Z čoho nás Pán Ježiš zachránil?

1. Zreteľne sa tu píše, že človek potrebuje a môže byť spasený – zachránený. Z toho vyplýva, že prirodzený človek spasený nie je a nachádza sa v stave odsúdenia. Na to, aby bol spasený, musí splniť požiadavky, ktoré nám predkladá Biblia. Tieto požiadavky sú veľmi zrozumiteľné a Písmo jasne hovorí, kto spasený bude a kto nie.

2. Byť spasený je možné jedine skrze osobu Ježiša Krista. Každú inú možnosť Biblia odmieta ako cestu mylnú a falošnú. Spasenie nie je možné dosiahnuť poznaním, dobrými skutkami ani náboženskou horlivosťou, ak osoba Ježiša Krista je ponechaná bokom. Riešením nie je ani reinkarnácia.

Z toho, že vyznanie našich úst rozhoduje o našom spasení, môžeme porozumieť nesmiernej dôležitosti našich slov.

3. Treba veriť, že Ježiš vstal z mŕtvych. Je zaujímavé, že Biblia nekladie ako podmienku spasenia veriť, že Ježiš zomrel na kríži, lebo so smrťou sa stretávame celkom bežne, nie je na to potrebná viera. No so vzkriesením je to inak. Nie je bežné vidieť niekoho, že vstal z mŕtvych, a ak sa to aj stalo (napr. v prípadoch klinickej smrti), aj tak potom zomrel. Čiže na to, aby bol človek spasený, musí vo svojom srdci uveriť tajomnej zvesti evanjelia, že tu bol jeden človek, ktorý z mŕtvych vstal a už viac nezomiera. Vďaka Bohu za to, že táto viera sa v našich srdciach vytvorila.

4. Spasený bude ten, kto použije svoje ústa. Je udivujúce, že aj keď Písmo jasne hovorí o vyznaní úst, niektorých kresťanov tento fakt poburuje. Veď je napísané: „Pretože ak svojimi ústami vyznáš Ježiša ako Pána a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme v spravodlivosť, ale ústami vyznávame spásu.“ (Rim 10,9-10) Teda spasený je človek, ktorý nielen v srdci verí, ale vyznáva aj svojimi ústami. Z toho, že vyznanie našich úst rozhoduje o našom spasení, môžeme porozumieť nesmiernej dôležitosti našich slov.

5. Na to, aby sme mohli vzývať meno Pánovo, je potrebné, aby nám niekto ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista zvestoval. Jedine človek, ktorý je znovuzrodený a spasený, vie odovzdať evanjelium, ktoré môže človeka zachrániť. „Veď ja sa nehanbím za evanjelium, lebo ono je Božou mocou na spásu pre každého veriaceho, najprv Žida, potom Gréka.“ (Rim 1,16) Ak niekto znovuzrodený nie je, môže hovoriť slová ľudskej múdrosti a citovať verše z Biblie, ale tejto reči chýba sila Svätého Ducha, spasenie nepríde a zvyčajne človek býva vtiahnutý do náboženského systému bez žiadaného výsledku. Z toho nám jednoznačne vyplýva, že ľudia, ktorí už spásu prijali, musia v maximálnej miere šíriť zvesť evanjelia ďalej, aby ďalší mohli byť zachránení, volajúc na meno Pána Ježiša Krista.

Čo spasenie obsahuje

A teraz sa zamyslime nad tým, čoho sa vlastne spasenie alebo záchrana týka. Podľa toho, ako tomuto pojmu porozumieme, bude vyzerať aj kvalita nášho života, lebo Biblia hovorí, že chodíme vierou a nemôžeme veriť veciam, ktorým nerozumieme, alebo nevieme o tom, že si ich vierou môžeme privlastniť. Biblický výraz spasenie, gr. sótéria, je odvodený od slovesa sózó, ktoré má veľmi praktický a konkrétny význam. Znamená „zachrániť“, „zachovať život“, „spasiť“, „uzdraviť“ aj „vyslobodiť“.

Začneme najsmutnejšou skupinou kresťanov, ktorí síce majú nejakú formu pobožnosti, ale neveria, že je možné mať istotu spasenia. Dokonca, čím viac sa zúčastňujú obradov a sú zoznamovaní s Bibliou, dochádzajú k záveru, že ich život je nedostatočný, spasenie si nezaslúžia a skutočne je primeraná určitá forma trestu po smrti, pričom veria, že tento trest je možné zmierniť úkonmi tu na zemi. Biblia však o ničom takom nehovorí. Z celej logiky Biblie vyplýva, že po smrti nie je možné nijako zmeniť ľudský osud a o spasení sa rozhoduje už tu – v našom jedinom pozemskom živote, preto sa nemôžeme s milosťou zahrávať ani odkladať naše rozhodnutia pre zbožný život do budúcna.

