Každému, kto s otvoreným srdcom prijal zvesť evanjelia a uveril v Ježiša Krista ako Pána a Spasiteľa, sa stala obrovská milosť, získal život, odpustenie hriechov, Božiu prítomnosť vo svojom živote, nádej na vzkriesenie a oslávenie.
Ježiš však nie nadarmo hovorí: „Kto vytrvá až do konca, bude spasený.“ Aj Pavol povzbudzuje, aby sme beh dobehli. Na začiatku sa tento cieľ zdá úplne samozrejmý, lebo nikto sa neobrátil na to, aby bol nakoniec zatratený a skončil v pekle. V praxi však vidíme, že nie každý, kto sa vydá na cestu viery, aj dôjde do cieľa. Niektorí úplne odpadnú od viery, iní síce priamo neodpadnú, naďalej chodia do cirkvi a držia vierovyznanie, no v ich živote už neprebiehajú také pozitívne a radostné zmeny ako na začiatku – skôr sa začínajú kaziť, zvlažnejú, v ich charaktere sa začínajú prejavovať chyby, ich životy sú poznamenané konfliktami s veriacimi aj neveriacimi a v mnohom sú ich skutky proti vyhláseniam Božieho slova. Na príklade kráľa Saula sa pokúsme tieto procesy odhaliť, analyzovať a hlavne nájsť na ne protilátku.
Saul sa stal kráľom legálne – Samuel ho pomazal a s pomazaním prišlo aj uschopnenie viesť Boží ľud, Izrael. Prvé roky svojho vládnutia sa správal tak, ako mal. Bojoval a chránil Izrael s tým, že sa vždy postavil do čela vojska. Aj pri obrátení k Ježišovi je zvyčajne každý ochotný urobiť pokánie, priznať, že jeho život nešiel správnym smerom, vyznať hriechy. V tejto fáze je človek korigovateľný, počúva rady iných – skúsenejších, ba znesie aj pokarhanie. V tomto období je človek ochotný niečo vydržať, je ochotný pre Pána trpieť pohanenie, zníženie životnej úrovne, alebo, čo nie je úplne výnimočné, je ochotný byť prenasledovaný pre meno Pánovo.
Treba pripomenúť, že na počiatku nášho obrátenia koná hlavne Boh. Podobne ako východ z Egypta bol hlavne zásluhou Všemohúceho, tak aj pri našom obrátení konal hlavne On. Stavia vtedy ľudí do rôznych situácií a otázok, ktoré ich nútia prehodnotiť doterajší životný štýl a svetonázor, a obrátiť sa k Bohu skrze Ježiša Krista sa zdá byť jediná rozumná možnosť. Všetko sa deje v pohnutom zmätku pripomínajúcom revolúciu.
Toto je naozaj vážna otázka. Nech si nikto nemyslí, že je voči týmto tlakom imúnny, lebo v praxi vidíme, že sa skazili služobníci, ktorí boli pomazaní, mali zjavenie, radostne a pokorne slúžili Pánovi s tým, že ich práca donášala hojné ovocie. Pozrime sa, ako sa začal kaziť Saul:
1) Nafúknuté ego – Namiesto pokornej služby národu začal Saul preferovať svoje ego. Čítame o ňom, že si dokonca urobil pomník. Začal myslieť na seba, upevňoval kráľovský post pre seba a svoju rodinu.
2) Kompromis – Keď Samuel Saula poveril vykynožením Amalechitov, Saul síce túto úlohu splnil, ale iba čiastočne. Agaga nechal nažive a za nič na svete nevedel pochopiť, prečo ho vlastne Samuel karhá.
3) Pokrytectvo – Saul už vedel dobre zvládať, ako sa má správať pred ľuďmi, nešlo mu o to, čo si o ňom myslí Boh, ale ľudia. Samuelovi hovorí: „Zhrešil som, ale ty ma pred ľuďmi cti.“
4) Strach – Saul sa bál postaviť proti Goliášovi, celý sa triasol.
