Si taký, ako rozmýšľaš

Tajomstvo životného úspechu je v zdravom myslení

Myslím, teda som. Tento slávny výrok povedal kedysi nemenej slávny matematik a filozof René Descartes, a mal pravdu. Myslenie je základným prejavom existencie a osobnosti človeka a spôsob, akým rozmýšľame, nás definuje ako osobnosť a často rozhoduje o tom, či je náš život dobrým, úspešným a šťastným, alebo ho sprevádza neúspech a trápenie. V biblickej knihe Prísloví nachádzame veľmi pravdivý výrok: „Lebo ako (človek) zmýšľa vo svojej duši, taký je...“ (Pr 23,7 ROH) Z tohto výroku vyplýva, že ak chceme akokoľvek zmeniť svoj život, musíme zmeniť to, ako rozmýšľame. A práve o tom pojednáva tento článok.

Najväčší problém človeka

Biblia otvorene priznáva, že v istej fáze ľudskej histórie Boh oľutoval, že stvoril človeka a rozhodol sa zničiť svet potopou. Išlo o veľmi vážny súd, ktorý s výnimkou posádky Noachovej archy zahubil všetok život na planéte. Biblia tiež odhaľuje, čo bolo príčinou tohto kataklizmatického Božieho súdu: „Hospodin videl, že ľudská zloba na zemi je veľká a všetko zmýšľanie ľudského srdca je ustavične naklonené len k zlu. Hospodin oľutoval, že utvoril človeka na zemi a cítil v srdci bolesť.“ (Gn 6,5-6 SEP)

Na zemi bolo prítomné zlo a ľudská spoločnosť sa nachádzala v totálnom chaose, to však nebol ten hlavný problém. Tým bol stav ľudských sŕdc. V biblickom hebrejskom chápaní nepredstavuje srdce iba centrum emócií, ale tiež myslenia a vôle ľudí. V srdci sú prítomné zámery človeka a prebiehajú v ňom procesy myslenia a uvažovania. Hoci vieme, že technicky je centrom všetkého toho mozog, biblickým výrazom srdce (hebr. lév, gr. kardia) býva označovaný vnútorný život človeka, fungovanie jeho osobnosti a jeho charakteristiky.

Pre Boha je stav srdca rozhodujúcim kritériom, podľa ktorého človeka hodnotí. Pekne to vidíme v situácii, kedy Boh poveril proroka Samuela, aby namiesto zlého kráľa Saula pomazal za nového kráľa nad Izraelom jedného z Izajových synov (1Sam 16). Čítame o tom, ako prorok prichádza do Izajovho domu a vidí jeho krásnych a urastených synov a jedného po druhom ich chce pomazať s presvedčením, že pred ním stojí človek, ktorého si Boh vybral za kráľa. Pán Samuela vždy zastaví a hovorí mu, že ľudia sa pozerajú na to, čo je pred očami, no Boh hľadí na srdce. Ani jeden z prítomných Izajových synov nebol tým pravým človekom, ktorý spĺňal Božie kritériá. Bol ním Dávid, v tom čase v dome neprítomný syn, o ktorom by nik nepovedal, že sa raz stane kráľom. Jeho kvalita nespočívala v zov­ňajšku, ale v jeho vnútri, v srdci.

Keď Boh o niekom hovorí, že sa mu páči, hovorí teda predovšetkým o jeho srdci. O rovnakej skutočnosti píše aj apoštol Peter vo svojom prvom liste, kde inštruuje zbožné ženy o tom, čo má byť ich skutočnou ozdobou: „Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletené vlasy, navešané zlato, naobliekané šaty, ale skrytý človek srdca, to jest neporušiteľný a pred Bohom veľmi vzácny duch krotkosti a tichosti.“ (1Pt 3,3-4 EVP) Všetky ženy, prirodzene, túžia po tom sa zdobiť a byť krásne, nesmú však zabúdať na to, že to, čo je pod povrchom, je oveľa dôležitejšie. „Skrytý človek srdca“ je totiž naším skutočným ja, a preto sa oň musíme starať. To, ako rozmýšľame, určuje náš skutočný stav a rozhoduje o tom, aký bude náš život.

