Cirkev Bola de Neve (Snehová guľa)

Brazília je najľudnatejšia krajina Južnej a Latinskej Ameriky a piata najväčšia na svete s počtom obyvateľov cez 200 milió­nov ľudí. Oficiálnym jazykom je portugalčina. V súčasnosti sa o nej hovorí aj v súvislosti s organizovaním tohtoročných Majstrovstiev sveta vo futbale či letnými olympijskými hrami o dva roky neskôr. Brazília patrí dlhodobo aj ku krajine s najväčším počtom ľudí napojených na rímskokatolícku cirkev. Až 90% Brazílčanov sa v súčasnosti hlási k nejakému náboženstvu a pre 83% je náboženstvo v živote veľmi dôležité. Obidve tieto hodnoty sú vyššie ako v USA alebo akomkoľvek inom štáte. Viacerí brazílski pastori dokonca veria, že táto krajina bude v 21. storočí tým, čím boli Spojené štáty v 19. storočí – krajina číslo 1 v počte vyslaných misionárov. Toto očakávanie nie je prekvapujúce, lebo historicky je možné vidieť súvislosť medzi prebudením a nárastom misijnej aktivity. Podľa viacerých Božích mužov, ktorí navštívili túto krajinu (napr. John Bevere tu kázal počas konferencie v decembri 2013), sa cirkvi v Brazílii vyznačovali týmito 3 črtami: 1) dôraz na nadprirodzené uzdravenia a oslobodenia; 2) dôraz na mocné chvály (pričom chvály sú napísané Brazílčanmi a nie prebraté z USA či Austrálie) a 3) dôraz na skupiny, prostredníctvom ktorých sa evanjelizuje, začleňuje do cirkvi a činí učeníctvo.

Skupiny sa stretávajú niekoľkokrát v roku počas víkendu mimo cirkvi a pomáhajú takto zažiť novým ľuďom spoznanie Božích právd, oslobodenie či krst v Duchu Svätom. Tieto stretnutia napomáhajú komunikovať víziu cirkvi, vyučovaniu či pochopeniu, že každý obrátený človek je povolaný stať sa učeníkom iných. Tieto víkendy sa volajú „Stretnutia“, zdôrazňujú dôležitosť skúseností v živote každého veriaceho.

Podľa ostatných štatistík sa podiel protestantov na populácii výrazne mení. Za posledné dve desaťročia sa z malej skupiny stáva skupina s významným podielom na populácii. Jedna z renomovaných agentúr v krajine SEPAL očakáva, že v krajine je viac ako 57 miliónov aktívnych evangelikálnych kresťanov s ročným nárastom 7,5%. Prebudenie v ostatných rokoch má zapríčiniť, že do roku 2020 má byť v krajine takmer 110 miliónov evangelikálnych kresťanov (viac ako 50% celkovej populácie).

Vplyv kresťanstva je možné vidieť v médiách, ale aj v politickej oblasti. Hoci krajina legalizovala zväzky homosexuálov v roku 2011 a v krajine pokračujú debaty o potratoch, hlasy evangelikálov silnejú aj v senáte. Začiatkom minulého roka sa ulicami Ria prechádzalo viac ako 250 000 ľudí, aby protestovali proti návrhu zákona, ktorý mal zakázať otvorene hovoriť o homosexualite. V júli 2013 sa následne stretlo viac ako 1 milión ľudí v pochode pre Ježiša organizovanom v Sao Paole.

Mesto Sao Paolo je vzdialené najmenej 70 km od oceána a ľudia tu nikdy nevideli sneh. V meste údajne žije viac surfistov ako v ktoromkoľvek brazílskom meste. Je to nielen najväčšie mesto Brazílie, ale aj najväčšie mesto v južnej hemisfére. Patrí mu siedma priečka na svete v počte obyvateľov (viac ako 20 miliónov). Žije tu množstvo ľudí, ktorí Pána nepoznajú, ale aj množstvo tých, ktorí Ho oslavujú. A práve do tohto mesta a na jednu bohoslužbu sme sa uprostred februára vybrali pozrieť. Ide o cirkev s netradičným názvom – Cirkev Bola de Neve (Cirkev Snehová guľa), ktorá začala písať svoju históriu pred 20 rokmi, keď ju založili dvaja milovníci surfovania, pastori Hina a Denise, a momentálne naberajú na sile a množstve ako rútiaca sa snehová guľa, keď k tejto cirkvi je pridružených viac než 230 cirkví nielen v Brazílii. Pri prvej bohoslužbe cirkev nemala kazateľnicu, tak sa rozhodli položiť surf na dve stoličky a tento nápad odráža ešte aj dnes vzhľad aktuálnej kazateľnice. Cirkev sa v roku 2010 presťahovala do časti Lapa, kde odkúpila a prerobila priestory bývalého divadla na zborové priestory s kapacitou 2 750 miest na sedenie a v týždni má v týchto priestoroch spolu 5 bohoslužieb (z toho 3 v nedeľu).

