Božia láska je silnejšia ako drogy

Neviem, čo bolo tým zlomom v mojom živote, neviem, či sa dá na sto percent povedať, že za to mohla partia, málo pozornosti zo strany rodičov, keďže otec bol stále na služobných cestách, aby sa o nás postaral, skorý sexuálny život... neviem, ale už ako veľmi mladý som začal byť zlý. Moja sestra je o deväť rokov staršia a bola miestnou „reneskou“ (ženy v hnutí skinheads).

Už keď som mal desať rokov, náš byt bol plný holých hláv. Pamätám si, ako sa chalani chválili tetovaniami, bitkami a basou. Automaticky si ma ten svet pritiahol, pretože som chcel byť ako oni. Za hnutím skinheads bol celý kult, cez obliekanie až po uctievanie rôznych božstiev, napríklad Thóra a pod. Dokonca, celkom vážne sme si mysleli, že po smrti uvidíme valkýry a ideme do valhally (miesto v staronordickej mytológii, kam prichádzajú po smrti padlí hrdinovia). Bola v tom obrovská nenávisť, ktorá nám dávala silu. Už v tomto období do môjho života prišiel alkohol a sex, čo ničilo moju mladú dušu. Mal som zhruba trinásť, keď kamaráti zabili bezdomovca a jednej žene poskákali po hlave. Vtedy som začal premýšľať nad tým, či je správne to, čomu verím. Začal som sa ich strániť, čo bolo dosť ťažké a tiež som sa začal stretávať s ľuďmi, čo tiež boli niekedy v tomto hnutí a zanechali ho.

Vtedy som prvýkrát okúsil marihuanu. „Tráva“ mi začala úplne meniť myslenie a začala sa úplne iná etapa môjho života. Odišiel som na internát do Banskej Štiavnice, kde som chodil na hotelovú akadémiu. Do školy som chodieval len veľmi málo a začal som predávať hašiš. Pre mňa ako pre mladého človeka bol takýto život príťažlivý, pretože tento životný štýl mi dal peniaze, falošný rešpekt a takzvaný pocit slobody. S tým bolo spojené chodenie na rôzne akcie, kde sa drogy dobre predávali (celá tá klubová a tanečná kultúra je založená na braní drog, lebo drogy vám otvoria bránu do iného sveta). Tam som začal s užívaním pervitínu, ktorý úplne ovládol moju myseľ, srdce, zmenil hodnoty, priority, a to všetko, samozrejme, v negatívnom zmysle.

Na prelome pätnásteho až šestnásteho roku sa zo stokilového chlapa stala päťdesiatkilová troska. Problémy na seba nenechali dlho čakať, okrádanie rodiny a opletačky s políciou ma vyniesli až na ulicu. Nasledovalo moje prvé liečenie, ktoré pokračovalo obdobiami pokusu a omylu. Celkovo mám za sebou tri liečenia, žil som v troch komunitách (resocializačných zariadeniach, ktoré pomáhajú ľudom, aby sa vedeli navrátiť do spoločnosti). Všetko však neúspešne. Nepamätám si, v ktorom období som začal s heroínom. Heroín ma dostal na úplné dno, rodina ma odvrhla, lebo už sa nedokázala dívať na to, ako im umieram pred očami. Dostal som sa do úplného temna, moje priateľky skončili ako prostitútky, zarábali nám na heroín, nikomu ste nemohli veriť.

Prišiel dvadsiaty rok môjho života a moje telo vypovedalo službu, mal som hepatitídu C a dostával som epileptické záchvaty. Pri poslednom záchvate v nemocnici som si povedal, že už nevládzem. Často som rozmýšľal nad slovami mníšky z jednej komunity, ktorá mi vravievala, že jediné, čo je silnejšie ako drogy, je láska, ja som sa však tomu slovu vždy vysmieval. Nechcel som drogy, ale nevedel som žiť inak. V byte, v ktorom som vtedy býval, som sa zamkol a „vykrízoval“ (proces, kedy sa droga dostáva z tela, je to spojené so silnými abstinenčnými príznakmi) za štyri dni a snažil som sa dodržiavať všetky pravidlá, ktoré nás učili na liečeniach. Bol som však taký prázdny, že som sa musel každodenne nútiť, aby som vôbec chcel žiť.

Vtedy prišiel najdôležitejší zlom v mojom živote, zamestnal som sa a mojím šéfom sa stal Peter Chabada, ktorý je dlhoročným kresťanom. Hneď v prvej službe som zistil, že je kresťanom, lebo mi zahodil časopis s tetovaniami so slovami: „Čo to je za okultizmus?“ Časom si ma však získal a „zhodou náhod“ som robieval každú sedemnásťhodinovú službu iba s ním, preto som sa na neho poctivo pripravoval s otázkami, ako je to s dinosaurami a pod. Volával ma do zboru, no stále som sa vykrúcal. Raz ma však presvedčil, aby som sa s ním išiel pozrieť na kapelu. Keďže bola v Banskej Bystrici práve konferencia, nevedel som, čomu sa viac čudovať, či tomu, že tam nie sú žiadni križiaci a kadidlá, alebo, že ten chlap predo mnou zo seba zhodil sako a padol v smiechu na zem. No najzaujímavejší bol pre mňa mladý pár, ktorý stál vedľa nás. Chválili Pána so zavretými očami, zdvihnutými rukami a spievali. Jediné, čo ma napádalo, bolo to, že aj ja chcem ten pokoj a radosť. Začal som chodiť častejšie na bohoslužby do Zvolena a Banskej Bystrice. Trvalo niekoľko zhromaždení, kým som sa rozhodol vyznať Ježiša Krista ako svojho Pána. Na druhý deň po obrátení som si v práci pustil chvály, ktoré mal môj šéf Peťo. Zrazu som padol na kolená a z celého srdca som plakal, predstavoval som si konkrétne situácie v živote, ako som smilnil, kradol, klamal, bil sa, ako som ublížil ľuďom a jediné, čo som hovoril, bolo: „Odpusť mi to, Bože.“ Prišla úľava, pokoj a vedel som, že Boh je, že ma prijal takého, aký som, a že už je dobre. Dal som sa pokrstiť a môj život sa radikálne zmenil. Nielenže som od toho dňa nemusel bojovať s nutkavosťou na drogy, Boh zmenil moje srdce a myseľ, odišla nenávisť a zloba, ktorých som sa predtým nevedel zbaviť a prišla nádej. Ježiš sa stal zmyslom môjho života. Dokončil som si školu, vyliečil som sa z hepatitídy C, mám veľmi dobrý vzťah s mojou rodinou, v zbore som sa spoznal s mojou manželkou, ktorá má so mnou veľa trpezlivosti, je úžasná a dáva mi veľa lásky. Pracujem ako terapeut v protidrogovom centre a založili sme protidrogový klub MENORA. Netvrdím, že od znovuzrodenia bolo všetko ružové, ale som si istý, že by som nebol tam, kde som teraz, keby som nemal Boha, bratov a manželku s rodinou. Vďaka Pánovi za našu cirkev a za mocné vylievanie Ducha Svätého, lebo kde je Duch Pánov, tam je sloboda. Niektorým mojim priateľom už, žiaľ, nepomôžem, lebo sú mŕtvi, ale stále sú okolo nás ľudia, ktorí potrebujú Pána Ježiša, preto nemlčme a postavme sa za Božiu prácu v cirkvi, za ktorú sa oplatí bojovať.

Branislav Lukačka