Občianska vojna v Sýrii

SOHR – Sýrske pozorovateľské centrum pre ľudské práva so sídlom v Londýne informovalo začiatkom mája, že v 26 mesiacov trvajúcom vojnovom konflikte zahynulo viac ako 82 000 ľudí. Z tohto počtu je 47 389 civilistov, vrátane 12 916 povstaleckých bojovníkov proti vládnemu režimu, 16 729 vojakov sýrskej armády, 1 924 dezertérov sýrskej armády a viac než 12 000 príslušníkov polovojenských jednotiek, ktoré bojujú na strane vládnych síl. 4 215 obetí konfliktu zostáva neidentifikovaných. SOHR ale upozorňuje, že reálny počet obetí môže byť aj dvojnásobný vzhľadom na enormnú snahu oboch bojujúcich strán, čo sa týka zverejňovania skutočného stavu svojich obetí.

Konflikt v Sýrii začal 15. marca 2011 pokojnými demonštráciami.

SÝRIA

Ako samostatný štát vznikla Sýrska republika 17. mája 1946. Rozkladá sa na východnom pobreží Stredozemného mora. Na severe hraničí s Tureckom, na východe s Irakom, na juhu s Jordánskom, na juhozápade s Izraelom a na západe s Libanonom. Celková rozloha je približne 185 tisíc km² a počet obyvateľov cca. 22,5 milióna (údaj z r. 2012). Po osamostatnení sa spod koloniálnej nadvlády Francúzska, trvajúcej od roku 1920, došlo k mnohým politickým zmenám a pokusom o prevrat. Vojenským prevratom v roku 1963 sa dostala k moci socialistická strana BAAS. Ďalším prevratom vo vnútri strany BAAS sa v roku 1966 dostalo k moci jej ortodoxné marxistické krídlo na čele s prezidentom al-Atasim. V roku 1970 zvrhol generál sýrskeho letectva Háfiz al-Asad prezidenta al-Atasiho a sám sa stal prezidentom Sýrie. V roku 1976 sa Sýria zapojila do občianskej vojny v susednom Libanone. V roku 1982 obsadila Sýria severnú časť Libanonu. Vo vojne medzi Irakom a Iránom v rokoch 1980-88 podporovala Sýria Irán, čím si znepriatelila svojho južného suseda Jordánsko, ktoré v iracko-iránskej vojne podporuje Irak. 23. októbra 1983 stála Sýria v pozadí bombového útoku proti kasárňam americkej námornej pechoty v libanonskom Bejrúte, ktorý vykonalo libanonské hnutie Hizballáh a pri ktorom zahynulo 241 príslušníkov americkej námornej pechoty a 81 ich bolo zranených. V roku 1987 obsadila sýrska armáda libanonské hlavné mesto Bejrút. Začiatkom roku 1991 sa stala Sýria členom protiirackej koalície, v prvej vojne v Zálive, tzv. Púštnej búrke. Po takmer štvrťstoročí, 26.4.2005, sa Sýria sťahuje z územia Libanonu v reakcii na vlnu protestov, ktoré sa stali známe ako „Revolúcia cédrov“. Protesty vznikli v libanonskej verejnosti ako reakcia na pravdepodobnú účasť Sýrie na zavraždení dvojnásobného libanonského premiéra Rafíka Harírího 14. februára 2005.

OKOLNOSTI VZNIKU KONFLIKTU

Konflikt v Sýrii začal 15. marca 2011 pokojnými demonštráciami v rámci tzv. arabskej jari, rozvinul sa do celoštátneho povstania a v roku 2012 prerástol do občianskej vojny. Na začiatku požadovali demonštranti ukončenie bezmála 50 rokov trvajúcej vlády strany BAAS a rezignáciu vládnuceho prezidenta Bašara al-Asada. Ten na počiatku protestov prisľúbil reformy, no uskutočnil iba jedinú. 11. apríla 2011 zrušil výnimočný stav, ktorý bol v krajine platný od nástupu strany BAAS k moci v roku 1963. Naopak. Nariadil vládnym jednotkám tvrdo potlačiť akékoľvek protivládne demonštrácie, pričom od marca do augusta 2011 pri nich zahynulo približne 16 000 ľudí. Rada bezpečnosti OSN vydala 4. augusta 2011 vyhlásenie, ktoré toto násilie odsudzuje a vyzvala všetky zúčastnené strany, aby ukončili vzájomné boje.

