Genocídy v atómovej dobe

História prenasledovania kresťanov

33. časť: Komunistická a nacionalistická genocída v treťom svete

Korene náboženských a etnických čistiek

Príchod ideologických vojen ukončil platnosť dovtedy existujúcich obmedzení proti totálnemu ničeniu, spôsobil mimoriadny stav aj v demokraciách. Prestali existovať právne štáty a obyvateľstvo žilo pod neustálou kontrolou.

Mnohé krajiny neskoncovali s kontrolou obyvateľstva ani po nastolení mieru, ale zmenili sa na totalitné režimy. Kvôli atómovej hrozbe pokračovali inými vojenskými prostriedkami vo forme národného terorizmu. Po terore nasledoval protiteror, keďže aj vlády zaradili do boja proti terorizmu totálne prostriedky. Obete prvej a druhej svetovej vojny sa odhadujú na 10, respektíve 59 miliónov. V druhej polovici 20. storočia padlo za obeť štátnemu aj neštátnemu organizovanému násiliu 100-130 miliónov ľudí. Bola to časť obyvateľstva, ktorá bola zlikvidovaná v „mierových časoch“ z poverenia vlastnej vlády.

„Organizáciu spojených národov a svet udivilo (aspoň spočiatku) vyhladzovanie obyvateľstva v deväťdesiatych rokoch,“ spomína Adam LeBor, vojnový spravodajca, ktorý už dvadsať rokov sleduje líniu najväčších etnických čistiek na Balkáne, Rwande a Sudáne. To, čo v osemdesiatych rokoch začalo teroristickými a protiteroristickými stratégiami, viedlo priamo do genocíd nového tisícročia. V mene teroru či protiteroru už v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch boli zničené celé dediny a usadlosti. Jednotlivé akcie si vyžiadali stovky obetí (napríklad v Strednej Amerike), no násilie ešte bolo obmedzené, pretože v podstate mali cieľ – protiteror chcel oddeliť obyvateľstvo od teroristických organizácií. Teroristický systém chcel totiž získať moc s úmyslom zmeny vládnej moci alebo separatizmu. Po boku protiteroru nastúpila zmena foriem vtedy, keď sa už jednotliví vládcovia chceli oslobodiť od občanov, ktorí buď podporovali teroristický systém, alebo tých, ktorí ich pasívne trpeli.

Tento zvrat zdôvodňovali obrazne tak, že terorista je ryba, obyvateľstvo je voda a k tomu, aby sme ulovili rybu, musíme vyliať vodu. Špinavou prácou zvyčajne nepoverili  – ani v diktatúre – armádu, alebo políciu fungujúcu v rámci zákona, ale oddiely smrti či polovojenské organizácie. Po alžírskej vojne rozvinutý protiteroristický model – políciu a vojsko, oddiely smrti, polovojenské organizácie – používali v posledných desaťročiach na vyhladzovanie obyvateľstva.

Masakre v kolóniách

Podľa LeBora „Miloševič vyprázdnil väznice“, zo srbských zločincov vytrénoval na všetko odhodlaných mužov milície. Tajná služba Omara al-Basíra, predsedu vlády Sudánu, naštartovala milície Džandžavidu (význam slova: „diabli sediaci na koňoch“). V oboch krajinách obviňovali nežiaduce náboženské a etnické skupiny zo separatizmu a terorizmu.

Rwanda sa v roku 1959 stala nezávislou od Belgicka. Po vyhlásení nezávislosti hutuovia, ktorí tu žili vo väčšine, okamžite napadli menšinu tutsiov: následkom pogromov v rokoch 1959-1973 podľa odhadov zomrelo dvestotisíc tutsiov a milión ich z Rwandy utieklo do susedných štátov – Tanzácie a Ugandy. Unikajúci tutsiovia (buriči) sa chopili zbraní a zorganizovali sústavne prebiehajúce teroristické akcie na území Rwandy, aby tak oslabili centrálnu moc. Vďaka vojenskej presile získali v roku 1994 v Rwande moc. Predtým ale na jar roku 1994 politická elita hutuov, keďže tušila svoju prehru, spustila všeobecnú genocídu, ktorej výsledkom bolo osemstotisíc mŕtvych v priebehu troch mesiacov. Toto bola v histórii najkratšie trvajúca genocída, napriek tomu, že tutsiov vraždili po jednom, väčšinou primitívnymi poľnohospodárskymi náradiami.

