhodobé zväzky s konkubínami. Nejakou nenápadnosťou sa ale príliš netrápil klerik Zdeněk, o ktorom iný farár vypovedal, ako vbehol s istými pochybnými ženami priamo do kostola v Teleci, kde následne „bláznivo vyvádzali“. Ani Zdeněk a jeho „priateľky“ sa však nemôžu rovnať Ludvíkovi Kojatovi, farárovi šľachtického pôvodu pri kostole sv. Jána v Podskalí. Jeho vlastní farníci o ňom vypovedali, že sa na fare nezdržuje, ba čo viac, zbúral ju a získaný materiál predal. Na Vyšehrade si vraj vydržuje konkubínu menom Mareta, vo svojom vlastnom dome prechováva „niekedy 4, niekedy 6 a niekedy 8“ pochybných žien a do zmieneného domu je pre záujemcov umožnený „verejný prístup“. Výpovede týkajúce sa Kojatu potvrdili v priebehu vizitácií aj ďalší ľudia z rôznych farností.

Budeme na veľkom omyle, ak si budeme myslieť, že takéto incidenty boli z celocirkevného hľadiska niečím výnimočným, hoci prípad farára Kojatu snáď skutočne nebol úplne bežný. Vizitácie samozrejme prebiehali aj na iných miestach po celej Európe a výsledky niektorých máme vďaka zapisovaným protokolom k dispozícii až dodnes. Bádatelia sa v zásade zhodnú na tom, že v ďalších krajinách nebol stav kléru o nič lepší. V Škandinávii sa ešte do polovice 13. storočia v cirkevných dokumentoch stále objavujú „manželky kňazov“. V Uhorsku do roku 1279. Až potom sa tento pojem z miestnych dokumentov vytráca, čo znamená len toľko, že povolenú manželku jednoducho nahradila zakázaná konkubína. Pritom toto celé bolo úplne paradoxné, pretože farár si na fare a k nej pripojenom hospodárstve len sotva mohol poradiť bez pomoci šikovných ženských rúk. Z dnešného pohľadu sa nám zdá jasné, že to nemohlo za žiadnych okolností fungovať. A ani nefungovalo. Výsledkom bol akurát neustávajúci boj proti porušeniam celibátu a ako tvrdili už mnohí súčasníci gregoriánskej reformy, ďalším výsledkom bola nepriama podpora a rozhojňovanie hriechu. Cirkevné autority sa v praxi často museli zameriavať len na obzvlášť poburujúce prípady, ako tomu bolo napríklad v 14. storočí v Trevise pri Benátkach. Na základe tunajších prameňov sa zdá, že boli postihovaní v podstate len kňazi, ktorých obeťami či milenkami boli príliš mladé alebo vydaté ženy. Pri tejto príležitosti sa ešte núka spomenúť jeden prípad z vizitácií Pavla z Janovic. Jeden z vypočúvaných farárov totiž arcidiakonovi bezostyšne tvrdil, že pokiaľ nespal s pannou alebo s vydatou ženou, ničím sa proti sľubu čistoty neprehrešil. Pohlavný styk s prostitútkami a slúžkami zjavne za porušenie celibátneho zákona nepovažoval. Kňazi, ktorí žili v dlhoročnom usporiadanom monogamnom zväzku, boli preto do istej miery tolerovaní – museli byť, inak by mnohé fary museli zostať neobsadené.

Príbehy podobné tým, ktoré sme videli vyššie, sú známe zo Španielska, Francúzska, Anglicka, Nemecka, Poľska (atď.) a týkajú sa nielen stredoveku, ale aj storočí nasledujúcich. Úplne inou otázkou je, ako „funguje“ celibát dnes. Jednoznačnú odpoveď, presné čísla a štatistiky zastrešujúce celú katolícku cirkev možno nikdy nezískame. Na základe čiastkových vedeckých výskumov, ale tiež na základe rôznych incidentov, ktoré unikli do médií, sa zdá, že od časov kedy Pavel z Janovic chodil po českých farách, sa toho zasa tak veľa nezmenilo. A snáď má pravdu aj František Šmahel, keď upozorňuje na výsledky výskumu Richarda Sipa, ktorý sa týkal amerických kňazov v druhej polovici 20. storočia: „Z tohto po­hľadu bol životný štýl ich stredovekých predchodcov v pražskom arcidiakonáte takmer príkladný“ (Šmahel, s. 84).

Súvisiace články:
MINÁRIK Gabriel: O manželstve a rozvode, Logos 4/2008.
VINCURSKÝ Martin: Spolu s veriacou manželkou, Logos 4/2017.

Pramene:
Tu už len uvediem zdroj informácií o vizitačnom protokole Pavla z Janovic. Nanešťastie neexistuje žiadny preklad.
HLAVÁČEK Ivan – HLEDÍKOVÁ Zdeňka (edd.): Protocollum visitationis archidiaconatus Pragensis annis 1379-1382 per Paulum de Janowicz archidiaconum Pragensem factae, Praha 1973.

Literatúra:
K dejinám manželstva, celibátu a príbuzným témam existuje značné množstvo literatúry v rôznych jazykoch. Do tohto zoznamu som sa pokúsil zaradiť aspoň všetky odporúčania hodné knihy a články dostupné v češtine či slovenčine + dve cudzojazyčné, ktoré som v texte spomínal.
BROWN Peter: Tělo a společnost. Muži, ženy a sexuální odříkání v raném křesťanství, Brno 2000.
BRUNDAGE James: Law, Sex, and Christian Society in Medieval Europe. Chicago – London 1987.
DENZLER Georg: Zakázaná slast. Dva tisíce let křesťanské sexuální morálky. Brno 1999.
DENZLER Georg: Dějiny celibátu. Brno 2000.
DUBY Georges: Rytíř, žena a kněz. Manželství ve Francii v době feudalismu. Praha 2003.
KRAFL Pavel: Konkubinát kleriků v moravském diecézním zákonodárství 13.-15. století. In: Memoria viva: studia historyczne poświęcone pamięci Izabeli Skierskiej (1967-2014), Warszawa – Poznań 2015, s. 216-220.
KUBÍN Petr: Počátky prosazování kněžského celibátu v západní a české církvi. Teologické texty 12, 4/2001, s. 142-144.
MÚCZKA Vincent: K otázke celibátu v Uhorsku do začiatku 12. storočia. Slovanské štúdie 1/1994, s. 40-49.
OTIS-COUR Leah: Rozkoš a láska. Dějiny partnerských vztahů ve středověku. Praha 2002.
SIPE Richard: Celibacy in Crisis. A Secret World Revisited. New York 2003.
ŠMAHEL František: Ženy na okraji předhusitské společnosti: konkubíny vesnických farářů. In: ŠMAHEL František: Mezi středověkem a renesancí. Praha 2002.