Hriech, hriešnici a Záchranca

O najväčšom probléme ľudstva a jeho riešení

Slovo hriech dnes znie veľmi archaicky. Všetci vieme, že je to niečo, čo by sa nemalo robiť. Zároveň však vieme, že každý si občas trochu „zahreší“. Prehrešujeme sa proti zdravej životospráve, proti dopravným predpisom alebo slušnému správaniu. Vedomie, že ľudia majú svoje slabosti, ktoré sa často prejavujú, spôsobilo, že slovo hriech stratilo vážnosť, ktorej sa mu po stáročia dostávalo. Keď bolo pred desaťročiami niečo označené ako hriešne, ľudia vedeli, že ide naozaj o niečo zlé. Dnes sa naopak pojem hriechu dostal aj do reklamy. Snažia sa nám predať „hriešne dobré pivo“ a povzbudzujú nás k tomu, aby sme si užívali života, veď predsa „každý si občas rád zahreší“. Slovo hriech však nie je len archaický spôsob opisu ľudskej slabosti a nedokonalosti. Ide o veľmi závažný pojem, opisujúci príčinu každého ľudského trápenia a všetkých možných problémov nášho sveta. Hriech je závažnou duchovnou skutočnosťou, ktorej sa budeme venovať v tomto článku.

Stav sveta a ľudskej spoločnosti rozhodne nie je ideálny. Práve naopak: je plný nespravodlivosti a utrpenia, proti ktorým sa ľudstvo od samého počiatku svojej existencie snaží bojovať. Mnoho ľudských životov vyhaslo v boji za tieto ideály, no všetky nové spoločenské zriadenia, ktoré sa ľuďom podarilo ustanoviť, zlyhali v naplnení svojho cieľa – vytvorení dokonalej spoločnosti ponúkajúcej šťastný a naplnený život všetkým svojim členom. V celých dejinách ľudstva, počnúc otrokárskou spoločnosťou a končiac modernými demokraciami západného typu, vidíme biedu utláčaných a množstvo nespravodlivosti zo strany mocných. Ľudia si ubližovali, ubližujú a budú ubližovať v každej dobe. Podčiarknuté a zrátané: ľudia neboli spokojní v žiadnom období svojich dejín. Je zaujímavé, že aj keď sa v západnej kultúre stále zlepšuje sociálna úroveň života, ľudia si stále sťažujú na pokračujúci morálny úpadok. Pamätám si, ako sa na úkor našej generácie vyjadrovali naši rodičia a prarodičia: „To je ale dneska mládež! Čo si dovolia oni, to sme si my za mladých rokov nedovolili!“ Dnes, keď som sa stal dospelým mužom a pozerám sa na svet, často sa pristihnem, že mám chuť vypustiť z úst rovnakú frázu. Uvedomujem si, že svet sa naozaj kazí. Toto pozorovanie je v súlade s tým, čo hovorí Biblia. Sila hriechu naozaj pustoší svet. Poďme sa pozrieť na to, ako to všetko začalo, ako hriech vstúpil do stvorenia a tiež na to, aké riešenie Boh pripravil, aby vyslobodil ľudí spod moci tejto deštruktívnej sily.

Kedysi dávno v ponebeských oblastiach...

Náš svet nebola prvá vec, ktorú Boh na počiatku stvoril. Najskôr stvoril nebo a zástupy anjelov, slobodných duchovných bytostí, ktorým zveril rôzne úlohy pri správe univerza. Jednou z najvyšších bytostí bol anjel menom Žiariaci, Syn rannej zory (heb. helel ben šachar), ktorého latinská Vulgáta nazvala Luciferom, „nositeľom svetla“. (Iz 14,12) Táto mocná žiarivá bytosť sa stala pôvodcom hriechu v stvorení.

Biblia o Luciferovi hovorí, že bol žiarivou bytosťou, „pečaťou dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse“ (Ez 28,12). Jeho úlohou bolo viesť nebeské uctievanie Boha (Ez 28,13), byť cherubom zastierajúcim, ktorý mal chrániť Božiu osobu (v. 14). Všetko, čo robil, bolo dokonalé, až kým sa v ňom nenašla „neprávosť“ (v 15). Pôvod zla je teda v Luciferovom srdci. Biblia tiež hovorí o tom, ako sa to prejavilo: „Pri mnohorakom obchodovaní naplnil si svoje vnútro násilím a zhrešil si... Tvoje srdce spyšnelo pre tvoju krásu, skazil si svoju múdrosť kvôli lesku.“ (v. 16 a 17) Luciferova pýcha ho viedla až k tomu, že sa postavil proti samému Hospodinovi: „Povedal si si v srdci: Vystúpim do nebies, hore nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón a posadím sa na vrchu zhromaždenia, na najkrajnejšom severe. Vystúpim na výšiny oblakov, podobný budem Najvyššiemu.“ (Iz 14,13-14) Na túto vzburu reagoval Boh tak, že zvrhol Lucifera z tretieho neba do nižších ponebeských oblastí, obklopujúcich Zem. Lucifer sa stal stelesnením zla, Božím nepriateľom, satanom (z hebrejského šátán – protivík, odporca, nepriateľ), alebo diablom (z gréckeho diabolos – žalobca, protivník, ohovárač).

Podstata Luciferovej vzbury nám hovorí o podstate hriechu ako takého. Je ňou pocit nezávislosti od Boha, ktorý vedie k pýche a prejavuje sa vzburou. Všetky bytosti, anjeli aj ľudia, boli stvorené ako slobodné, ale nie nezávislé, ich existencia je plne závislá od Toho, kto dáva povstať všetkým veciam. Porušenie tohto vesmírneho zákona Luciferom viedlo k tomu, že do stvorenia vošiel hriech a porušenosť, inak povedané: zlo.

Zlo prichádza na Zem

Stvorenie človeka v záhrade Eden, bolo prejavom Božej lásky a múdrosti. Stvorený materiálny svet mal byť spravovaný bytosťami, ktoré vznikli z prachu zeme zmiešaného s dychom Stvoriteľa. (Gn 2,7) Spôsob, akým bol stvorený, umožňoval človeku starať sa o svet a zároveň mať spoločenstvo s Bohom. Adam spolu s Evou mali založiť ľudstvo a osídliť planétu. Boh sa postaral o naplnenie všetkých ich potrieb, skrze ovocie zo stromu života mali dokonca prístup k samotnej podstate Božieho života a večnosti. Existoval iba jeden jediný zákaz – nesmeli jesť ovocie zo „stromu poznania dobra a zla“. (Gn 2,17) Boh ich varoval, že porušenie tohto zákazu im prinesie smrť. A práve tu sa objavil priestor pre pokušiteľa (satana), aby sa pokúsil skaziť človeka a strhnúť ho do svojej vzbury.

