Nie cynizmu

„Potom odišiel odtiaľ hore do Bét-ela. A keď išiel hore cestou, vyšli malí chlapci z mesta, posmievali sa mu a povedali mu: Iď hore, plešivý! Iď hore, plešivý! A on obzrúc sa naspäť a uvidiac ich, zlorečil im v mene Hospodinovom. Nato vyšli dve medvedice z lesa a roztrhali z nich štyridsaťdva detí.“ 

(2Kr 2,23-24)

S týmto príbehom nie je ľahké vysporiadať sa. Je proti nášmu kresťanskému cíteniu, že Boží muž Elizeus zlorečil deťom, čoho výsledkom bola krutá smrť štyridsiatich dvoch z nich. Bez ohľadu na naše humanistické cítenie, tento príbeh je v Biblii a skutočne sa stal. Musí ukrývať nejaký vážny, dôležitý duchovný princíp, ktorý by sme sa mali snažiť odhaliť a pochopiť, lebo z neho vidno, že Boh evidentne hodnotí niektoré skutky inak ako my.

Cynické deti

Z bežne dostupných prekladov Biblie nám vyvstáva, že išlo o malé deti, ktoré nevedia, čo robia, iba sa hrajú a pokrikujú. Pravda je však taká, že išlo o mládencov – tínedžerov (hebrejské slovo naar znamená mládenec, sluha a môže označovať osobu v tínedžerskom veku). Títo už vedia byť veľmi zlí a nebezpeční, vedia byť krutejší ako dospelí ľudia. Je všeobecne známe, že takéto gangy nedospelých ozbrojených mužov boli zapojené, napríklad, v genocíde v Kambodži za Pol Pota a aj teraz operujú ako bojové hordy v Afrike a sú nesmierne kruté. Ako je to možné? Stará prirodzenosť človeka totiž nie je dobrá. Deti voči sebe nemajú veľa súcitu a iba výchovou sa dá dosiahnuť, aby si navzájom neubližovali. Horšie je, ak výchova deti k zlým skutkom povzbudzuje a navyše za ne dostanú pochvalu a ocenenie. Ak dospelí ľudia (zvyčajne rodinní príslušníci) vychovávajú deti k nenávisti voči niekomu a povzbudzujú ich k zlu, výsledok je presne taký, ako vidíme v našom príbehu – tínedžeri sa posmievajú a útočia. Po príklad nemusíme chodiť ďaleko – celý svet je oboznámený s výčinmi dospievajúcej mládeže v Izraeli, kde mladí muži, do ktorých je odmala vtĺkaná nenávisť voči Židom, hádžu kamene, a tak, ako sme boli svedkami pri poslednej „nožovej intifáde“, sú zdatní aj v tom, aby do človeka bodli ostrým predmetom a ušli. Ak neujdú a sú potrestaní, stávajú sa vo svojej komunite oslavovanými „martýrmi“. To však dospelí vyrobili videá s inštruktážou, ako najúčinnejšie pichnúť človeka a zmiznúť, a potom celý svet žasne, že títo „teroristi“ majú 14-15 rokov.

Vráťme sa k Elizeovi. Všetci museli vedieť o tom, že je to Boží muž, skrze ktorého Boh spôsobil v Jerichu zázrak, ktorý zmenil celú krajinu zo zlej na úrodnú – na takú, v ktorej sa dalo bývať. Posmech tínedžerov nebol kvôli tomu, že Elizeus bol plešatý, ale kvôli tomu, že bol Božím služobníkom. Za povšimnutie stojí aj fakt, že išiel do Bét-ela – čo znamená Boží dom. Toto zjavenie dáva príbehu ďalšiu rovinu, a to, že mládenci sa postavili proti niekomu, kto išiel hľadať Pána, kto sa chcel stretnúť so Všemohúcim. Je veľmi zlé, keď sú deti huckané proti Bohu, lebo sa nakoniec s veľkým hnevom postavia proti tým, ktorí sa rozhodli Boha hľadať (ísť do Bét-ela). Často sa stane, že sa postavia proti vlastným rodičom. Ak dieťa stále počúva negatívne reči o Bohu a o cirkvi, jeho srdce zatvrdne, stane sa cynickým a posmievačným voči tým, ktorí chcú hľadať Pána. Preto si rodičia musia dávať pozor, ako doma hovoria o Bohu a o cirkvi a pod aký vplyv sa deti dostávajú, či nie sú huckané proti cirkvi, keď sa stretávajú s ľuďmi, či už sú to rodinní príslušníci alebo ich rovesníci. Prostredníctvom médií a sociálnych sietí prichádzajú vplyvy do životov mladých ľudí cez vzory, ktoré predstavujú síce zaujímaví, schopní a pekní ľudia, ale žijú bezbožným životom, ku ktorému povzbudzujú iných. Preto je výchova detí mimoriadne dôležitá, treba do nich cielene vložiť lásku k Bohu, k cirkvi a k dobrým skutkom. Čo je dobré a čo zlé, ktorý človek je dobrý a ktorý zlý, treba rozlišovať podľa Božieho slova, a nie podľa sympatií, demagógií a mediálnej manipulácie.

