Galilejská svadba

Predobraz o konci sveta

Ježiš častokrát hovoril v podobenstvách a predobrazoch. Nehovoril tak preto, aby veci skomplikoval alebo zakryl, lebo nehovoril v abstraktných príbehoch, ale naopak, aby veci objasnil a odokryl, pretože im hovoril známe veci. So svojimi poslucháčmi sa rozprával o známych veciach: o poľnohospodárstve, semenách, žatve, o chytaní rýb... Ježiš a väčšina Jeho učeníkov boli Galilejci. Jeden predobraz, ktorý Ježiš spomínal na viacerých miestach, je galilejská svadba. Táto svadba bola podobná iným semitským svadbám, ale v niektorých ohľadoch bola výnimočná.

Svadby v čase Ježiša boli vopred naplánované otcami, kým deti boli ešte malé (4-6 rokov). Láska, ako to poznáme dnes, nezohrávala žiadnu rolu, keďže láska ani romantika je nepraktická a nevie priniesť jedlo na stôl. Rozhodnutie bolo čisto praktické a politicko-ekonomické. Za čias Ježiša by si svoju dcéru chcel vydať za muža dobrého postavenia a dobrého mena, pretože vtedy bolo dôležité spojenie rodiny, ktoré vytváralo obchodné a politické vzťahy medzi rodinami. Manželstvo bolo postavené na zmluve, ktorá bola posvätná, silná a absolútne zaväzujúca.

„A zasnúbim si ťa na večnosť a zasnúbim si ťa v spravodlivosti a v súde, v milosti a v mnohom zľutovaní a zasnúbim si ťa vo vernosti, a poznáš Hospodina.“
(Hoz 2,19-20)

Otec si pre svojho syna vyhliadne nevestu, spraví hostinu a zavolá otca dievčaťa. Tam sa ho opýta, či by ich mohli spolu zasnúbiť. V prípade, že súhlasí, spíšu zmluvu (ketuba) v dvoch duplikátoch, pričom do zmluvy napíšu všetko, na čom sa dohodnú a čo vyjednajú za dievča. Inými slovami, otec ženícha ju musí kúpiť. Prvú vec teda, ktorú riešia, je cena za nevestu. Cenou bol zvyčajne nejaký produkt a nie peniaze (určitý počet oviec, kráv a ďalšie hodnotné veci). Vyjednávajú aj to, že koľko budú mať detí. V tej dobe bolo hanbou pre vydatú ženu nemať žiadne deti. A toto všetko zapíšu do zmluvy. Ak by teda nemala žiadne deti, mohlo by to znamenať porušenie zmluvy. Množstvo detí totiž zabezpečovalo budúcnosť rodín, vrátane sociálnej a obchodnej sily. Po dohode každý otec odchádza a svoju zmluvu odkladá na špeciálne miesto.

Keď majú obe deti približne 13-14 rokov, otcovia sa opäť stretávajú a dohadujú zásnuby. Zásnuby v čase Ježiša mali legálny a zaväzujúci význam svadby, hoci samotná svadba ešte neprebehla. Ak teda prebehli zásnuby, boli právoplatne svoji, ale ešte nemohli spolu žiť celý rok, až do svadby.

Zásnuby

Pred samotným zasnúbením musia obaja, ženích aj nevesta, prejsť cez ceremoniálne očistenie v kúpeli (mikve). Mikve zvyčajne mal sedem schodov dole, kde bola dažďová voda. Mohla to byť aj tečúca voda, potok alebo väčší rezervár ako v prípade Bethezdy. Ženích a nevesta sa v tento deň pred zásnubami nesmeli vidieť. Keď osoba vchádzala dnu, vyzliekla sa z oblečenia a vo vode sa ponorila do fetálnej pozície (kolená krátko pritisnuté k hrudi), aby sa namočili aj vlasy. Následne sa vynorila, osušila, obliekla a vyšla von. Týmto bola ceremoniálne očistená. Židia vždy verili, že človek je počatý v hriechu a podľa nich bol iba jeden moment v živote, kedy človek síce mal hriešnu prirodzenosť, ale nevedel zhrešiť: kým bol v matkinom lone. Kúpeľom teda hovorili Bohu, že chcú byť čistí, ako keď sa ešte nenarodili. Keď vyšli z kúpeľa, hovorili, že sú znovuzrodení. Zdá sa, že Ježiš rozoberal túto myšlienku znovuzrodenia aj s Nikodémom, ktorý chcel, aby jeho hriechy mohli byť úplne odstránené a Ježiš mu povedal, že na to bude musieť hľadieť na ukrižovaného Krista.

