Buď Božím nástrojom

Je to veľká pravda, ktorú práve teraz v 21. storočí potrebujeme pochopiť a praktizovať. Cirkev nie je záujmovým klubom, v ktorom skupina vyvolených pripravuje program pre ostatných. Hoci v Písme vidíme povolaných Božích služobníkov, ktorí kážu veriacim a slúžia im, rozdelenie na klérus a laikov, bežné v tradičnom kresťanstve, je z biblického hľadiska neopodstatnené. Údmi Kristovho tela sú všetci znovuzrodení veriaci a len na každom z nich záleží, či poslúchnu Pánovo „veľké poslanie“ (Mt 28,19-20) a dovolia mu, aby si ich v tomto svete používal.

Ľudia v našom svete majú reálne problémy a evanjelium – dobrá správa o Kristovom vykupiteľskom diele – ľuďom prináša konkrétne riešenia. Tieto riešenia sa však k ľuďom nedostanú bez toho, že by im niekto svedčil o Kristovi a hovoril evanjelium. Pán Ježiš vysvetľoval svojim učeníkom nasledujúcu skutočnosť: „Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás.“ (Jn 20,21) Našou úlohou v tomto svete, samo­zrejme, nie je priniesť obeť za hriechy ľudí, ale zvestovať každému evanjelium o tom, čo Ježiš vykonal a čo to pre nás znamená.

V Písme existuje osobné svedectvo proroka Izaiáša o tom, ako on sám prijal svoje povolanie proroka, toho, kto hovorí ľuďom odkaz, s ktorým ho ku nim posiela Boh. Učeníci Pána Ježiša Krista sú poverení rovnakou úlohou, a tou je zvestovanie evanjelia. Práve prorok Izaiáš býva niekedy označovaný za akéhosi evanjelistu čias Starej zmluvy. Je to preto, že jeho proroctvá obsahujú konkrétne predpovede o Mesiášovi, narodenom z panny (Iz 7,14), ktorý príde ako trpiaci služobník a svojím utrpením získa ľuďom spasenie a uzdravenie (Iz 53), nájdeme tu aj predpovede obnovenia harmonického stavu stvorenia v Kristovom kráľovstve (Iz 65,17-25) a množstvo ďalších proroctiev o Božej milosti a obnove Izraela. Izaiáš je jednoducho ohlasovateľom dobrej správy dávno pred príchodom Mesiáša na tento svet.

Boh povolal Izaiáša nasledujúcim spôsobom: „Roku, ktorého zomrel kráľ Uziáš, videl som Pána sedieť na vysokom tróne a povznesenom, a podolok jeho rúcha naplňoval chrám. Serafíni stáli nad ním. Každý mal šesť krídel; dvoma zakrýval svoju tvár, dvoma zakrýval svoje nohy a dvoma lietal. A volali jeden druhému a hovorili: Svätý, svätý, svätý Hospodin Zástupov, celá zem je plná jeho slávy. A pohli sa základy prahov od hlasu volajúceho, a dom sa naplnil dymom. Vtedy som povedal: Beda mne, lebo zahyniem, pretože som človek nečistých rtov a bývam prostred ľudu nečistých rtov; beda mne, lebo moje oči videli Kráľa Hospodina Zástupov! Tu priletel ku mne jeden zo serafínov majúc v ruke žeravý uhoľ, ktorý vzal kliešťami z oltára. A dotkol sa mojich úst a riekol: Hľa, tento uhoľ sa dotkol tvojich rtov, a tak odišla tvoja neprávosť, a tvoj hriech je prikrytý. Potom som počul hlas Pánov, ktorý hovoril: Koho pošlem, a kto nám pôjde? Vtedy som povedal: Hľa, tu som, pošli ma.“ (Iz 6,1-8)

Táto Izaiášova intenzívna skúsenosť má svoje charakteristiky, ktoré môžeme sledovať u každého veriaceho, ktorý zažil svoje povolanie. Hoci text v 6. kapitole Izaiáša vyzerá veľmi vznešene a neskutočne, túto skúsenosť môže určitým spôsobom zažiť každý, kto sa chce dať Pánom povolať a používať.