Cynickí dospelí

Cynické a zlé srdce sa môže vyformovať aj v dospelom veku – človek sa môže v priebehu životnej púte skaziť a z celkom dobrého človeka sa nebadane stáva zatrpknutý kritik, ktorého srdce sa zatemňuje a stáva sa zlým – najprv vo vnútri, potom svojím výzorom a napokon aj svojimi skutkami. Tento proces môže prebehnúť aj u veriacich ľudí. Môže sa stať, že človek, ktorý bol plný viery, nádeje, optimizmu a radosti, vplyvom rôznych okolností vychladne, stane sa meravým, prestane chodiť vierou, prestane chodiť duchom, prestane chodiť v láske, a tak ako nerozumní mládenci pri Jerichu, postaví sa do cesty tým, ktorí sú nadšení, žijú vierou, chcú hľadať Pána, chcú ísť do Bét-ela. V 6. kapitole 2. Kráľovskej knihy je jedna postava, ktorá je známa z kázní ako cynické knieža. Opäť tu vystupuje Elizeus v čase, keď je Samária obkľúčená a nastal taký veľký hladomor, že ženy zjedli vlastné dieťa. Všetci obyvatelia obkľúčeného mesta si zúfali, no Elizeus so svojimi učeníkmi pokojne sedel a čakal na Pána. V tejto vypätej situácii prorokoval: „Počujte slovo Hospodinovo! Takto hovorí Hospodin: Zajtra o tomto čase bude sat bielej múky jemnej za šekel a dva saty jačmeňa za šekel v bráne mesta Samárie.“ (2Kr 7,1) Elizeus oznamuje, že je koniec hladu a prichádza potrava vo veľkom množstve, a to rýchlo – do druhého dňa. Každý veriaci vyznáva, že Boh je všemohúci a že kedykoľvek môže urobiť zázrak, no v praxi veria iba niektorí a často sa ukáže, že niektorí ľudia síce veria v Boha, ale vôbec neveria, že by mohol zasiahnuť, pomôcť, že by mohol zmeniť situáciu, tobôž urobiť zázrak. Pozorne si prečítajme výrok jedného z prítomných kniežat: „Na to odpovedalo knieža, na ktorého ruku sa opieral kráľ, mužovi Božiemu a rieklo: „Hľa, keby Hospodin učinil hoc aj prieduchy na nebi, či by to bolo možné? Ale on (Elizeus) riekol: Hľa, uvidíš to na svoje oči, ale nebudeš z toho jesť.“ (2Kr 7,2) Knieža nepovedalo, že neverí v Boha, ale že Boh nič neurobí, je to nemožné, a nech Eli­zeus neohlupuje ľudí. Znovu vidíme, že niekto chcel ísť do Bét-ela získať Božie požehnanie a niekto iný sa mu postavil do cesty a začal zasievať pochybnosti. Prichádza súd podobný medvediciam – knieža je ušliapané: „A tak sa mu aj stalo, lebo ho zašliapal ľud v bráne, aj zomrel.“ (2Kr 7,20) Kto ho ušliapal? Ľudia, ktorí si bežali zobrať jedlo – požehnanie. Keď sa kresťan stane cynikom, jeho život sa stane neutešeným, smutným – nie je schopný v srdci veriť, preto ho každé požehnanie obchádza a vo vnútri je trhaný, trápený a sužovaný silami, ako sú nenávisť, hnev, horkosť, závisť a prianie zlého. Ľudia, ktorí ďalej napredujú vierou, sa preňho stávajú problémom a on má pocit, že je nimi pošliapavaný. Na sociálnych sieťach sa stretávame s takýmito kniežatami, ktoré sa úplne proti logike a zdravému rozu­mu stavajú proti Pánovmu požehnaniu. Kritizujú duchovné dary, jazyky, uzdravovanie, finančné požehnanie, rast cirkvi – všetko. Keď budete pískať, nebudú tancovať, keď budete smútiť, nebudú plakať. Z takýchto ľudí si netreba nič robiť, treba podobne ako ľud v Samárii utekať za požehnaním aj bez ich súhlasu. Ponaučenie? Ak si veriaci, nikdy nedovoľ, aby tvoje srdce stvrdlo, nikdy sa nestaň cynikom, povzbuď sa k nádeji, obnov sa v radosti a ďalej choď vierou. „Prebuď sa, prebuď, odej sa svojou silou, Sione! Obleč si svoje zdobné rúcho, Jeruzaleme, to sväté mesto, lebo už nepríde viacej na teba neobrezaný a nečistý! Otras sa z prachu, povstaň, posaď sa, Jeruzaleme! Rozviaž si povrazy svojej šije a zahoď, zajatá dcéra Siona!“ (Iz 52,1-2)