Ak sa chceme zmeniť, musíme začať vo svojom vnútri. Vonkajšie úpravy totiž nestačia. Pán raz pokarhal farizejov a nazval ich obielenými hrobmi, ktoré na povrchu vyzerajú krásne, sú však „plné umrlčích kostí a všelijakej nečistoty“ (Mt 23,27). Navonok sa im nedalo takmer nič vytknúť, ale všetko, čo robili, bolo iba pokrytectvom, za ktoré skrývali skutočný stav svojho vnútra, svojho srdca a myslenia. Pritom celé Písmo od Genezis po Zjavenie svedčí o tom, že Boha zaujíma náš vnútorný stav a chce nám pomôcť k zmene.

Opásať bedrá svojej mysle

V rovnakom liste, v ktorom Peter povzbudzuje ženy, aby kultivovali svoju vnútornú krásu, radí veriacim nasledujúce: „Preto si opášte bedrá svojej mysle, buďte triezvi, úplne dúfajte v milosť, ktorú dostanete pri zjavení Ježiša Krista.“ (1Pt 1,13 SEP) Máme čosi zvláštne urobiť s našou mysľou: máme si „prepásať bedrá mysle“. Túto činnosť je iba veľmi ťažké pochopiť bez znalostí reálií Blízkeho východu. Ľudia sa tam obliekajú trocha ináč ako my v Európe. Ich tradičným odevom nie sú rifle a tričko, ale dlhé splývavé habity siahajúce až po členky, s trochou nadnesenosti môžeme povedať, že pripomínajú nočné košele. Rovnako tomu bolo aj v biblických časoch. Hoci dokáže toto oblečenie chrániť človeka pred páľavou slnka a nočným chladom, má aj isté nevýhody. Nedá sa v ňom totiž rýchlo pohybovať. Keď sa ľudia v antike chceli prebehnúť alebo sa vybrať na cestu, vykasali si habit a opaskom si ho prichytili tak, aby im bol približne nad kolená, a hneď mohli behať, skákať a pohybovať sa oveľa lepšie ako bez „prepásania sa“. Praktický príklad vidíme u proroka Eliáša: „Hospodinova ruka bola s Eliášom. Podpásal si bedrá a uháňal pred Achábom až po jezreelské rázcestie.“ (1Kr 18,46 SEP)

Spôsob nášho myslenia je mnoho ráz veľmi komplikovaný a potom býva komplikovaný aj náš život. Platí to rovnako v duchovnej ako aj v praktickej oblasti. Zlé myšlienky, rôzne traumatické spomienky, horkosť či hnev nám bránia prijímať Božiu milosť a vedú k tomu, že sa zbytočne trápime a naša myseľ nefunguje tak, ako by správne mala. Dobrou správou, ktorú sa dočítame v Písme, je, že na problémy našej mysle existuje liek. Boh chce s našou mysľou konať a ukazuje nám cestu, ako na to.

Boh chce konať s našou mysľou

V liste Rimanom píše apoštol Pavol o tom, že naša služba Bohu má dva rozmery, ktorými sú odovzdanie nášho tela (praktického každodenného života) Bohu a obnova nášho zmýšľania: „Povzbudzujem vás teda, bratia, pre Božie milosrdenstvo, aby ste prinášali svoje telo ako živú, svätú, Bohu príjemnú obetu, ako svoju duchovnú službu Bohu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, čo mu je príjemné, čo je dokonalé.“ (R 12,1-2 SEP)

V tomto texte Pavol naznačuje, že problémom myslenia kresťanov je prispôsobovanie sa tomuto svetu. Svet sa mení a mení sa aj cirkev, ak však kresťanov ovláda svetské zmýšľanie a hodnoty, cirkev stráca svoju silu a schopnosť byť svedectvom, svetlom a soľou sveta. Naopak, keď sa naša myseľ stále obnovuje Božím slovom, vplyv svetského zmýšľania slabne a my sme schopní s istotou rozpoznávať, čo je a čo nie je Božia vôľa, a takto dokážeme robiť kvalitné a dobré rozhodnutia. Obnovenie mysle je totiž pre poznanie Božej vôle kľúčovou záležitosťou.