5) Strata radosti, depresia – Saul upadal do chmúrnych myšlienok a úľavu pociťoval, iba keď Dávid hrával oslavné piesne.
6) Žiarlivosť – Keď Dávid porazil Goliáša (ktorého mal poraziť Saul), samozrejme sa mu za to dostalo oprávnenej cti, čo vyvolalo Saulovu žiarlivosť.
7) Stihomam – Aj týmto trpel Saul – pocitom, že za moje nešťastie si nemôžem ja sám, ale niekto iný, poprípade všetci.
Zamyslime sa, čo sa vlastne stalo v prípade Saula. Pomazaný Boží služobník postupne začína bojovať proti Bohu. Čím začína bojovať? Tým, čo pôvodne od Boha dostal. Aj v súčasnej cirkvi často vidíme, že najväčšími nepriateľmi nie sú ľudia zvonku, neznalí, bez zjavenia, ale tí, ktorí prijali od Pána požehnanie, pomazanie a vedia sa v cirkvi majstrovsky správať, takže pre bežných veriacich je ťažko uveriteľné, že títo ľudia idú proti Bohu tým, že škodia cirkvi.
1) Pozor na syndróm staršieho brata (Lk 15,25-32) – Nedávno sme sa zaoberali syndrómom staršieho brata. Je to stále veľká téma pre zbory, ktoré už majú dlhšiu históriu. Všade sú veriaci, ktorí sú šikovní, pomazaní a vedia slúžiť, ale správajú sa presne ako starší brat. Neevanjelizujú, neradujú sa z novoobrátených, nenadväzujú s nimi kontakty, aby ich zbudovali, hľadia iba na seba a na svojich rodinných príslušníkov, maximálne na im podobných sklamaných kresťanov. Majú pocit, že im Boh nedal ani kozľa na poveselenie, ich životné potreby nie sú naplnené, nefunguje viera, lebo už dávno sa z nich vytratila láska k Otcovi.
2) Pohŕdanie cirkvou – Každý z nás si vie zdôvodniť svoje správanie, skutky a postoje, aj keď už dávno nie sú kóšer. Boh dal ako ochranu radu iných, zásah zvonka, aby sme neblúdili v sebaklame a nekazili sa ďalej. V Písme je dokonca popísaný veľmi účinný a presný mechanizmus, ako s veriacim, ktorý začne blúdiť, konať (Mt 18,14-16): Máme ho pokarhať osobne, potom pred svedkami, potom pred staršími a keď sa nedá napraviť, nech je ako hriešnik a publikán hoci so správnym vierovyznaním, duchovnými darmi a pomazaním. Tieto kvality už nestoja v službe Pánovi, ale prácu Pánovu rozkladajú. Dnes vidíme, že ľudia ešte skôr, než by sa problém začal skúmať a niekto s nimi o ňom hovoril, buchnú dverami s výkrikom: „Mne nikto nebude nič hovoriť!“ Žiaľ, niekedy sa takému človeku podarí odtrhnúť od stáda viaceré ovce.