Proces

Veriaci sa nestane cynikom zo dňa na deň – ide o proces. Zvyčajne po obrátení je aj ťažká povaha dotknutá Božou láskou, stáva sa milším, radostnejším človekom v dôsledku toho, že v jeho srdci začal prúdiť Boží život. Vtedy funguje aj viera, veď každý z nás má skúsenosť, že modlitby a prosby novoobrátených kresťanov, v ktorých je čerstvosť, Boh ľahšie vypočúva. Na ceste viery je však potrebné vytrvať, aj keď život prináša rôzne búrky a nepríjemné situácie. Vychádzajme z toho, že v Pánovi je možné vždy sa obnoviť. Kresťan nie je ako neveriaci, ktorý je na ceste životom odkázaný iba na prirodzené zdroje, vychádzajme z toho, že Boh je dostatočne mocný celý život nás napĺňať Svätým Duchom a láskou, v dôsledku čoho môžeme poraziť materializmus, negativizmus a cynizmus. Posledné návštevy služobníkov zo zahraničia nám boli dobrým príkladom života viery – sú plní optimizmu, radosti a viery – a nie je to iba tým, že prichádzajú z vyspelejších krajín, kde sa ľahšie žije.

Vynikajúcou pomocou pre obnovu duchovného stavu sú chvály. Ďakovanie, vďačnosť a dobrorečenie z človeka vyplavujú každý nevďak, bolesť a frustráciu. Samozrejme, že treba dobrorečiť Pánovi aj osobne, ale chvály v zhromaždení svätých sú naozaj veľkým požehnaním. „Hallelujah! Spievajte Hospodinovi novú pieseň, jeho chválu v zhromaždení svätých!“ (Ž 149,1) Preto využi každé zhromaždenie a spolu s ostatnými svätými spievaj oduševnene, lebo Boh je hoden chvály. Je smutné, že niektorí ľudia sa dajú strhnúť hnutiami, ktoré považujú spoločné bohoslužby a chvály za nepotrebné. Ústa sú celkovo dôležitým nástrojom obnovy. Keď nimi dobrorečíme Pánovi, dávajme si pozor, aby sme nezlorečili svojmu blížnemu, bratovi a sebe. Držme dobré vyznania vo svojich ústach, hovorme slová nádeje a viery. Taktiež sa musíme vyrovnať so sklamaním. Veľké sklamanie prežil Dávid po prvom nepodarenom pokuse previezť truhlu zmluvy do Jeruzalema. Čítame, že Dávid sa veľmi nahneval, veď chcel pre Boha to najlepšie, ale slávnostné prevezenie skončilo katastrofou. Po čase sa upokojil, preskúmal Písma a zistil, že pri prevoze truhly urobil chybu – čiže nie Boh bol na vine. Musíme sa pevne držať faktu, že Boh nie je na vine nikdy a chybu treba vždy hľadať tu na zemi. Odpustenie je samotným základom kresťanstva. Život v neodpustení vedie k cynizmu, odpustenie, naopak, umožňuje ľahký životný pocit, radosť, vieru a napredovanie.

Záver

Drahého čitateľa chcem postaviť pred otázku: „Miluješ Boha, si v prvej láske, si plný nádeje, optimizmu, viery, s dobrým očakávaním toho, čo príde, alebo na tvoje srdce nasadal prach, životné rany zjazvili tvoje srdce a zostala tam horkosť, sklamanie a cynizmus?“ Dobrou správou pre každého je, že v Pánovi je možné sa obnoviť. Vyhoďme cynizmus z cirkvi.