Texty Starej zmluvy správne odsudzovali hriešne skutky a volali ľudí k zmene správania, ku konaniu toho, čo je spravodlivé a správne. V Novej zmluve Boh poukazuje na podstatu veci a koná s ľudským vnútrom. Pán Ježiš správne upozorňuje na to, kde sa nachádza problém, keď hovorí, že problém je v našom vnútri: „Človeka poškvrňuje to, čo z človeka vychádza! Zvnútra, totiž z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, podlosť, podvody, neviazanosť, závistlivé pohľady, rúhania, pýcha, pochabosť. Všetko toto zlo vychádza zvnútra a poškvrňuje človeka.“ (Mk 7,19-22 SEP) Podobný princíp ukázal svojim učeníkom aj v Kázni na vrchu, kde interpretoval prikázania Starej zmluvy novým spôsobom, ktorý poukázal na skutočnosť, že hriechom nie je iba vykonaný skutok, ale už zlý zámer či postoj srdca. Obnova zmýšľania je teda pre úspešný kresťanský život nevyhnutná.

Rozmer duchovného boja, ktorý nám niekedy uniká

Keď sa kresťania rozprávajú o duchovnom boji, ktorým myslíme náš zápas proti duchovným silám zla v „ponebeských oblastiach“, ako sa o ňom píše v 6. kapitole Pavlovho listu Efezanom, častokrát citujú aj nasledujúce miesto z 2. listu Korinťanom, kde Pavol píše: „Zbrane nášho boja nie sú telesné, ale od Boha majú moc zboriť hradby. Nimi rúcame ľudské výmysly a každú povýšenosť, čo sa dvíha proti poznávaniu Boha, a nimi viažeme každú myšlienku na poslušnosť Kristovi…“ (2Kor 10,4-5 SEP) Pozorne si všimnime, na čo nám boli tieto duchovné zbrane zverené. Ich účelom je búrať hradby v ľudských mysliach, všetko to, čo bráni ľuďom poznávať Boha. Ak sa nám podarí vybojovať tento boj a oslobodiť naše myslenie od týchto pevností, môžeme zvíťaziť vo všetkých oblastiach nášho života. Vďaka Bohu, že nám na to dáva konkrétne a účinné nástroje.

Ako na to?

Poďme sa teda spoločne pozrieť na to, čo máme robiť, aby sme našu myseľ dostali do takého stavu, že spôsob nášho myslenia sa stane užitočným nástrojom, a nie prekážkou v našom duchovnom živote a vzťahu s Bohom.

1. Zasievanie Božieho slova

Tento princíp je asi najdôležitejší a rozhoduje o tom, či aj ostatné metódy alebo spôsoby zmeny nášho myslenia budú účinné. Apoštol Jakub píše: „Preto odhoďte všetku nečistotu a nánosy zloby a v tichosti prijímajte zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.“ (Jk 1,21 SEP) Božie slovo má fantastickú schopnosť nás meniť. Pokiaľ ho s pokorou v tichosti prijímame ako pravdivé autoritatívne výroky, mení sa naša myseľ a prebieha proces „spásy“, t. j., oslobodenia, uzdravenia a premeny nášho duševného života. Ľudia niekedy zabúdajú, že Božie slovo je tým najúčinnejším liekom, a to platí na prvom mieste pre náš duševný život. Naša duchovná spása, prijatie večného života a ospravedlnenia je záležitosťou nášho obrátenia sa ku Kristovi, vyznania Ho ako nášho Pána a Spasiteľa a duchovného znovuzrodenia. Spása či záchrana duše je záležitosťou, ktorá predstavuje proces trvalého „zasievania“ Slova do nášho vnútra.