Milície Interahamwe, vykonávatelia genocíd, mali k dispozícii podrobný zoznam o tutsioch na základe zverejnených národností, v ktorých boli aj „etnické“ pôvody. V skutočnosti hutuovia a tutsiovia pôvodne neboli etnickými skupinami. Ich pomenovanie vyplývalo z ich zamestnania. Hu-tu bol človek, ktorý sa živil poľnohospodárstvom a tutsi bol zasa podnikateľ v oblasti živočíšnej výroby. Počas kolonizácie sa z nich vytvorili etnické skupiny, hlavne po zavedení občianskych preukazov s údajmi o trvalých pobytoch.

Umar al-Basír pred medzinárodným spoločenstvom sústavne potvrdzoval,že práve on sa snaží zastaviť hrôzostrašné udalosti, ktoré boli spustené na príkaz jeho vlády.

Podľa Patricka de Saint-Exupéry, novinára parížskeho Le Figaro, Francúzi vytrénovali armádu a vodcov Interahamwe na boj proti terorizmu (oficiálne na potlačenie útokov tutsiov). Tento druh tréningu zohral dôležitú úlohu v genocíde – veď nažive zostalo 10-15 percent obyvateľstva. Vyšlo najavo aj to, že vojenský súradnicový systém vyvinutý Francúzmi uplatnili na rozdelenie krajiny medzi spojencami Interahamwe (spolubojovníci) a na lokalizáciu tých, ktorí prežili. O víťaznej armáde tutsiov tiež nemožno povedať, že by bola zaostalá. Ich vodca, Paul Kagame, študoval na Fort Braggon, najprestížnejšej americkej vojenskej akadémii a aj ich kvalifikovaní spojenci používali podobné moderné spôsoby na organizáciu protihutuovských akcií.

Miloševič a al-Basír celé roky sedávali v zastúpení Srbska a Sudánu za medzinárodným stolom „kde pred medzinárodným spoločenstvom sústavne potvrdzovali, že práve oni sa snažia zastaviť tie hrôzostrašné udalosti, ktoré boli spustené na príkaz ich vlastnej vlády“. Tento typ zdvojenia nám pripomína ako zástupcovia Osmanskej ríše (Turci) diskutovali s európskymi veľmocami o situácii kresťanov žijúcich pod ich nadvládou, od druhej polovice 19. storočia až po genocídu voči Arménom v rokoch 1915-1917.

Hutu-politici Rwandy, ktorí stáli na strane vlády, sústavne diskutovali s disidentmi tutsiov, ba čo viac, dali im podpísať dohodu o mieri, pričom už prebiehali predprípravy genocídy. Vedúci Bezpečnostnej rady OSN v Rwande, kanadský armádny generál Dallaire, si vyžiadal písomné povolenie od Kofi Annana, ktorý bol v tom čase predsedom mierových operácií, aby skupiny OSN mohli zastaviť genocídy. Dallaire od istého informátora pod pseudonymom „Jean-Pierre“, ktorý bol jedným z vodcov Interahamwe dostal podrobný súpis toho, kde v krajine ukryli zbrane (väčšinou to boli krovinorezy), ktoré mali podľa plánu na začiatku genocídy rozdať hutuom. Dallaire podrobne informoval svojich nadriadených niekoľko týždňov pred začiatkom genocídy. Kofi Annan však povolenie nevydal. Neskorší predseda OSN nerozumel, ako mohol Dallaire dôverovať jedinému informátorovi, a tak jeho správam jednoducho neveril.

Vyťaté etniká

Na základe definície o etnických čistkách môžeme hovoriť vtedy, keď je uplatnený cielený teror (napríklad s vedome organizovaným „spontánnym“ pogromom, krvavým kúpeľom), ktorý je precízne naplánovaný – ako zabrániť, aby nežiaduci členovia rasovej, etnickej, náboženskej či politickej skupiny neutiekli a neprekročili medzinárodné hranice, aby sa takto neoddelili od daného spoločenstva. Pojem etnické čistky má široké rozpätie – zahŕňa aj cielené administratívne, hospodárske a právne opatrenia, ktoré môžu spustiť vysťahovanie a utečenectvo nežiaducej skupiny. Posledným stupňom je ich fyzická likvidácia.

