Nová zmluva je lepšia

„A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu, na slávu ako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy. (…) Lebo zákon je daný skrze Mojžiša; milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“

(Jn 1,14;17)

Uzavretie zmluvy

Po vyjdení z Egypta Boh uzavrel s potomkami Abraháma, Izáka a Jákoba, ktorí sa v Egypte rozrástli v početný národ, zmluvu. Bolo to veľmi dramatické. Nad Horébom, čo je jedna hora Sinajského pohoria, došlo k mocnej Božej epifánii. Boh sa začal na tomto mieste prejavovať, vrchol hory zahalil dym, všetko sa triaslo, a celý výjav sprevádzal silný zvuk trúby. Nečudo, že sa všetok ľud bál. Nechceli sa k vrchu ani priblížiť, aby nezomreli a ako svojho zástupcu vyslali Mojžiša priamo do prítomnosti živého Boha. Na vrchu odovzdal Všemohúci Mojžišovi dosky zákona (desať slov alebo Desatoro) a hneď mu dával aj ďalšie inštrukcie a nariadenia, ktoré sú obsahom zmluvy uzavretej medzi Bohom a izraelským národom. (My kresťania ju zvykneme nazývať Stará zmluva.)

Obsah Starej zmluvy

Táto zmluva sa obvykle delí na tri časti. Hovoríme o zákone morálno-duchovnom, občianskom a ceremoniálnom. Dnes krátko zmienime prikázania, ktoré sa týkajú morálno-duchovného a obradného zákona, občianskym sa nebudeme zaoberať vôbec.

Srdcom zákona je tzv. Desatoro a každý veriaci by s ním mal byť oboznámený a rozmýšľať o tom, aká je jeho funkcia. Porozumenie celej otázke zákona nie je ľahké, ale bez tohto porozumenia nevieme uchopiť ani veľkosť Zmluvy Novej, ktorá je v krvi Kristovej. Na doskách zákona sa ľudia prvý raz oboznámili s Božím názorom, alebo ak chcete, s Božími parametrami alebo požiadavkami na správanie ľudí voči Bohu, aj k sebe navzájom. Samozrejme, že už pred existenciou kamenných dosiek platilo všetko, čo bolo na nich napísané, len sa to nepočítalo. Boží názor na klamstvo, krádež, smilstvo a iné je ten istý od raja až doteraz. Všetky prikázania, ktoré nám Boh dal, sú logické a každý rozumný človek s nimi môže súhlasiť. Jediným z orieškov z dosiek je deň odpočinku – sobota, ku ktorému sa vrátime neskôr. Skúsme vymenovať prikázania zákona, samozrejme, v stručnom znení, v plnom znení ich nájdete v 2Moj 20.

Prvé: Je len jediný Boh (nie je možné k nemu žiadneho pridať). Nielenže toto prikázanie je pravdivé, ale je aj veľmi múdre. Keby bolo Bohov viac, museli by mať rozličné charakterové črty a už by neboli dokonalí. Pre to, aby všetko malo zmysel, je nevyhnutné veriť v Boha jedného a jediného, lebo iba ten môže spĺňať požiadavky na dokonalosť

Druhé: Neučiníš si modly. Upozorňujem, že toto prikázanie bolo prekročené ako prvé, keď Izrael vyrobil zlaté teľa. Dodnes je najväčším problémom, lebo Biblia odhaľuje, že máme k modlám neodolateľný ťah – afinitu. „Viete, že keď ste boli pohanmi, chodili ste k nemým modlám, ako ste kedy boli vedení.“ (1Kor 12,2)

Modla je čokoľvek materiálne (nezáleží na tom, či je to zo sadry alebo zo zlata) sformované aj nesformované (socha alebo meteorit) a človek od toho očakáva sprostredkovanie Božej milosti. Boh ako duchovná bytosť je nezobraziteľný a na získanie správneho obrazu o Ňom a na získanie Božej milosti nám musí stačiť Božie slovo, Svätý Duch a viera.

Ježiš Kristus v plnej miere vyhovel požiadavkám zákona morálneho, nikdy neprestúpil žiadne prikázanie, nikdy nezhrešil, preto sa v Jeho osobe mohla naplniť aj požiadavka milosti.

Tretie: Meno. V ľudskom jazyku je niečo, čo ho núti rúhať sa Bohu, slová ako Boh alebo Ježiš sa celkom bežne používajú ako citoslovce. Ne­znovuzrodený človek nevie tieto rúhania dať preč zo svojho jazyka. Naproti tomu bohabojný človek vyberie z bežnej hovorovej reči hovorenie o Bohu, lebo Boh je pre neho realita a má voči nemu rešpekt. Dve mená, ktoré odovzdal Boh kresťanom, sú Otec a Pán Ježiš.