2. Metanoia

Toto grécke slovo je v pôvodnom texte Novej zmluvy použité všade tam, kde v slovenských prekladoch nachádzame výrazy pokánie alebo kajať sa. Pán Ježiš započal svoju služby vyhlásením tejto dôležitej pravdy: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte v evanjelium!“ (Mk 1,15 SEP) Krokom, ktorý mal predchádzať biblickej viere v evanjelium, bolo pokánie. Kresťania, žiaľ, často chápu pokánie ako emocionálny stav zármutku nad vlastným hriechom a snahu vlastný hriech napraviť, odčiniť a získať odpustenie. Hoci toto vnútorné rozpoloženie niekedy biblické pokánie môže sprevádzať, nie je jeho podstatou. Slovo metanoia doslovne znamená „zmena zmýšľania“ a hovorí o vnútornej zmene, ktorá je podstatou nápravy skutkov človeka. Toto sa týka tak obrátenia sa od hriechov k Bohu, ako aj akejkoľvek zmeny v zmýšľaní, ktorú urobíme pod vplyvom Božieho slova. Vždy pre nás musí byť dôležitejšie to, čo o danej veci hovorí Božie slovo, ako to, čo si o nej myslíme. Postoj ochoty meniť svoje zmýšľanie Biblia nazýva „kajúcne srdce“. Dokonalým príkladom zmýšľania pre nás je sám Boží Syn. Apoštol Pavol nás povzbudzuje: „Zmýšľajte medzi sebou tak, ako Kristus Ježiš: On, hoci mal Božiu podobu, svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za korisť, ale zriekol sa jej, keď vzal na seba podobu služobníka a stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka, ponížil sa a stal sa poslušným až na smrť, a to smrť na kríži.“ (Fp 2,5-8 SEP) S takýmto zmýšľaním dokážu kresťania vykonať veľké veci. Akonáhle vo svojom živote, alebo vo svojom vnútri narazíme na zlé zmýšľanie, hriešne postoje, buďme rýchli ku korekcii, k zmene zmýšľania, teda k pokániu.

3. Odpustenie

Odpustenie je ďalším spôsobom, ako môžeme meniť svoje vnútro. Pre mnohých ľudí, ktorým bolo vážnym spôsobom ublížené, je Kristov imperatív, ktorý nás vyzýva odpustiť našim vinníkom, skutočne veľkou výzvou. Keď však porozumieme pravde, že odpustenie neznamená súhlas so zlom, ktoré sa nám stalo, ani jeho akceptovanie, ale taktiež zmenu zmýšľania, uvedomíme si, že je úžasným Božím nástrojom na oslobodenie nášho srdca od ľudí, ktorí sa proti nám prehrešili.

Každý z nás pozná ten pocit, že iba spomienka na to, ako nám niekto ublížil, v nás vyvolá niekedy až fyzický pocit bolesti.

Odpustenie nie je o pocite, je o rozhodnutí, je o zmene zmýšľania o danom človeku. Odpustenie je vnútorným rozhodnutím vzdať sa pomstychtivosti a oddelením sa od osoby, ktorá nám ublížila. Týmto rozhodnutím sa začne proces hojenia našich vnútorných rán. Vždy, keď si spomenieme na danú vec, alebo človeka, vo svojej mysli si uvedomme, že sme sa rozhodli mu odpustiť. Častokrát pomáha, keď túto pravdu aj vyslovíme. Bolestivá spomienka sa opäť „uloží“ v našej mysli, no v trocha zmenenom stave. Keď sa nám o nejaký čas opäť vráti, bolesť bude menšia a my s ňou budeme môcť aj naďalej pracovať až do úplného uzdravenia a oslobodenia.

Naše odhodlanie odpúšťať sa môže stať životným štýlom, ktorý nás učiní veľmi šťastnými ľuďmi, ktorých životný pocit nie je závislý od okolností. Veľmi pekne o tom píše apoštol Pavol v liste Kolosanom: „Ako vyvolení Boží, svätí a milovaní, vezmite na seba milosrdný súcit, dobrotivosť, pokoru, miernosť, trpezlivosť, navzájom sa znášajte a odpúšťajte si, najmä ak by mal niekto niečo proti niekomu. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy odpúšťajte druhým! Nadovšetko sa však odejte láskou, ktorá je zväzkom dokonalosti. A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď preň ste boli povolaní v jednom tele. A buďte vďační! Kristovo slovo nech vo vás prebýva bohato: vo všetkej múdrosti sa navzájom učte a napomínajte a vďačne spievajte vo svojich srdciach Bohu žalmy, hymny, duchovné piesne. A všetko, čo konáte slovom alebo skutkom, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho ďakujte Bohu Otcovi.“ (Kol 3,12-17 SEP)

O tom, že odpustenie je rozhodnutím o zmene myslenia a hovorenia, sa dočítame aj v knihe Prísloví: „Nehovor: Ako urobil mne, tak urobím aj ja jemu, každému odplatím podľa jeho skutkov.“ (Pr 24,29 SEP) Tento životný postoj je niečo, čo naozaj stojí za to si osvojiť. Ovocie je totiž na nezaplatenie.

