Nie je lepší život ako byť s Ježišom

Svedectvo rodiny Majstrákovcov

Anička

Vyrastala som v dedine, v ktorej prevažovalo evanjelické náboženstvo. Už v detskom veku ma moja kamarátka pozvala na detskú besiedku. Odmietla som, pretože besiedka bývala v nedeľu doobeda, práve keď v telke bežali rozprávky. Neskôr som sa prostredníctvom kamarátskych vzťahov dostala na evanjelickú mládež a v skorom tínedžerskom veku sa jedenkrát modlila modlitbu spasenia (bolo to na mládežníckej stanovačke). Urobila som tento krok skôr rozumovo, úprimne, no moje srdce pri tom nebolo celé. Ďalej som však bola pod vplyvom Božieho slova (v kostole kázal znovuzrodený farár) a už vtedy sa ma to dotýkalo. Pamätám sa, ako jedného dňa kázal na tému: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva nebeského.“ S napätím som očakávala výklad, pretože som tomu veľmi chcela porozumieť. Nestalo sa. Až neskôr na mládežníckej chate, spievali sme práve kresťanské piesne, čo bola vždy moja obľúbená činnosť, sa ma Boh veľmi silno dotkol. Veľmi som vtedy plakala a uvedomovala si, čo vlastne spievam, že Ježiš zomrel aj za mňa. Odvtedy som mala pocit, akoby mi padol závoj z očí, videla som veci úplne inak. Po spomínanej mládežníckej akcii Duch Svätý pracoval na celej mládeži a dá sa povedať, že tam bolo také malé prebudenie, ale zato veľmi intenzívne. Boli sme takí hladní po Bohu, že sme sa stretávali trikrát za deň (boli prázdniny), modlili sa, chválili Boha, hovorili si navzájom svedectvá, ktoré sme zažili. Medzi týmito stretnutiami som sa tešila na osobný čas s Bohom, na čítanie Biblie. Bol to pre mňa a určite aj pre ostatných mládežníkov úžasný čas, keď k nám Boh cez svoje Slovo veľmi hovoril a dával odpovede na otázky. Predtým som občas rozmýšľala nad tým, že život človeka nemôže len tak skončiť do prázdnoty, že telo síce zomrie, ale čo bude s dušou, ??? tá predsa len tak neskončí… Bola som nadšená, že Boh má pripravený jasný plán pre náš život, všetko do seba zapadá a dáva zmysel.

Počas tohto obdobia som mala vzťah s jedným „neveriacim“ chlapcom. Tušila som, že to asi nie je správne, ale nemala som dosť síl na to, aby som sa s ním rozišla. No po spomínanej skúsenosti to pre mňa zrazu vôbec nebol problém. Moje srdce bolo pri Bohu a svet pre mňa dostal úplne iné farby. Až keď sme sa rozišli a Boh dal do poriadku naše životy, nastal čas, aby ich opäť spojil, no tentoraz na úplne inom základe. Miro sa stal mojím manželom, Boh nás ďalej viedol do živej cirkvi, požehnal nám veľmi dobré manželstvo, dvoch skvelých synov, nový dom a veeeeeeeľmi veľa dobrých vecí. Začala som slúžiť v chválach, kde som dodnes. Táto služba pre mňa vždy bola a stále je veľkým požehnaním. Zažila som, samozrejme, aj ťažšie chvíle, keď sa mi po namáhavej práci rozpadol tím ako domček z kariet. No súčasný tím, v ktorom sú aj moji dvaja synovia, je pre mňa ovocím, pre ktoré sa to oplatilo prejsť. Sú to ľudia, ktorých si veľmi vážim, ktorí horia pre Pána, milujú Ho a je to na nich vidieť. Boh tiež veľmi zmenil postoje našej širšej rodiny a okolia voči nám. Z nepriateľsky naladených sa stali tí, ktorí počúvajú… Som Bohu veľmi vďačná za manžela, za rodinu, zbor, službu, cirkev a množstvo ďalších benefitov, ktoré nám dal (nezmestili by sa na tieto stránky). Uvedomujem si, že nie je lepší život ako byť s Ním.

