Didaché - Okno do sveta prvej cirkvi

Didaché je akýmsi zhrnutím kresťanskej viery a jednoduchým cirkevným poriadkom

Pre kresťanov 21. storočia je veľmi ťažké si predstaviť, ako vyzerala cirkev prvého storočia. Zo spisov Novej Zmluvy, predovšetkým epištol a Skutkov apoštolov, si môžeme urobiť istú predstavu, ktorú sa snažia nasledovať protestantské, evanjelikálne aj letnično-charizmatické cirkvi. Ich snaha priblížiť sa ideálu prvej cirkvi je však konfrontovaná cirkvami, ktorých ponímanie inštitúcie cirkvi a duchovnej praxe pochádza zo stredovekých tradícií a je prezentované ako autentické kresťanstvo. Pre štúdium prvej cirkvi, generácií, ktoré nasledovali bezprostredne po apoštoloch, máme niekoľko prameňov. Popri spisoch cirkevných historikov a rôznych pohanských prameňov máme k dispozícii zbierku dokumentov, zvanú Spisy apoštolských otcov. Významným textom tejto zbierky je Didaché tón dódeka apostolón, alebo Učenie dvanástich apoštolov. Dozvedáme sa z neho o tom, aké boli hodnoty prvej cirkvi a ako vyzerali kresťanské zbory začiatkom druhého storočia. Poďme sa teda spoločne pozrieť na Didaché ako na okno do sveta prvej cirkvi.

Objav dokumentu a jeho datovanie

Spis Didaché bol dlhý čas považovaný za stratený. Vedeli sme o ňom z diel cirkevných otcov Eusebia (zomrel roku 338), Athanazia (373) a Rufina (410). Jeho obsah sme však poznali iba čiastkovo a sprostredkovane. V roku 1873 tento spis objavil profesor Filotheos Bryennios v konštantinopolskej knižnici jeruzalemského patriarchátu ako súčasť tzv. Jeruzalemského rukopisu, pôvodne kódexu kláštora Svätého hrobu. Tento kódex bol napísaný v roku 1056 pravdepodobne v Palestíne a obsahoval kópiu tohto dokumentu z obdobia prvej cirkvi.

Niektorí bádatelia kladú vznik Didaché ešte pred rok 70, iní hovoria o 2. storočí, väčšina sa však prikláňa k názoru, že Didaché bolo napísané na prelome 1. a 2. storočia. Pre nás je dôležité, že opisuje stav cirkvi ešte predtým, ako sa kresťanstvo stalo rímskym štátnym náboženstvom a znečistilo sa pohanskými formami zbožnosti.

Didaché je rozdelené do 16 kapitol a neobsahuje žiadnu hlbokú teológiu. Sú v ňom zhrnuté základné kresťanské duchovné a morálne pravdy a je v ňom predostretý praktický návod pre každodenný kresťanský život. Didaché nám predstavuje cirkev ako nepríliš organizované charizmatické spoločenstvo s veľmi vysoko nastavenou morálnou latkou, majúce prísne kritériá pre veriacich a ešte prísnejšie pre duchovných služobníkov.

Cesta života a cesta smrti (kapitoly 1 - 5)

Didaché, alebo Pánovo Učenie skrze dvanásť apoštolov pre pohanov, sa začína pojednaním o dvoch cestách: o ceste života a ceste smrti. Tento koncept poznáme z učenia Ježiša Krista, ktorý tiež hovorí o dvoch cestách: širokej vedúcej do zatratenia (smrti) a úzkej ceste, ktorá vedie k spáse (večnému životu). Pojednanie o ceste života je v podstate kompiláciou Kristových výrokov, ktoré poznáme z evanjelia, najmä z Kázne na vrchu. Zaujímavé sú výroky o dávaní. Kresťania sú povzbudzovaní k štedrosti a ten, kto dáva, je blahoslavený. Čo sa týka ľudí, ktorí od niekoho niečo berú, Didaché hovorí: Beda tomu, kto berie; ak však berie, pretože potrebuje, je nevinný. Kto však potrebu nemá, ten vydá počet z toho, prečo vzal a na čo. Dávanie potrebným je správnou vecou, no zneužívanie bratskej štedrosti je hriechom. Ľudia, ktorí chcú podporovať sociálne slabých, sú povzbudzovaní: Nech sa spotí almužna v tvojej ruke, kým spoznáš, komu ju daruješ.

Cestu života charakterizujú morálne prikázania, ktoré sú súčasťou Desatora. Okrem tradičného nezabiješ, nescudzoložíš a neukradneš, dopĺňa Didaché zákaz kaziť mládež, čarovať, používať jedy, vykonať potrat alebo zabiť novorodenca. Kresťan nesmie dvojako rozprávať, jeho reč nesmie byť klamlivá ani prázdna. Slová kresťana musia byť sprevádzané činmi.