Po kúpeli idú domov a chystajú sa na zásnuby. Zásnuby boli veľmi radostnou záležitosťou, sprevádzané zvukom šófaru. Ľudia počuli krik a trúbenie a zbehli sa okolo svadobníkov, kričiac: „Nevesta prichádza. Baruch ha’ba b’šem Adonai! Požehnaný, ktorý prichádza!“ Obe rodiny s hudbou a tancom idú k mestskej bráne. Tam vytvoria malý stánok, resp. baldachýn (chupa¹). Látka na baldachýne bola veľmi kvalitná, pretože mala reprezentovať Božiu slávu, ktorá zostupuje na zmluvu. Vidíme to aj v prípade Mojžiša, kedy sa museli všetci Izraelci umyť v čistej vode predtým, ako sa zjavila Božia sláva. Nevesta stojí spolu s desiatimi inými ženami, všetky oblečené v bielom a držia svoje lampy. Je pripravená pre svojho ženícha.

Otec prečíta zmluvu nahlas pred všetkými svedkami, ktorí sú naokolo. Otec syna so sebou priniesol aj dohodnutú cenu za nevestu a otec nevesty si túto cenu na mieste dobre skontroluje. Otec ženícha si zasa skontroluje veno a vyhási „Kol b’seder – všetko je v poriadku!“.

„Kúpení ste za drahú cenu. Nebuďte sluhami ľudí!“
(1Kor 7,23)

Pod baldachýnom sa udejú tie najdôležitejšie veci. Najprv si ženích a nevesta vymenia dary. Ženích vezme ceremoniálny kalich, ktorý nazývali kalich radosti a do ktorého naleje čisté víno. Nasledoval dôležitý moment, v ktorom sa rozhodovalo, či svadba bude pokračovať alebo sa ukončí. Kalich podáva neveste, ktorá má právo kalich prijať alebo odmietnuť. Ak chcela prijať svojho ženícha, zobrala od neho kalich, napila sa a vrátila ho ženíchovi, ktorý sa tiež napil a podľa tradície vyhlásil: „Nebudem piť z tohto kalichu, až do toho dňa, keď ho budem piť s vami nový v dome svojho otca.“ Týmto sa z dvoch stáva jeden človek spojený manželstvom.

„Potom vzal kalich a poďakujúc dal im so slovami: Pite z neho všetci, lebo toto je moja tej novej zmluvy krv, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. Ale hovorím vám, že odteraz nebudem nikdy piť z tohoto plodu viniča, až do toho dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca.“
(Mt 26,27-29)

Nevesta dostáva od ženícha závoj alebo šatku a ona si ju nasadí tak, že jej vidno len oči. Od tohto dňa nosí svoj závoj (ešte približne rok). Síce sú už svoji, no syn musí ešte postaviť dom, resp. manželskú miestnosť. Prebieha zásnubný čas. Práve v tomto čase sa našla Mária tehotná od Svätého Ducha a čelila možnej verejnej potupe a do situácie museli zasahovať anjeli.

Čakanie

Manželia sa teda vracajú každý do svojho domu a venujú sa bežným prácam. Nevesta má rok na to, aby zhromaždila družičky, olejové lampy, dostatok olivového oleja a vyrobila si svoje svadobné šaty. Pripravovala sa, aby bola kráľovnou pre svojho manžela: vzácne šperky, vône, make up…

„… zaodial som ťa vyšívaným rúchom, zaobul som ťa jemnou a drahou obuvou, opásal som ťa kmentom a priodial som ťa hodvábom; ozdobil som ťa ozdobou, dal som náramky na tvoje ruky a ozdobnú reťaz na tvoje hrdlo, dal som obrúčku na tvoj nos na okrasu a náušnice na tvoje uši a krásnu korunu na tvoju hlavu. A tak si sa zdobila zlatom a striebrom, a tvoje rúcho bolo samý kment, hodváb a výšivky; jedávala si najjemnejšiu múku, med a olej a bola si veľmi, preveľmi krásna, a šťastne sa ti vodilo, takže si dosiahla i kráľovstvo. A rozniesla sa ti povesť medzi národy pre tvoju krásu, pretože bola dokonalá, pre moju slávu, ktorú som bol položil na teba, hovorí Pán Hospodin.“
(Ez 16,10-14)

