Ako sa ľudia postili v stredoveku?

Porovnanie biblického modelu so stredovekou tradíciou a náboženstvom

„Hľa, postíte sa na to, aby ste sa preli a vadili a bili päsťou bezbožnosti. Nepostíte sa vy tohoto dňa tak, aby bolo počuť na výsosti váš hlas. Či toto má byť pôst, aký som vyvolil? Deň, aby človek trápil svoju dušu? Či to, aby zvesil svoju hlavu ako trstina a postlal si smútočné vrece a popol, či to nazveš pôstom a dňom príjemným Hospodinovi?“

Iz 58,4-5 (ROH)

Jedlo nebolo len základnou potrebou stredovekého človeka, ale od počiatku bolo aj jedným z kľúčových prvkov kresťanskej teológie. Aj v Biblii sa nachádza množstvo textov, ktoré o jedení hovoria priamo alebo prostredníctvom podobenstiev a obrazov. Ježiš sám hovoril, že je treba jesť jeho telo a piť jeho krv (Jn 6,54). V stredoveku boli tieto slová chápané doslovne, na základe čoho sa postupne utváral ústredný rituál katolíckej zbožnosti, slávenie Eucharistie, do podoby, akú poznáme dnes.

Rovnako tak aj pôsty boli bežnou súčasťou takmer každodennej náboženskej praxe a porušenie ich pravidiel sa rovnalo smrteľnému hriechu. Vo vrcholnom období stredoveku bol za kresťana prakticky považovaný ten, kto sa minimálne raz za rok zúčastnil prijímania Eucharistie, zachovával pôsty v priebehu týždňa a dlhý pôst pred Veľkou nocou, platil desiatky a mal pokrstené deti. Jedenie a jeho prejavy boli teda jedným zo základných kritérií na posúdenie toho, či človek je, alebo nie je „dobrým kresťanom“.

Pôsty v Písme

V Starom zákone nájdeme množstvo zmienok o pôstoch. Mojžiš bol, podľa biblického textu, celých 40 dní v Božej prítomnosti na hore Sinaj, pričom nejedol ani nepil a keď schádzal z hory dolu, jeho tvár doslovne žiarila, „pretože hovoril s ním Boh“ (Ex 34,29). Celá 58. kapitola Izaiáša hovorí o správnom a nesprávnom držaní pôstu. Pôsty zmienené v ďalších Písmach Starého zákona by sa dali označiť za „spontánne“. Boli to pôsty držané v konkrétnej situácii z konkrétnych dôvodov. Ako príklad uveďme aspoň niekoľko z nich: 1Kr 21,27; Ezd 8,21; Est 4,16; Jon 3,5. Jeden pôst však Židia mali predpísaný a to bol pôst na sviatok Očistenia – Jom kipur (Lv 16,29).

Pôsty v priebehu týždňa boli bežnou praxou zbožných Židov v časoch Ježiša Nazaretského (porov. Mk 2,18; Lk 18,12) a aj Ježiš sám považoval pôst za úplne normálnu (a správnu) súčasť života. Na­priek tomu však pôsty farizejov kritizoval, pretože sa postili pyšne – chceli, aby ľudia vedeli, akí sú zbožní, pretože sa postia alebo nahlas modlia tam, kde ich bolo vidno (Mt 6,5-18). Je to zvláštny paradox, ale dokonca aj činnosť, ktorá má symbolizovať absolútnu pokoru a poslušnosť pred Bohom, sa dá praktizovať absolútne pyšným spôsobom. Ježiš to vysvetľoval na podobenstve: „Farizeus si zastal a takto sa modlil u seba: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, dráči, nespravodliví, cudzoložníci alebo aj ako tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa a dávam desiatky zo všetkých príjmov“ (Lk 18,12 ROH).