Didaché kresťanov varuje pred zlom v akejkoľvek podobe: Dieťa moje, vyhýbaj sa zlému a všetkému, čo sa zlému podobá. Zvláštny dôraz je kladený na to, aby človek dokázal ovládať svoje emócie: Nehnevaj sa, hnev totiž vedie k vražde. Nebuď fanatický, ani uhádaný, ani zlostný - z toho všetkého sa rodia vraždy. Odsúdené je tiež praktizovanie a obdivovanie okultizmu alebo mysticizmu: Nezaoberaj sa znameniami, lebo to vedie k modloslužbe. Nebuď zariekávačom, ani učencom, ani kúzelníkom a nechci sa takýmto veciam ani len prizerať - z toho všetkého sa rodí modloslužba. Vyzdvihnutá je tichosť, pokora a odovzdanosť života do Božej ruky.

Veľký dôraz kladie Didaché aj na úctu k Božím služobníkom: Dieťa moje, vo dne aj v noci budeš pamätať na toho, kto ti hovorí Božie slovo. Budeš ho ctiť ako Pána. Kde sa hovorí o Kristovej vláde, tam je Kristus. Každý deň budeš vyhľadávať osoby svätých, aby si sa opieral o ich slová. Služobné dary a ľudia, ktorí viedli príkladný kresťanský život, sa v prvej cirkvi tešili naozaj veľkej úcte. Tráviť čas v ich prítomnosti bolo považované za veľmi prospešné.

Ďalšou témou, ktorej sa Didaché dotýka, je otázka výchovy detí. Neodtiahneš ruku od svojho syna alebo dcéry, ale od mladosti ich budeš učiť Božej bázni. Tento výrok je isto veľkým povzbudením aj pre súčasných kresťanov, žijúcich v spoločnosti, v ktorej sa prísna výchova detí vrátane telesných trestov pomaly ale isto kriminalizuje. Súčasná bezhodnotová mladá generácia, nemajúca rešpekt pred nikým ani pred ničím, je jednoznačne produktom absencie výchovy. Rodina je vo výchove veľmi dôležitá a rodičia sú pred Bohom zodpovední za výchovu svojich detí.

Časť zaoberajúca sa dvomi cestami končí varovaním pred cestou smrti a vymenovaním hriechov, ktoré ju reprezentujú.

O krste

Po úvodnom vykreslení dvoch životných štýlov sa Didaché venuje duchovnej praxi. Na základe svedectva tohto textu si môžeme urobiť celkom presný obraz o tom, na akých princípoch fungovala prvá cirkev. Veľa sa dozvedáme o krste. Zaujímavé je, že vôbec nie je spomenutý krst detí. Krstenec mal za povinnosť sa pred krstom deň alebo dva postiť. Pôstu sa zúčastnil aj krstiaci a niektorí ďalší členovia spoločenstva.

Pre krst cirkev uprednostňovala prírodnú tečúcu vode (potok či rieku). Ak nebola k dispozícii tečúca voda, bolo prípustné pokrstiť človeka tiež v stojacej vode. Ak nebola k dispozícii voda studená, potom bolo povolené krstiť tiež v teplej. V núdzi, keď vody nebolo dostatočné množstvo, pokrstili človeka tak, že mu na hlavu trikrát vyliali vodu, a tým ho pokrstili v meno Otca, Syna a Svätého Ducha. Tu si môžeme všimnúť, ako vznikla súčasná tradícia niektorých cirkví, ktoré opustili biblický krst ponorením, a krstencov dnes iba „kropia“. V prvej cirkvi to bolo alternatívou, používanou v núdzi, no časom sa to v historických cirkvách stalo normou podobne ako nebiblický a neopodstatnený krst detí.

O modlitbe a pôste

Modlitebný a pôstny život bol neoddeliteľnou súčasťou života prvej cirkvi. Kresťania sa postili dvakrát týždenne. Vymedzovali sa voči „pokrytcom“, ktorými boli zrejme mienení praktizujúci judaisti. Pokrytci sa podľa Didaché postievali v pondelok a štvrtok, no kresťania sa postili každú stredu a piatok. Je zaujímavé, že túto pravidelnú pôstnu prax obnovil vo svojom prebudeneckom hnutí v 18. storočí John Wesley. Predpísané boli aj modlitby. Každý kresťan sa mal pravidelne trikrát denne modliť. Modlitebný život bol založený na modlitbe Pánovej.