Ženích potrebuje nazbierať jedlo pre rozsiahlu sedemdňovú oslavu (víno, olej, med, sušené ovocie…) a hlavne potrebuje postaviť manželskú miestnosť, ktorá im bude slúžiť na bývanie, čo nebola veľmi ľahká a rýchla robota. V mestečkách boli domy robené z tesaného kameňa a boli veľmi úzko pospájané. Väčšinou sa teda robila nadstavba. Otec ženícha mal tiež svoju robotu. Musel zadovážiť jemné biele ľanové rúcha ako dary pre pozvaných hodovníkov. Tie predstavovali úctu k pozvaným, ale slúžili aj ako ochrana pred každým, kto by sa chcel nenápadne vtrieť medzi hodovníkov. Taký človek sa potom dal ľahko identifikovať a vylúčiť z hostiny.

Keď ženích je s prípravami hotový, oznámi to svojmu otcovi, ktorý stavbu skontroluje. O dokončenej práci sa chýry nesú aj neveste, no ona nevie, kedy si príde po ňu a nevie to ani ženích. Ženícha sa zvykli pýtať: „Kedy to bude?“ a on na to podľa tradície odpovedal: „To vie iba môj otec.“ Napriek tomu, že všetko je pripravené a ženích už túži po neveste, otec je ten, ktorý rozhodne, kedy si pôjde po nevestu.

„Veď horlím za vás Božou horlivosťou a zasnúbil som vás jednému mužovi, aby som vás predviedol Kristovi ako čistú pannu.“
(2Kor 11,2)

Prekvapenie

Otec, zvyčajne uprostred noci, prišiel zobudiť ženícha a povedal mu: „Choď si vziať nevestu!“ V tom momente nastáva rámus a ženích budí svojich bratov a priateľov. Zvuk šofaru zobudí aj susedov (väčšinu dediny). S bubnami, píšťalami, trúbami a s tancom idú všetci za nevestou a kričia: „Ženích prichádza! Požehnaný, kto prichádza v mene Pánovom!“ Nevesta je prebudená náhlym prívalom zvuku šofaru a rámusom v blízkosti jej domu. Má na sebe nádherné šaty, v ktorých aj spávala. Všetci doma kričia: „Ponáhľaj sa! Rýchlo, už je skoro tu!“ Nevesta rýchlo zapáli svoju pripravenú lampu a so svojimi družičkami vyjde von. Tam stojí ženích a jeho priatelia, ktorí nesú špeciálne nosidlá. Nevesta sa posadí na nosidlá, ktoré s ňou zodvihnú a nevesta odchádza vzduchom, ponad hlavy do domu svojho ženícha. Tam všetkých čaká sedemdňová manželská hostina.

„Nech sa vám srdce neznepokojuje! Verte v Boha, verte aj vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov (doslova: svadobných izieb). Keby to tak nebolo, bol by som vám azda povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“
(Jn 14,1-3)

Záver

Galilejská svadba hovorí príbeh evanjelia, kde Otec posiela svojich sluhov s pozvánkami na svadbu pre svojho Syna a ľudia sa majú na ňu dostaviť. Každý pozvaný sa musí uistiť, že získal čisté biele rúcho – vstupenku istoty do večnosti. Možno až doteraz si nerozumel tomu, prečo je svadba posvätná, prečo ju Boh vymyslel a prečo Boh nenávidí rozvod. Svadba poukazuje na Ježiša Krista a Jeho nevestu.

Ježiš prišiel na túto zem a zasnúbil si nevestu. Ona je jediná, ktorá Ho dokázala prijať a pila z Jeho kalicha radosti. Oddelil si ju pre seba cez Novú zmluvu. Kúpil ju za dohodnutú cenu: svojím vlastným životom. Vstal z mŕtvych a odišiel späť k svojmu Otcovi, kde bol zaneprázdnený prípravou príbytkov. Sľúbil, že sa vráti, keď Mu to povie Otec – rýchlo a nečakane – aby vychvátil svoju nevestu ako zlodej v noci a vzal ju tam, kde bude nepredstaviteľná radosť a oslava a kde budú zjednotení navždy.

Zdroje:
Jay Richard McCarl, The Best Day of Forever: Jesus, a Galilean Wedding and the End of the World, 2012
Jay McCarl, seminary on Revelation