Fascinujúci Kristus II.

Biblia hovorí o Dobrej správe – Evanjeliu Ježiša Krista – ako o tajomstve, ktoré bolo v predchádzajúcich vekoch skryté, ale teraz je zjavené.

Tisícky rokov sú v proroctvách zaznamenané podrobnosti aj o Božom Synovi. Ich podrobné skúmanie v skutočnosti môže nadchnúť nielen profesorov z univerzít a dobrodruhov hľadajúcich stratenú archu, ale aj hľadajúceho laika.

Kedy už príde

Viac ako 500 rokov pred tým, ako sa Ježiš narodil, prorok Daniel v Babylone prorokoval o termíne Jeho úmrtia: „Sedemdesiat týždňov je vymerané vzhľadom na tvoj ľud a na mesto tvojej svätosti…A po šesťdesiatich a dvoch týždňoch bude vyťatý pomazaný, a niet mu… “ (Dan 9,24–26) Toto proroctvo hovorí o viacerých dôležitých udalostiach v živote izraelského národa. Priamo termín úmrtia Pomazaného sa dal na základe tohto proroctva predpovedať už storočia vopred, a to s presnosťou na mesiac. Situá­cia medzi Židmi bola vtedy taká, že boli pod nadvládou Rimanov a okrem toho, že napäto očakávali Mesiáša, očakávali aj to, že On ich vyslobodí spod ich nadvlády. Aj keď časový rozpis mali k dispozícii, čakali, že Záchranca už teraz pomôže celému národu a nie to, že hlavným bodom programu bude Jeho smrť na kríži a zmŕtvychvstanie. Ježiš v roku 32 na Veľkú noc prišiel do Jeruzalema a ľud Ho oslavoval ako kráľa. Nadšenie bolo obrovské, preto ukrižovaním dochádza k sklamaniu v spoločnosti. Kristus však neprišiel riešiť jednu geopolitickú situáciu, ale celé dejiny ľudstva a zároveň poskytol riešenie pre každú jednu individuálnu existenciu.

Odkiaľ bude Kristus?

Micheáš v 5. kapitole v 2. verši oznamuje miesto Ježišovho narodenia: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý byť medzi tisícami Júdovými, z teba mi vyjde ten, ktorý má byť Panovníkom v Izraelovi, a jeho východiská sú od pradávna, odo dní veku.“ Toto bolo v spoločnosti známe a naplnilo sa takto: „A keď sa narodil Ježiš v Judskom Betleheme za dní kráľa Heródesa, tu hľa, mudrci od východu slnca prišli do Jeruzalema.“ (Mt 2,1) Mudrci sa potom pýtali, kde je nový kráľ. Preľaknutý paranoický panovník Herodes si to dal tiež zistiť a na základe informácií od najvyšších kňazov, ktorým zmena tiež nevyhovovala, vyvraždil batoľatá v okolí Betlehema. Naplnilo sa tak Jeremiášovo proroctvo: „Hlas bolo počuť v Ráme, plač a veľký nárek. Ráchel oplakávala svoje deti a nechcela sa dať potešiť, lebo ich už niet.“

Aby Jozef ochránil dieťa, odišli s Máriou a dieťaťom do Egypta. Potom, keď pominulo nebezpečenstvo, vrátili sa z Egypta: „Keď bol Izrael dieťa, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna.“ (Hoz 11,1) Po návrate z exilu celá rodina žila v meste Nazaret, preto Ježiša volali Nazaretským. O súvise Krista s Nazaretom hovorí 700 rokov vopred prorok Izaiáš: „A vyjde prútok z parezu Izaiho, a mládnik z jeho koreňov ponesie ovocie.“ Slovo „nazaretský“ pochádza z hebrejského výrazu nécer, ktorý sa v tomto proroctve vyskytuje a znamená výhonok, prút, vetvičku. Aj iné starozákonné verše Ho označujú ako „výhonok“.

Proroctvá o Kristovej pozemskej službe

Zaujímavé sú aj ďalšie proroctvá, ktoré sa naplnili, napríklad ohlásená služba Jána Krstiteľa, ktorá mala pripraviť národ na príchod Mesiáša. Veľa ľudí sa kajalo a farizeji sa ho vypytovali, kým on je. On im odpovedal, citujúc proroka Izaiáša: „Ja som hlas volajúceho na púšti…“ A Ježiš o ňom povedal, že je tým Eliášom, ktorý mal prísť podľa proroctva proroka Malachiáša.