Zmyslom pôstu nemalo byť dokázanie vlastnej svätosti a „duchovnosti“. To je len rituál a náboženstvo. Ľudia, ktorí pôst chápu takto, „už majú svoju odmenu“ (Mt 6,16). Skutočný pôst bol však myslený ako účinná zbraň a pomoc predovšetkým v spojení s modlitbou. Uplatňoval sa, keď jednotlivec alebo skupina ľudí hľadala Božiu radu či vyslobodenie. Pôst sa dal použiť tiež v spojení s pokáním, pretože je to znak pokory a podriadenosti. Vzácnosť pôstu pred Bohom, prezentovaná v Starej i Novej zmluve, nám možno bude jasnejšia, keď si uvedomíme, že prvým hriechom vôbec (tým satanovým) bola práve pýcha.

Systém pôstov v stredoveku

V stredoveku sa z praxe držania pôstov postupne stal typický náboženský rituál – tradícia, ktorá sa jednoducho dodržiava a ten, kto by ju nedodržiaval, nebol považovaný za kresťana. Už z prvého storočia je doložená kresťanská prax postiť sa dva dni v týždni – v stredu a v piatok (Didaché VIII,1). Je, myslím, oprávnené usudzovať, že v tejto dobe ešte pôsty nevyzerali tak ako o pár storočí neskôr. Samotné presné určenie dní, kedy sa má kresťan postiť, nemusí byť chápané len negatívne v zmysle náboženského rituálu. Mnohí si iste vedia celkom dobre predstaviť, ako často by sa reálne postili, keby si dopredu jasne nestanovili, kedy tak budú činiť. Avšak je treba podotknúť, že hranica medzi skutočným pôstom a náboženským rituálom môže byť niekedy zrejme o dosť tenšia, než by sa mohlo zdať.

Je zjavné, že už na sklonku antiky a nepochybne v stredoveku sa už vytváral a upevňoval pomerne prepracovaný systém pôstnych a „nepôstnych“ dní. Najvýznamnejším pôstom, ktorý sa začal dodržiavať už v prvých storočiach, bola tzv. Quadragesima – Veľký pôst 40 dní pred Veľkou nocou. Svojou dĺžkou mal byť podobenstvom Ježišovho pôstu na púšti. Od nikoho sa však nevyžadovalo, aby sa na 40 dní vzdal všetkého jedla. Išlo len o zákaz jedenia mäsa a živočíšnych produktov s ním spojených ako bolo mlieko, syr a vajcia. Mohli sa jesť ryby (viac o tom, prečo ryba nebola považovaná za mäso, nájdete nižšie) a všetky možné nemäsité pokrmy, avšak človek sa nimi mohol nasýtiť len raz za deň – až večer. Z Veľkého pôstu boli okrem toho vyňaté nedele.

Rovnaké pravidlá platili aj pre bežné piatkové pôsty. Piatok bol pripomienkou dňa, kedy bol ukrižovaný Kristus a považoval sa za dôležitejší ako pôsty v stredu a v sobotu, kedy bolo väčšinou dovolené konzumovať vajíčka, syry, maslo alebo piť mlieko. Ako bolo už naznačené, pôsty v stredu boli tradí­ciou už od prvých storočí a sobotný pôst, dodržiavaný v západnej cirkvi, bol akýmsi predĺžením toho piatkového. Okrem týchto sa pochopiteľne držali ešte pôsty počas ďalších sviatkov v priebehu roku, ako bolo napríklad obdobie Adventu.

Pôst pre boháčov – hostina pre chudobných

Pôst celkom pochopiteľne vnímali úplne inak chudobní a inak boháči. Pre chudobných nemuselo pôstne obdobie vždy znamenať nejakú radikálnu zmenu, pretože mäso bolo pre obyčajných ľudí vzácnosťou, ktorú si nemohli dovoliť úplne všetci ani počas veľkých sviatkov a slávností. Majetnejšie vrstvy obyvateľstva si však svoje obľúbené jedlá z mäsa museli odoprieť. Často si to ale dokázali veľmi šikovne vykompenzovať bohatým výberom sladkovodných i morských rýb a iných povolených pokrmov, pripravených rôznymi spôsobmi. Mnohé obľúbené jedlá mali svoje pôstne verzie, v ktorých boli zakázané prísady nahradené tými povolenými. To znamenalo, že mäso sa nahradilo rybami, kravské mlieko sa nahradilo mliekom mandľovým a tak podobne. Skúsení kuchári z bohatších domácností dokázali premeniť pôstnu večeru na hostinu (v rámci pravidiel povolenú) pozostávajúcu z honosne pripravených a servírovaných rýb a iných vodných živočíchov. Chudobní boli často odkázaní na obyčajný chlieb alebo kaše pripravované z rôznych druhov obilnín ochutené ovocím. To, čo boháč v stredoveku považoval za pôst, by nejeden chudák zrejme označil za luxusnú hostinu.

Čo sa týka nápojov, víno ani pivo nebolo na prekážku, a to dokonca ani v kláštoroch. Niektoré prísnejšie rehole a kláštory konzumáciu vína zakazovali, no nebol to prípad Rehole sv. Benedikta, ktorá sa do 9. storočia rozšírila po celej západnej Európe (vznikla v 6. storočí). To, že mnísi vyrábali kvalitné pivo, je všeobecne známe. Víno sa na rozdiel od súčasnosti pilo ako bežný nápoj na zahnanie smädu s tým, že sa v priebehu dňa podľa potreby riedilo vodou.

Radikálni askéti a pustovníci

To, o čom sme hovorili doteraz, boli v podstate všeobecné pravidlá týkajúce sa laikov – bežných ľudí žijúcich ako na vidieku, tak v mestách. Je samozrejmé, že iná (tvrdšia) pôstna prax vládla v kláštoroch, ktoré nezriedka úplne zakazovali požívanie akéhokoľvek mäsa okrem rýb bez ohľadu na to, či bol pôst, alebo nie. Zo stredovekých textov je zjavné, že existovali priam extrémisti, ktorých pôsty a asketizmus už ďaleko prekračovali hranicu sebapoškodzovania. Pustovník Ján, žijúci v štvrtom storočí, sa modlil stojac na nohách tri roky, pričom jedol len Eucharistiu, ktorú mu prinášali raz za týždeň. Írsky mních Kevin z Glendaloughu zotrvával údajne sedem rokov opretý o brvno, nezažmúriac oka dňom i nocou, v pozícii crosfigill (modlitba s rozpaženými rukami) až si na ňom vtáci stavali hniezda. Známy sýrsky pustovník Simeon Stylita strávil na malej platforme na vrchole akéhosi trojmetrového stĺpa 37 rokov, pričom jedol zrejme len minimálne, ak mu čas od času niekto niečo priniesol. Niektorí jednotlivci dlhodobo jedávali len trochu chleba každý druhý či tretí deň, aby sa udržovali v neustálom hlade, pretože plný žalúdok považovali za príčinu všetkých zlých žiadostí. Mnísi sa v rámci svojho boja proti telu a telesnosti niekedy schválne kúpavali v takmer zamrznutých jazierkach alebo riekach. Istý Drythelm, muž z Northumbrie (kraj na severe Anglicka), bol jedného dňa vo videní zavedený na miesta večných trestov a večnej blaženosti. Po tejto skúsenosti pochopil, že má veľký zmysel žiť svätým životom v odriekaní a stal sa mníchom. Žil niekde pri rieke ako pustovník a „z naliehavej túžby trestať svoje telo“ zostupoval do vody aj v zime, kde stál a modlil sa „tak dlho, ako to len mohol zniesť“. Keď vystúpil na breh, údajne nikdy neodložil svoje mokré a zmrznuté šaty, ale nechal si ich na sebe, kým samé neuschli.

Prečo ryba „nie je“ mäso?