Lepšie sú na tom skupiny, ktoré veria, že evanjelium odpustenie hriechov priniesť môže. Je to správne, veď Písmo hovorí: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium, lebo ono je Božou mocou na spásu pre každého veriaceho, najprv Žida, potom Gréka.“ (Rim 1,16) Na to, či je možné okrem odpustenia hriechov a večného života privlastniť si vierou aj iné požehnania, existujú rôzne názory. Treba si teda jasne vysvetliť, čoho všetkého sa vykupiteľské dielo Ježiša Krista týka. Jednu z odpovedí je možné nájsť, keď preskúmame úlohu Zákona. V 28. kapitole 5. knihy Mojžišovej sú obšírne popísané dôsledky dodržiavania alebo porušovania Zákona. Prvých 14 veršov hovorí o požehnaniach pre tých, ktorí Zákon dodržujú. Oveľa väčší počet veršov (15. – 68. verš) sa venuje dôsledkom prekračovania Zákona – kliatbam, zlorečenstvám. Písmo hovorí nasledovné: „Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal za nás zlorečenstvom, lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve, aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru.“ (Gal 3,13-14) Takže pozor! Ježiš vyniesol kliatbu Zákona na drevo kríža. Zostáva zodpovedať otázku, ktoré zlorečenstvá vyniesol Ježiš na kríž. Odpoveď je pre mnohých šokujúca – VŠETKY. Nie je napísané, že Ježiš vyniesol iba kliatbu večnej smrti ani nie je napísané, že by zrušil zlorečenstvá Zákona týkajúce sa iba chorôb, je tam prosto uvedené zlorečenstvo Zákona. Ak sa pozriete na uvedenú pasáž (5Moj 28,15–68) – nie je to veselé čítanie. Zistíte, že kliatby sa netýkali iba večnej smrti ani iba chorôb, ale týkali sa aj chudoby, stavu mysle, stavu rodiny, prosto sú tam zahrnuté všetky oblasti života, v ktorých nám diabol môže spôsobovať problémy. Rovnako tak je možné skrze vieru všetky oblasti života dostať pod požehnanie. Ale ak niekto na požehnanie neverí, pravdepodobne si ho ani nebude užívať, ale to už je vec každého z nás.

Keď hovoríme o obeti, máme na mysli niekoľko desiatok hodín od Getsemane po slávne vzkriesenie.

Ďalším spôsobom, ako zistiť, čo všetko nám je skrze Krista darované, je pozrieť sa na to, ako prebiehala obeť Pána Ježiša Krista. Skôr než začneme, treba ohľadom Pánovej obete pripomenúť niekoľko faktov. Po prvé, diabol Ježiša nepremohol, Pán dal svoj život dobrovoľne. „Otec ma preto miluje, že dávam svoj život, aby som ho opäť prijal. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa ho prijať. Taký príkaz som dostal od svojho Otca.“ (Jn 10,17-18) Po druhé, musíme oddeliť dobu obete od iných fáz Spasiteľovho života. Keď hovoríme o obeti, máme na mysli niekoľko desiatok hodín od Getsemane po slávne vzkriesenie. Hovoríme to, aby nám bolo jasné, že Pán bol vo svojom živote úplným suverénom – nikdy nebol chorý, (áno, bol unavený, aj sa udrel), nikdy nemal problémy s financiami (skús nakŕmiť niekoľko tisíc ľudí viackrát za sebou) a keď Ho chceli zlapať, prosto odišiel. Treťou dôležitou vecou týkajúcou sa obete je, že bola jedna, jedinečná a kto tvrdí, že je možné ju opakovať, nikdy sa dôkladne nad Bibliou nezamyslel. „V tejto vôli sme raz navždy posvätení obetou tela Ježiša Krista. Každý kňaz stojí a koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. No Kristus priniesol jednu obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. Odvtedy čaká, kým mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy. Jednou obetou totiž navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú.“ (Žid 10,10-14)

Aby sme vedeli rozvinúť túto mimoriadne dôležitú tému, musíme pridať aj slová proroka Izaiáša: „Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili. My sme si mysleli, že je ranený, Bohom doudieraný a opovrhnutý. On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie.“ (Iz 53,4-5)

Fázy utrpenia Ježiša Krista a ich dôvod

Odpustenie hriechov – Ak niekto tvrdí, že obeť Ježiša Krista sa vzťahuje výhradne na odpustenie hriechov, veľmi sa mýli. Odpustenie hriechov (presnejšie prikrytie) prinášala aj krv zvierat. Žiadna obeť však nikdy nebola trápená – mučená, naopak, zviera muselo byť čo najšikovnejšie zarezané. Ak by utrpenie Mesiáša nemalo význam, vyplývalo by z toho, že utrpenie bolo zbytočné, teda že Otec nechal svojho Syna trápiť nad rámec. Predpokladám, že takýto postoj nechce mať žiadny z čitateľov. Teda prvou hodnotou, ktorú nám obeť Ježiša Krista priniesla, je odpustenie hriechov a večný život.