4. Vyrovnanie sa so životnými traumami

S odpustením tak trochu súvisí aj naša schopnosť vyrovnať sa s tým, keď sa nám v živote udeje niečo zlé, niečo, z čoho nemôžeme obviniť žiadneho človeka, niečo, čo sa jednoducho stane. Otázky typu „prečo práve ja“ a „čo som komu urobil“ sú síce prirodzené, ale nie sú najšťastnejšie. Existujú biblické pravdy, ktoré nám vedia dodať silu a vieru, aby sme vyšli hoci aj z „temného údolia“. (Ž 23,4)

Prvou vecou, ktorú si musíme byť ochotní pripustiť, je skutočnosť, že svet je ovládaný silami, ktoré nie sú dobré. Apoštol Ján konštatuje: „Vieme, že sme z Boha a že celý svet je v moci Zlého.“ (1J 5,19 SEP) Z Modlitby Pánovej, v ktorej sa modlíme, aby sa na zemi diala Božia vôľa tak, ako sa tomu deje v nebi, logicky vyplýva, že na svete sa Božia vôľa prirodzene nedeje, a je na cirkvi, aby ju svojimi modlitbami a skutkami uskutočňovala. Sám Pán Ježiš povedal, že jeho „pokrmom je konanie Božej vôle“ (J 4,34).

Je veľmi dôležité si pripomínať, že za žiadne zlo, ktoré sa deje na zemi, nie je zodpovedný Boh. Všetko zlo je dôsledkom ľudského pádu do hriechu a skutočnosti, že kvôli nemu začali na tento svet vplývať temné sily, konkrétne Satan, padlí anjeli a démoni. Žiadny kresťan, ktorý odovzdal svoj život Kristovi a znovu sa narodil, sa týchto temných síl nemusí obávať. Pokiaľ však v tomto svete žijeme, s dôsledkami všadeprítomného zla a hriechu sa zákonite budeme stretávať, čo nás niekedy môže aj bolieť.

Našou nádejou a potešením v takýchto situáciách je Božia prítomnosť v našich životoch a osobné spoločenstvo s Duchom Svätým. Musíme sa tiež posilňovať v nádeji, že existuje lepší svet, do ktorého patríme a ktorého sa dočkáme. Platí totiž, že „podľa jeho prisľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť“. (2Pt 3,13 SEP)

Boh je naším spolupracovníkom

Naozaj potešujúcou skutočnosťou je, že v našom úsilí o zmenu zmýšľania nie sme osamotení. Pán nás nenecháva napospas našej slabosti, ale výdatne nám pomáha. Kráľ Dávid si bol vedomý tejto skutočnosti, keď zložil svoj slávny 23. žalm, v ktorom ospevuje Boha ako svojho pastiera. V tomto žalme hovorí o Pánovi: „dušu mi občerstvuje“ (Ž 23,3a EVP). Tento výrok doslova znamená „dušu mi obnovuje“, a práve v tom spočíva veľké povzbudenie pre každého z nás. Obnova našej duše nezávisí iba od nášho úsilia, ale Pán nám výdatne pomáha. Každý jeden dotyk Božieho Ducha, každé Božie slovo, ktoré je do nás vštepené, má nesmierne blahodarné účinky. O tomto potrebujeme vedieť a aktívne s Bohom spolupracovať. Psychika kresťanov má všetky predpoklady byť silnejšia a odolnejšia ako psychika neveriacich ľudí, ktorí nepoznajú Božiu dobrotu a lásku.

Rozvíjaj svoju myseľ

S naším myslením je to podobné ako s akoukoľvek inou oblasťou či schopnosťou nášho života. Buď budeme svoje myslenie rozvíjať a kultivovať, alebo mu dovolíme zakrpatieť a zostať zablokované rôznymi pevnosťami a toxickými myšlienkami. Predstavili sme si niekoľko duchovných princípov, ktoré nám môžu pomôcť k oslobodeniu a uzdraveniu nášho myslenia. Pri tom všetkom však nesmieme zabudnúť na jednu dôležitú vec: našu myseľ treba udržiavať v aktivite.