Jedna z najzaujímavejších otázok sa týka toho, prečo bola ryba v dobách pôstov dovolená. Čo práve rybie mäso činilo tak špeciálnym pokrmom, ktorý bol o toľko iný od mäsa ostatných živočíchov? Je nutné hneď na úvod priznať, že odpoveď na túto otázku nie je z najjednoduchších a nedá sa, žiaľ, ani povedať, že by som v tejto chvíli dokázal poskytnúť jasný a neochvejný záver.

Stredoveký človek chápal pojem „mäso“ (carnis) úplne iným spôsobom ako my. Nerozumel mu vo svetle biológie, ale skôr teológie. Mäso malo svoj jasný duchovný význam. Spájalo sa s telom, telesnosťou a s tým súvisiacimi nečistými túžbami. Nestriedmosť v jedení bola dokonca priamo prepojená so sexuálnou žiadostivosťou. Plný žalúdok, najmä pokiaľ bol nasýtený výživným mäsom teplokrvných živočíchov, ako bolo hovädzie, bravčové alebo zverina, bol príčinou zvýšenej tvorby krvi a mužského semena a teda vyživoval telo aj s jeho žiadosťami. Bolo preto považované za kresťanskú cnosť sa týmto pokrmom vyhýbať. Rehoľa sv. Benedikta preto všetkým zdravým mníchom úplne zakazovala konzumáciu mäsa „štvornožcov“. Výnimka mohla byť udelená len tým bratom, ktorí trpeli nejakou chorobou.

Snáď niekde tu je treba hľadať aj dôvod, prečo boli ryby pokladané za pôstne jedlo, a teda neboli považované za carnis – mäso. Ryba nebola ani zďaleka tak výživná. Je to ľahší pokrm, ktorý bol spočiatku dostupný často len pre ľudí žijúcich v blízkosti mora, rieky alebo jazera. V dobách rímskej antiky boli ryby považované za drahé a nie práve bežné jedlo pre každého. Jedenie rybieho mäsa bolo pomerne výnimočné aj pre kresťanov v dobách pôstu, a to až do 8. storočia. Práve vďaka náboženskej pôstnej tradícii sa však z rýb ku koncu stredoveku stal veľmi žiadaný produkt a chovali sa vo veľkom v umelo založených rybníkoch a nádržiach. Typickým krajom, kde na sklonku stredoveku prekvitalo rybnikárstvo, boli napríklad aj južné Čechy. Ryby sa stali natoľko obľúbeným pôstnym jedlom, že v stredoveku sa pôstne dni zvykli označovať ako „dni ryby“.

Podobne ako v prípade výrazu „mäso“ aj chápanie slova „ryba“ bolo v stredoveku podstatne odlišné, než je dnes. Do škály pôstneho jedla nespadali len typické druhy sladkovodných a morských rýb, ale aj morské cicavce ako tulene alebo veľryby, ďalej ustrice, žaby, raky, korytnačky a dokonca bobry či kačice. V kláštoroch sa v dobe pôstov jedli aj slimáky. Členovia delegácie Lva z Rožmitálu, ktorá roku 1465 opustila Prahu a vydala sa na diplomatickú cestu po Európe, boli v Londýne na Kvetnú nedeľu poctení účasťou na honosnej hostine. Gabriel Tetzel, jeden z členov posolstva, si pri tej príležitosti zapísal:

„Medzi prinesenými pokrmami bolo aj niečo ako ryba, ale bolo to pečené a vypadalo to ako kačka. Malo to krídla, perie, krk a nohy, znáša to vajcia a chutí to ako divoká kačica. Museli sme to jesť ako rybu, ale v mojich ústach sa to menilo na mäso, hoci nám tvrdili, že je to určite ryba, pretože najprv vyrastá v mori z červa a až keď vyrastie, dostáva podobu kačky a znáša vajcia; na vajciach však nesedí a ani sa z nich nič nevyliahne. Nehľadá si potravu na zemi, ale v mori, a preto to vraj musí byť ryba.“ (Cestovní deník Lva z Rožmitálu, s. 28-29.)