Miro

Narodil som sa v evanjelickej rodine a odmalička som bol ovplyvňovaný Božím slovom, hlavne od mojej starej mamy, ktorá chodila pravidelne do kostola a čítala Bibliu. Pretože v tom čase u nás v dedine ešte nebola škôlka, celé predškolské obdobie som trávil so starými rodičmi, s ktorými som mal veľmi dobrý vzťah. Po nástupe do školy som začal navštevovať nedeľnú besiedku, kde som rád počúval najmä príbehy Starého a Nového zákona. V trinástich rokoch som bol konfirmovaný a hoci ma to veľmi nezasiahlo, ešte asi rok som chodil na mládež. Trvalo to do ukončenia základnej školy. Na strednej škole som prišiel na internát a postupne som strácal kontakt so Slovom Božím a viac sa nechával ovplyvňovať svetom. Diskotéky, zábavy, dievčatá, trochu alkohol a cigarety, môj život nešiel správnym smerom, aj keď som si to nechcel pripustiť, myslel som si, že mám všetko pod kontrolou. Postupne sa do môjho života dostávalo viac hriechu. Asi päť rokov som bol len príležitostný fajčiar a zrazu som bez cigarety nevedel vydržať. Občas mi napadla myšlienka, ako to bude, keď zomriem. Veril som, že je nebo a peklo a že do neba sa hriešnik nedostane. Dostal som sa ku knihe Život po živote, kde jeden lekár opisoval zážitky ľudí, ktorí prežili klinickú smrť. Jeden z nich sa dostal pred Boha a v okamihu mu bol ukázaný celý jeho život, dobré aj zlé veci, úplne všetko, nič sa nedalo skryť. Mal pocit, akoby bol nahý. Pomyslel som si, že ak je to pravda, tak raz tam budem stáť aj ja a čo si počnem? Vedel som, že v mojom živote sú veci, ktoré sa pred Bohom nedajú obhájiť. Všimol som si, že ani počas ľudského života to nie je vždy ideálne, rôzne nešťastia, tragédie, traumy, katastrofy. Aký zmysel má, že človek sa iba snaží a nakoniec do jeho života prídu také veci. Dá sa tomu nejako vyhnúť? Práve som začal chodiť s dievčaťom, ktoré bolo úplne iné ako tie, ktoré som dovtedy poznal. Vedel som, že s ňou si viem predstaviť svoju budúcnosť – rodinu. Chodila na evanjelickú mládež a cez jedny letné prázdniny sa zúčastnila mládežníckej chaty. Pri našom stretnutí po návrate z chaty som vedel, že sa niečo stalo. Nechápal som čo, ale videl som zmenu. Opýtal som sa, čo sa deje, a ona začala rozprávať o tom, ako sa ich tam Boh mocne dotkol, ako počula „Jeho hlas“. Bol to pre mňa šok. Nechápal som a zároveň vedel, že neklame. „Boh je tak blízko, že Ho môžeme počuť.“ Hovorila, že Boh je dobrý, že mi môže odpustiť každý hriech, že má o mňa záujem, ale zodpovednosť, ako sa rozhodnem, je iba na mne. Potom povedala, že nemôžu dvaja chodiť spolu, keď jeden patrí Bohu a druhý nie. Priznám sa, že toto som niesol ťažko a potvrdilo sa mi, že bez Boha človek nemá žiadnu istotu. Ako som nad tým uvažoval, uvedomil som si, že život bez Boha nemá žiadny zmysel. A tak som sa jeden večer vo svojej izbe, keď som bol sám, rozhodol, že nebudem žiť, ako chcem ja, ale ako chce On. Začal som čítať Bibliu a postupne chodiť na mládež. Vzťah s Aničkou som ukončil, lebo aj ja som začal vnímať, že to tak Boh chce. Pomyslel som si, že Boh vie, čo bude o rok, o päť rokov a možno to nie je dobrá partnerka pre mňa. Sústredil som sa na hľadanie Boha a na službu Jemu a bol som si istý, že On mi pošle tú pravú. Asi o mesiac som sa na jednej kresťanskej konferencii modlil modlitbu spasenia a prijal Ježiša ako svojho Spasiteľa a Pána. Po asi dvoch mesiacoch Pán naše cesty opäť spojil, ale náš vzťah bol už na úplne inej úrovni. Po roku sme sa vzali. S odstupom času som pochopil, že to bola skúška, či som ochotný dať svojho „Izáka“ na oltár ako obeť Bohu. On chce byť vždy na prvom mieste a s nikým sa oň nebude deliť. Som veľmi vďačný Bohu za celú moju rodinu – moju manželku, ktorú milujem už 23 rokov, za krásne manželstvo, za našich synov Šimona a Matúša, ktorí obidvaja odovzdali svoje životy Bohu, slúžia Mu a tiež za moju službu v detskom klube.

Matúš

Keďže som vyrástol v kresťanskej rodine, Boha som poznával už odmalička. Nikdy som nepremýšľal nad tým, či Boh vôbec existuje, alebo nie. Jednoducho som vedel, že Boh je, je dobrý a všetky veci spojené s Bohom a navštevovaním cirkvi sú správne. Na­priek tomu som mal v kresťanskom živote okrem lepších období aj tie slabšie. Viackrát som sa pristihol pri tom, že nedeľňajšie bohoslužby či modlenie sa sú pre mňa len nejakou rutinou a nedával som Bohu taký priestor, ako by si zaslúžil. Až keď som mal jedenásť či dvanásť rokov, uvedomil som si, že Boh je naozaj najdôležitejší v mojom živote a začal som vzťah s Ním brať vážnejšie. Intenzívnejšie prežívanie bohoslužieb, modlitieb a ostatných vecí sa onedlho prejavilo na mojom živote. Niekoľkokrát som bol uzdravený z chorôb, oveľa viac som sa tešil na bohoslužby a celkovo som si začal viac užívať život s Bohom. Nejaký čas nato som sa dal pokrstiť a teraz som nesmierne vďačný Bohu za svoju rodinu, pretože je veľká výhoda narodiť sa znovuzrodeným rodičom, ktorí majú Boha na prvom mieste.