Pokušiteľ sa v podobe hada prihovoril Eve. O identite tohto hada nám jasne svedčí posledná kniha Biblie, Zjavenie Jána: „Uchopil draka, toho starého hada, ktorý je diabol, satan, sputnal ho na tisíc rokov.“ (Zj 20,2) Na jeho rozhovore s Evou vidíme taktiku jeho pokúšania, ktorá sa počas 6000 rokov nijak nezmenila: „Had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré Hospodin Boh učinil. Ten povedal žene: Či naozaj riekol Boh: Nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu? Žena odpovedala hadovi: Z ovocia rajských stromov smieme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, riekol Boh: Nejedzte z neho, ani sa ho nedotknite, aby ste nezomreli! Had však povedal žene: Vôbec nezomriete; ale Boh vie, že v ten deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo. Keď žena videla, že by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný a lákavý na zmúdrenie, vzala z jeho ovocia a jedla; potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou; aj on jedol. Vtedy sa obidvom otvorili oči a spoznali, že sú nahí; pospínali si teda figové lístie a urobili si zástery.“ (Gn 3,1-7)

Sladkosť pokušenia a horkosť pádu

Prvou vecou, ktorú satan urobil, bolo, že prekrútil Božie Slovo: „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov. Úbohí ľudia, veď vy vlastne nič nesmiete!“ Snažil sa tak spochybniť Božiu dobrotu a jeho motívy. Dodnes to robí rovnako, snaží sa ľudí presvedčiť, že Božie princípy a prikázania sú príliš tvrdé a náročné a pre človeka vôbec nie sú dobré.

Evina reakcia tiež stojí za povšimnutie. Pravdivo odpovedala satanovi, že ľudia majú dovolené jesť zo všetkých stromov Hospodinovej záhrady okrem jediného, stromu poznania dobra a zla. Snáď preto, aby ukázala svoju horlivosť a lojalitu voči Bohu, toto prikázanie svojvoľne sprísnila slovami „...ani sa ho nedotknite“. Jej odhodlanie však netrvalo dlho. Diabol pokračoval vo svojej stratégii spochybňovania Boha. Tvrdil, že Boh ľudí oklamal, keď ich varoval, že po zjedení ovocia zo stromu poznania dobra a zla zomrú. Boh chcel vraj ľuďom zabrániť v tom, aby sa stali bytosťami, ktoré sa mu vyrovnajú. Snažil sa v človeku zničiť dôveru voči Bohu a zasiať doň semeno pýchy a túžby po bohorovnosti. Práve pýcha a snaha stať sa niekým, kto sa vyrovná Bohu, bola príčinou satanovho pádu. Eva sa otvorila diablovmu klamstvu a pokušenie v jej živote začalo naplno pôsobiť.

Hriech vychádza z pocitu nezávislosti od Boha, ktorý vedie k pýche a prejavuje sa vzburou.

Eva bola pokúšaná v troch oblastiach, ktoré o niekoľko tisícročí neskôr jasne pomenoval apoštol Ján, keď písal o vplyve sveta na život kresťana: „Lebo čokoľvek je vo svete, žiadosť tela, žiadosť očí a pýcha života, nie je z Otca, ale je zo sveta.“ (1J 2,16) Eva pocítila žiadosť tela, keď si uvedomila, že zakázané ovocie „by bolo dobre jesť“, žiadosť očí ju presviedčala, že strom „je zvodný pre oči“ a pýcha života Eve zdôrazňovala, že je „lákavý na zmúdrenie“. Tieto tri oblasti, v ktorých je človek pokúšateľný, boli vystavené hadovmu vplyvu a Eva neodolala, vzala si z ovocia stromu poznania dobra a zla, jedla a dala jesť aj Adamovi.

Je veľmi zaujímavé, že vyššie opísanú taktiku použil diabol, aj keď pokúšal Ježiša. (Mt 4) Keď ho nútil, aby premenil kamene na chleby, zameral sa na žiadosť tela, keď mu ukázal nádheru a slávu všetkých kráľovstiev sveta a sľúbil mu, že mu ich dá, pokúšal ho skrze žiadosť očí, a keď ho vyzval, aby predviedol svoju moc a hodil sa dole z chrámovej strechy, pokúšal jeho pýchu. Ježiš však satanovu taktiku premohol a vo všetkých skúškach obstál.

Vráťme sa však k prvému ľudskému páru a k tomu, čo nasledovalo po tom, ako porušili Boží zákaz a padli do hriechu. Biblia hovorí, že si uvedomili svoju nahotu. Aj predtým boli nahí, ale pocit viny prameniaci z porušenia prikázania, spôsobil, že sa im „otvorili oči“. Ide o vytriezvenie, ktoré pravidelne prichádza po vykonanom hriechu. Diabol, ktorý človeku sľubuje dobré pocity spojené s hriechom, veľmi rád na človeka uvalí pocit viny, akonáhle je hriech vykonaný. Nie nadarmo je jedným z jeho titulov „žalobca našich bratov“. (Zj 12,10) Božia prítomnosť a sláva, ktorá Adama s Evou obklopovala od okamihu ich stvorenia, zrazu odišla a oni si uvedomili, že sú úplne nahí, odhalení vo svojom zlyhaní, vydaní napospas pocitu viny a odsúdenia. Na tento doposiaľ nepoznaný pocit reagovali tým, že sa snažili svoju nahotu a hanbu zakryť prostredníctvom záster z figového lístia.

Uchopil draka, toho starého hada, ktorý je diabol, satan, sputnal ho na tisíc rokov. (Zj 20,2)

Okrem nahoty hanby sa u prvých ľudí po páde do hriechu objavil strach z Boha. Človek, ktorý pred pádom udržiaval blízke spoločenstvo s Bohom, pred ním zrazu uteká, čo zdôvodňuje slovami: „Počul som Ťa v záhrade, bál som sa, lebo som nahý; i skryl som sa.“ (Gn 3,10) Nato Boh odhaľuje Adamov hriech, a ten reaguje typicky ľudsky: vyhovára sa na svoju manželku Evu a tá všetko zvádza na hada pokušiteľa.

V dôsledku hriechu stihli aktérov týchto udalostí kliatby. Hospodin preklial hada, odsúdil ho k večnému plazeniu sa po zemi a nekončiacemu nepriateľstvu medzi jeho a ľudským potomstvom. Súčasťou Božieho odsudzujúceho výroku na hada je tiež tzv. protoevanjelium, prvé zasľúbenie Mesiáša v Písme. „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu.“ (Gn 3,15) Ide o Boží prísľub, že raz sa na scéne svetových dejín objaví potomok, presnejšie „semeno ženy“, ktorý prinesie satanovi skazu. To, že Boh hovorí o „semene ženy“ je zdanlivo nelogické, no ide o prorocké predzvedenie Kristovho narodenia z panny, ku ktorému nebolo treba mužského semena.

Nad ženou bola vyslovená kliatba týkajúca sa tehotenských a pôrodných komplikácií, ktoré neboli v pôvodnom Božom pláne rovnako ako nerovné postavenie žien a mužov, ktoré je tiež spomenuté ako dôsledok pádu do hriechu. (v. 16)

Prekliata zem

Dôsledok pádu do hriechu pre muža sa týkal celej zeme. Skončilo obdobie radostného a bezstarostného živote v rajskej záhrade. Zem bola prekliata a jej prirodzenosťou sa stalo rodenie „tŕnia a hložia“. Dobré ovocie a úroda zeme už neboli samozrejmosťou. Na získanie úrody bolo potreba vynaložiť tvrdé úsilie a prácu. Muž počul nasledujúci výrok: „V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš.“ (v. 19) Ľudský život po páde do hriechu predstavuje tvrdú prácu a pominuteľnosť, končiacu sa smrťou. Ľuďom bol odopretý prístup k stromu života, tzn. k večnosti, a boli vyhnaní z raja do nehostinnej zeme, aby bojovali o prežitie. V prírode už naďalej nevládla harmónia. Ľudský pád ovplyvnil celú planétu.

Zástupná obeť

Ešte predtým, ako Boh vyhnal ľudí zo záhrady Eden, vyriešil problém ich nahoty a hanby. Ľudia si s dôsledkami svojho hriechu sami poradiť nedokázali. Zástery z figového lístia im nepomohli. Bol to sám Boh, ktorý im urobil odev: „Hospodin Boh učinil Adamovi a jeho žene odevy z kože a zaodel ich.“ (v. 21) Odev, ktorý zakryl ľudskú nahotu a hanbu, bol vyrobený zo zvieracej kože. Znamená to, že kvôli hriechu človeka musela byť prinesená zástupná obeť, muselo zomrieť zviera (alebo zvieratá) a musela byť preliata krv. Už vtedy Boh ľuďom ukázal princíp krvavých obetí, ktoré prinášali ľuďom odpustenie hriechov. Hovorí o tom aj Nová zmluva v Liste Židom: „A podľa zákona temer všetko sa očisťuje krvou, a bez vyliatia krvi niet odpustenia.“ (Žd 9,22) Aj táto udalosť hovorila prorockou rečou o tom, že raz bude preliata nevinná krv Mesiáša, ktorý bude dokonalou obeťou prinášajúcou všetkým ľuďom odpustenie a zmierenie s Bohom.

Zlo si podmaňuje ľudstvo

Po vyhnaní z raja vstúpilo ľudstvo do obdobia, ktoré biblickí učitelia a teológovia nazývajú „vekom svedomia“. Pre ľudí neexistovala žiadna vonkajšia norma, ktorá by hovorila o tom, čo je dobré a čo zlé. Nebol žiadny zákon alebo morálny kódex, podľa ktorého by sa ľudia mali riadiť. Každý človek robil to, čo uznal za vhodné a čo subjektívne považoval za správne.

Zameriame sa teraz na toto obdobie, pretože pre skúmanie hriechu je veľmi dôležité. Moderné humanistické chápanie etiky (teda toho čo je správne a čo nie) je založené na relativite mravných hodnôt. Každé spoločenstvo má nejaké písané či nepísané zákony, ktoré stanovujú, čo je správne a čo nie, čo sa smie a čo sa nesmie. Keď niekto tieto normy nerešpektuje, stretne sa so sankciami alebo s odporom svojho okolia, ktoré mu dáva pocítiť, že porušil zákon. Toto moderné chápanie je správne iba čiastočne. Stavia totiž na tom, že spoločnosť sa vyvíja, mení, a tým pádom sa menia aj jej normy a vnímanie toho, čo je správne a čo nie. Najviac to vidno na normách, ktoré sa týkajú sexuality. V európskej kultúre bola po stáročia nahota na verejnosti tabu, dnes je to niečo naprosto normálne, aj keď sa ozývajú hlasy konzervatívne zmýšľajúcich odborníkov, že dochádza k narúšaniu morálneho vývinu mladistvých. Podobne je tomu tiež so sexuálnym životom mimo manželstva. Niečo, čo bolo kedysi neprijateľné a vyvolávalo pohoršenie, je dnes všeobecne prijímané ako bežná a normálna vec. Humanisti by teda povedali, že niečo, čo kedysi bolo hriechom, dnes už hriechom nie je. Pravda je však taká, že Božie normy sa vôbec nezmenili, sú univerzálne pre všetkých ľudí a platia dodnes. V centre humanistickej etiky je človek, ako miera všetkých vecí, v centre biblickej judeo-kresťanskej etiky je Boh a jeho výroky o tom, čo je dobré a čo zlé, čo je zakázané a čo povolené.

Je pravdou, že hriech je prestúpením zákona. Je však pravdou tiež to, že je duchovnou skutočnosťou, ktorá existuje a ničí ľudské životy bez ohľadu na to, či existuje nejaký zákon a či nie. Hriech tu bol od počiatku. Existoval už od Luciferovej vzbury neposlušnosťou Adama a Evy vstúpil do ich životov, začal ich ničiť a ako duchovná realita sa prenášal tiež na ich potomkov. Apoštol Pavol o tom hovorí nasledujúce: „Preto ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť – tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“ (R 5,12) Existuje teda čosi ako „prvotný hriech“, stav, ktorý všetci dedíme po Adamovi, bez toho, že by sme sami zhrešili. V tomto stave je obsiahnutá smrť, zatratenie, a taktiež tendencia ku konaniu vlastných hriechov, ktorú Písmo nazýva „telesnosťou“, alebo „hriešnou prirodzenosťou“ (po grécky: sarx). Na túto skutočnosť prvotného alebo dedičného hriechu reaguje aj Dávid v svojom známom kajúcnom žalme: „Hľa, v neprávosti som sa zrodil a v hriechu počala ma moja matka.“ (Ž 51,7)

Vek svedomia nám odhaľuje, ako rýchlo dokázala sila hriechu úplne pokaziť ľudstvo. Hneď v druhej generácii ľudského rodu sa objavil jeden z najťažších hriechov: vražda. Kain vtedy zabil svojho brata Ábela. Išlo o prvú náboženskú vraždu v dejinách. Obaja bratia obetovali Bohu. Ábel priniesol krvavú obeť zo stáda oviec, ktoré pásol. Kain obetoval nekrvavú obeť z plodov zeme, ktorú obrábal. Rozdiel medzi nimi spočíval v tom, že Ábel konal podľa zjavenia, ktorého sa dostalo jeho otcovi Adamovi. Kain sa pokúsil vytvoriť vlastný spôsob obetovania, vlastné náboženstvo. Ábelovu obeť Boh prijal, ale Kainovu nie.

„Nato Kain vzbĺkol veľkým hnevom a zamračila sa mu tvár. Hospodin však riekol Kainovi: Prečo si vzbĺkol hnevom a prečo sa ti zamračila tvár? Zaiste, ak budeš dobre robiť, rozjasní sa ti; ak však nebudeš dobre robiť, hriech striehne pri dverách, na teba je upriamená jeho žiadostivosť; ale ty ho opanuj!“ (Gn 4,5-7) Kain veľmi ťažko znášal svoj náboženský neúspech. Boh však prejavil svoj záujem o jeho život, prihovoril sa mu a dal mu nádej. Je zaujímavé, že sa zmieňuje o hriechu ako o sile, ktorá striehne na človeka a ktorú má človek premôcť. Kain však nedbal na Božie povzbudenie, narastal v ňom hnev voči bratovi a nakoniec spáchal prvú vraždu v ľudských dejinách.

V centre biblickej judeo-kresťanskej etiky je Boh a jeho výroky o tom, čo je dobré a čo zlé, čo je zakázané a čo povolené.

Hneď po spáchaní tohto hriechu sa aj u Kaina objavil pocit viny a vedomie hriechu. Povedal Hospodinovi: „Vtedy povedal Kain Hospodinovi: Moja neprávosť je väčšia, než aby mi mohla byť odpustená.“ (Gn 4,13 ROH) Napriek vážnosti Kainovho hriechu ho nestihol priamy trest, Boh nad ním iba vyslovil kliatbu. Hospodin označil Kaina znamením, ktoré ho malo ochraňovať pred krvnou pomstou za vraždu. Priamy trest za hriech nezasiahol ani Kainovho „pra-pra-pra-pravnuka“ Lámecha, ktorý bol prvým polygamistom v histórii. Opustil pôvodný koncept rodiny ako zväzku muža s jednou ženou a oženil sa s dvomi ženami. Polygamia sa neskôr stala v orientálnych kultúrach pravidlom. No Lámechov hriech bol ešte väčší. Dokonca sa ním chválil a tvrdil, že bol väčší ako ten Kainov: „Raz povedal Lámech svojim ženám: Ádá a Cillá, čujte môj hlas, Lámechove ženy, počúvajte moju reč! V odplate za ranu zabil som muža, za svoju ranu mladíka. Ak bude Kain sedem razy pomstený, tak Lámech sedemdesiatsedem razy.“ (Gn 4,23-24)

Ak by sme mali charakterizovať obdobie svedomia, vidíme, že počas neho hriech pôsobil a prejavoval sa, no neprichádzal zaň žiadny trest. Tresty za hriechy sú spojené až so Zákonom, ktorý ich stanovoval. O dobe svedomia hovorí apoštol Pavol v Liste Rímskym: „Až do zákona bol totiž hriech na svete, hriech sa však nepočíta, keď nie je zákon. Ale smrť panovala od Adama do Mojžiša aj nad tými, čo nehrešili na spôsob priestupku Adamovho.“ (R 5,13-14) Pavlove slová nám ukazujú niekoľko dôležitých skutočností. Keď neexistuje zákon, hriech sa nepočíta a to napriek tomu, že reálne existuje. O existencii hriechu ako duchovnej skutočnosti nám svedčí smrť, ktorá v dôsledku Adamovho pádu panuje aj nad všetkými jeho potomkami. Aj keď sa prví ľudia dožívali veľmi vysokého veku, boli smrteľní a ich životy sa skončili. (viď rodokmene v Gn 5) Naplnilo sa tak varovanie, ktoré Boh dal ľuďom ešte v záhrade Eden: „V deň, keď budeš jesť zo stromu poznania dobra a zla, istotne zomrieš.“ (Gn 2,17, parafráza) Rozvinutá teológia apoštola Pavla už iba všeobecne konštatuje známu pravdu, že „odmenou za hriech je smrť“ (R 6,23).

Hriech teda nepotrebuje zákon na to, aby pôsobil a ničil životy ľudí. Zákon ho odhaľuje, definuje a stanovuje trest. V období svedomia však zákon ešte nebol daný.

Táto neslávna epocha ľudských dejín vyvrcholila obrovským rozmnožením zla a ukrutnosti. Kniha Genezis hovorí v 6. kapitole o tom, že ľudstvo sa dokonca spojilo s padlými anjelmi, ktorí mali účasť na Luciferovej vzbure. Ľudské dcéry mali intímny styk s týmito padlými anjelmi a rodili im tzv. nefilím (padlých), bytosti s nadľudskými schopnosťami. Práve u nefilím je pôvod bájí a legiend o pradávnych hrdinoch, titánoch a obroch. Keď sa takto veľmi rozšírilo zlo na zemi, Písmo hovorí, že Boh dokonca „oľutoval, že učinil človeka na zemi“ (Gn 6,6). Rozhodol sa zničiť ľudstvo pomocou globálnej katastrofy – potopy.

Potopa

Napriek tomu, že bol Hospodin rozhnevaný na celé ľudstvo, existoval jeden človek, ktorý našiel milosť v Božích očiach. Tým človekom bol Noach. O Noachovi sa dočítame, že „chodil s Bohom“, inými slovami Boha hľadal a mal s ním vzťah. Snažil sa nájsť a obnoviť to, čo jeho prapredok Adam kedysi stratil. Jeho postoje a správanie boli v absolútnom protiklade so stavom zvyšku pozemskej populácie. Hospodin Noachovi oznámil, že sa chystá zničiť všetko živé na zemi a prikázal mu, aby postavil koráb, možnosť záchrany. Noach to zvestoval svojim súčasníkom, no tí ho nepočúvali. Keď prišla potopa, zachránil sa iba Noach s manželkou spolu s ich troma synmi a ich manželkami. Na arche sa zachránili tiež mnohé živočíšne druhy, o ktorých Hospodin Noachovi prikázal, aby z nich po páre voviedol do korába.

Po štyridsaťdňovej potope, ktorá zahubila na Zemi všetko živé, koráb zastal na vrchu Araráte. Začali sa nové dejiny ľudstva, ktoré vzišlo z Noachovej rodiny. Boh dal ľuďom nové usmernenia. Dostali príkaz plodiť sa, množiť a osídliť zem. Prvýkrát sa objavil zákon. Okrem predpisov o stravovaní, ktorými Boh povolil ľuďom jesť mäso a zakázal konzumovať krv, bol vyhlásený prvý zákon „trestného práva“ v dejinách: „Ak niekto prelieva ľudskú krv, tomu nech človek preleje jeho krv, lebo Boh učinil človeka na Boží obraz.“ (Gn 9,6) Bol teda vydaný zákon, ktorý definoval hriech vraždy a stanovil zaň aj sankciu, ktorou bol trest smrti. Skončilo sa teda obdobie, kedy v ľudskej spoločnosti o tom, čo je správne, rozhodovalo iba svedomie jednotlivcov.

Obdobie patriarchov

Po potope boli ľudia nútení rozptýliť sa po zemi, lebo na ich vzburu pri stavbe Babylonskej veže Boh zareagoval zmätením ich jazykov. V prirodzenosti človeka stále existoval a dominoval hriech. Vznikli všetky možné pohanské kulty a v ľudskej civilizácii sa rozmohlo modlárstvo, uctievanie predmetov rôznych vyobrazení Boha alebo božstiev, ktoré malo svoj pôvod v starom Babylone. Boh však chcel s ľudstvom aj ďalej jednať a vyvolil si k tomu patriarchu Abraháma, ktorého povolal z pohanského prostredia Chaldejského Úru. Abrahám, vtedy sa ešte volal Abrám, poslúchol Boží hlas, ktorý mu kázal opustiť dom jeho otca a vybrať sa do zasľúbenej krajiny. Podstatou Abrahámovej viery bolo to, že na rozdiel od svojich modloslužobných súčasníkov uveril hlasu neviditeľného Boha. Boh mu dal mnohé zasľúbenia: napr. o krajine alebo o narodení syna, ktorým Abrahám uveril. Skutočnosť, že Abrahám uveril Hospodinovi, mu bola počítaná za spravodlivosť. (Gn 15,6) Termín spravodlivosť v biblickom porozumení, predstavuje určitú kvalitu danej osoby, ktorá ju robí prijateľnou pred Bohom. Prirodzene bol Abrahám hriešny ako ktorýkoľvek iný človek, ale jeho viera v Boha (dôvera v Hospodinovo slovo), mu bola počítaná za spravodlivosť. Abrahám a patriarchovia sú pre nás príkladom, že viera dokáže zmeniť Boží pohľad na hriešneho človeka. Táto skutočnosť sa stala prorockým predobrazom kresťanskej viery v Mesiáša, ktorá je cestou k ospravedlneniu pre Boží ľud Novej zmluvy.

Ježišova obeť je dostatočná na to, aby sa mohol zmieriť s Bohom akýkoľvek hriešnik žijúci na tejto planéte.

Mojžiš – Hriech a zákon

Po období patriarchov prichádza obdobie zákona, ktoré je ďalšou etapou v Božích dejinách spásy a vysporiadania sa s ľudským hriechom. Skrze Mojžiša dal Boh Izraelu Tóru, zákon, ktorý bol komplexnou sériou príkazov a zákazov usmerňujúcich ľudské životy v morálnej, bohoslužobnej aj spoločenskej oblasti. Mojžišov zákon jasne definoval, čo sa smie a nesmie, čo je hriechom a čo nie.

Najvýznamnejšou časťou zákona je zrejme Desatoro, ktoré je dodnes základom judeo-kresťanskej morálky. Na jeho princípoch vyrástla západná civilizácia, ktorá ich dnes postupne opúšťa a relativizuje, v dôsledku čoho trpí obrovskou krízou hodnôt a morálky.

Mojžišov zákon však nebol iba zoznamom položiek s nadpismi „musíš“ a „nesmieš“, ale prinášal tiež systém obetí, ktorý bol nástrojom na zmierenie medzi Bohom, tým, že upokojoval Boží hnev a zabezpečoval „prikrytie hriechov“. Jedným z vrcholov náboženského roku starého Izraela, ktorý predpisoval zákon, bol sviatok Jom kippur, Deň zmierenia (dosl. Deň prikrytia). Bol dňom, kedy izraelský veľkňaz prinášal obeť za hriechy celého ľudu. Bol to jediný deň, kedy mal právo vstúpiť do najsvätejšej svätyne Mojžišovho stánku a vyliať krv obetí na zľutovnicu. Okrem obetí na Jom kippur, existoval tiež celý systém individuálnych obetí, ktoré v priebehu roka prinášali ľudia za vlastné hriechy, alebo ako prejav vďačnosti a úcty voči Hospodinovi.

Už počas obdobia zákona sa však ukázalo, že predpísané obete nie sú definitívnym riešením. Zákon bol do takej miery prísny, že každému človeku ukazoval na jeho vlastný hriech. Biblia v novej zmluve konštatuje, že skrze zákon (na rozdiel od viery, viď Abrahám) nie je možné získať spravodlivosť pred Bohom. Pavol konštatuje: „... ak je spravodlivosť zo zákona, tak Kristus nadarmo umrel.“ (Ga 2,21) Úlohu zákona opisuje nasledujúcimi slovami: „Ale vieme, že čo zákon hovorí, hovorí tým, ktorí sú pod zákonom, aby sa všetky ústa zapchali a celý svet bol vinný pred Bohom, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený pred Ním ani jeden človek, lebo zo zákona je poznanie hriechu.“ (R 3,19-20) Aj keď teda zákon prinášal čiastkové riešenie ľudských hriechov, jeho hlavnou úlohou bolo v plnej miere odhaliť ľudskú hriešnosť a presvedčiť Adamových potomkov, že vlastným úsilím nedokážu získať spravodlivosť pred Bohom. Týmto sa stal zákon „vychovávateľom po Krista“ (Ga 3,24), mal presvedčiť ľudí, že potrebujú Mesiáša. Celý obetný systém zákona bol teda prorockým predobrazom obete, ktorú mal vo svojom čase priniesť Boží Syn.

Už v období zákona sa ozývali prorocké hlasy, ktoré svedčili o tom, že raz príde čas, kedy vzťah medzi Bohom a ľuďmi vojde do celkom inej dimenzie a zákon bude nahradený „novou zmluvou“: „Ajhľa, prichádzajú dni – znie výrok Hospodinov – keď uzavriem novú zmluvu s domom Izraela a s domom Júdu. Nie zmluvu, ktorú som uzavrel s ich otcami, keď som ich zobral za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta, zmluvu, ktorú oni zrušili, hoci ja som bol ich pánom – znie výrok Hospodinov. Lebo toto bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po oných dňoch – znie výrok Hospodinov: Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem im ho do srdca; ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. Potom už nikto nebude viac poučovať blížneho ani svojho brata: Poznajte Hospodina! Lebo všetci ma budú poznať, od najmenšieho až po najväčšieho – znie výrok Hospodinov – lebo im odpustím ich viny a na ich hriech si už nespomeniem.“ (Jer 31,31-34)

Podstatou novej zmluvy mala byť zmena vnútra človeka a vovedenie do osobného vzťahu s Bohom. Táto Jeremiášova predpoveď sa naplnila skrze dielo Božieho Syna Ježiša z Nazareta.

Mesiáš a nové narodenie

Apoštol Ján v úvode svojho evanjelia konštatuje: „Lebo zákon bol daný skrze Mojžiša, ale milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“ (J 1,17) S osobou Božieho Syna a s jeho dielom súvisí nová éra v Božom jednaní s hriešnym ľudstvom: obdobie milosti. Vtelením Božieho Syna a jeho narodením z panny Márie sa na svete objavil dokonalý Boh aj dokonalý človek, Ježiš z Nazareta. Po Adamovom páde bol jedinou ľudskou bytosťou, ktorá v sebe nemala dedičný hriech. Na rozdiel od Adama obstál v diablových pokušeniach a prežil naprosto dokonalý život. Dokázal to, čo sa nikomu nikdy nepodarilo – naplnil Mojžišov zákon.

Prorocky obdarení ľudia o ňom od začiatku vedeli, že on bude tým, kto vyrieši problém ľudského hriechu. Máriinmu snúbencovi Jozefovi sa prihovoril anjel a povedal mu o dieťati: „On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov.“ (Mt 1,12) Keď ho zbadal Ján Krstiteľ, naplnený Svätým Duchom prehlásil: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“ (J 1,29) Mesiášova úloha skutočne spočívala v riešení otázky hriechu a v ustanovení Božieho kráľovstva. Jeho prvá kázeň bola vyhlásením, že Božie kráľovstvo prišlo medzi ľudí, a výzvou, aby ľudia činili pokánie, tzn. zmenili sa vo svojom rozmýšľaní a odvrátili sa od hriechu. (Mk 1,15) Neskoršie sa v priebehu svojej služby vyjadril aj k zákonu a poukázal na skutočnú podstatu hriechu. V Kázni na vrchu rozoberal prikázania Desatora a upozornil svojich poslucháčov, že podstata hriechu nespočíva vo vykonanom skutku, ale v stave ľudského srdca. Vrahom nie je iba ten, kto niekoho zabije, ale tiež človek, ktorý v sebe drží hnev voči druhému človeku. (Mt 5,21-22) Cudzoložníkom nie je iba človek, ktorý spáva so ženou svojho blížneho, ale aj ten, kto si cudziu ženu žiadostivo obzerá. (Mt 5,27-28) Ježiš tak dokázal, že hriech je naozaj univerzálnym problémom, ktorý ovláda celé ľudstvo. Jediným človekom, nad ktorým hriech nepanoval, bol on sám.

Keď bol Mesiáš zabitý na kríži Golgoty, stal sa dokonalou obeťou, ktorá má moc očistiť každého človeka od hriechu a zmieriť ho s Bohom. Pri ukrižovaní sa stalo to, čo apoštol Pavel opisuje v 2. liste Korinťanom: „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“ (2Kor 5,21) K nášmu vykúpeniu z hriechu došlo prostredníctvom zámeny na kríži. Boh uvalil na Ježiša hriech celého sveta. Ježiš zomrel ako ten najväčší hriešnik. Ten, ktorý bol dokonale svätý a celý život prežil v blízkom spoločenstve s Otcom, bol zrazu stotožnený s hriechom. Keď Ježiš vykríkol: „Môj Bože, prečo si ma opustil?“ išlo o úprimný výkrik zdesenia nad tým, že od neho zrazu odišla Otcova prítomnosť. Svätý Boh sa však nemohol zdržiavať pri niekom, v kom bol koncentrovaný všetok hriech sveta. Ježiš sa však nestal hriešnikom preto, že by zhrešil, ale preto, že na seba ťarchu všetkého hriechu dobrovoľne zobral. Bola preliata nevinná krv, ktorá priniesla zmierenie všetkým. Tým, ktorí prijmú Ježiša ako svojho Záchrancu a Pána a uveria v jeho vykupiteľské dielo, Boh pripíše Kristovu spravodlivosť a dovolí im vstúpiť do spoločenstva so sebou samým.

Aj dnes, keď ľudia počúvajú evanjelium (dobrú správu o tom, čo pre nich Ježiš vykonal), Boží Duch sa dotýka ich sŕdc. V človeku vtedy prebehne proces, ktorý Biblia nazýva znovuzrodenie. Človek uverí, vyzná Krista ako svojho Pána a Boh mu dá nového ducha, znovuzrodí sa v ňom jeho vnútorný človek a naplní sa tak Jeremiášovo proroctvo o Božom zákone napísanom v ľudskom vnútri. Človek získa odpustenie hriechov a obnoví sa jeho vzťah so Stvoriteľom. Podľa Ježiša je znovuzrodenie jediným spôsobom, ako sa dá vojsť do Božieho kráľovstva: „Ježiš mu odpovedal: Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie. Nikodém Mu povedal: Ako sa človek môže narodiť, keď je starý? Nemôže predsa druhý raz vojsť do života matky a narodiť sa. Odpovedal Ježiš: Veru, veru ti hovorím: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Nediv sa, že som ti povedal: Treba sa vám znovu narodiť.“ (J 3,3-7) Znovuzrodenie skrze vieru v Krista prináša človeku nielen odpustenie hriechov, ale aj obrovský vnútorný potenciál k zmene vlastného života. Spása v Ježišovi Kristovi sa netýka iba posmrtného života, ale prináša významnú zmenu kvality života tu a teraz.

Realita a podstata hriechu

Už v úvode tohto článku sme zmienili skutočnosť, že hriech preniká všetky oblasti ľudskej spoločnosti a negatívne ovplyvňuje existenciu. Poďme sa teraz zamerať na biblické výrazy, ktoré označujú hriech. Je ich viacero a môžu nám o podstate a realite hriechu mnohé prezradiť. Najskôr sa pozrieme na starozmluvné hebrejské termíny, a potom tiež na grécke výrazy pre hriech, ako ich nachádzame v Novej zmluve.

V hebrejčine existujú dôležité slovné korene, vzťahujúce sa na pojem hriechu. Prvým z nich je cht` a jeho odvodeniny chatta a chattat. Tento pojem evokuje základnú predstavu „netrafenia sa“ alebo „minutia cieľa“. V Biblii sa objavuje všade tam, kde dôjde k vybočeniu z noriem morálky a viery či už vo vzťahu k človeku alebo k Bohu. Nijako nevyjadruje vnútornú motiváciu zlého konania, vzťahuje sa výhradne k danému skutku. Ide buď o odchýlenie sa od zákona alebo od Božej vôle.

Koreň pš` sa týka konania, ktoré porušuje vzťah. Predstavuje hriech ako pojem vzbury proti zvrchovanej ľudskej vláde.

Ďalším hebrejským koreňom je `wh. V tomto prípade ide o pojem vyjadrujúci ideu „prekrútenia“ alebo „rozvrátenia“. Ak sa tento pojem používa vzťahom na hriech, odráža predstavu, že hriech je vedomé páchanie zla. Často sa vyskytuje v podobe slova áwón, ktoré zdôrazňuje myšlienku viny, ktorá vzniká zámerným robením zlého.

Štvrtým hebrejským pojmom je šágáh, ktorý má vo svojom základe myšlienku odchýlenia sa od správnej cesty. Označuje hriech, ktorý vzniká z nevedomosti a pochybenia.

Slovo rášá` znamená byť svojvoľný, bezbožný alebo jednať svojvoľne či bezbožne.

Výraz `ámal predstavuje škodu spôsobenú druhým.

Najdôležitejším gréckym pojmom pre hriech je v Novej zmluve hamartia. Význam tohto slova je podobný ako u hebrejského cht`, tzn. minúť cieľ. Ide o to, že keď človek hreší, zvolil si nesprávnu cestu a celý jeho život míňa svoj cieľ a zmysel. Na rozdiel od hebrejského termínu, hamartia hovorí aj o vnútornej prirodzenosti hriechu, a nie iba o jeho viditeľnom prejave. Je to v súlade s Ježišovým vyučovaním v Kázni na vrchu, ktoré sme zmienili vyššie. Výrazom, ktorý sa vzťahuje iba na vonkajší prejav hriechu, je veľmi podobné slovo hamartéma. Podľa apoštola Pavla ide o princíp, ktorý ovláda život človeka.

Dve podobné slová paraptóma  a parabasis označujú priestupok, teda prehrešenie sa proti danej norme: zákonu.

Výraz asebeia označuje aktívne páchanú bezbožnosť (ekvivalent hebrejského pš`).

Slovo anomia, bezzákonnosť znamená pohŕdanie zákonom a porušovanie.

K hlavným biblickým pojmom označujúcim hriech pridáme ešte niekoľko výrokov, ktorými samo Písmo definuje hriech.

Myseľ bláznovstva je hriech. (Pr 24,9 ROH) Podstata hriechu teda spočíva v bláznivom nápade, ktorý sa objavil v Luciferovom srdci a neskoršie aj v srdciach prvých ľudí, že je možné vyrovnať sa Bohu.

Každý, kto pácha hriech, koná aj proti zákonu; hriech je predsa prestúpením zákona. (1J 3,4) Hriech sa prejavuje v tom, že človek prestupuje Boží zákon. Stav, v ktorom je hriešne ľudstvo, sa grécky volá anomia, bezzákonnosť.

Každá neprávosť je hriechom... (1J 5,17) Neprávosť (gr. adikia, t.j. nespravodlivosť) je nedostatok spravodlivosti, teda kvality, ktorá robí človeka spravodlivým pred Bohom. Ide o stav každého človeka, z ktorého môže byť vyslobodený iba vierou v Krista.

A tak: kto vie dobre robiť, a nerobí, má hriech. (Jak 4,17) Hriechom je taktiež vedomé nerobenie dobra.

A všetko, čo nie je z viery, je hriech. (R 14,23) Tento výrok tiež hovorí veľa o podstate hriechu. Adam a Eva poznali Božiu vôľu, no neverili (nedôverovali) Božiemu Slovu a to vyústilo v ich hriešny skutok a pád celého ľudstva.

Ako hriech pôsobí

So zničujúcou silou hriechu a jeho dôsledkami pre ľudstvo sme sa už zoznámili. Teraz sa pozrime na to, ako hriech pôsobí v živote človeka. Z príbehu Adama a Evy vieme, že prvý hriech prišiel skrze dielo pokušiteľa. Ľudstvo padlo, hriech (alebo hriešnosť) dedíme všetci po našich predkoch. Hriech však v ľudských životoch stále pôsobí prostredníctvom pokušenia. Apoštol Jakub to opisuje nasledujúcimi slovami: „Nech nikto nehovorí v pokúšaní: Boh ma pokúša. Veď Boha nemožno pokúšať na zlé, a ani On nepokúša nikoho. Ale každý je pokúšaný tým, že ho vlastná žiadosť zachvacuje a zvádza. Žiadosť potom, keď počala, porodí hriech, a hriech – vykonaný – splodí smrť.“ (Jak 1,13-15) Zdrojom pokušenia nikdy nebol a ani nie je Boh. Hlavným problémom dnes nie je ani diablovo pokúšanie jednotlivcov. Ľudí pokúša vlastná padnutá prirodzenosť. To platí aj pre znovuzrodených kresťanov, ktorí to veľmi vnímajú pri zápase nového človeka (znovuzrodeného ducha) so starou prirodzenosťou (telom, telesnosťou). Samého apoštola Pavla tento zápas viedol ku zvolaniu: „Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ (R 7,24) Keď v človeku vzbĺkne žiadosť, vtedy je potrebné s ňou jednať. Pre človeka, ktorý ešte neprijal Ježiša ako svojho Pána a Záchrancu, je dôležité, aby to učinil a znovuzrodil sa. Akonáhle človek prijme odpustenie v Ježišovi Kristovi a znovuzrodí sa jeho duch, potom má v sebe potenciál bojovať so žiadostivosťou, duchom umŕtvovať skutky tela. (R 8,13) V prípade, že človek dá priestor svojej žiadostivosti a tá vyústi do vykonania hriešneho skutku, prináša to smrť. Sily temnoty a pekla sa posilnia v živote človeka a jediným riešením zostane opäť pokánie a obrátenie sa naspäť k Bohu.

Riešenie na hriech

Človek svoj hriech nevie poraziť ani odčiniť. Môže sa snažiť prehlušiť ten všadeprítomný pocit viny, ktorý leží na ľudstve od počiatku a vyústil do vzniku všetkých možných náboženských systémov, snažiacich sa o vykúpenie ľudských duší. Ani náboženské úsilie však nie je riešením. Iba jediný dokázal zaplatiť za prvotný ľudský hriech aj všetky hriechy jednotlivcov, ktoré boli spáchané počas dejín, Ježiš z Nazareta, nevinný Boží Baránok, ktorý zomrel za hriechy všetkých ľudí.

Ježišova obeť je dostatočná na to, aby sa mohol zmieriť s Bohom akýkoľvek hriešnik žijúci na tejto planéte. Stačí iba to, aby sa odvrátil od hriechov ku Kristovi, vyznal ho ako svojho Pána a prijal jeho odpustenie. Potom skrze krst pochová svojho starého človeka a vstane k novému životu. O takom človeku platí, že „svoje rúcho opral v Baránkovej krvi“ a je očistený od svojich hriechov. (Zj 7,14)

Čo má robiť kresťan, ktorý zhreší po svojom obrátení a znovuzrodení? Musí byť rýchly k pokániu. Nesmie podľahnúť skepse. Keď zhreší znovuzrodený kresťan, vždy sa jedná o niečo veľmi traumatizujúce. Hriech, ktorý sa vo fáze pokušenia javil taký lákavý a neškodný, sa odrazu zjaví vo svojej pravej podstate ako odporný a hnusný. Znovuzrodený človek prežíva pocity viny a zlyhania oveľa intenzívnejšie ako neveriaci, ktorý si hriech dokáže „užiť“.

Z akéhokoľvek hriechu, ktorý by kresťan spáchal, musí veľmi rýchlo urobiť pokánie a obnoviť svoj vzťah s Bohom. Hovorí o tom apoštol Ján: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, sami seba klameme a nie je v nás pravda. Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, Jeho robíme klamárom, a Jeho slovo v nás neprebýva.“ (1J 1,8-10) Hriech treba oľutovať, vyznať Bohu, prípadne nejakému bratovi či sestre (Jk 5,16), a vierou prijať Božie odpustenie. On je naozaj verný vo svojej ochote odpúšťať a očistiť tých, ktorí s úprimným srdcom robia pokánie.

Podstata hriechu nespočíva v skutku, ale v stave ľudského srdca.

A neuvoď nás do pokušenia...

Kresťania sú povinní udržovať svoje životy v stave, ktorý sa páči Bohu. Keď Ježiš vyučoval svojich učeníkov o tom, ako sa majú modliť, predstavil im „Otčenáš“ ako vzorovú podobu kresťanskej modlitby. Táto modlitba obsahuje prosbu: „I neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého!“ Súčasťou nášho každodenného modlitebného života by mala modlitba za to, aby sme obstáli v pokušení a aby Boh premieňal naše životy a zbavil nás všetkého zlého. Prítomnosť tejto prosby v „Pánovej modlitbe“ je pre nás povzbudením, že je možné prežiť život úplného víťazstva nad hriechom, už viacej nemíňať cieľ, ale prežiť život v „dobrej, milej a dokonalej“ Božej vôli. Touto Božou vôľou je totiž naše posvätenie (1Tes 4,3).

Hriech je skutočne tajomnou silou, pôsobí v skrytosti a vedie ľudí do zatratenia. Náš svet, ktorý bol kedysi dokonalý a v ktorom vládol Boží pokoj šalom, sa v dôsledku hriechu stal planétou, na ktorej treba každý deň bojovať o prežitie. Boh miluje človeka a každému dáva šancu sa spod pustošiacej sily hriechu vymaniť. Aj keď má hriech obrovskú moc, Ježiš z Nazareta ho porazil. A záleží na každom z nás, či si hriechom necháme ničiť životy, alebo vojdeme do „slobody Božích detí“, ktorú pre nás Kristus na kríži získal.

Pramene:

 Kevin CONNER: Učenie o hriechu
Endre FLAISZ: Osteň smrti, Logos 6-8/2005
J.D.DOUGLAS a kol.: Nový biblický slovník
Ak nie je uvedené inak, biblické citáty uvádzame podľa prekladu Evanjelickej cirkvi a.v.