Slobodné rozhodnutie – Vôľa Ježiša Krista ako človeka sa dostala do rozporu s vôľou Nebeského Otca z jednoduchého dôvodu – na Pána prišiel veľký strach a úzkosť. Zrejme strach nemal ani tak z fyzického utrpenia ako z toho, že na Neho budú uvalené hriechy a bude odlúčený od Otca. Aj napriek tomu prehlásil: „Otče môj, ak je to možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ (Mt 26,39b) Pre nás je to veľkým povzbudením, lebo aj my sa môžeme poddať Božej vôli a poraziť strach a pokúšania.

Uzdravenie – je samozrejme súčasťou vykupiteľského diela a vďaka Bohu, dnes túto pravdu rešpektuje čím ďalej tým viac kresťanov, ktorým je stále zrejmejšie, že k uzdraveniu sa môžeme vzťahovať vierou. Nech sa množia svedectvá v tejto oblasti. Pre tých, ktorí ešte zostávajú ohľadom uzdravenia v nevedomosti, môžeme dokázať, že skutočne ide o fyzické choroby, na pasáži z Matúša: „Keď sa zvečerilo, priniesli mu mnohých posadnutých démonmi. On slovom vyhnal duchov a uzdravil všetkých trpiacich, aby sa splnilo to, čo povedal prorok Izaiáš: On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“ (Mt 8,16-17)

Psychické putá – Nikto nepochybuje, že Spasiteľ psychicky trpel, a to až tak, že potil krv. Psychické choroby a putá by sme nemali podceňovať, lebo moderný životný štýl ich prináša viac, ako tomu bolo v minulosti. Treba veriť, že je možné mať pokoj, radosť, silu a spravodlivosť, lebo veď cenu za náš pokoj zaplatil Spasiteľ.

Chudoba – O tom, či človek môže vierou bojovať o finančné požehnanie do svojho života, sa vedú intenzívne debaty. Nikoho nechcem uraziť a som si vedomý, že milióny skvelých kresťanov sú chudobní. Na druhej strane, Písmo hovorí, že ak hľadáme Božie kráľovstvo na prvom mieste, všetky veci sú nám pridané. V praxi to znamená, že všetky potreby, ktoré život každodenne prináša, Boh sľubuje naplniť. Ak nám nedostatok peňazí bráni v rozvoji, nie je to dobré. Nech chudoba nespôsobí, že dieťa nemôže študovať, rodina nemá kvalitné bývanie alebo cirkev nemá na evanjelizáciu. Musíme pripustiť aj to, že niekto je bohatý a popritom nie je lakomý, ale miluje Pána a zostáva štedrý. Zvelebovať chudobu a neustále útočiť na úspešných ľudí bez príčiny nie je rozumné. „Lebo znáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že súc bohatý pre vás bol schudobnel, aby ste vy zbohatli jeho chudobou.“ (2 Kor 8,9)

Hanba a odmietnutie – Odmietnutie je vážnou chorobou ľudstva. Všetko začalo, keď bol Adam vyhnaný z raja. S pocitmi nehodnosti a odmietnutia zápasí každý z nás, niekto úspešnejšie, niekto menej. Dobrou správou je, že aj tento problém vzal Ježiš na seba. Je známe Jeho zvolanie: „O deviatej hodine Ježiš zvolal mocným hlasom: Eloi, Eloi, lema sabachthani?, čo v preklade znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34) Pán skutočne zažil odmietnutie, lebo na Ňom ležali naše viny. Bolo to preto, aby my sme boli prijatí za synov a mali dôverný vzťah s Otcom.

§

Mohli by sme pokračovať vo vypočítavaní požehnaní, ku ktorým sa môžeme vzťahovať vierou, lebo vykúpenie sa týka každej oblasti života (výnimkou je pohŕdanie, prenasledovanie od ľudí). Keď Pán visel na kríži, nemal vôbec nič. Visel medzi nebom a zemou, ranený všetkými chorobami, opustený, smädný a hladný. Vďaka Mu za Jeho dielo. Prajem každému, aby vierou vedel uchopiť z tohto úžasného oslobodzujúceho diela čo najviac do svojho života.