Vyhladzovanie (genocídium) charakterizujú tie isté javy ako etnické čistky, ale s dôsledkami medzinárodnej právnej kategórie. Na základe medzinárodných práv je nutné genocídy zastaviť „všetkými prostriedkami!“ (aj vonkajším vojenským zásahom) a zodpovedných postaviť pred medzinárodný súd. Pojem vyhladzovanie definovala v medzivojnovom období rada OSN v roku 1948, na základe publikácií poľského právnika, pôvodom Žida, Rafaela Lemkina. Pojem genocídium utvoril z dvoch výrazov genos – ľud (grécky) a caedere – zabíjať, vraždiť (latinsky). Študoval arménske a iné masakre kresťanských menšín v Osmanskej ríši (územie dnešného Libanonu a Sýrie).

Lemkin pracoval na takých medzinárodných právnych riešeniach, ktoré by v takýchto prípadoch nariadili povinné medzinárodné intervencie do vnútorných záležitostí daného štátu. Tento projekt sa mu podarilo predložiť Rade národov (predchodca OSN) bezprostredne po prevzatí nacistickej moci. Nová nemecká delegácia vybojovala zrušenie tohto projektu. Napokon v roku 1944 bol aj samotný Lemkin nútený utiecť z Poľska pred genocídou.

Na základe upevnenia rozhodnutia o dohode z roku 1948 sa za genocídu považuje: organizovaná vražda členov určitej skupiny, ďalej opatrenia smerujúce k obmedzeniam narodení detí v danej skupine, tiež násilné vytrhnutie detí z rodín patriacich k skupine. Takisto sa za vyhladzovanie obyvateľstva považuje úmyselné zhoršenie životných podmienok skupiny právnymi či ekonomickými opatreniami (napríklad Stalinove nariadenia vypôsobili hladomor na Ukrajine).

Napriek tomu, že autori dohody z roku 1948 pojem genocídium pôvodne definovali v širokom slova zmysle, OSN a veľmoci od druhej svetovej vojny použitie tohto pojmu zúžili. OSN uznáva tri oficiálne vyhladzovania: vyhladenie Arménov, holokaust a rwandské vyvražďovanie. Osoby zodpovedné za balkánske a sudánske „genocídy“ sa pred medzinárodný súdny tribunál nedostali na základe dohody z roku 1948, ale na základe haagského medzinárodného trestného právneho systému (zločiny proti ľudskosti). V prípade Srebrenice medzinárodný haagský súd v roku 2006 vyhlásil vykonanie zločinu genocídy.

„Dajme im Vietnam“

V osemdesiatych rokoch sa terorizmus značne zmenil, podobne ako aj antiterorizmus. Terorizmus modernej doby sa stal prostriedkom etnických a náboženských čistiek. K pochopeniu zmien príkladov bude osožné pripomenúť náladu západného sveta sedemdesiatych rokov, najmä po udalostiach vo Vietname. Budúcnosť bola nejasná – zdalo sa, že západný svet stojí pred prehrou, pričom na základe domino-efektu sa nezadržateľne množili totalitné systémy sovietskeho typu. V očiach pesimistov bol konečný nukleárny stret Východu a Západu skôr či neskôr nevyhnutný, pričom tieto dva ideologické systémy boli navzájom nezmieriteľné. Menej pesimistickí – Willy Brandt a jeho spoločníci – mali cieľ mierového spolužitia. Najmenej pesimistickí (pacifisti, ľavičiari a podobne) si mysleli, že sa pomaly ale isto podarí podsunúť Západu „duplikát“ sovietskeho systému a komunizmus postupne „dobehne“ Západ, v akejsi podivnej forme „guľáškomunizmu“.

