Izrael vs. Hamas - pohľad späť

Na prelome minulého a tohto roku v Pásme Gazy bojovali proti sebe Hamas a izraelská armáda v operácii, ktorú Izrael nazval „Liate olovo“. Hamas vyprovokoval konflikt, o ktorom vopred vedel, že ho nemôže vyhrať. Ponúka sa logická otázka - prečo?

Vodcovia Hamasu sa na verejnosti radi prezentujú ako hrdinovia, ktorí bojujú za slobodu palestínskeho ľudu, či dokonca šahídovia - mučeníci za palestínsku vec. Prax je však taká, že oni tých „hrdinov a mučeníkov“ reprezentujú iba navonok - pred televíznymi kamerami. A to nie zadarmo. Konflikt vyvolaný koncom minulého roku Hamasom, nebol ničím iným ako veľkou psychologickou operáciou, namierenou na masírovanie verejnej mienky v Európe i v USA. O čo teda Hamasu vyprovokovaním konfliktu s Izraelom išlo? Ak by sme sa nezaoberali dlhodobými teroristickými akciami Hamasu voči Izraelu, má zásadný význam v tomto konflikte právna a politická rovina konfliktu medzi Izraelom a Palestínčanmi.

Mohli by sme si položiť otázku, čo je hlavným cieľom Palestínčanov reprezentovaných Hamasom? Nie je ním nič menšie, ako zničenie Izraela ako štátu. Izrael ako štát neuznávajú tak Hamas, či Hizballáh, ako aj mnohé z oficiálnych vlád islamských krajín. Tým sa však podstatne obmedzujú možnosti akýchkoľvek budúcich dohôd, či vzájomných zmlúv. Bolo už niekedy počuť z úst vodcov Hamasu alebo Hizballáhu čosi o mieri, či pokojnom spolunažívaní s Izraelom. Maximálne čo sú ochotní pripustiť, je dočasné prímerie s Izraelom, kým sa nenaskytne príležitosť navždy sa ho zbaviť. V roku 2005 vyhral Hamas voľby v Pásme Gazy pred konkurenčným Fatahom. Keďže USA i Európska Únia majú Hamas na svojich zoznamoch teroristických organizácií, bolo rozhodnuté uvaliť na Hamasom spravované Pásmo Gazy ekonomické sankcie. Nedostatok financií spôsobil v januári 2007 rozbroje medzi Hamasom a Fatahom v Gaze, ktoré neskôr prerástli do regulérnej občianskej vojny. Zvíťazil Hamas a ovládol tak celé Pásmo Gazy. Izrael v reakcii na tieto udalosti začal s blokádou hraničných prechodov do Gazy. V roku 2008 začali volebné preferencie Hamasu v Gaze klesať. Hamas teda začal boj o svoju záchranu. Podstatou jeho stratégie bolo využiť terorizovanie izraelských miest susediacich s Gazou ostreľovaním raketami dovtedy, kým Izraelu „dôjde trpezlivosť“. Vodcovia Hamasu hlásajú mučeníctvo a neváhajú obetovať akékoľvek množstvo palestínskych životov. Pochopiteľne nie svoje životy, ale pokiaľ možno životy sympatizantov konkurenčného Fatahu, či iných civilistov. Žiadna vojna pritom nemusela byť, lebo približne pred trištvrte rokom bola medzi Izraelom a Hamasom uzatvorená dohoda o prímerí. Túto však Hamas porušil vlani v decembri raketovým ostreľovaním izraelských území. Ktorá strana mala z vojny prospech? Jednoznačne iba Hamas. Izrael vojnu nepotreboval, ale musel brániť svojich občanov pred útokmi Hamasu. Väčšina Palestínčanov z Gazy takisto vojnu nepotrebovala - mnohí z nich zaplatili svojou krvou „účty“ Hamasu. A na strane porazených v tomto konflikte sú aj všetky štáty, či organizácie snažiace sa dopraviť do Gazy humanitárnu pomoc. Túto totiž distribuuje Hamas, čím mu samozrejme rastie prestíž v očiach Palestínčanov.

V neposlednom rade je pozoruhodná „asymetrickosť“ tohto konfliktu. Izraelská armáda je jednou z najvyspelejších na svete. Pri vyzbrojovaní úzko spolupracuje s armádou USA. Hamas naopak okrem rakiet používa iba prenosnú pechotnú výzbroj. Zatiaľ čo Hamas používa výzbroj v hodnote niekoľko desiatok dolárov, každá bomba izraelského letectva má hodnotu niekoľko tisíc a každý granát armády niekoľko stoviek dolárov. Plus náklady na palivo do lietadiel, tankov a transportérov izraelskej armády. Izraelskí záložníci museli odísť z práce, aby mohli bojovať. Vojna medzi Izraelom a Hamasom bola teda asymetrická v prvom rade ekonomicky.

Na záver ešte niečo k rýchlosti, či skôr pomalosti izraelského postupu v Gaze pri operácii „Liate olovo“. Pomalý postup izraelskej armády v husto obývaných oblastiach ako sú mesto Gaza, alebo Rafah je logický. Izraelská armáda má dlhoročné skúsenosti s operáciami v mestskom prostredí. Izraelčania nechcú dopadnúť ako americká armáda v hlavnom meste Somálska Mogadišo v roku 1993, ani ako ruská armáda v hlavnom meste Čečenska Groznyj v roku 1995. V neprehľadnej mestskej aglomerácii obývanej nepriateľským obyvateľstvom sa môže prakticky každý dom stať „pevnosťou“. Hamas používal k presunom pivnice domov a vopred pripravené tunely. Prebiehal tak boj zblízka, ako aj súboje odstreľovačov. Streľba na izraelskú obrnenú techniku bola vedená zhora, zo striech a okien domov, pričom z vrchnej strany sú obrnené vozidlá chránené najslabším pancierom. Mnoho ulíc, či domov bolo Hamasom zamínovaných. Prach a dym sťažovali zamierenie. „Bojovníci“ Hamasu mohli kedykoľvek odhodiť zbrane a stratiť sa medzi civilistami - nepoužívajú uniformy. Technologickú prevahu nemohla izraelská armáda príliš uplatniť. Musela bojovať predovšetkým s nasadením pechoty. Ulicu od ulice, dom od domu a nezriedka aj miestnosť od miestnosti. Znovu sa potvrdila skutočnosť, že aj v dvadsiatom prvom storočí má nezastupiteľné miesto v tzv. „konfliktoch nízkej intenzity“ boj pechoty - muž proti mužovi, čo je dôkazom mylných predstáv mnohých západných humanistických odborníkov. Tak ako v Iraku, či Afganistane, je aj v konflikte medzi Hamasom a Izraelom naivná predstava toho, že by si „zmerali sily“ na nejakom ľudoprázdnom mieste štýlom „kto z koho“. Štýlom boja týchto „bojovníkov“ je zaútočiť a splynúť s davom civilistov, aby potom mohli televízne štáby donekonečna vysielať šoty o neprimeraných reakciách izraelskej armády voči Palestínčanom, alebo spojeneckých jednotiek v Iraku a Afganistane v boji proti terorizmu.