Problémom mnohých ľudí dnešnej doby je úplná mentálna pasivita. Ľudia prestali žiť svoje životy a prostredníctvom elektronických médií, ako sú televízia či internet, začali sledovať osudy iných ľudí, čo sa stalo v súčasnej dobe najrozšírenejšou formou zábavy. Namiesto aktívneho spôsobu života sa ľudia vo veľkej miere stali pasívnymi prijímateľmi zábavy. Ak chceme, aby sa naša myseľ rozvíjala, musíme sa vybrať priamo proti prúdu moderných trendov.

Venovanie sa zmysluplnej inteligentnej konverzácii s priateľmi je ideálnou príležitosťou na rozvoj myslenia. Naše myslenie je prirodzeným spôsobom konfrontované s myslením iného človeka, učíme sa argumentovať, overovať si svoje názory a predovšetkým budujeme reálne vzťahy s druhými ľuďmi. „Priateľstvá“ na rôznych sociálnych sieťach sa s týmto nedajú vôbec porovnávať, práve naopak, rozvoju nášho myslenia skôr škodia.

Iným vynikajúcim spôsobom rozvoja myslenia je čítanie. Na rozdiel od sledovania audiovizuálnych programov v televízii alebo na internete totiž rozvíja predstavivosť a obohacuje našu slovnú zásobu, a tým aj našu schopnosť myslieť. V dnešnej dobe špeciálne platí, že čítania nie je nikdy dosť, pričom je pravdou, že čítanie papierových kníh na nás má oveľa blahodarnejší vplyv ako čítanie textov na displejoch elektronických zariadení.

Myseľ taktiež rozvíja aktívny odpočinok a športovanie. Tieto aktivity by mali mať odlišnú povahu od toho, čomu sa venujeme v rámci našich pracovných povinností. Samozrejmosťou je tiež intenzívny duchovný život, modlitba, rozjímanie nad Božím slovom, a taktiež aktívna služba Bohu, ktorá dáva nášmu životu zmysluplné naplnenie z hľadiska večnosti.

Napĺňaj svoju myseľ dobrými vecami

„Napokon, bratia, upriamte svoju myseľ na všetko, čo je pravdivé, čestné, spravodlivé, čisté, láskyhodné a úctyhodné, to, čo je cnostné a chvályhodné.“ (Fp 4,8 SEP) Apoštol Pavol bol bezpochyby nesmierne múdry človek, ktorý poznal Boha, ktorý vedel, ako žiť a ako sa vysporiadať s ťažkými okolnosťami. Svoj list Filipanom písal z väzenia, a pritom je jeho text taký plný radosti. Ako mohol človek, ktorý objektívne trpel, byť takým zdrojom povzbudenia pre ostatných? Odpoveď spočíva práve v spôsobe myslenia. Pavol nemyslel na zlé. Systematicky plnil svoju myseľ dobrými vecami a to isté odporúča aj svojim čitateľom.

Dobré a zlé myslenie

Základnou myšlienkou, ktorá stabilizuje naše životy a náš vnútorný svet, je presvedčenie, že máme Otca v nebesiach. Existuje Sudca, a preto existuje spravodlivosť. S týmto Otcom môžeme mať vzťah, vie k nám hovoriť a meniť naše životy, lebo „je dobrý a jeho milosrdenstvo je večné“ (Ž 136,1). Takéto rozmýšľanie nás činí silnými a motivuje nás k spravodlivému životu.

Na druhej strane existuje aj podstata ľudského bláznovstva, ktorá spočíva v zlom zmýšľaní. Kniha Žalmov hovorí: „Blázon si v srdci hovorí: Boha niet! Konajú skazonosne a ohavne, niet nikoho, kto by konal dobro.“ (Ž 14,1 SEP) Takéto zmýšľanie vedie k hriešnemu životnému štýlu, je typické pre mnohých ľudí tohto sveta a spôsobuje mnohé utrpenie. S kresťanským myslením však nemá nič spoločné.

Dobré, kresťanské myslenie charakterizujú nasledujúce slová: „Nech ti je príjemná reč mojich úst a úvahy môjho srdca pred tebou, Hospodin, moja Skala a môj Vykupiteľ!“ (Ž 19,15 SEP) Človek, ktorý rozmýšľa takto, je múdry a šťastný. Preto takto rozmýšľajme.

Použité preklady Biblie:
SEP - Slovenský ekumenický preklad
EVP - Evanjelický preklad
ROH - Preklad prof. Roháčka