Štvrté: Sobota. – Neskôr.

Piate: Cti otca svojho a svoju mať, aby si žil dlho a dobre ti bolo na zemi. Zrozumiteľné prikázanie a treba ho dodržiavať.

Šieste: Nezabiješ. Niekedy sa čitatelia Starého zákona čudujú v súvislosti s týmto prikázaním, koľko v Starom zákone vytieklo krvi. Primárnym cieľom tohto prikázania je ochrana života. Už od Noacha platí: Kto by vylial krv človeka, toho krv bude vyliata. Práve tak, ako realita trestu drží na uzde vrahov a násilníkov, často mier a sloboda sú výsledkom víťaznej bitky. S touto optikou treba čítať Starý zákon, lebo prakticky všetci Boží muži vyliali krv, ale niektorí tak urobili spravodlivo, a iní ako svojvoľníci a násilníci. A už vôbec sa toto prikázanie nevzťahuje na zabitie zvierat. Bi a jedz!

Siedme: Nepokradneš. – Zrozumiteľné.

Ôsme: Nezosmilníš. Vyššie sme konštatovali, že Boží morálny zákon sa nemení. Nezosmilníš platilo vždy, ale nikdy nebolo tak aktuálne ako dnes, respektíve nikdy nerobilo kresťanom také problémy. Mnohí by aj nasledovali Pána, lebo súhlasia s tým, že človek má byť dobrý, nemá klamať, robiť násilie alebo kradnúť, ale v súvislosti s týmto prikázaním si ľudia pýtajú výnimku. Nie je, treba vydržať až do konca.

Deviate: Nevydáš krivého svedectva. Nejde tu iba o klamstvo ohľadom blížneho, ale niekedy môžeme druhým ublížiť tým, že budeme hovoriť také informácie, ktoré nie sú priamo klamstvom, ale zhoršujeme tým povesť dotyčného a staviame ho do horšieho svetla.

Desiate: Nepožiadaš domu, manželky, sluhu... Upozorňujem, že tu ide celkom jednoznačne o prikázanie jedno, nie dve. Žiadostivosť je túžba po niečom, čo mi Boh nedáva, ale ja si to chcem zobrať do svojho vlastníctva. Človek, ktorý došiel k požehnaniu tak, že siahol na požehnanie iného človeka, je v rozpore s týmto prikázaním. Uspokojme sa s tým, čo nám dáva Pán a učme sa žiť tak, aby tieto požehnania mohol rozmnožiť, a to legálne. Toto požehnanie je spojené s radosťou.

Ceremoniálny zákon
(bohoslužobný poriadok)

Spolu s kamennými doskami Boh začal dávať inštrukcie bohoslužobného poriadku v stánku stretávania. Prečo? Po prvé, bolo jasné, že Izraelci nebudú schopní morálnemu zákonu vyhovieť a bohoslužba, pri ktorej boli donášané krvavé obete za hriechy, vedela sprostredkovať milosť a odpustenie hriechov. Presnejšie povedané, odsúvala rok po roku definitívne riešenie hriechu až do obeti Pána Ježiša Krista. Po druhé, stánok mal byť vybudovaný na to, aby mohla nad truhlou zmluvy prebývať Božia sláva – Šekina. Tretím dôvodom bohoslužby bolo požehnanie. Kňaz, ktorý sa vrátil zo svätyne z Božej prítomnosti, požehnal ľud.

Aby bola bohoslužba prijatá, museli byť splnené tri podmienky. Po prvé, museli byť prítomné obete, bez zástupnej obete nie je možné priblížiť sa k Bohu. Po druhé, obete nemohol prinášať hoci­kto, ale ľudia k tomu vyvolení, so zodpovedajúcim rodokmeňom, ktorý siahal až k Áronovi. Po tretie, obetovať bolo možné presne určeným spôsobom, na presne určenom mieste. Do doby zákona patriarchovia obetovali na oltároch, ktoré stavali na rôznych miestach v kanaánskej zemi. Po zriadení stánku už to možné nebolo. To, že sa zo Samuelových kníh dozvedáme, že sa obetovalo mimo stánku, hovorí o úpadku bohoslužby, ktorá vtedy prebiehala v Síle.

Tento bohoslužobný poriadok bol iba predobrazom milosti, ktorá sa mala zjaviť v osobe Mesiáša Ježiša Krista Nazaretského. „A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu, na slávu ako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy. (…) Lebo zákon je daný skrze Mojžiša; milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“ (Jn 1,14;17) Ježiš bol zároveň obeťou, veľkňazom aj chrámom. „A Ježiš odpovedal a riekol im: Zborte tento chrám, a vo troch dňoch ho postavím.“(Jn 2,19)

Ježiš Kristus v plnej miere vyhovel požiadavkám zákona morálneho, nikdy neprestúpil žiadne prikázanie, nikdy nezhrešil, preto sa v Jeho osobe mohla naplniť aj požiadavka milosti. To mal Pán na mysli, keď povedal, neprišiel som zákon zrušiť, ale naplniť.