Jazyková bariéra pri výbere cirkvi bola značná, keďže treba povedať, že angličtina v Brazílii nie je taká potrebná a používaná ako kdekoľvek inde na svete. Riziko toho, že na bohoslužbe nebude preklad do angličtiny, bolo vysoké, ale ani zďaleka neodrážalo záujem o skúsenosť a zážitok z bohoslužby. Dokonca takáto skúsenosť sa zdala veľmi atraktívnou aj pre dvoch kolegov, ktorí prejavili záujem sa bohoslužby zúčastniť (Češka a Maďar, ktorí ešte Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa nepoznajú).

Na základe tejto miniskúsenosti verím, že Brazília nastúpila fantastický trend a cirkvi majú pred sebou krásne obdobie.

Do cirkvi sme prišli 10 minút pred 10.00 hod. a priestory sa ešte len začali plniť, ale boli ešte poloprázdne. Štandardne mi napadla otázka, či začnú presne, alebo „natiahnu“ čas, aby sa priestory naplnili. Ani tu som sa však žiadneho meškania nedočkal a s úderom celej hodiny začali veľmi dynamické modlitby a vzápätí ešte dynamickejšie chvály. Kapela hrala veľmi rytmicky a aj hlasno. Nebolo možné spoznať ani jednu chválu, nakoľko išlo zrejme o domácich autorov. Veľká obrazovka za chváliacou kapelou premietala nielen slová chvál, ale aj motív piesne – akoby videoklip zdôrazňujúci predmet a hlavný zámer každej chváliacej piesne. Speváčka chvál bola veľmi húževnatá a odovzdaná do chvál. Medzi chválami sa zväčša modlila a počas nich tancovala, ako aj veľká časť ľudí. Po sérii rýchlych chvál nasledovali pomalé, ktorých bolo menej. Po asi 50 minútach sa chvály ukončili modlitbami. Je treba povedať, že chvály boli výrazne rockovejšie, aké som počul vo väčšine zborov na svete. Videoklip bolo niečo, čo bolo takisto nové. Sála na konci chvál bola takmer plná (balkón nebol otvorený) a tak tipujem, že tam mohlo byť do 2 000 ľudí.

Po chválach nasledovala zbierka a po nej asi 10 minút oznamov v podobe fotiek či videoklipu, všetko veľmi interaktívne a zábavné. Oznamy, podľa môjho odhadu, hovorili o skupinách, službe v zbore, v meste, nemocnici, ale aj iných sociálnych programoch, do ktorých boli veriaci vyzývaní sa zapojiť. Následne na pódium prišiel mladý pár, ktorý si na pódiu vyznal lásku, vymenil obrúčky a pastor mu žehnal spolu s celým zborom. Veľmi emotívny a spontánny moment (ťažko posúdiť, či išlo o zásnuby alebo požehnanie nedávno uzavretému manželstvu). Po tom nasledovala kázeň, ktorej som nemohol rozumieť, ale podľa biblických veršov sa kázalo o snoch, viere v dosahovanie Božích vecí a uchopenie zasľúbenia (Zachariáš a jeho syn). V stave, keď som len počúval slová, ale nič neprichádzalo do srdca či ducha, som sa zamýšľal nad tým, že podobne sa môže cítiť v cirkvi človek, ktorý nemá zjavenie z Božieho Slova a osobné spoločenstvo s Ježišom – nerozumie ničomu a tápa. Ale aj napriek tomu vníma atmosféru, ľudí okolo seba a ich správanie či reakcie a aj z tohto dôvodu musí byť všetko na bohoslužbe reprezentatívne. Po kázni nasledovala Večera Pánova s výkladom a detailnou modlitbou za chlieb a víno a samotný proces mi pripadal dosť netypický, no zrejme iba preto, že od momentu uchopenia pohára a chleba do samotného aktu uplynulo minimálne 5 minút. Na záver nasledovali opäť veľmi horlivé modlitby pastora a jeho manželky.

12.40 hod. bohoslužba skončila. Pri východe si ľudia brali kontakty od tých, ktorí boli v cirkvi prvýkrát (niekoľko desiatok rúk bolo zdvihnutých, keď sa pastor opýtal, kto je na bohoslužbe prvýkrát). V zborových priestoroch boli občerstvenia (na každom poschodí), malé kníhkupectvo a besiedky a takisto na veľkej obrazovke v halách bežali olympijské hry.

Z návštevy v tejto cirkvi som bol nadšený. Veľká časť zboru boli mladí ľudia do 35 rokov, ale našli sa aj staršie manželské páry, ktorých bolo ale výrazne menej. Chvály boli originálne a dynamické ako aj modlitby počas celej bohoslužby. Hoci sme nerozumeli kázni či oznamom, dojem bol výborný. Kolegovia, ktorí boli prvýkrát na podobnom type bohoslužby, skonštatovali, že to bolo niečo iné a veľmi do deja vťahujúce a mocné.

Na základe tejto miniskúsenosti verím, že Brazília nastúpila fantastický trend a cirkvi majú pred sebou krásne obdobie. Prajem úspechy v žatve, učeníctve či podpore misijných aktivít aj mimo krajiny. Hoci katolícka cirkev sa zrejme aj za pomoci zvolenia nového pápeža z Latinskej Ameriky snaží nastolený trend rastu evangelikálneho kresťanstva (ktorý je nielen v Brazílii, ale celej Južnej Amerike) odvrátiť, mám za to, že v tejto ambícii sú len slabé vyhliadky na úspech.