Nádej pre Albánsko

Na začiatku júla som dva týždne cestovala po Albánsku a na dva dni som navštívila aj Kosovo.

Kto by to povedal, že Kosovo je taká pekná krajina. Z môjho turistického pohľadu nie je badať následky politických problémov v minulosti. Iba motivačné nápisy na stenách vyzývajúce k prebraniu zodpovednosti za vytváranie vlastnej budúcnosti a oslavné verše o slobode a hrdosti pripomínali, že Kosovčanom niečo leží na srdci. Chcela by som vyzdvihnúť jednu dominantu Prištiny, hlavného mesta Kosova. Je to 24 metrov široký 3D nápis „Newborn“, čo v preklade znamená „znovuzrodený“. Je to slovo, ktoré má pre nás veriacich obrovský význam. Dúfala som, že ho postavili kresťania za nejakým účelom, ale bolo radostné vidieť ho aj bez kresťanského príbehu v pozadí. Postavili ho v roku 2008 pri „znovu narodení“ samostatnej Kosovskej republiky a každé výročie ho tematicky premaľujú.

Hlavným cieľom mojich ciest bolo však Albánsko. Krajina, o ktorej, keď sa ľudí pýtam, nevedia, kde leží. Úprimne, prvýkrát som si ani ja nebola istá, že s ňou zdieľame ten istý kontinent. Vlakmi sa tam nedostanete a anglicky ani nemecky sa tam veľmi nedohovoríte. Pre priblíženie, býva v nej iba okolo 3 miliónov ľudí, sú v našej časovej zóne, ale ešte nepatria do EÚ. Skoro 60 % populácie sa hlási k islamu, ale ženu so šatkou na hlave som za celý čas videla len jednu, okrem starých žien na dedinách, ktoré ich nosia z iného dôvodu. Prakticky nič iné nepripomína prevahu islamu okrem mešít na každom kroku a spevu ich duchovných znejúceho z vežičiek 5-krát denne. Podľa Wikipedie sa ku kresťanstvu hlási 17% občanov a ja som mala tú milosť ich aj zažiť, s čím som naozaj ani vo sne v Albánsku nerátala.

Pri rozprávaní o pozvaní na kresťanský krst dospelého človeka v moslimskej krajine sa moje srdce naplnilo nadšením a zvedavosťou.

Bola som tam navštíviť spolužiačku. Ersi je Albánka, počas školského roka je v Bratislave a už pred tromi rokmi vravela, keď sme sa rozprávali o Bohu, že je nepraktizujúca, ale moslimka. A keďže som bola na návšteve moslimskej rodiny, bez akýchkoľvek kresťanských príbuzných, nedovolila som si ani dúfať, že ma ONI zoberú, a to dokonca medzi LETNIČNÝCH kresťanov. Ja som to nesilila, nehľadala, ale Boh je veľký, vie, čo je pre nás dobré a vie to poskytnúť aj zo zdrojov, o ktorých by sme to nikdy nepredpokladali.

Po týždni strávenom v menších mestách sme odcestovali do hlavného mesta – Tirany, kde sme bývali v byte u jej brata Erjona a sestry Ardity, ktorí tam študujú. Keď sme začali plánovať, čo všetko treba v Tirane a jej okolí vidieť, Ardita sa ma začala vypytovať, čo robíme na bohoslužbách, lebo vedela, že som kresťanka. Nakoniec sa ma opýtala, aký typ kresťanky som. Keď sa dozvedela, že som letničná, povedala mi o jej letničnej kamarátke zo školy. To som jej až nechcela veriť, možno si v angličtine pomýlila pojmy. Kamarátka Arditu pozvala na jej krst, ktorý mal byť najbližšiu nedeľu, lenže Ardita to kvôli návšteve zo Slovenska odmietla. Ona však v túžbe dostať Arditu do cirkvi prizvala aj nás. Pri rozprávaní o pozvaní na kresťanský krst dospelého človeka v moslimskej krajine sa moje srdce naplnilo nadšením a zvedavosťou. Obetovala som jeden z dvoch oddychových dní, ktoré sme mali naplánované, aby sme išli k moru. Išla som miesto toho k Bohu a oplatilo sa.