Počas Ježišovej služby sa naplnilo veľa podrobností, ktoré boli oznamované stovky rokov vopred. Izaiáš v 9. kapitole oznamuje, že Mesiáš bude slúžiť v Galilei, na severe Izraela. Toto sa v Novom zákone naplnilo. A tiež nasledovné: „Vtedy sa otvoria oči slepých a otvoria sa aj uši hluchých. Vtedy poskočí kulhavý ako jeleň, a jazyk nemého bude radostne prespevovať, lebo sa vyprýštia vody na púšti a potoky na pustine.“ (Izaiáš 35,5-6) Týchto proroctiev v knihách Starého zákona nie je málo. Nový zákon naplnenie týchto slov tiež potvrdzuje na viacerých miestach, napríklad: „Potom odišiel odtiaľ Ježiš a prišiel ku Galilejskému moru a vyšiel na vrch a sadol si tam. A prišli k nemu mnohé zástupy majúc so sebou chromých, slepých, nemých, zmrzačených a mnoho inakších a hádzali ich k nohám Ježišovým, a uzdravoval ich, takže sa divili zástupy vidiac, že nemí hovoria, zmrzačení sú zdraví, chromí chodia, a slepí vidia, a oslavovali Boha Izraelovho.“ (Mt 15,29-31)

Predpovedané utrpenie a ukrižovanie

Je až prekvapujúce, s akou presnosťou starozákonní proroci opísali podrobnosti toho, ako bol Ježiš zradený, zabitý a vzkriesený. O zrade a mzde za ňu prorokoval Zachariáš, ale ďalšie podrobnosti sú zachytené aj v Žalmoch.

Podrobnosti ukrižovania spomína 53. kapitola knihy Izaiáša: „Opovrhnutý bol a opustený od ľudí, muž bolestí, a oboznámený s nemocou, a ako ten, pred ktorým skrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili, kým on vzal na seba naše nemoci a niesol naše bolesti, a my sme sa domnievali o ňom, že je ranený a zbitý od Boha a strápený. A on bol smrteľne ranený pre naše prestúpenia, zdrtený pre naše neprávosti; kázeň nášho pokoja bola vzložená na neho, a jeho sinavicou sme uzdravení… Mučili ho, a on ponižujúc sa znášal dobrovoľne a neotvoril svojich úst; vedený bol ako baránok na zabitie a zanemel ako ovca, ktorá zanemie pred tými, ktorí ju strihajú, a neotvoril svojich úst.“

Ďalší zarážajúco podrobný opis ukrižovania je v 22. Žalme. Popísaný je aj fakt, že vojaci vykonávajúci popravu losovali o Ježišov odev. O vzkriesení hovorí 16. Žalm: „Preto sa raduje moje srdce, a moja sláva plesá, áno, ešte i moje telo bude bývať bezpečne. Lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti; nedáš svojmu svätému, aby videl porušenie.“

Odmietnutie Krista, Jeho poprava, ale aj Jeho zmŕtvychvstanie boli detailne vopred oznámené v Starom a ako historický fakt zaznamenané v Novom zákone.

Kristovo vyučovanie

Ježiš sa v podstatnej miere venoval vyučovaniu, kázaniu a tiež prorokovaniu. Naplnil, čo o ňom predpovedali: „Otvorím svoje ústa v podobenstve; budem rozprávať záhadné veci, tajné odpradávna.“ (Ž 78,2) Jeho najvýznamnejšie prejavy sú zachytené v evanjeliách. Používal v nich podobenstvá, kládol otázky, viedol debaty a víťazil v hádkach, ktoré nikdy nevyprovokoval.

NAJDÔLEŽITEJŠIE KRISTOVO VYUČOVANIE JE O BOHU OTCOVI. Ježiš povedal, že On zjavuje Otca a Otec Ho miluje a všetko dal do Ježišových rúk (Jn 1,18; Jn 3,35; Jn 16,15). Potvrdil, že On Otca poslúcha a len On Ho pozná a je poslaný od Otca (Mt 11,27; Jn 10,17; Jn 16,28). Suverénne tvrdil: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30) a o Duchu Svätom povedal, že Ho pošle On sám: „Ale keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, toho Ducha pravdy, ktorý vychádza od Otca, ten bude svedčiť o mne.“ (Jn 15,26)

Otca predstavil ako dokonalého, spravodlivého, svätého, ale aj ako takého, ktorý je milosrdný a starostlivý, ktorý odpúšťa hriechy a vypočúva modlitby.