Potreba Novej zmluvy

Zákon je dobrý, zákon nemôže byť zlý, lebo prišiel od Boha. Veriaci žijúci pod milosťou majú niekedy tendenciu zákonom pohŕdať. Nie je to správne: „... Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný pod hriech.“(Rim 7,14) Takže, stále dochádza k tomu, že človek ako hlinená nádoba narazí na kamenné dosky zákona, prikázanie ho obviní, usvedčí a odsúdi na smrť. Tento konflikt nie je možné vyriešiť tým, že sa zákon zmení, lebo je dokonalý. To, čo bolo treba zmeniť, je ľudské srdce. História Izraela, ktorý žil pod zákonom, jasne hovorí o tom, že pod zákonom žiť nevedeli, hoci sa o to mnohí snažili. Panovníci, ktorí sa celou silou snažili o obnovu Izraela, zvyčajne pozdvihli národ na úroveň nižšiu, ako bola na začiatku. Vidíme vždy pád. Od poriadku, ktorý zaviedol Mojžiš, až po hanebnú zvrátenosť Benjamíncov, od skvelého kráľa Dávida, po modlára Manassesa. Nová zmluva je založená na zmene srdca. „Lebo toto je zmluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútorností a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.“ (Jer 31,33) Ako dôjde k zmene srdca? Tým, že sa slovo Božie, evanjelium o Ježišovi Kristovi, dotkne srdca človeka a človek sa podriadi Ježišovi ako Pánovi a dovolí Mu, aby vykonal v jeho srdci potrebné zmeny. Tento proces sa volá znovuzrodenie a každý, kto ho prežil, veľmi dobre vie, že v jeho srdci došlo k zmenám.

Sobota

Zrejme nemáme problém stotožniť sa s prikázaniami z kamenných dosiek rad za radom, čo však so sobotou. Vždy, keď niekto vyučuje o zákone, čakám, ako sa vysporiada práve s týmto prikázaním, alebo inak: Chce Boh, aby sme dodržiavali (svätili) jeden deň v týždni tak, ako je to predpísané v Mojžišovskom zákone? Som presvedčený, že nie. Ako to je možné. Na jednej strane tvrdíme, že sa treba prikázaniam podriadiť a na strane druhej o štvrtom prikázaní hovoríme niečo iné. Odpoveď nájdeme v liste Židom v 4. kap. verše 4,5,7,8: „Lebo o siedmom dni povedal kdesi takto: A Boh odpočinul siedmeho dňa od všetkých svojich diel. A tuto zase: Nevojdú do môjho odpočinku! (…) zase určuje akýsi deň: Dnes, hovoriac v Dávidovi po toľkom čase, ako je povedané: Dnes, keby ste počuli jeho hlas, nezatvrdzujte svojich sŕdc! Lebo keby ich bol Jozua uviedol do odpočinku, nehovoril by po všetkom tomto o inom dni.“ List Židom konštatuje, že snaha o dodržovanie soboty nedoniesla skutočný odpočinok, preto Boh hovorí o inom dni, ktorý odpočinok prinesie. Ktorý to je deň? Je to deň, keď sme uverili, keď sme vošli do Krista, keď sme vošli do jediného večného dňa, ktorý je v nebesiach. Podklady k tomu, že sobotu nemusíme svätiť starozákonným spôsobom, nájdeme aj na iných miestach Písma. Predovšetkým je dôležité, že veriaci zo židov, ktorí sobotu dodržiavali, apoštoli, o ktorých autorite nikto nepochybuje, sobotu pohanom nenariadili. Dobre vedeli, že by pohanov uviedli do neriešiteľných konfliktov svedomia, lebo oni sami predpisy o sobote nevedeli niesť.

List Židom konštatuje, že snaha o dodržovanie soboty nedoniesla skutočný odpočinok, preto Boh hovorí o inom dni, ktorý odpočinok prinesie.