Krst bol plánovaný na štvrtú poobede, ale keďže je čas na Balkáne dosť abstraktný pojem, nakoniec sme išli na piatu. Vonku pred zborovou budovou majú postavené baptistérium, ktoré bežne slúži ako fontána. Krst asi 15 ľudí už bol v plnom prúde. Krsty mávajú iba raz ročne, ale vďaka Bohu aj za to. Okolo bazénika stála kopa nadšených rodinných príslušníkov a známych. Bola to pre všetkých radostná udalosť. Po krste sme sa s ňou všetci fotili a kým sa išla preobliecť, bola som si obzrieť ich starú zborovú budovu. Bol to rodinný dom, v ktorom teraz majú kancelárie. Nová miestnosť je vo vedľajšej, špeciálne na to postavenej budove. Pýtala som sa, kedy majú bohoslužby a dozvedela som sa, že vraj o hodinu. Veľmi som sa potešila, že som nič nepremeškala a aj keď moji moslimskí domáci nemali záujem zostať, zostala som s novými kamarátkami – sestrami. Zbor tvorí asi 300 až 350 ľudí. Chvály som niektoré poznala, niektoré nie, ale Ducha, ktorý tam bol, som poznala a to úplne stačilo. Ďalšia super vec bola, že hoci skoro nikto na albánskych uliciach nevie po anglicky, v zbore mali preklady podchytené a tak, ako v maďarskom Zbore Viery, dostala som slúchadlá a pohodlne si sadla medzi ľudí.

Kázeň ma prekvapila najviac. Je zaujímavé, že vieme o Duchu Svätom, aký je, ale keď sa prejaví v reáli, aj tak sme z toho ohúrení. Tak to bolo aj so mnou. Asi mesiac pred tým, ako som odišla do Albánska, sa ma pri čítaní Biblie dotkli verše: „Ale mám proti tebe to, že si opustil svoju prvú lásku. Pamätaj tedy, odkiaľ si vypadol, a čiň pokánie a čiň prvé skutky; ale ak nie, prídem rýchle na teba a pohnem tvoj svietnik z jeho miesta, keď neučiníš pokánia.“ (Zj 2,4-5) Znám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Bárs by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani studený ani horúci, vypľujem ťa zo svojich úst.“ (Zj 3,15-16) Tak som sa rozhodla viac sa rozhorliť. Týždeň po mojom rozhodnutí o tom kázal u nás v Bratislave Adrián Šesták a dokonca použil tie isté verše. A teraz tie isté miesta kázal v Albánsku pastor, o ktorom som nikdy predtým nepočula. A ani oni o nás, ani našich zboroch na Slovensku! Kázeň bola o vášni a zápale pre nášho Pána, vyzýval veriacich, aby dali viac času Bohu. Aby nedávali Bohu to, čo ich nič nestojí, ale zaplatili aj kvalitným časom na modlitbe a pri Písme. Uviedol príklad futbalu. Vtedy boli aktuálne MS vo futbale a v Albánsku je to obrovská vec. Každý vie, čo sa „včera“ stalo na ihrisku. Aj my sme mali vždy večer zapnutý futbal. Všade boli vyvesené z okien a na reštauráciách nemecké vlajky. Nemecko si celkovo berú ako vzor a teraz im tiež fandili. Pastor poukázal na to, koľko pozornosti venujú ľudia futbalu. Je to v ich srdci a ani to nemá nejaký dlhodobý význam. Mali by sme byť takto zapálení pre Boha. To je to, čo si vezmeme do večnosti. Tiež povzbudzoval ku kázaniu strateným, to predsa nejde oddeliť od horlivosti. Slovo bolo samo osebe povzbudivé, ale na dôležitosti mu ešte pridalo, že na to isté Duch Boží inšpiroval nedávno aj slovenských kazateľov.

Na konci bola aj Večera Pánova a páčilo sa mi, že si odlamovali z bochníka normálneho chleba. A už len treba dodať, že cirkev Reborn má zbory aj mimo Tirany, ale o čosi menšie (vraj 60-250 ľudí).

Je povzbudením, že aj v takej historicky moslimskej krajine sú takí istí kresťania ako my. Je to samozrejme len a len výsledkom práce a nespočetného množstva modlitieb, konkrétne od kresťanov z Holandska z nadácie Hope for Albania – Nádej pre Albánsko. Tak nech je to posilnením aj pre nás. Ešte nevidíme vyliateho Božieho Ducha na každé telo, tak na tom pracujme.