Pánova večera

Slávenie pamiatky Pánovej, ustanovenej samotným Ježišom počas poslednej večere, bolo pre prvú cirkev nesmierne dôležité. Išlo o prejav spoločenstva. V Didaché nevidíme, že by Pánova večera bola akýmsi „obradom“, ktorý vysluhuje jeden človek. Bola súčasťou spoločného jedla v cirkvi, tzv. hodov lásky. Veriaci spoločne poďakovali za kalich s vínom a chlieb. Jesť chlieb a piť víno mohli pri Pánovej večeri iba pokrstení. Didaché varuje pred dávaním Pánovej večere nepokrsteným a pripomína Ježišov výrok: Nedávajte svätého psom. Spoločné stolovanie bývalo zakončené modlitbou za to, aby Pán zhromaždil svoju cirkev, vytrhol ju zo zlého a dal jej vydržať až do jeho príchodu a končilo sa zvolaním: Príď milosť a pomiň sa tento svet! Hosana Bohu Dávidovmu. Kto je svätý, príď; kto nieje, čiň pokánie. Maranatha, amen. Ak niekto zastával úrad proroka, mohol sa modliť vlastnými slovami. Bohoslužby prebiehali v Pánov deň t. j. v nedeľu, a ľudia na ne mali prichádzať zmierení s Bohom a s vyriešenými konfliktmi, aby ich obeť nebola znesvätená.

Cestujúci služobníci a vedúci v cirkvi

V prvej cirkvi pôsobili cestujúci kazatelia, apoštoli a proroci. Ich činnosť mala svoje pravidlá, ktoré Didaché, celkom podrobne opisuje. Cestujúci služobníci boli povinní zostávať v učení apoštolov, tzn. neprinášať nijaké novoty a neodchyľovať sa od Kristovho učenia. Nebolo prípustné, aby sa za apoštolskú službu skryli nečisté motívy, či dokonca príživníctvo: Každý apoštol prichádzajúci k vám, nech je prijatý, ako Pán. Nezostane pri vás dlhšie ako jeden, v prípade potreby aj druhý deň. Keby zostal tri dni, je to lživý prorok. Odchádzajúci apoštol si nezoberie viac, ako chlieb (na cestu) do miesta, kde bude nocovať; keby žiadal striebro, je to lživý prorok.

Dôležitejšie ako duchovné obdarovanie, je morálka proroka a jeho správanie: Nie každý, kto hovorí v duchu, je prorok, iba ak má spôsoby Pána. Obzvlášť citlivo rieši Didaché otázku služby a financií. Služobník si nesmie pýtať peniaze pre seba: Ktokoľvek by v duchu povedal: „Daj mi peniaze“ alebo niečo iné, neposlúchnite ho. Keď však povie, že sa má dať iným, ktorí sú v nedostatku, nech ho nikto nesúdi.

Ak sa chcel vyskúšaný prorok v nejakom zbore usadiť, mal nárok na stravu.

Podľa Didaché boli zbory vedené biskupmi a diakonmi. Biskup v prvej cirkvi nezodpovedal súčasnému tradičnému chápaniu tohto úradu. Pojem biskupa (grécky episkopos – dozorca) v Novej zmluve a v prvej cirkvi bol v podstate totožný s termínom starší (presbyteros). Biskupi a starší boli vyberaní na základe duchovných a morálnych kritérií a ustanovovaní vzkladaním rúk.

Záver

V dobe vzniku Didaché, bola cirkev vystavená krutému prenasledovaniu zo strany štátu. Cieľom mnohých rímskych cisárov bola likvidácia kresťanstva ako takého. Práve krutosť prenasledovania viedla vtedajších kresťanov k presvedčeniu, že Pánov príchod je predo dvermi. Didaché končí eschatologickou kapitolou, ktorá čitateľov povzbudzuje k bdelosti a k očakávaniu na Pánov príchod. Obsahuje tiež varovanie pred falošnými prorokmi a zvodcami, ktorí v posledných časoch povstanú, a tým sa podobá niektorým novozmluvným epištolám.

Ako sme už napísali v úvode, Didaché je akýmsi oknom ukazujúcim samotný začiatok dejín kresťanstva. Týmto oknom vidíme cirkev, v ktorej ešte nevychladol Boží oheň, a ktorá sa ešte nestihla premeniť na formálnu inštitúciu. Je to charizmatické spoločenstvo, ktoré berie vážne evanjelium, život viery a hľadanie Pána – to všetko napriek prenasledovaniu. Po kňažstve, krste detí a sviatostiach v tomto spoločenstve niet ani stopy. Aj keď v niektorých javoch už môžeme vidieť zárodky budúcich náboženských tradícií, tieto majú konkrétne opodstatnenie dané dobou. Cirkev obdobia vzniku Didaché je stále spoločenstvom živým, charizmatickým a prebudeneckým.