Pravdepodobne najsilnejším momentom, ktorý nám pomôže dôjsť bez úrazu až do konca, je pochopenie rozdielu medzi baránkom a šelmou. Tieto dve zvieratá majú úplne rozdielne povahy. K baránkovi patria také charakteristiky, ako sú: pokora, miernosť, nežnosť mierumilovnosť, obetavosť. Baránok rád žije v stáde a poddáva sa pastierovi. Charakter šelmy je celkom iný. Šelma nie je obetavá, naopak, loví a zostávajú po nej obete. Šelma nie je poddajná, ale potrebuje dominovať, v princípe sa nevie poddať nikomu – v cirkvi vedeniu, v práci šéfovi, žena sa nevie poddať manželovi, deti rodičom a podobne. Šelme sa nedá ani rozumne dohovoriť. Ak to urobíš, začne prskať a ocitáš sa na zozname eventuálnych obetí. Šelma sa možno dokáže chvíľu pretvarovať, natrieť svoje fľaky nabielo, alebo môžeme vlka dočasne umiestniť do ovčej kože, ale vec bude fungovať iba do času, kým pobeží prvý zajac. Nasleduje štart, šprint a chlpy lietajú. Tu na zemi to vyzerá tak, že byť šelmou, nedať sa, bojovať, porážať druhých, je určitou výhodou. Avšak odpoveď na otázku, či nakoniec vyhrá šelma alebo Baránok, je, že nakoniec vo všetkom zvíťazí a všetko zdedí Baránok a tí, ktorí ho nasledujú. Ak budeme nasledovať Pána Ježiša Krista s tou myšlienkou, že On je ten Baránok, nutne nás to povedie ku korekcii postojov a správania správnym smerom. Budeme miernejší, menej konfliktní, nutne šťastnejší. Jedine starej prirodzenosti vyhovuje charakter šelmy. Tento charakter musíme vedome, cielene, nie spontánne, umŕtvovať a dobrovoľne nechať vo svojom živote priechod pre charakter Baránka. Ak to nebudeme robiť, hrozí reálne nebezpečenstvo, že sa so svojím zjavením, pomazaním, darmi, schopnosťami, ktoré sme dostali od Boha, dostaneme pod vplyv Antikrista.
Veľmi otvorene o tom hovorí kniha Zjavenia Jána. Pán Ježiš Kristus je tu predstavený ako Baránok, ktorému slúžia a ktorého nasledujú verní kresťania, prenasledovaní šelmou – Antikristom. Táto kniha vyzdvihuje Baránka a hovorí o jeho konečnom triumfe nad zlom. „A keď vzal knihu, štyri živé bytosti a dvadsiati štyria starci padli pred Baránkom majúc každý harfu a zlatú čašu, plnú kadiva, čo sú modlitby svätých, a spievali novú pieseň a hovorili: Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a vykúpil si nás Bohu svojou krvou z každého pokolenia a z každého jazyka, ľudu a národa a učinil si nás nášmu Bohu kráľmi a kňazmi, a budeme kraľovať na zemi.“ (Zj 5,8-10)
Baránok je ten, kto je hoden úcty a klaňania (Zj 7,9-17). Nie je to šelma s jej krutým a nemilosrdným charakterom. Toto si musíme uvedomiť aj v spoločenstve kresťanov. Baránkovi patrí víťazstvo, no osudom šelmy je ohnivé jazero. „A lapená bola šelma a s ňou falošný prorok, ktorý robil pred ňou divy, ktorými zviedol do bludu tých, ktorí prijali znamenie šelmy a tých, ktorí sa klaňali jej obrazu. Tí dvaja boli hodení živí do ohnivého jazera, horiaceho sírou.“ (Zj 19,20)
Kto chce dôjsť až do konca a zobrať víťazné, musí sa zamyslieť. Po obrátení musí pozorovať, aké skutky sa pripisujú na jeho účet. Vykazuje viac znaky Baránka, alebo šelmy? Je dôležité, aby sme vo svojom charaktere a správaní systematicky nasledovali Baránka a zapreli starú prirodzenosť šelmy, ktorej sme pri našom obrátení a znovuzrodení zomreli.
Napomínanie | | | Logos 5 / 2017 | | | Jarmila Bystričanová | | | Vyučovanie |
Odkaz siedmim zborom zo Zjavenia Jána | | | Logos 12 / 2019 | | | Zuzana Iliašová | | | Reportáž |
Na sviatok Purim v Jeruzaleme | | | Logos 4 / 2017 | | | Redakcia | | | Reportáž |
Z čoho nás Pán Ježiš zachránil? | | | Logos 9 / 2019 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
Cirkev na križovatke | | | Logos 4 / 2019 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |