Láska nech je všetko vo všetkom

„Keby som hovoril ľudskými jazyky aj anjelskými, a keby som nemal lásky, bol by som cvendžiacim kovom alebo zvučiacim zvonom.
A keby som mal proroctvo a vedel všetky tajomstvá a mal každú vedomosť a keby som mal akúkoľvek vieru, takže by som vrchy prenášal a lásky keby som nemal, nič nie som.
A keby som vynaložil na dobročinnosť všetko svoje imanie a keby som vydal svoje telo, aby som bol upálený, a lásky keby som nemal, nič mi to neprospieva.“
(1Kor 13:1-3)

Zjavenia o láske apoštol Pavol umiestnil v 1. liste Korinťanom medzi dve kapitoly, ktoré analyzujú charizmy a ich používanie v kapitolách 12 a 14. Úmyslom apoštola bolo, aby učeníkom v hľadaní Boha, v službe a v uctievaní zostala v centre pozornosti medzi inými pravdami cesta (hyperbolé - nad všetky vyvýšená) vedúca do Kristovej plnosti.

Podstata nášho bytia

Apoštol Pavol sa tu v prvom rade zaoberá prázdnotou človeka. Pod pojmom prázdnoty rozumieme, že človek, stvorený na obraz a podobu Božiu, po páde do hriechu stratil podstatu a obsah svojej existencie. Jeho úsilie vyplniť tento deficit v živote napokon vyústi v neúspech a zlyhania, preto je jednou z charakteristických čŕt jeho životného pocitu práve frustrácia. Keďže sme Bohom primerane stvorení ku konkrétnym cieľom a úlohám, nie sme schopní svojvoľne podľa vlastného uváženia túto prázdnotu sami vyplniť, ale len tým, čo duch a duša pôvodne vlastnili a k čomu nás určil náš Stvoriteľ.

Existencia človeka po páde do hriechu neznamená len vyriešenie problémov, ale spirituálny stav plnosti, ktorý prevyšuje hospodársky či sociálny blahobyt, v ktorom si môže privlastniť večné hodnoty a skutočnosti v oblasti duše, ducha aj fyzického tela, a takto môže žiť v prítomnosti svojho Stvoriteľa.

Duch človeka je darcom aj nositeľom života. Telesnou smrťou „odletí do neznáma“ aj život samotný. Duch človeka je prázdny, aj keď si to neuvedomuje, lebo duša má také kultúrne a náboženské rysy, ktoré vzbudia v ňom intelektuálne a citové „nasýtenie“ a potvrdenie, ktoré mu následne poskytne zdanlivú stabilitu v sebahodnotení a v spoločenskom uplatnení.

Frustrácia je preto charakteristickou črtou neviditeľnej časti človeka, lebo jeho snaha ukončiť vnútornú prázdnotu - chvíľkovú aj dlhodobú - končí neúspechom, keďže duch človeka je závislý od Boha a svoje naplnenie môže nájsť jedine v Božej prítomnosti. „Len na Boha mlčiac, očakáva moja duša, od neho je moje spasenie.“ (Ž 62:2)

Po páde do hriechu zostal duch človeka Bohom opustený, no aj v tomto stave je schopný komunikovať s dušou. Toto je tiež dôležitou súčasťou fungovania svedomia - popri hodnotení svojich skutkov. Prijímanie a vnímanie informácií, pochádzajúcich z ducha, prehodnocuje človek najčastejšie na duševnej úrovni a to takým spôsobom, že nie si je istý duchovným zdrojom rozhodujúcich informácií a ich identity. Kultúrne pozadie v rozhodujúcej miere ovplyvní v človeku to, či umožní svedectvu ducha vládu, alebo ju potlačí. Nesmieme pritom zabudnúť ani na to, že ľudský duch, odtrhnutý od Boha, posunie do duše aj množstvo poloprávd a lží.

Preto kresťanstvo v porovnaní s gnosticizmom nikdy neverilo, že by sa duša človeka samotným hĺbaním (meditáciou) mohla dostať k takému poznaniu, ktoré je nutné pre život, respektíve, čo by mu zaručovalo harmóniu a pokoj s Bohom aj s ľuďmi. Sebavykúpenie nie je biblickou alternatívou, nie je záchranou.

Duch a jazyk

Apoštol Pavol stavia jazyk a slová tvárou v tvár láske. Tento súvis nie je teoretický, ale odzrkadľuje skutočný stav. Týka sa to hlavne moderných spoločností, ktoré sú ovládnuté falošnou vierou v komunikáciu. Dnes je to už totiž v kruhoch hospodárskej, politickej, náboženskej aj kultúrnej elity spoločnosti povýšené na hodnosť falošnej náboženskej viery. Apoštol Pavol hovorí aj o tom, že tiež slová vyslovené bez lásky hrajú rozhodujúcu úlohu, čo sa týka vnútorného vyprázdenia osobnosti človeka. Dnešný svet je celý ovládnutý slovami bez lásky. Faktory usmerňujúce ľudskú myseľ, ktoré sú podané politikmi, umelcami, spisovateľmi, novinármi a pod., vychádzajú z toho, že dnes sa už pomocou multimediálnych prostriedkov, účinnou marketingovou činnosťou a profesionálnou komunikáciou dá predať prakticky všetko. Slobodný trh klasického demokratického kapitalizmu sa čoraz viac uberá cestou zániku. Dnes je už aj túžba po blahobyte a práci výsledkom davy manipulujúceho marketingu. Otázka hodnoty a kvality tovaru je čoraz menej podstatná, namiesto toho platíme za značku, dizajn a fíling. Dokonca aj politické strany, ktoré sa chcú dostať k moci, ponúkajú spoločnosti svoj program ako tovar. Sčasti aj z tohto pochádzajú zmluvy a koalície rôznych elít - pretože politici nemôžu rátať s úspechom bez podpory médií - sčasti vážne morálne a politické napätia, ba až krízy, lebo programový sľub je nutné prispôsobiť skutočnosti, pričom „vzdialenosť“ medzi nimi narastá čoraz vo väčšej miere. Následkom tohto sa mnohí voliči cítia podvedení a politickú moc, ktorú vlastne podporili, už v jej činnosti nedokážu podporovať.

Podľa môjho názoru je situácia v súkromnej sfére ešte kritickejšia. Vypovedané slová v rodinných a medziľudských vzťahoch sú skôr prostriedkom k odcudzeniu sa, odmietnutiu, vylúčeniu, k duševnému aj duchovnému týraniu, než prostriedkom na vytvoreniu dobrých vzťahov. Slová a jazyk často nevytvárajú priateľskú, príjemnú, dôvernú atmosféru v rodine, v okolí, v národe, ale skôr nepriateľskú, chladnú a cudziu. Slová a rozhovory sú zásadne duchovnými prejavmi, skrze ktoré môžeme poznať, čo prebýva v srdci človeka, lebo Ježiš povedal: „Čím je preplnené srdce, to hovoria ústa.“ (Mt 12:34)

Jazyk je styčnou plochou ducha človeka, na ktorú prerazia tie veci, ktorými sa duch zaoberá, ktoré sú pre neho dôležité, a ktoré nie. Jazykom sa prejaví skutočný stav človeka. Človek svojimi slovami vyžaruje do svojho okolia čo vlastne v ňom je. Duchovný obsah vyrieknutých slov ovplyvní stav, pomery, vývin budúcnosti, ba do istej miery aj materiálny svet toho, ktorý hovorí, a aj jeho poslucháča. V moderných spoločnostiach je rozšírený názor, podľa ktorého sa dá komunikáciou a odbornými slovami dosiahnuť viac než tradičnou prácou. Pravdou naproti tomu zostáva, že mnohými rečami si ľudia viac problémov vyrobia, než vyriešia. Pretože: „Hovoriť mnoho nie je bez hriechu“ (Pr 10:19) - a na základe tejto zásady, slabne schopnosť riešenia problémov komunikáciou, ba začne produkovať dovtedy neexistujúce nové problémy a starosti, priam úpadky, zranenia a nepriehľadné siete.

Sebavykúpenie nie je alternatívou biblickej cesty

Samoúčelná komunikácia, ktorej cieľom je ovládanie iného človeka, jeho kontrola, či získanie slávy a majetku, ktorá prebieha či už v písanej alebo hovorovej forme, vedie nevyhnutne k vyprázdneniu, a nie k naplneniu, a to sme ešte nehovorili o tom, aké škody spôsobujú zdôraznené, priame, citované reči cielenej manipulácie, či ovládnutia v životoch tých, ktorých sa podarilo podviesť a zmiasť, ale aj v životoch tých, ktorí ignorujú negatívne reakcie, ktoré sa v nich nachádzajú.

V počiatkoch

Za čias apoštola Pavla, v helénskej a latinskej kultúre, zohrávala dôležitú úlohu rétorika. Aj v Korinte mali väčšiu autoritu úspešnejší rečníci. Rečníci museli spĺňať, okrem iného, tieto základné požiadavky: posolstvo muselo byť podané vyberaným, vypracovaným, priam skvelým spôsobom. Múdrosť, logika a inteligencia museli byť podané na vysokej úrovni. Apoštol sa hneď v 1. kapitole zaoberá protichodnosťou medzi helénskou rétorikou a zvestovaním Božieho slova. Gréci odmietli a považovali za bláznovstvo zvestovanie Božieho slova nielen pre jeho obsah, ale aj kvôli jednoduchosti slovného vyjadrenia. Nezodpovedalo to ich očakávaniu po stránke gramatickej ani intelektuálnej. Zvestovanie evanjelia kresťanmi sa nezhodlo v podstatných náhľadoch s helénskymi pravidlami rétoriky preto, lebo posolstvo evanjelia nekládlo dôraz na intelektuálny obsah, úroveň a formy prejavu, ale na duchovnú silu posolstva. Rozdiel medzi nimi zhrnul apoštol Pavol nasledovne: „A ja, keď som k vám prišiel, bratia, neprišiel som vo vznešenosti slova alebo múdrosti zvestujúc vám svedectvo Božie. (…) A moja reč a moja kázeň nezáležala v presvedčivých ľudskej múdrosti slovách, ale v dôkaze Ducha a moci, aby vaša viera nebola v ľudskej múdrosti, ale v moci Božej.“ (1Kor 2:1,4-5)

Účelom kresťanského zvestovania Božieho slova je, aby poslucháčom bola zjavne demonštrovaná sila Ducha Božieho. Spôsob kázania Božieho slova musí sprostredkovať nadprirodzenú silu. Slová musia prinášať pomazanie, lebo len takýmto spôsobom je možné sprostredkovať vierou od človeka k človeku, milosť Božiu zjavenú v Kristu Ježišovi. Zvestovanie kresťanského posolstva musí byť nadprirodzené, duchovné, lebo iba tento spôsob zodpovedá prirodzenosti Slova a Božieho kráľovstva. Kým v helénskej rétorike posolstvo slúžilo k nárastu vplyvu rečníka, kresťanský kazateľ slúži Slovu Božiemu - čiže posolstvo musí byť väčšie ako posol, aby vplyv Božej prítomnosti prevýšil vplyv osobnosti tlmočníka na poslucháčov. A aby bola splnená táto požiadavka, kazatelia majú k dispozícii omnoho menší priestor vo výbere slov, intelektuálneho a psychického vyjadrenia myšlienok, než grécki rečníci, lebo sa musia prispôsobiť písomnej forme Božieho slova, veď práve tým je kazateľ kazateľom Slova Božieho, a nie kazateľom čohosi iného.

Podľa apoštola Pavla sú slová vyslovené bez lásky iba akustickým javom. Môžu mať psychickú a citovú príťažlivosť - pôsobiť na psychiku človeka - ale neobsahujú skutočné hodnoty, a preto ani nie sú schopné sa o ne podeliť s poslucháčmi. Podstatný rozdiel medzi ľudskou a Božou rečou je v tom, že ľudské slová je možné oddeliť od vecí, o ktorých je reč. Navyše, medzi ľudskými slovami a skutočnosťou sa tiahne hlboká priepasť, obsahovo nie sú v zhode, a následkom tohto slová nemajú vplyv na danú skutočnosť, nie sú schopné ju zmeniť, a toto je pravdou aj opačne. Ireálne reči neochudobňujú človeka len o realitu, o porozumenie a spoločenstvo s ňou, ale pritom zdeformujú ešte aj jeho prirodzenosť, povahu a stávajú sa tým pre iných nepochopiteľne uzavretými a tajomnými.

Božie slovo je vlastne preto vypovedaním skutočnosti, lebo sú v ňom obsiahnuté vyslovené veci. Svet podľa Biblie vznikol preto, lebo Stvoriteľ vyslovil stvoriteľské veci. Ján na začiatku svojho evanjelia napísal: „Všetko povstalo skrze neho, a bez neho nepovstalo ani jedno z toho, čo povstalo.“ (Jn 1:3) Hlavnou charakteristikou Ježišovej reči je to, že Jeho slová obsahujú skutočné veci. Keď povedal chorému: „Buď zdravý!“ zmena nastala preto, lebo jeho slová obsahovali uzdravujúcu silu - zdravie, ktoré pôsobilo v tele trpiaceho. Výroky: „Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy“, „Vstaň a choď!“, „Vyjdi z neho!“, „Buď čistý!“, atď. neboli len ľudskými slovami, pretože obsahovali vypovedané veci, nastalo stotožnenie. Takže, Písmo sprostredkuje skutočnosť, skrze Písmo je možné pochopiť a zmeniť skutočnosti, pretože podstatou evanjelia je to, že slová Ježiša Krista hovoria o nových veciach ako sú: odpustenie, uzdravenie, oslobodenie, materiálne zabezpečenie, prosperita, vzkriesenie atď. Práve preto je základným cieľom kresťanskej služby slova práve služba Božieho slova, pretože všetky veci, ktoré pre nás získal Vykupiteľ, môžeme my získať (priblížiť sa k nim) iba skrze Slovo.

Adamova reč bola úplne iná pred pádom ako po ňom. V Božom pláne po stvorení bolo, aby Adam pokračoval v Jeho diele na zemi. Boh stvoril svet ako dobrý, ale neodovzdal ho človeku v dokonalom stave, pretože v Jeho pláne bolo, aby sa zem stala dokonalou skrze človeka. Tento fakt o Božom pláne podporuje aj to, že Boh oddelil raj od iných častí zeme. Pôvodne bolo Božím plánom rozšíriť stav, ktorý bol v raji, aj na ostatné časti zeme. Totižto, raj bol iba na jednom konkrétnom mieste, bol ohraničený a okolo neho bol svet ako neupravené pracovisko pred Adamom, aby ho zaľudnil svojimi potomkami a urobili si z neho raj. Zaujatie zeme, rozširovanie raja a zariadenie sa v ňom nemalo spočívať v ťažkej práci a námahe, ale Boh pre túto úlohu naplánoval ľudskú reč. Adamove slová disponovali stvoriteľskou silou. Zjavne jeho slová obsahovali podstatu vecí nachádzajúcich sa na zemi a zároveň Adamovi zabezpečovali slobodu a vedúcu úlohu na zemi. Pomenovanie zvierat bolo oveľa väčšou udalosťou ako iba to, že dostali od neho meno. Na jednej strane mená obsahovali presnú podstatu zvierat, tým boli Adamovi, ktorý ich pomenoval, povolané zabezpečovať autoritu a prvenstvo. Adam si pomenovaním zvierat začal budovať svoju všemohúcnosť nad zemou, svoju vládu, a tiež si podriaďovať viditeľný svet. Na druhej strane pomenovaním viditeľných vecí dal najavo, že sa podelil s láskou Stvoriteľa so svetom. Mená vyrieknuté Adamom do času pádu obsahovali Stvoriteľovu lásku, ktorá bola prvotnou príčinou stvorenia. Apoštol Ján zjavuje o Bohu, že On je láska. Láska zo svojej podstaty potrebuje niekoho druhého, niekoho, kto môže dostať podiel na láske a kto ju opätuje. Všetko, čo Boh stvoril, je stvorené pre lásku. Procesy prebiehajúce vo svete, Božie zásahy, ktoré sa diali vtedy, a ktoré sa dejú teraz, majú hlavný cieľ - „aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1Kor 15:28), teda aby bola láska všetko vo všetkom. Taktiež hlavným cieľom historických súdov ako aj posledného večného súdu je zničiť sily, ríše stojace proti všemohúcej a všadeprítomnej láske. Boh plánuje zničiť protivenstvo - „keď zruší každé kniežatstvo a každú vrchnosť a moc.“ (1Kor 15:24) Na základe našej nádeje vyššie uvedené slová predstavujú skutočnosť, podľa ktorej Láska porazí, zničí nenávisť, vraždy, sily ničenia a jej moci, systémy a On bude Vševládca vo všetkom a všade. Všetko bude mať podiel na Stvoriteľovej láske a každý na základe svojho slobodného rozhodnutia bude opätovať Božiu lásku láskou naveky.

V ľudskej prirodzenosti nie je láska, lebo jeho vnútorný postoj je v nepriateľstve voči Bohu

Adam k tomuto konečnému cieľu naštartoval svet, keď pomenoval zvieratá, neskôr keď v spánku z jeho tela skrze vybrané rebro bol stvorený ďalší človek a po tom, ako si to uvedomil, povedal: „Toto už teraz je kosť z mojich kostí a telo z môjho tela; táto sa bude volať muženou, lebo táto je vzatá z muža.“ (1Moj 2:23) Duchovná a telesná jednota medzi mužom a ženou, v prejave ich vzájomného vzťahu lásky, v ktorom muži milujú svoje manželky sa odzrkadľuje láska Otcova, ktorú žena opätuje svojmu manželovi. Spoločenstvo lásky a manželskú jednotu Adam stvoril slovami, pretože to boli prejavy prijatia, úplného stotožnenia sa s ňou a láska voči Eve. V slovách, ktoré vypovedal Adam, bola prítomná láska, obľúbenosť voči Eve. V komunikácii medzi Bohom a človekom bolo taktiež hlavným cieľom udržiavanie spoločenstva lásky. Adamovo obmedzenie nejesť ovocie zo stromu poznania dobra a zla bolo taktiež ochranou skrze lásku pred skutočným zlom, diablom.

Po páde do hriechu sa zmenila aj reč človeka. Miesto lásky v jeho srdci zaujal hriech a smrť. Prvým príkladom toho bola Kainova reč hneď po tom, ako zavraždil svojho pokrvného brata Ábela. Adam po páde úprimne priznal svoj skutok Bohu, ktorý ho potom vyhnal do sveta mimo raj, aby tam uskutočnil svoje poslanie, ktoré dostal od Boha, ponechaný na svoju vlastnú silu, námahu. Ich prvorodený syn Kain, už Bohu klamal, keď sa ho pýtal na brata Ábela: „A Hospodin riekol Kainovi: Kde je Ábel, tvoj brat? A Kain povedal: Neviem. Či som ja strážcom svojho brata?“ (1Moj 4:9) Pritom Kain presne vedel, kde je jeho brat, veď on sám ho zabil. Kain by bol rád zabudol na svoj zlý skutok, a taktiež na Ábela. Akoby ho ani nebol býval zabil, akoby Ábel nikdy ani neexistoval. Zábudlivosť je technikou sebaklamu hriešneho človeka, kedy sa aj po hroznom čine považuje za nevinného. Pred prijatím zodpovednosti sa utečie do stavu, že nič nevie a svojimi rečami vzbudzuje predstavu, že voči druhému človeku nemá žiadnu zodpovednosť. Klamstvá, ktoré tvrdil Kain, boli prejavom zla, ktoré v ňom prebývalo. Kainova reč bola prvá 
(ale nie posledná), ktorá vypovedala satanov plán s ľuďmi, a tak bola v histórii naštartovaná nová cesta reči zla, ktorej konečným hlásateľom bude „muž neprávosti“ - Antikrist, vystúpiaci na scénu na konci dejín.

Ľudskú reč, obsah slov podľa Ježišovho učenia určuje stav srdca človeka. Srdce človeka je zlé, skazené: „Najľstivejšie od všetkého je srdce a je neduživé na smrť...“ (Jer 17:9) Nie je schopné odovzdať dobré veci ani pozitívnou rečou, slovami, pretože sila slov, ani ich počúvanie nie je vyjadrením vnútorných myšlienok, ale z ich prameňa - ducha človeka, ktorý sa prejavuje hlavne rečou. Ježiš dal farizejom takúto otázku: „Plemä vreteníc, ako vy môžete vravieť dobré veci, keď ste zlí? Lebo čím je preplnené srdce, to hovoria ústa.“ (Mt 12:34) Farizeji sa pokúšali o nemožné. Chceli hovoriť svojim nasledovníkom dobré veci, odovzdať im požehnanie, a popritom stav ich srdca bol v protiklade s pozitívnym lexikálnym obsahom ich slov. Na otázku im Ježiš odpovedal nasledovne: „Lebo čím je preplnené srdce, to hovoria ústa. Dobrý človek z dobrého pokladu srdca vynáša dobré veci, a zlý človek zo zlého pokladu vynáša zlé veci.“ (Mt 12:34b-35) Za prázdnymi rečami stojí prázdne srdce. Zo srdca, ktoré dá Boh, pochádzajú iba dobré veci. Nikto nemá moc, aby vo svojom srdci vypôsobil pozitívne zmeny a nedokáže ho ani oslobodiť od jeho „zlých pokladov“. Človek potrebuje výmenu srdca a prirodzenosti, pretože stará prirodzenosť človeka bola pre hriech skazená a stratila svoju schopnosť lásky a plnosti. Toto je prvotnou podmienkou pre to, aby jeho reč bola silnejšia, než hluk „prehlušujúci večný poriadok“ na zemi, a tak aby človek naplnil svoje poslanie, aby opätoval Božiu lásku, a aby bolo zaplatené ňou to, čo dlží svojim spoludruhom t.j., aby skrze reč prejavil to, že miluje blížneho ako seba samého. V Ježišovi Kristovi sa na zemi zjavila Božia láska voči ľuďom tým, že sám seba obetoval ako obeť zmierenia, aby umožnil človeku zmenu jeho podstaty a umožnil mu vstup do Božej prítomnosti, do Božieho kráľovstva. Pavol o nevykúpenom adamovskom pokolení povedal nasledovné: „Medzi ktorými sme kedysi aj my všetci obcovali v žiadostiach svojho tela robiac to, čo sa zachcelo telu a mysliam, a boli sme prírodou deťmi hnevu ako aj ostatní.“ (Ef 2:3) Takže, z človeka samého prirodzenou formou nevyviera láska, ale zdrojom jeho vnútorného života je hriech a v jeho dôsledku hnev, skrze čo sa stal nepriateľom svojho Stvoriteľa. Pretože: „Všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými; niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného.“ (Rim 3:12) Tým, že sa prvotný hriech stal univerzálnym došlo k tomu, že Božia podstata s ľudskou sa stali neznesiteľnými. Dôsledkom toho sa prázdnota stala všeobecným ľudským problémom, pretože už na počiatku človek stratil nekonečné Božie bohatstvo, ktoré bolo podstatou jeho bytia a jeho poslaním.

Túto podstatu, povolanie obsahoval Boží obraz, pretože Stvoriteľ stvoril človeka na svoj obraz a na svoju podobu. Fakt, že človek bol stvorený na Boží obraz okrem iného znamená, že neviditeľného, večného Boha vo viditeľnom, dočasnom svete zjavuje výlučne človek (robí ho viditeľným). Apoštol Pavol nazýva Adama Kristovským druhom, kópiou, vzorom (Rim 5:14), čím bol človek stvorený na Kristov obraz (celem) a podobu (d`mút), aby bol odzrkadlením Božej slávy vo viditeľnom, hmotnom svete. Človek je teda vo viditeľnom svete vyzdvihnutý preto, lebo jeho vzor nepochádza z viditeľného sveta, ale z nebies, z miesta, kde prebýva Boh - v centre riadenia všetkého. Stvoriteľ ho odial hodnosťou, úctou aj slávou a to vtedy, keď zobral pre človeka vzor z Jeho jednorodeného syna, Krista - Mesiáša. Celem: obraz vytvorený na základe nejakého originálu. Človek je stvorený skrze Mesiáša, v Ňom a kvôli Nemu. Podobnosť (d`múr, homoiósis) zase znamená, že človek je podobný svojmu pôvodu. Na základe tohto výrazu treba chápať podobnosť nielen formy, ale aj obsahu. Podobnosť, vzhľadom na stvorenie, netreba chápať ako totožnosť podstaty, ale po znovustvorení nastane podobnosť Krista a Božieho ľudu formou stotožnenia podstaty. „Ježiš im odpovedal: Či nie je napísané vo vašom zákone: Ja som povedal: Bohovia ste? Ak teda tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, - a Písmo nemožno zrušiť - vy hovoríte tomu, ktorého posvätil Otec a poslal na svet, vraj rúhaš sa, pretože som povedal: Syn Boží som?“ (Jn 10:34-36) Apoštol Ján povedal: Boh je láska (1Jn 4:8). Takže obsah podobnosti medzi človekom a Bohom dovtedy nosí človek v sebe, pokiaľ žije a chodí v spoločenstve s Bohom. Hlavným poznávacím javom podobnosti bola láska. Boh si podstatu existencie človeka vždy nechával pre seba, preto nie je duchovná, morálna existencia človeka suverénna - autonómna, pretože je bytosťou určenou na spolužitie s Bohom. Človek by sa bol skrze vzťah s Pánom cestou rozvoja dostal do plnosti, čo by mu zároveň bolo zabezpečilo naplnenie a šťastie.

Adamov pád do hriechu otvoril novú, tak prepotrebnú cestu: inkarnáciu Mesiáša, to, že sa stal človekom, tiež to, že svojou obeťou a vzkriesením priniesol ľudstvu zmierenie s Bohom, zaplatil za človeka výkupné a vydobyl úplné spasenie pre oblasť duše, ducha aj tela. Podstata a prirodzenosť Ježiša Krista je dokonale ľudská aj Božia, totálne presiaknutá vyžarujúcou láskou.

Pánova vyžarujúca láska sa neprejavuje len prijatím človeka, ale nám poskytuje aj svoj život, prirodzenosť a silu.

Boh nám prostredníctvom evanjelia ponúka život a prirodzenosť Ježiša Krista. Všetkým tým, ktorí Ho prijmú, všetkým, ktorí hovoria „nie“ svojej starej prirodzenosti, tým, ktorí sa stotožnia s Pánovou smrťou, pochovaním, aj vzkriesením. Tí všetci budú mať podiel na Jeho živote a charaktere a budú mať spoločenstvo s Otcom. Znovuzrodenie sa udeje v duchu človeka skrze vieru, následne je ponorený vodným krstom, a veriaci podriadený Božiemu slovu vstupuje do vzťahu s Pánovou láskou, ktorá mu daruje nové srdce a nový život. Podľa apoštola Pavla sa prijatie osoby Ježiša Krista udeje z lásky Otcovej a na biblickom základe skrze spasenie stotožnenie s Ním. „Ale Boh súc bohatý v milosrdenstve pre mnohú svoju lásku, ktorou si nás zamiloval, aj keď sme boli mŕtvi v previneniach, spolu nás oživil s Kristom - milosťou ste spasení - a spolu vzkriesil a spolu posadil v ponebeských oblastiach v Kristu Ježišovi, aby v nasledujúcich vekoch ukázal nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou na nás v Kristu Ježišovi.“ (Ef 2: 4-7) Pán skrze svoju milosť vráti na cestu plnosti tých, ktorí navždy pochovali adamovskú prirodzenosť a dedičstvo, odvrátili sa od neho, aby boli absolútnymi dedičmi večného života v Kristu Ježišovi.

Znovuzrodený človek je schopný kráčať a rozvíjať sa na ceste plnosti, pretože je v jeho srdci vyliata Božia láska skrze Ducha Svätého.

Milujme jedni druhých

Znovuzrodeného ducha človeka naplní Ježiš Kristus novým životom a Duchom Svätým, a Duch Svätý ho následne naplní Božou láskou. Pavol súri kresťanov k tomu, aby boli naplnení Duchom Svätým preto, lebo jeho prítomnosť zvyšuje ochotu a schopnosť veriaceho k tomu, aby chodil v láske. Spasenie vytvorí v človeku podmienky k splneniu dvoch veľkých prikázaní, a naplnenie Duchom Svätým mu dáva schopnosť. Ak je tvoje srdce plné Ducha Svätého, potom má tvoja reč obsah, silu aj účinok. Úžitok z naplnenia Duchom Svätým je v živote veriaceho neoceniteľný.

Nie je náhoda to, že zjavenie o láske sa nachádza medzi zjaveniami o charizmách a ich používaní v praxi. Pavol nestavia lásku a charizmy proti sebe, ale vysvetľuje, že najväčší úžitok z vyliatia a prebývania Ducha Svätého vo veriacich je ten, že môžu byť naplnení láskou, chodiť v nej a táto ich potom vovedie do plnosti, a práve láska spôsobí to, že prejavy chariziem v živote zboru budú užitočné, hodnotné a budujúce. Počas vyliatia Ducha Svätého nám je popri láske darovaná aj sloboda. „A Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda.“ (2Kor 3:17) Sily hriechu a smrti držia srdce človeka v zajatí. A keby sa niekto aj chcel z tohto stavu vymaniť, nie je toho schopný, lebo duchovná moc útlaku vysoko prevyšuje ľudské chápanie, vôľu a schopnosť konať. Pokiaľ je kresťan naplnený Duchom Svätým, nie je pod mocou násilia, lebo Duch Pánov akceptuje a ctí slobodnú vôľu človeka, ale satanské sily nie. Teda každý kresťan musí sám rozhodnúť, či bude opätovať Božiu lásku a milovať svojho blížneho ako seba samého. Po znovuzrodení má každý k dispozícii právo slobodnej voľby. Božie slovo nás pobáda k tomu, že po tom, čo sme poznali Pána, si máme zvoliť lásku. Ako veriaci vlastníš tú milosť, že si môžeš lásku postaviť ako základ svojho života a byť v nej zakorenený. „Aby ste zakorenení v láske, a pevne založení,...“ (Ef 3:18a) Apoštol Pavol povzbudzuje k tomuto každého kresťana, ktorý prijal Pána Ježiša do svojho srdca a po tom, ako Duch Boží posilnil nášho vnútorného človeka. No nie každý naplní tieto slová, a preto je vidieť medzi kresťanmi viac ako dosť hnevu, zlých motívov a nenávisti. Vďaka našim neláskavým postojom môžeme stratiť požehnania, ktoré nám boli darované pri znovuzrodení. Náš život sa môže opäť zmeniť v prázdnotu, ničotnosť, pokiaľ sa nespamätáme, že k Otcovi vedie len jediná cesta a tou je chodenie v Kristovej láske. Každého človeka z akéhokoľvek kultúrneho a politického pozadia so svojou vlastnou prirodzenosťou obklopuje hnev a nenávisť, z ktorých musí byť očistený. Každý z nás bol bezprostredne alebo sprostredkovane nositeľom nenávisti.

Zvlášť je to pravda v našom národe, lebo musíme skoncovať nielen so skazeným adamovským dedičstvom, ale aj s následkami masových vrážd, manipuláciami a s vplyvom vrahov, ktorí dosiahli to, aby sme zabudli, akým množstvom nevinne preliatej krvi položili základy tomu, aby niekoľko desaťročí vládli nad našimi životmi, aby potlačili naše svedomie, okradli nás o právo slobodnej voľby, ľudskej dôstojnosti, ba aj rodinného majetku, a akoby to všetko nestačilo, zneužili aj to, že sme boli vydaní napospas moci - urobili si z nás spolupáchateľov.

Za hnevom a nenávisťou často stojí skutočná urážka a agresia. Zvlášť je pre zranených a potupených ťažké pozdvihnúť sa nad svoje motívy vtedy, keď ľudí zodpovedných za zločiny nikdy nikto nevydal do rúk spravodlivosti. Ba nedá sa ich ani menovať, lebo názory, ktoré ovplyvňujú davy, majú viac súcitu s masovými vrahmi ako s obeťami a ich pozostalými. Ľudská túžba po spravodlivosti sa môže ľahko zmeniť v nenávisť, pustošiacu silu, keď nie je vykonaný pozemský súd, a niet rozdielu medzi obeťami, utláčanými, martýrmi a ich vrahmi. Následkom odročenia rozsudku sú duše ľudí, ktorí túžia po spravodlivosti a morálnych normách, utlačené obrovskou ťarchou a navyše sú títo ľudia vylúčení zo spoločenského života nihilisticko-cynickými ľuďmi.

Hrôzy holokaustu a jeho následky v rôznej miere ovplyvňujú ľudskú dušu, city a postoje k spoluobčanom, a rozdeľujú spoločnosť na dva tábory. V značnej časti obyvateľstva je priam hmatateľný strach z možnosti opakovania sa minulých hrôz. Je len malá nádej, že by služba spravodlivosti dokázala zmierniť následky katastrof a dosiahnuť v tomto zmiešanom tábore vzájomné odpustenie zločincov a tých, ktorí utrpeli škody. Ježiš Kristus nám dal základ k odpusteniu tým, že sám zomrel za svojich nepriateľov. Mnohí sme žili ako nepriatelia voči Bohu, keď sme vlastne ani neverili v Jeho existenciu, keď sme páchali hriechy. Napriek tomu nás pozval k sebe, aby nám dal dobro za zlo. Láska, vyvierajúca z Ježiša Krista, ťa pobáda k tomu, aby si aj ty odpustil svojim nepriateľom, prenechal pomstu a rozsudok Bohu. „Nie sami sa pomstiac, milovaní, ale dajte miesto hnevu, lebo je napísané: Mne pomsta; ja odplatím, hovorí Pán.“ (Rim 12:19) Urážka otvorí množstvo negatívnych postojov a otvorí dušu, srdce človeka pred démonom, ktorý za ňou stojí. Z tohoto hľadiska je úplne jedno, či ide o oprávnenú alebo neoprávnenú urážku. Zaťaženosť, hnev, nenávisť, atď. slúžia temným silám v srdci človeka a táto cesta vedie smerom dole. Nakoniec sa človek stane ešte horším ako ten, ktorý ho zranil. Obrátenie sa k Bohu môže byť úplné len s odpustením, ale aj potom musíme strážiť našu dušu, aby si tam horkosť neurobila hniezdo.

Nebezpečenstvo vyprázdneniapoznali aj biblickí hrdinovia, napr: Dávid, Samson

„A tak očistiac svoje duše poslušnosťou pravdy skrze Ducha cieľom nepokryteckého milovania bratstva vrúcne milujte jedni druhých z čistého srdca:“ (1Pt 1:22) Po znovuzrodení potrebujeme očistiť, obnoviť našu dušu. V našom spôsobe myslenia, v našom svete pocitov, v našich motívoch sa môžu vyskytovať také duševné, duchovné veci, ktoré môžu prekážať tomu, aby láska, ktorá je v našom srdci, ovládla našu dušu. Aj vo veriacom človeku prebieha veľký boj medzi duchom a psyché. Po poslednom víťazstve sa rúti duch veriaceho k vyprázdneniu. V pneumatickom človekovi sa nachádza duša pod vládou Svätého Ducha a znovuzrodeného ducha. Medzi duchom a dušou môže vzniknúť správny vzťah len vtedy, keď je duša odovzdaná nasledovaniu Božieho slova, pravdy. V tomto stave je schopná dostať sa pod vládu Svätého Ducha a vedia v nej prebehnúť také očisťujúce procesy, ktoré namiesto horkosti, hnevu, nenávisti vypôsobia ako výsledok ovocie Svätého Ducha, lásku, radosť, pokoj, atď. - poklady tvoriace podstatu.

Pane, dotkni sa ma!

Po naplnení sa Svätým Duchom musí veriaci neustále bojovať proti vyprázdneniu počas svojho pozemského putovania. Prítomnosť pomazania sa mení aj na pomazaných ľuďoch. Zvlášť naše vonkajšie ja, duša, telo môže znova a znova vypadnúť spod vlády Svätého Ducha, čoho príčinou nie je bezpodmienečne neposlušnosť, ale súvislosť dotýkajúca sa skúsenosti s pozemským životom, s prirodzeným svetom, s okolnosťami, so spoločenskými, ľudskými pocitmi. Naša duša spracováva skúsenosti získané našimi zmyslovými orgánmi cez vonkajší svet. Veľakrát prichádzajú také pocity cez naše zmyslové orgány, ktoré obrátia pozornosť našej duše smerom k vonkajšiemu svetu; voči takej skutočnosti, o ktorej hovorí Ján, že leží v zlom (1Jn 5:19). Pocitové skúsenosti a informácie o svete, vnemy, zranenia, radosti, častokrát našu dušu strhnú spod vlády ducha, jeho prítomnosti, čoho následkom je to, že sa pomazanie stiahne z nášho tela, z našej duše, môžeme stratiť vedomie o prebývaní Svätého Ducha v nás a náš vonkajší človek sa dostane do atmosféry nečistých duchov, démonov. Toto neznamená démonizáciu, ale títo démoni môžu praktizovať zvonka na telo, na dušu človeka tlak, kvôli strate vhodnej nadprirodzenej ochrany. Tlaky sa môžu vystupňovať do trápenia a môže ich sprevádzať fyzická slabosť, bolesť. Sú schopní spôsobiť veľmi ťažkú, mučivú noc bez spánku. Silným spôsobom zoslabujú schopnosť sústredenosti a práceschopnosti. Doslova, démoni môžu tak ukradnúť deň, že ľudí vypudia do nudného ničnerobenia. Mnohí si myslia, že démoni môžu pôsobiť v človeku len vtedy, keď sa už dostali do „domu“. Ježiš nás upozorňuje na to, aby sme náš „dom“ nenechali prázdny, lebo tento stav vo veriacich dá príležitosť pre démonizáciu morálnych a duchovných podmienok (Mt 12:43-45).

Nebezpečenstvo vyprázdnenia poznali aj biblickí hrdinovia, napr: Dávid, Samson a Saul. 63 Žalm sa zrodil v Judskej púšti. Dávid sa obracia k Bohu s týmito slovami, aby sa vyslobodil z vyprázdnenia a svoju dušu žehná Pánovou prítomnosťou: „Bože, ty si môj silný Boh. Hľadám ťa hneď za svitania. Moja duša žízni túžbou po tebe; moje telo prahne po tebe vo vyschlej zemi a zomdlenej bez vody.“ (Ž 63:2) Aj v Dávidovej dobe bolo na Judskej púšti málo vody. Odvtedy je stále problémom tohto biblického miesta nedostatok vody. Z Dávidových slov je jasné, že voda v citovanom verši je obrazom Božej prítomnosti, Božieho života a Ducha. Lebo Dávidovo telo a duša boli smädné po Pánovej prítomnosti. Hovorí o smäde, čiže reč je o tom, že Boží muž sa skoro ráno zobudil na to, že prežil vyprázdnenosť. Túži a prosí si Boží prejav, naplnenie Jeho prítomnosťou, lebo má jasno v tom, že mu to fyzický svet, spoločnosť nevie dať - navyše, ešte mu dá opak. Preto už skoro ráno si prosí, aby Boh pomazal svojou prítomnosťou jeho dušu a telo. Judská púšť predstavuje v duchovnom ponímaní svet, naše okolie, spoločnosť, to miesto, kde napĺňame svoje poslanie, kde denno-denne napĺňame svoje úlohy s našimi spolupracovníkmi. Dávid nehľadal svoje naplnenie v práci, v priateľských, v spoločenských vzťahoch, lebo tam ho ani v tej dobe nebolo možné nájsť. Mal jasno v tom, čo sa týkalo jeho osoby, že naplnenie a východisko mu dá len Pánova prítomnosť.

V uplynulých desaťročiach mnohí zdôrazňovali, že človek je spoločenskou bytosťou, je členom spoločnosti. Ľudí mimo spoločnosti označili za nebezpečenstvo spoločnosti. Tento ľudský pohľad má sčasti aj pravdu, ale stojí tiež hlboko proti učeniu Biblie o človeku. Podľa Svätého Písma je človek ako Božie stvorenie koexistenčná bytosť: spolu s Bohom vie vystúpiť zo svojej osamotenosti, prázdnoty a je schopný naplniť sa a mať účasť na plnosti. V dnešnej dobe pod vplyvom polopravdivých náuk mnohí ľudia hľadajú naplnenie v spoločenskom uplatnení a ako o tom svedčí aj príklad davov: je to bezvýsledné. Úspech, získaný v spoločnosti, populárne meno, vynikajúci výsledok, moc, bohatstvo, atď. nevie nikoho doviesť k naplneniu a navyše ani vyviesť z osamotenosti, či opustenosti. V tom, v čom dnes väčšina moderných ľudí hľadá šťastie, sebarealizáciu, je podľa Biblie životom nižšej hodnoty, súčasťou biosu. Samozrejme, že tieto veci človek potrebuje, aby ho jeho biologické potreby nedržali v nepokoji, ale podľa Božieho slova každý človek, rovnako ako Dávid, potrebuje Boží život, zoe, lebo duch človeka, jeho duša aj jeho telo, nie sú schopné naplniť sa Božím životom z viditeľného sveta. Ľudia viery boli smädní po tom, a to si prosili od Pána, aby sa ich dotkol svojím Duchom, aby celú ich osobnosť zaplavil, naplnil, obklopil nadprirodzenou Božou silou, životom a láskou. Ježiš v posledný deň Sviatku stánov v Jeruzaleme oslovil tých, ktorých nevedelo uspokojiť ani náboženstvo: „...Ak niekto žízni, nech príde ku mne a pije! Kto verí vo mňa, ako hovorí Písmo, rieky živej vody potečú z jeho vnútra. Ale to povedal o Svätom Duchu, ktorého mali dostať uverivší v neho.“ (Jn 7:37b-39a)

Táto časť verša obsahuje Božie riešenie pre prázdnotu ľudského srdca. Pán najskôr volá k sebe, do svojej prítomnosti toho, kto nenašiel v pozemských veciach, v živote zmysel, obsah svojej existencie a je duchovne-duševne chudobne smädný po Božej prítomnosti. Evanjelium to vyjadruje aj na inom mieste takto: „Čiňte pokánie a verte v evanjelium!“ (Mk 1:15)

Pokánie - obrátenie a viera je odpoveďou človeka na Božie volanie. Spravodlivý Boh ťa najskôr volá k svojmu Synovi, Ježišovi Kristovi, Spasiteľovi, aby si ho prijal do svojho srdca, urobil ho Pánom svojho života, aby si prijal za svoj Jeho život, prirodzenosť, aby si našiel a spoznal toho, kvôli ktorému si sa narodil, ktorý ťa až doteraz miloval, v ktorom nájdeš zmysel, obsah svojej existencie, a s ktorým budeš môcť prežiť večný život.

Ako druhý krok, pros Pána, aby ťa naplnil Svätým Duchom! Keď si ešte neprijal Božieho Ducha, tak sa poponáhľaj, nemeškaj, lebo zasľúbenie od Pána patrí aj tebe. Naplň sa Svätým Duchom!

Ak si už zažil naplnenie Svätým Duchom, ale tvoje srdce sa predsa len vyprázdnilo, vysušilo, tak sa znova naplň Svätým Duchom, aby prúdy živých vôd prúdili z tvojho srdca, z tvojich úst; aby tvoje slová neboli len akustickým zvukom vo svete, ale aby sprostredkovali ľuďom život a ducha!

Zdroj: Új Exodus, december 2006
Preklad: Evelína Trubiansky, Zlata Radnotyová, Milan Dupan