Evanjelikálni kresťania sa najviac obávali verzie „tretieho cestujúceho“, a to, že ich politickí vodcovia obetujú na oltári mieru zopár základných práv slobody v záujme toho, aby sa stanoviská týchto dvoch táborov navzájom k sebe priblížili. Ak sa úprimne ohliadneme späť, optimistická verzia v skutočnosti neexistovala, respektíve existovala, no aj pre vtedajších progresívnych mysliteľov to bolo neuveriteľné. V Sovietskom zväze žil istý geniálny historik, Andrej Amalrik, ktorý za „odmenu“ za každú svoju vedeckú publikáciu strávil niekoľko rokov v gulagu. Ku koncu sedemdesiatych rokov sa mu podarilo dostať na Západ, kde v roku 1980 zahynul pri autonehode za veľmi záhadných okolností. V roku 1970 sa objavila v päťdesiattisícovom náklade jeho samizdatová kniha s názvom Prežije Sovietsky zväz rok 1984? V tejto knihe predpovedá, že Sovietsky zväz sa onedlho rozpadne, pretože – ako jeho spolupracovník a zároveň  učiteľ angličtiny, Natan Saranskij, podčiarkuje vo svojom diele Prípad pre demokraciu – „ani jediný štát, ktorý je schopný veľkú časť svojej energie vynaložiť na to, aby fyzicky aj psychicky držal vo svojom područí toľko miliónov podriadených,“ nemôže trvať dlho. Amalrik opisuje tento stav nezabudnuteľne: „Vojak musí svoju zbraň držať neprestajne namierenú proti nepriateľovi, pričom jeho ruky začnú ochabovať, až napokon neznesiteľne oťažejú. Vyčerpaný napokon zloží zbraň a takto jeho zajatec unikne,“ – opisuje Saranskij víziu Amalrika o v tom čase nepredstaviteľnom rozpade Sovietskeho zväzu. V roku 1984 v gulagu istý vyšetrovateľ KGB „vyštekol“ na Saranského nasledujúce slová: „Vidíte, Amalrik zomrel a Sovietsky zväz ešte stále trvá.“ No zvrat sa predsa len o niekoľko rokov neskôr dostavil.

Amalrik považoval konfrontáciu medzi „modrookými“ (slovanské národy) a „hnedookými“ (tureckými národmi) v pozadí hospodárskej krízy za nevyhnutnú. Dvaja francúzski autori, ktorí čerpali z jeho diela, ďalej rozširovali jeho teórie a prognózy o rozpade Sovietskeho zväzu, ktoré potom mylne pripisovali práve im. Sociológovi Emmanuelovi Toddovi sa podarilo vykresliť reálny obraz o ríši stojacej na pokraji ekonomického a spoločenského krachu, pričom vychádzal z faktov (okrem iného z údajov o samovraždách, rozvodoch, alkoholizme, skutočných údajoch o úrode a produkcii) a falošných štatistík demografie a ekonomiky vo svojej knihe Konečný krach z roku 1976.

V osemdesiatych rokoch, najmä po udalostiach vo Vietname, sa terorizmus značne zmenil, podobne ako aj antiterorizmus.

V roku 1978 sa objavila kniha od pôvodom ruskej, silno pravicovej aristokratky, Hélène Carrère d’Encausse, Rozpadnutá ríša, v ktorej autorka na základe rozdielností v prirodzenom rozmnožovaní moslimských a nemoslimských obyvateľov predpovedá „Ruskej ríši“ najviac osemdesiat rokov.

V roku 1977 Zbigniew Brzezinski, poradca národnej bezpečnosti prezidenta Cartera, vytvoril Národnú pracovnú skupinu (NWG), aby preskúmala, ako by bolo možné prostriedkami tajnej služby oslabiť tlak moslimských obyvateľov, žijúcich na území Sovietskeho zväzu. Zakrátko sa zrodil plán: v prípade napadnutia susedného moslimského štátu Sovietskym zväzom, sa snáď podarí postaviť ich proti vlastnej vláde. V roku 1979 Sovietsky zväz obsadil Afganistan, aby ochránil afganskú vládu, priateľku Moskvy od útoku. Avšak až o dvadsať rokov neskôr vyšlo najavo, že to nebol len ťah sovietskej propagandy. Brzezinski v roku 1998 v interview pre francúzske noviny Le Nouvel Observateur povedal, že Sovieti vošli do pasce, pripravenej od CIA, keďže už v júli 1979 začali podporovať – finančnými prostriedkami aj zbraňami – protikomunistické skupiny mudžahídov s úmyslom: „posilniť pravdepodobnosť, že Sovieti zasiahnu“. Sovieti koncom decembra 1979 prekročili hranice a v ten deň píše Brzezinski Carterovi: „Nastala príležitosť ponúknuť Sovietom Vietnam.“

V roku 1981 Reaganova administratíva poverila historika – kremlológa, Richarda Pipesa, vedením Národnej pracovnej skupiny (NWG). Vtedy už bolo úplne jasné, že skupina považuje islamský džihád za najsľubnejší ideový systém v boji proti komunizmu. Pipes v súvislosti s moslimským obyvateľstvom žijúcim na území Sovietskeho zväzu jednoznačne konštatoval: „Pod povrchom vrie taký odpor, ba, miestami zúri až nenávisť, ktorá môže prerásť v ktorejkoľvek chvíli do besného vyvražďovania, keby hoci aj na chvíľu ruská vláda oslabila svoj tlak.“