Táto „ryba“ bola v skutočnosti hus bielolíca (alebo tiež bernikla bielolíca) a na Britských ostrovoch bola v dobách pôstu veľmi obľúbená. Tvrdenia o tom, že vyrastá v mori z červa, boli, samozrejme, nepravdivé. Táto povera sa však udržala pomerne dlho práve preto, že v dobách pôstu predstavovala bernikla veľmi príjemné spestrenie jedálnička. Totiž v stredovekom ponímaní, pokiaľ niečo žilo vo vode, bola to technicky „ryba“. Takto sa na stôl počas pôstu mohli pokojne dostať aj iné vodné vtáky – napríklad divoké kačky, lysky alebo potápky.

Ďalšou zaujímavosťou je spomenutá konzumácia bobrov, alebo presnejšie bobrích chvostov. Pretože chvost bobra nie je osrstený, pripomínal stredovekým ľuďom povrch tela skutočných rýb. Gerald z Walesu na konci 12. storočia hovorí: „(…) hoci zvyšok ich tela je osrstený, táto časť [chvost], rovnako ako v prípade tuleňov, je hladká a bez srsti; preto v Nemecku a arktických krajinách, kde sa bobry vyskytujú, veľkí a zbožní muži, v časoch pôstu jedia chvosty týchto rybám podobných živočíchov, lebo majú aj chuť aj farbu ryby“ (Itinerarium Cambriae II,3).

Z bobrov sa jedli chvosty a zadné nohy. Varili sa vo vode a podávali sa s omáčkou vyrobenou z chleba namočeného vo víne, ktorý sa potom rozdrobil a prelisoval. Do omáčky sa pridávali hrozienka a pokiaľ bola príliš kyslá, osladila sa medom.

Záver

Náboženské tradície spojené s pôstom je možné vidieť v tradičných cirkvách až do dnešných dní, hoci aj ony sa stávajú obeťami moderného sveta a sekularizmu. V súčasnosti už však existujú aj hnutia v rámci kresťanstva (vychádzajúce najmä z protestantizmu), ktoré sa snažia vrátiť pôstu jeho pôvodný biblický nadprirodzený význam. Je to značný kontrast voči náboženskej tradícii, pretože tí, čo ju dodržiavajú, väčšinou v podstate ani nemajú potuchy o tom, prečo sa zdržiavajú určitého jedla v konkrétne určené dni. Okrem náboženského významu, ktorý je spojený s liturgiou, táto prax pre bežného veriaceho žiadny iný význam nemá a zdá sa, že stále menej ľudí ju skutočne dodržiava – napriek tomu, že požiadavky zo strany cirkvi sú dnes nepomerne miernejšie. Na „katolíckom Slovensku“ sú však ešte stále niektorí ľudia, ktorí sa na vás budú dívať vyčítavo, pokiaľ vám to priamo nevyhodia na oči, keď v piatok zjete chlieb so salámou.

České preklady citovaných prameňov:
Gabriel Tetzel: Cestovní deník Lva z Rožmitálu a na Blatné 1465-1467, Olomouc 2003.
Gerald z Walesu: Putování Walesem/Popis Walesu, Praha 2008.
Ráj, peklo a očistec ve středověkých viděních, Praha 2011.

Literatúra:
Adamson M. W.: Food in Medieval Times, London 2004.
Carlin M.-Rosenthal J. T. (edd.): Food and Eating in Medieval Europe, London 1998.
Beranová M.: Jídlo a pití v pravěku a ve středověku, Praha 2005.
Fagan B.: Fish on Friday. Feasting, Fasting, and the Discovery of the New World, New York 2016.
Henisch B. A.: Fast and Feast: Food in Medieval Society, Pennsylvania State University Press 1976.
Henisch B.A.: The Medieval Cook, Woodbridge 2009.
Jotischky A.: A Hermit’s Cook Book. Monks, Food and Fasting in the Middle Ages, London 2011.