ZÚČASTNENÉ STRANY

Na jednej strane stojí súčasná sýrska vláda v čele s prezidentom Bašarom al-Asadom. Tá je podporovaná straníckymi milíciami Šabíha, ktoré sú podozrievané z tých najväčších zverstiev v konflikte. Ďalej to je libanonský Hizballáh, ktorý pomáha režimu prezidenta Asada za jeho dlhoročnú podporu, ktorú mu poskytoval v jeho boji s Izraelom. Na strane druhej je to koalícia opozičných síl zastúpená tzv. Slobodnou sýrskou armádou, čo sú väčšinou prebehlíci zo sýrskej armády, resp. vládnych kruhov. Podporujú ju kurdské skupiny a skupiny bojovníkov džihádu. Tieto dve skupiny sledujú svoje vlastné ciele a ich podpora je iba dočasná. Džihádistov zastupuje organizácia Al-Nusrá, ktorá je vôbec najsilnejšou opozičnou skupinou bojovníkov proti režimu prezidenta Asada. Tvorí ju množstvo bojovníkov, ktorí majú dlhoročné skúsenosti z priamych bojov vo vojnách v Afganistane, Iraku, Alžírsku, Jemene, Bosne a Hercegovine, či v Kosove. Organizácia Al-Nusrá je podozrievaná z mnohých teroristických útokov a vojnových zločinov v sýrskom konflikte, ako mučenie a vraždenie zajatcov, znásilňovanie a náboženské prenasledovanie ich odporcov. Kurdskú menšinu v Sýrii zastupujú Strana demokratického zväzu a Kurdská národná rada. Obidvom ide najmä o posilnenie ich vplyvu na území Sýrie, kde žije kurdská národnostná menšina. Všetky tri opozičné skupiny sa skladajú z príslušníkov 38 rôznych národností! Britské ministerstvo vnútra varovalo, že v Sýrii bojujú stovky britských a iných európskych moslimov po boku organizácie Al-Nusrá, ktorá je považovaná za odnož irackej Al-Kájdy.

K najvýznamnejším zahraničným podporovateľom režimu prezidenta Asada patrí Rusko, ktoré mu predáva zbrane (vrátane protilietadlového systému S-300) a blokuje v BR OSN všetky rezolúcie namierené proti Sýrii. Ďalej sú to Irán a Irak, ktorí do Sýrie posielajú zbrane, finančnú podporu, ale aj svojich bojovníkov. Najvýznamnejší podporovatelia opozície sú Turecko, Saudská Arábia a Katar. Turecko podporuje výhradne tzv. Slobodnú sýrsku armádu. Saudská Arábia a Katar zas prerozdeľujú svoje financie rovnako medzi džihádistov i sekulárnu opozíciu. Tieto štáty dodávajú opozícii zbrane, prípadne organizujú výcvik opozičných síl na svojom vlastnom území. Motívom pomoci Turecka, Saudskej Arábie a Kataru je snaha oslabiť Irán ako jednu z dominantných mocností v regióne tým, že by opozícia porazila Iránom podporovaný režim prezidenta Asada. Pozadu však nezostávajú ani západné štáty, najmä USA, Veľká Británia a Francúzsko. V chaose, ktorý v Sýrii momentálne vládne, vyznieva presvedčenie západných krajín o tom, že prípadné zbrojné dodávky sa dostanú do rúk iba určitým skupinám opozície a nie radikálom napojeným na Al-Kájdu, dosť absurdne. Rovnako ako doposiaľ zamýšľané dodávky tzv. „nesmrtiacej pomoci“ – okuliare pre nočné videnie, zdravotnícky materiál, nepriestrelné vesty. Tieto iniciatívy trefne komentoval minister zahraničných vecí Českej republiky Karel Schwarzenberg: „Všetky kecy, že môžeme kontrolovať, komu sa dodávky zbraní v Sýrii dostanú do rúk, môžu rozprávať akurát tak mojej babičke. Zbrojný priemysel si zase zarobí!“