My sme sa síce v duchu dostali do úplne inej dimenzie, ale naše telo naďalej zostáva v časopriestore. Týždenný rytmus tu je od založenia sveta a bude tu dovtedy, pokiaľ nebude nové nebo a nová zem. Preto vítame víkend. Zdá sa, že subotniky (oslava soboty prácou) nikde na svete nedoniesli očakávaný výsledok. Ťažko sa to chápe, ale zdá sa, že odpočinok v sobotu niečo prináša. Je pravda, že celý týždeň patrí Pánovi, ale v sobotu sa večnosť stretáva s časnosťou, podobne ako sa duchovná dimenzia stretáva s prirodzeným svetom v Jeruzaleme a podobne, ako sa Boh stretáva s celým ľudstvom skrze Izrael. Podobne je to aj s majetkom. Všetok tvoj majetok patrí Bohu, ale Pán sa ho dotýka skrze tú časť, ktorú si oddelil Jemu. Tak isto celý tvoj čas je pod Božou kontrolou, ale Boh sa ho dotýka cez tie chvíle, ktoré oddeľuješ pre Neho (komôrka, bohoslužba). Veľmi nerád by som vás uviedol do zmätku, preto chcem jasne povedať, že na týchto veciach nezávisí spasenie tvojej duše. O spasenie neprídeš, keď v živote neuvidíš Jeruzalem, ani keď v sobotu budeš pracovať. Spasenie je z viery v Ježiša Krista, ale som presvedčený, že sa oplatí nad týmito vecami rozmýšľať. Už aj preto, aby sme sa nenechali nachytať skupinami, ktoré kladú na židovstvo, Jeruzalem a sobotu spasiteľný význam.

Ešte dôležitý fakt ohľadom soboty. Sobota nikdy nebola ani nebude nedeľa. Nedeľa je prvý deň v týždni a má úplne iný význam ako sobota. Tvrdiť, že nedeľa nahradila sobotu, znamená chcieť prepísať alebo poopraviť kamenné dosky. Je to veľká trúfalosť.

Základný rozdiel medzi Starou a Novou zmluvou

„Nieže by sme boli dostatoční sami od seba niečo pomyslieť, ako sami zo seba, ale naša dostatočnosť je z Boha, ktorý nás aj učinil dostatočných za služobníkov novej zmluvy, nie litery, ale Ducha, lebo litera zabíja, ale Duch oživuje. A jestli služba smrti, v literách, vyrytá na kameňoch, bola slávna, takže nemohli synovia Izraelovi hľadieť do tvári Mojžišovej pre slávu jeho tvári, pominuteľnú, ako by potom nemala byť služba Ducha slávna! Lebo ak bola služba odsúdenia slávna, služba spravodlivosti je omnoho slávnejšia! Ba zrovna ani nebolo oslávené, čo bolo oslávené, v tej čiastke, v službe odsúdenia, pre zvrchovanú slávu nasledujúcej služby Ducha. Lebo ak to pominuteľné skrze slávu, tým viac to, čo trvá, v sláve. Majúc tedy takú nádej, používame veľkú smelosť, a nie ako Mojžiš, ktorý kládol zásteru na svoju tvár, aby nehľadeli synovia Izraelovi na koniec toho, čo išlo pominúť. Ale ich mysle sa zatvrdili, lebo až do dnešného dňa zostáva tá istá zástera pri čítaní starej zmluvy neodostretá, lebo sa Kristom odstraňuje. Ale až dodnes, kedykoľvek sa číta Mojžiš, leží zástera na ich srdci; ale hneď, ako by sa obrátilo k Pánovi, vôkol sa odníma zástera. A Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda. No, my všetci odostretou tvárou vzhliadajúc sa v sláve Pánovej sťa v zrkadle, meníme sa na ten istý obraz, od slávy v slávu, ako od Ducha Pánovho.“ (2Kor 3,5-18)

1.Na rozdiel od Novej, Stará zmluva sa nedotýkala srdca človeka, osobný vzťah s Bohom nielenže nebol taký ľahký, ale nebol ani dôležitý. Židov viacej zaujímalo to, čo robia oni, ako to, aký je Boh. V Novej zmluve je prvotný vzťah s osobou, skutky nasledujú.

2.Stará zmluva bola zameraná na správne dodržanie predpísaných ceremónií, Nová zmluva je zameraná na podstatu, ktorou je Božia sláva. Veď celým zmyslom existencie človeka je, aby vošiel do Božej slávy a niesol ju na sebe, keďže je stvorený na Boží obraz.

3.Stará zmluva donášala odsúdenie, Nová zmluva donáša milosť a slobodu. Iba zmluva, ktorá je v krvi Kristovej, prináša život.

Prináša mi neskonalé požehnanie, keď si uvedomím, že mám tú milosť patriť k ľudu Novej zmluvy. Na druhej strane, nemôžeme pohŕdať Zmluvou Starou. Žime rozumný, triezvy život, dávajme si pozor na zákonníctvo, ale na druhej strane si dávajme pozor, aby sme milosť nechápali nezodpovedne a slobodu nedávali za príčinu telu. „Lebo vy ste na to povolaní, bratia, aby ste boli slobodní, len nedávať tej slobody za príčinu telu, ale skrze lásku slúžte navzájom jedni druhým.“(Gal 5,13) Preto je dobre, keď sa v cirkvi prejavuje Svätý Duch, pomazanie, nadprirodzená Božia prítomnosť.

Amen.