„Nebolo by správne spätne (s európskymi predsudkami) predstaviť si toto obdobie tak, že by bol džihád dielom niekoľkých diletantských expertov alebo niekoľkých „bláznivých amerických politikov“. Členovia pracovnej skupiny neboli doporučení politickou stranou, veď boli zostavení zo špičkových intelektuálov, profesorov na elitných vysokých školách, skúsených vedúcich v tajných službách, z expertov na islam, z prestížnych vedeckých pracovníkov kremlológie. Títo ľudia boli humanisti, respektíve si to o sebe mysleli, všetko, čo sa stalo, bolo to, že sa rozhodli v záujme dobrej veci byť schopní vziať do rúk hoci aj totalitné prostriedky.

Teroristi, bojujúci za slobodu

Vedomé oživenie džihádu proti spoločnému nepriateľovi už v tých časoch nebola úplne novátorská myšlienka. Údajne už v päťdesiatych rokoch v Egypte, za Nassera, CIA financovala Moslimské bratstvo. Vo vtedajšej Perzii tiež sústavne finančne podporovali konzervatívnych náboženských vodcov v boji proti komunizmu. Vo francúzskom azyle žijúci Ajatolláh Chomejní spustil iránsku revolúciu  v roku 1979 a vrátiac sa odtiaľ do vlasti prevzal vládu. Pre západné vlády sa zdal Chomejní so svojím náboženským konzervativizmom najmenej zlou alternatívou, keďže bol schopný držať komunistov ďaleko od moci. Pakistanský novinár Eqbal Ahmed v jednom zo svojich článkov pripomenul stretnutie z roku 1985, kedy prezident Ronald Reagan prijal v Bielom dome skupinu afganských vodcov Talibanu. Na konci stretnutia Reagan členov delegácie mudžahídov v turbanoch predstavil novinárom s týmito slovami: „Títo páni sú morálnym ekvivalentom zakladateľov Ameriky vo svojej krajine.“

Obdobie Reagana prinieslo novú éru do americkej zahraničnej politiky. „Rolling-back“ (zatlačenie nepriateľa) a „constructive engagement“ (konštruktívny zásah) vymenili dovtedajšiu politiku „containment“ (zadržania nepriateľa).

Poriadkové zložky spriatelených vlád dostali podporu v protiteroristickom školení. Na základni americkej armády vo Fort Bragg môžu dostať školenie polovojenské oddiely (oddiely smrti) o „vyspelých technikách vyšetrovania“ – rozumej mučenie. Toto centrum spomínajú občas v amerických médiách aj ako „školu vrahov“. V rámci „konštruktívneho zasahovania“ sa snažili proti nepriateľským vládam posilniť miestne „vzbury“ a „boje za slobodu“.

Bin Ládin má v listine národnej bezpečnosti celé roky poznamenané, že: „je úplne dôveryhodný

Podporu poskytli takým teroristickým organizáciám, ktoré bojovali proti vládam komunistického vplyvu pomocou geríl a prostriedkami terorizmu. Takýmito bola nikaragujská „Contras“ (75-tisíc obetí, z 19-miliónov dolárov od daňových poplatníkov), v Angole bojujúca UNITA (500-tisíc obetí, z 15-miliónov dolárov od daňových poplatníkov), v Mozambiku bojujúce RENAMO (800-tisíc obetí, toto financovala juhoafrická tajná služba) a mudžahídi v Afganistane (1 milión 800-tisíc obetí, z 500 miliónov dolárov od daňových poplatníkov). V rámci CIA pod záštitou krycieho mena Cyclone v rokoch 1985-1992 bolo vyškolených 12 500 islamských bojovníkov – toto bola v tom čase najväčšia operatívna akcia CIA. Podporu UNITY a RENAMA americké obyvateľstvo, kongres a široký okruh ministerstva zahraničných vecí neschvaľovalo, a tak Reagan neskôr zastavil ich podporu. V posilnení afganských mudžahídov pokračovali. Celosvetovo verbovali moslimských bojovníkov, najprv z blízkych sovietskych republík, neskôr z čoraz vzdialenejších. Bolo tu prítomné aj ideologické pozadie: proti neveriacim vyhlasovali globálny džihád, aby sa ich prihlásilo čo najviac. Aj v USA bol dovolený verejný nábor. Najväčšie náborové stredisko bolo v mešite al-Faroukh v Brooklyne, odkiaľ dobrovoľníkov odviezli do centra blízkeho utečeneckého tábora, do al-Kifahu, školiaceho strediska.