Videnie Božej slávy a svätosti

Izaiáš videl Boží majestát. Pán sedel na veľmi vysokom tróne hovoriacom o Jeho absolútnej autorite a moci. Napriek Jeho vznešenej nedostupnosti okraj Jeho rúcha napĺňa chrám, čo umožňuje tým, ktorí Ho uctievajú, aspoň takýmto spôsobom prísť do kontaktu s Ním a zažiť Boží dotyk podobne ako žena, ktorej príbeh poznáme z evanjelií, ktorá dvanásť rokov trpela krvotokom a zažila uzdravenie, keď sa s vierou dotkla okraja Ježišovho plášťa (Mk 5,25-34). Toto je veľmi dobrá správa. Boh je síce od ľudí oddelený a „prebýva v neprístupnom svetle“ (1Tm 6,16), no skláňa sa k nim a vždy nájde prostriedok k tomu, aby sa ich mohol dotknúť a intervenovať do ich životov.

Izaiáš videl aj to, že v nebi prebieha neprestajná bohoslužba a Stvoriteľ a Pán vesmíru je uctievaný ohnivými bytosťami (serafmi), ktorí neprestajne volajú o Božej svätosti a o Jeho sláve, ktorá sa prejavuje na zemi. Boh je nielen veľký a mocný, ale tiež dokonale svätý, a práve poznanie tejto skutočnosti konfrontuje hriešnosť človeka.

Pravé pokánie

Keď sa človek stretne s Božou slávou, jeho prirodzenou reakciou býva silné prežívanie vlastnej hriešnosti. Vidíme to napríklad v situácii, keď Peter po celonočnom neúspešnom úsilí pri chytaní rýb zažije vďaka Ježišovi zázračný rybolov. Jeho reakciou na zázrak je bázeň, padá Ježišovi k nohám a hovorí mu: „Odíď odo mňa, Pane, lebo som hriešny človek.“ (Lk 5,8) Podobne aj apoštol Ján, keď sa stretne s osláveným Ježišom, padá na svoju tvár s vedomím vlastnej nehodnosti (Zj 1,17). Prorok Izaiáš reaguje v prítomnosti najvyššieho Boha podobne. Hovorí: „Beda mi, lebo zahyniem, pretože som človek nečistých rtov a bývam uprostred ľudu nečistých rtov!“ (Iz 6,5) Prorok si je jasne vedomý svojej nedostatočnosti a je veľmi zaujímavé, ako ju pomenúva. Jeho hriechom a hriechom celého ľudu sú „nečisté pery“. Mnohé hriechy, a veľmi závažné hriechy, vykonávajú ľudia svojimi perami. Jakub hovorí, že náš jazyk je malý oheň, ktorý dokáže zapáliť aj veľkú horu. (Jk 3,5) Napríklad reptanie, ohováranie, preklínanie či klamstvo sú iba niektoré, a pritom vážne hriechy, ktoré ľudia vykonávajú svojimi ústami. Ten, kto dokáže držať svoj jazyk na uzde, je dokonalý muž. (Jk 3,2) Sú to práve naše reči, ktoré dokonale odzrkadľujú stav nášho srdca. (Mt 12,34) Tejto skutočnosti si bol prorok Izaiáš veľmi dobre vedomý.

Bohu veľmi záleží na tom, ako rozprávame. Ľudia si veľakrát neuvedomujú, že aj naša služba Bohu súvisí s našou rečou. Božie slovo sa nemá vzdialiť od našich úst, sme povolaní sa modliť, chváliť Boha, vydávať svedectvo o Ježišovi, kázať evanjelium, žehnať ľuďom a hovoriť dobré veci. Všetky tieto duchovné aktivity vykonávame prostredníctvom slov, ktoré vyslovujeme. Izaiáš presne vedel, kde sa nachádza problém a čo treba zmeniť.

Hlavnou motiváciou pre Izaiášovo pokánie, ktoré sa prejavilo pomerne presným vyznaním jeho hriechu, bolo zjavenie Božieho majestátu a slávy, ktoré tak veľmi kontrastovalo s jeho vlastným duchovným stavom. Apoštol Pavel píše, že je to práve Božia dobrota, ktorá nás vedie ku pokániu (Rim 2,4). Keď vidíme svoju hriešnosť v kontraste s Božou dokonalosťou, je to oveľa silnejšia motivácia ako obyčajný strach z Božieho súdu.