BOJ O DAMASK A ALEPPO

Od polovice júla 2012 prebiehala približne týždeň trvajúca bitka o sýrske hlavné mesto Damask. Spočiatku povstalci zaznamenali mnoho úspechov a dostali sa až do centra mesta. Po protiútoku vládnych vojsk však boli nútení ustúpiť. 18. júla 2012 zaútočili povstalci na Asadových najbližších spolupracovníkov. Na mieste zomrel sýrsky minister obrany Daúd Radžha, pri prevoze do nemocnice podľahol zraneniam aj jeho námestník a Asadov švagor Ásif Šaukát. Zomreli aj bývalý minister obrany Hassan Turkmání a šéf sekcie vyšetrovania sýrskej tajnej služby Házíf Machlúfa. Zranení boli aj minister vnútra Muhammad Šaar a riaditeľ sýrskej tajnej služby Hišám Bachtíjár, ktorý zraneniam 20. júla podľahol. K zodpovednosti za útok sa prihlásili dve povstalecké skupiny, islamská skupina Liwa al-Islám a Slobodná sýrska armáda. Od 25. júla 2012 prebiehali boje v najväčšom sýrskom meste Aleppo. Mesto Aleppo bolo z veľkej časti obsadené povstalcami, avšak po tom, čo sa pred nimi vládne vojská stiahli z mesta preč, sa v auguste do mesta vrátili a prevzali nad ním kontrolu. Odvtedy boje medzi povstalcami a vládnymi silami v Aleppe pokračujú.

MOŽNÉ SCENÁRE VÝVOJA

1. Víťazstvo jednej z bojujúcich strán

V prípade víťazstva sýrskej armády a udržania sa prezidenta Asada pri moci, budú pravdepodobne lokálne teroristické útoky pokračovať. Tento scenár by znamenal porážku blízkovýchodnej politiky USA a ich spojencov. Naopak by to znamenalo prvé víťazstvo ruskej zahraničnej politiky od skončenia studenej vojny. Rusko by si zvýšilo svoj vplyv vo východnom Stredomorí a zachovalo by si svoju vojenskú základňu v sýrskom prístave Tartus.

2. Somálsky scenár

Po zvrhnutí vlády prezidenta Asada by mohla Sýria upadnúť do dlhodobého chaosu podobne, ako je tomu v Somálsku, ktoré nemá žiadnu formu vlády už od roku 1992. Mocenské vákuum by pravdepodobne zaplnili rôzne polovojenské milície a začala by nekonečná vojna všetkých proti všetkým. Do tohto chaosu by mohli byť vtiahnuté aj susedné nestabilné štáty ako Libanon a Irak.

3. Jemenský scenár

Prezident Asad by bol zosadený vojenským prevratom, nahradil by ho niekto menej „kontroverzný“ a štruktúry režimu vlády strany BAAS by zostali zachované. Podľa tureckého ministra zahraničia by to mohol byť Asadov viceprezident Farúk Šará. Bolo by však otázne, či by ho akceptovala sýrska opozícia.

4. Zahraničná intervencia

Na otázku, prečo doposiaľ USA či NATO v Sýrii neintervenovali, sú v podstate dve odpovede. Po prvé preto, lebo Rusko a Čína v Bezpečnostnej Rade OSN využívali právo veta. Druhý dôvod je menej evidentný, avšak viac pragmatický. V dlhotrvajúcich bojoch zahynuli už tisíce extrémistov a teroristov z rôznych islamských hnutí a predstavitelia USA si uvedomili, že iba málokto by ich dokázal zneškodniť toľko, ako disciplinovaná, motivovaná a dobre vyzbrojená sýrska armáda. Takže z počiatočných protestov sýrskeho obyvateľstva proti autoritárskemu režimu, cez otvorenú občiansku vojnu sa Sýria dostala do súčasnej fázy tzv. „Proxy war“ – zástupnej vojny.