Keď Ježiš hovoril o sebe samom, hovoril o svojej večnosti a božskosti. Prijal uctievanie svojej osoby a odpúšťal hriechy. Tvrdil, že je chlebom života a svetlom sveta. Povedal, že je cestou, pravdou, životom i vzkriesením.

Spasiteľ – Uzdraviteľ

V Skutkoch 10,38 Peter hovorí „o Ježišovi z Nazareta, ako ho pomazal Boh Svätým Duchom a mocou, ktorý prešiel zem dobre činiac a uzdravujúc všetkých, ktorí boli premožení od diabla a držaní v jeho moci, pretože bol s ním Boh“.

Môžeme teda povedať, že Kristus počas svojej pozemskej služby „robil dobro“ vrátane cnostného praktického prirodzeného života, ale robil aj nadprirodzené skutky ako uzdravovanie. Nová zmluva Krista označuje aj ako Spasiteľa (Lk 2,11; Sk 5,31; 1Tim 1,1). Slovo Spasiteľ (gr. sótér) môžeme preložiť ako záchranca, ochranca, vysloboditeľ, ale aj uzdraviteľ. Je tu teda zjavená jedna stránka Kristovej podstaty a to, že mu je to vlastné a úplne prirodzené uzdravovať chorých.

1. List Timoteja 2,4 hovorí, že Boh „chce, aby všetci ľudia boli spasení (sothénai) a prišli k poznaniu pravdy,“ teda správny by bol tiež preklad: „… ktorý chce, aby všetci ľudia boli uzdravení a prišli k poznaniu pravdy.“

Trojica

Učenie o Božej Trojici začalo byť formulované v druhej polovici 2. storočia. Za otca trinitárskej teó­rie sa často pokladá Tertulianus (hlavné dielo: Proti Praxeovi – ktorému vyčíta, že „vyhnal Para­kléta a ukrižoval Otca). Dovtedy boli vedúci cirkvi zameraní na osobu Krista, ako Božského Logosu, ale so šíriacimi sa bludmi bolo nevyhnutné, aby bolo jasné učenie o Božej Trojici.

Čo sa týka bludov a ich vplyvu, najfrekventovanejšia bola téma samotnej osoby Krista a Trojice.

Pomocou „trinitárneho“ trojuholníka Raimunda Lulla (1232–1316), stredovekého misionára, znázorníme Svätú Trojicu:

Základné vyznanie viery Židov znie:

„Počuj, Izrael, Hospodin náš Boh je jeden Hospodin.“ (5Moj 6,4)

„ŠEMA ISRAEL ADONAI ELOHEINU, ADONAI ECHAT“ Hebrejské slovo ECHAT znamená jeden, jediný. Nachádza sa aj v 1. Mojžišovej 2,24: „Preto opustí muž svojho otca a svoju mať a bude ľnúť ku svojej žene a budú jedno telo.“

To znamená, že slovo ECHAT vyjadruje jednotu, zjednotenie medzi osobami, ako v manželstve, tak aj pri Trojici. Stále je zachovaná ich samostatnosť a zároveň jednota.

Je viacero miest v Biblii, kde je na jednom mieste spomínaných viacero osôb Trojice (2Kor 13,13; Mt 3,16–17; Jn 10,30; Lk 22,42).

V rámci toho, čo vieme o Kristovi na základe Písma, je niekoľko základných tvrdení, od ktorých sa odvíjajú dôležité pohľady na Jeho osobu. Z učenia o Trojici vieme, že Ježiš je Boh.

Pre vykúpenie a spasenie je tiež dôležité to, že Ježiš je človek. DOKONALÝ ČLOVEK A DOKONALÝ BOH.

„Lebo je jeden Boh, jeden je aj prostredník Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš.“ (1Tim 2,5)

„Tomáš mu odpovedal: Pán môj a Boh môj! Ježiš mu povedal: Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili.“ (Jn 20, 28–29)

Niekoľko falošných tvrdení

Ako sme spomínali v minulom článku, ovocím prístupu „podľa môjho názoru“ je veľa chybných myšlienok. Tu si spomenieme niektoré nebezpečné tvrdenia a bludy, ktoré takto vznikli:

• Otec je vládnuca osoba Trojice. Syn je nižšej podstaty.
• Otec si v okamihu Ježišovho krstu Ježiša adoptoval – vtedy ho prijal za syna. Obidve tieto tvrdenia vyvracia sám Ježiš svojím tvrdením: „Ja a Otec sme jedno.“
• Boh má iba jednu osobu, ktorá sa v rôznych situá­ciách rôzne prejavuje. Niekedy ako Otec, niekedy ako Syn, niekedy ako Duch Svätý. Podľa Evanjelia Matúša 3,16-17 by to znamenalo, že pri Ježišovom krste On sám na seba zostúpil v podobe holubice a z neba na seba zavolal, že On je svoj milovaný Syn.
• Syn nie je Boh, je Božím dokonalým stvorením – má začiatok, cez Neho konal Boh. (Podobné novodobé je učenie Jehovových svedkov – Ježiš je archanjel. Na tomto učení je smutné to, že ponižuje Božieho Syna, aj keď sa Biblia jasne vyjadruje (Žid 1,1-13; 1Tim 2,5; Jn 20,28), že On je Boh a ovocím toho je, že tí, ktorí tomu veria, nemôžu volať o pomoc, spásu k Záchrancovi – Spasiteľovi.)
• Ježiš nemal naše ľudské telo, ale iba telo zdanlivé.Spomínali sme Jeho rodokmeň v predchádzajúcom článku. Navyše musel byť príbuzný, aby nás vykúpil. Teda aj toto tvrdenie je klamstvo.

Všetky tieto bludy dokážeme uviesť na pravú mieru, keď ich konfrontujeme s tým, čo o sebe sám Boh hovorí v Biblii. Prídeme tak na základné tvrdenia, že Ježiš je Boží Syn už od večnosti. Boh skrze Neho stvoril všetko. Starý zákon hovoril o Ňom a viedol k Nemu. Narodil sa z Panny a bol dokonalý Boh a dokonalý človek. Vtelený Kristus bol od večnosti. Boh skrze Neho tvoril. Zákon aj proroci hovorili o Ňom. Je Božskou osobou s Božskými atribútmi: všemohúci, všadeprítomný, vševediaci.

Ako to bolo s Ježišovými Božskými atribútmi, keď bol v ľudskom tele?

V 2. kapitole listu Filipanom apoštol Pavol hovorí, že Kristus „súc v podobe Boha nepovažoval toho za korisť byť rovný Bohu, ale sám seba ZMARIL a prijal podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom“. Teda tu sa hovorí o tom, že aj keď svojou vnútornou podstatou zostal Bohom, zároveň sa stal človekom vo všetkom podobný nám ľuďom, okrem hriechu.

Všadeprítomný určite nebol, keď bol v tele neoslávenom. Napríklad, keď zomrel Lazar, trvalo tri dni, kým k nemu prišiel.

V Evanjeliu Jána je zapísané, čo o svojej všemohúcnosti povedal Ježiš:

„Či neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám ja hovorím, nehovorím sám od seba, ale Otec, ktorý prebýva vo mne, on činí tie skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. A ak nie, pre samé tie skutky mi verte. Amen, amen vám hovorím, že ten, kto verí vo mňa, skutky, ktoré ja činím, bude aj on činiť, a ešte aj väčšie ako tie bude činiť, lebo ja idem k svojmu Otcovi.“ (Jn 14,10–12) A čo nasledovalo po tom, ako išiel k Otcovi? Vyliatie Ducha Svätého, ktorý mal tieto skutky skrze veriacich pôsobiť. Okrem toho je to v pasáži, kde hovorí Ježiš o tom, že pošle Svätého Ducha.

Podobne je to s tretím atribútom – vševedúcnosťou. Najčastejšie bádatelia nechcú pripustiť, že by Kristus nemal k dispozícii tento svoj atribút. Učeníci mu povedali: „Teraz vieme, že vieš všetko a nepotrebuješ, aby sa ťa niekto pýtal. Takto veríme, že si vyšiel od Boha.“ (Jn 16,30) Ale aj o veriacich v Krista hovorí Biblia: „A vy máte pomazanie od Svätého a viete všetko.“ (1Jn 2,20)

Ako to teda je? Ako Kristus robil tie zázraky a ako sa u Neho prejavovalo nadprirodzeno? No, nerobil ich ako dieťa, ale až po tom, ako bol pokrstený a naplnený Svätým Duchom (Lk 4,18-21). Takže Kristus nerobil nadprirodzené zo svojich Božských schopností, ale nechal sa viesť a používať Svätým Duchom. Tak je možné, že bol prototypom človeka kresťana. Prejavovali sa u Neho dary Svätého Ducha. Ukázal, ako môžu žiť a slúžiť veriaci. Ak by to takto nebolo, nemohol by po nás chcieť, aby sme „robili skutky, ktoré robil On“.