Vo vojne v Afganistane v rokoch 1982-1992 vyškolili 35-tisíc mudžahídov zo zahraničia zo 40 národností. Ešte v roku 1995 fungovali školiace tábory s podporou CIA, pretože s ukončením vojny v Afganistane vyškolili ešte niekoľko tisíc ďalších bojovníkov pre nové vojny: do čečenského konfliktu, do bosnianskej a kosovskej vojny, do ďalších nepokojov, pre organizovanie pučov v Uzbekistane, Azerbajdžane a Tadžikistane.

Pod vedením Usámu bin Ládina Al-Káida zohrala význačnú úlohu pri verbovaní moslimských bojovníkov zo zahraničia, ktorí tiež dostali podporu od CIA. Takisto niet dôkazov v súvislosti s tvrdeniami teórie sprisahania zo dňa 11. septembra, že by Usáma bin Ládin bol bezprostredne spolupracoval s CIA. Nikdy nebol vyslancom, no v istých záležitostiach zjavne s nimi spolupracoval. Napríklad, keď za Billa Clintona zlyhala bosnianska armáda, binládinovci okamžite poskytli bosnianskej vláde niekoľko tisíc mudžahídových vojakov. K ich preprave poskytla americká vláda lietadlá a vojakom zbrane. Bin Ládin má v listine národnej bezpečnosti celé roky poznamenané, že: „je úplne dôveryhodný“. Podľa istého pakistanského novinára Al-Káida v roku 1998 – ktorá mimochodom nikdy nebola v západnom ponímaní „kúpenou“ organizáciou, skôr akýsi medzinárodný informačný kontaktný systém – disponovala „náborovými  bunkami“ v 22 štátoch.

Vo Fort Bragg, ktorý funguje vďaka americkej armáde, môžu dostať školenie polovojenské oddiely o „vyspelých technikách vyšetrovania“ – rozumej mučenie.

Pokračovanie poznáme. Podľa niektorých zdrojov autorom dvoch východoafrických atentátov (proti dvom americkým veľvyslanectvám, Dar es-Salaam – Tanzánia a Nairobi – Keňa) z roku 1998 bol Ali Abdul Saúd Mohammed, vyslanec, pôvodom Egypťan. Mohammed pricestoval do USA ako tlmočník, kde pomáhal v mešitách Ajman az-Zawahirimu, „emirovi“ islamského džihádu, na náborovej okružnej ceste. (Zawahiri, pôvodom takisto Egypťan, sa neskôr stal pravou rukou Usámu bin Ládina, potom sa stal jeho nástupcom v Al-Káide.) Mohammed medzitým pracoval aj pre CIA, celé roky vyučoval na Fort Bragg. Bol jedným z najdôležitejších spojovníkov medzi afganskými mudžahídmi a CIA. (V roku 2002 ho zat­kli, odvtedy ho prísne strážia odrezaného od sveta, no, pojednávanie ešte odvtedy nemal.)

Druhou zvláštnou spojkou CIA bol Gulbuddin Hekmatjar, ktorý dostal od CIA počas afganskej vojny niekoľko desiatok miliónov dolárov. Mudžahíd sa v deväťdesiatych rokoch stal premiérom Afganistanu a keď sa v roku 2001 zvrtla kocka, bojoval ďalej na strane Talibanu.

Hekmatjar je jedným z najväčších distribútorov heroínu na svete. Od stredoamerických režimov odpozoroval, ako je možné financovať vojnu z distribúcie drog. Počas afganskej vojny produkcia heroínu v krajine vzrástla z nuly na svetové prvenstvo.

S ukončením afganskej vojny sa osud zahraničných žoldnierov („afganskí Arabi“) spojil s pokračujúcou históriou terorizmu. Afganskí veteráni spustili čečenské vojny aj množstvo menších ozbrojených konfliktov v bývalom Sovietskom zväze. Jedným z cieľov neustáleho násilia je, aby občania ruských národností opustili ázijské štáty. Istého očitého svedka – ktorého zajali v Čečensku a celé roky ho držali v zajatí – stále oslovovali „kresťanom“ pričom aj o Rusoch hovorili ako o „kresťanoch“.

Masové vysťahovanie Rusov zo Strednej Ázie má už také rozmery, že to navodzuje podozrenie etnických a náboženských čistiek.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zroj: Hetek