Božie odpustenie a očistenie

Božia reakcia na Izaiášovo vyznanie hriechu je pozoruhodná. K prorokovi okamžite priletí jeden zo serafov, ktorý v kliešťach nesie žeravý uhlík, ktorý predtým zobral z oltára. Týmto uhlíkom sa dotkne úst proroka a prehlási, že od neho odišla jeho neprávosť a jeho hriech je prikrytý. Tento úkon v sebe obsahuje veľký symbolický odkaz. Oltár je miesto, na ktorom sú prinášané obete, a my vieme, že odpustenie našich hriechov nie je možné bez dokonalej obete Pána Ježiša Krista. O obeti, ktorú Boží Syn priniesol na odpustenie našich hriechov a naše zmierenie s nebeským Otcom, platí, že na to, aby sme ju dokázali prijať a aplikovať na naše životy, potrebujeme, aby pre nás bola živou duchovnou skúsenosťou. Inými slovami povedané, musíme si byť plne vedomí toho, čo pre nás Pán na kríži vykonal. V tomto nám pomáha Duch Svätý. Jeho oheň a prítomnosť v našich životoch nám prinášajú čerstvé a aktuálne zjavenie o realite Kristovho vykupiteľského diela a sprostredkúvajú nám Jeho odpustenie a očistenie, ktoré sa pre nás stávajú reálnou skutočnosťou. Sme zmierení s Bohom a „Duch Boží svedčí spolu s naším duchom, že sme Božími deťmi“ (Rim 8,16).

Ochota poslúchnuť Božie volanie a ísť

Po tom, ako sa jeho pier dotkol uhlík, prinesený z oltára serafom, prorok Izaiáš stojí pred tvárou Najvyššieho očistený od svojho hriechu. Netrvá to dlho a zaznie Boží hlas. Pán prvýkrát prehovorí a Jeho slová sú zrozumiteľné a jasné. Kladie otázku: „Koho pošlem, a kto nám pôjde?“ Prorok Izaiáš odpovedá rovnako jednoznačne, prijíma povolanie a stáva sa Pánovým poslom.

Nech už Boh vykonal v ľudských dejinách čokoľvek, vždy sa to udialo prostredníctvom Jeho poslov, ľudí, ktorých povolal a ustanovil, aby priniesli Jeho ľudu aj národom aktuálne Božie slovo. Tento princíp sa do dnešných čias nezmenil. Pán Ježiš rozšíril svoje „veľké poslanie“ na všetkých učeníkov, ktorí majú „prijať moc Ducha Svätého a byť mu svedkami“ (Sk 1,8). Jeho slová, ktoré sme zmienili v úvode tohto článku, sú vzrušujúce a zaväzujúce: Pán nás posiela rovnako, ako Otec poslal Jeho. Naša úloha byť svetlom sveta a soľou zeme je veľmi významná a záleží iba na nás, ako zareagujeme na Božiu otázku: „Koho pošlem, a kto nám pôjde?“

Obeť nášho tela

Naše úlohy vo veľkom poslaní môžu byť veľmi rozmanité. Každému z nás boli zverené rôzne hrivny a talenty a podľa toho hľadáme a nachádzame svoje miesto v službe Pánovi. Nech však už robíme čokoľvek, dôležité je, aby sme sa dali k dispozícii rovnako, ako to urobil Izaiáš. Náš pozemský život je sériou príležitostí robiť dobré a poslúžiť Božej vôli a na nás je, či tieto príležitosti využijeme alebo nie. Apoštol Pavol dáva v svojom liste Rimanom nasledujúce odporučenie: „Prosím vás teda, bratia, pre rôzne milosrdenstvo Božie, žeby ste ta dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu Bohu, rozumnú to vašu svätoslužbu.“ (Rim 12,1) Hovorí, že našou pravou (rozumnou, logickou – odvodené od slova Logos) bohoslužbou je dať svoje telá Bohu ako živú obeť. Preložené do modernej reči to jednoducho znamená dať sa Bohu k dispozícii a slúžiť mu. Kresťania zvyknú hovoriť, že máme odovzdať Pánovi svoje srdcia. Tento výrok je pravdivý, ale nepresný. Boh chce, aby sme mu odovzdali aj svoje telá a rovnako ako Izaiáš nechali sa povolať a poslať. Našou úlohou v tomto svete je dovoliť Bohu, aby si nás používal. Potrebujeme využiť naše hrivny pri službe ľuďom kdekoľvek sme, a to učiní naše životy šťastnými a zmysluplnými. Ak vieme, že Boh existuje, má nás rád a odpustil nám hriechy, urobme všetko pre to, aby sa to dozvedeli a mohli to spoznať aj ostatní ľudia. Staňme sa Božími nástrojmi na tomto svete.