Operácia „Serval“

11.1.2013
Mali, západná Afrika

Približne pred mesiacom (11.1.2013) začala v Mali, pod vedením Francúzska, vojenská operácia proti miestnym militantným islamským silám. Republika Mali je vnútrozemský štát západnej Afriky v povodí rieky Niger, so 14 miliónmi obyvateľov a v súčasnosti patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta. Od roku 1904 bolo územie Mali kolóniou tzv. Francúzskej západnej Afriky, v roku 1960 získalo od Francúzska nezávislosť. V roku 1992 sa v krajine prvýkrát konali slobodné voľby, z ktorých víťazne vyšiel prvý prezident Alpha Konare, v roku 2002 ho v prezidentskom úrade vystriedal Amadou Toumani Touré. Na území Mali dnes žije 15 etnických skupín, najpočetnejšou sú Bambari a asi najznámejšou Tuaregovia. Najrozšírenejším náboženstvom je islam a úradným jazykom francúzština.

Počiatok konfliktu

Počiatok konfliktu v Mali siaha do januára minulého roku. V tomto období sa v severných regiónoch Mali začali formovať ozbrojené skupiny Tuaregov do MNLA – Národného hnutia za oslobodenie Azawádu. MNLA dokázala vďaka bohatým zásobám zbraní, pochádzajúcim z vyrabovaných skladov lýbijskej armády, poraziť slabé oddiely malijskej armády a obsadiť dôležité mestá na severe krajiny. K bojovníkom z radov Tuaregov sa pridali aj miestne skupiny Ansar Dine (Obrancovia viery) a skupiny AQMI – Al-Káida v islamskom Maghrebe. Za tri mesiace minulého roku dokázali tieto sily obsadiť polovicu územia Mali a vyhlásiť tu nezávislý (nikým neuznaný) štát Azawád. V hlavnom meste Mali, Bamaku, medzitým prebehol v marci vojenský puč proti prezidentovi Tourému a tento chaos len posilnil pozície rebelov na severe krajiny. Avšak aj medzi nimi sa v máji začali prejavovať spory. Militanti z Ansar Dine a AQMI vytlačili Tuaregov z dôležitých miest (Timbuktu a Kidalu) na severe krajiny.

Militanti postupujú na juh

V priebehu prvých dní tohto roku sa rozhoreli boje medzi militantmi a vládnymi jednotkami o strategicky dôležité mesto Konne. Militanti ho dobyli 10. januá­ra a postupovali ďalej na juh. Na druhý deň sa priblížili k mestu Mopti, kde má malijská armáda vojenské základne a letisko. To už ale na scénu konfliktu vstupuje francúzska armáda, ktorej vzdušné sily zo základní v susednom Čade a v Burkine Faso zaútočili na militantov z Ansar Dine a AQMI a zahnali ich na sever. 12. januára malijská armáda s pomocou francúzskych jednotiek znovu oslobodila mesto Konne. V priebehu nasledujúcich dní sa k francúzskej operácii „Serval“ pripojili aj ďalšie európske krajiny, napríklad Veľká Británia poskytla francúzskej armáde svoje transportné lietadlá C 17 „Globemaster“ a USA najmä svoju bezpilotnú špionážnu leteckú techniku. Okrem pozemných bojových operácií sa francúzska armáda snažila aj o letecké útoky na pozície militantov na severe. Obyvateľstvo Mali sa stavalo k francúzskej vojenskej intervencii veľmi pozitívne, keďže pre obyvateľov Mali prítomnosť vojakov bývalej koloniál­nej mocnosti predstavuje určite oveľa lepšiu budúcnosť ako vláda militantných islamistov presadzujúcich právo šaríja. V tomto momente sa aj bojovníci z kmeňa Tuaregov (MNLA) vzdávajú snahy o nezávislosť severu Mali, kde tvoria väčšinu a uzatvárajú s malijskou vládou prímerie, pričom sľubujú, že budú bojovať proti militantom z Ansar Dine a AQMI.

Spoločný postup na sever

14. januára sa ešte podarilo militantom z Ansar Dine a AQMI dobyť mesto Diabali, nachádzajúce sa na západe Mali. Od 17. do 21. januára sa však spoločným úsilím francúzskej a malijskej armády aj toto mesto podarilo z ich rúk oslobodiť. V priebehu ďalšieho týždňa francúzske, malijské a africké jednotky úspešne postúpili niekoľko sto kilometrov na sever do predtým militantmi obsadeného územia. Medzi 21. a 30. januárom vyhnala francúzska armáda v spolupráci s malijskou a nigérijskou armádou militantov z dôležitých miest na severe krajiny: z Gaa, Kidalu a Timbuktu. Okrem malijskej armády, ktorá má približne 7000 vojakov, je v krajine nasadených okolo 2400 francúzskych vojakov a 1750 vojakov z celkovo siedmich afrických štátov. Najväčší zahraničný kontingent okrem Francúzska poskytla Nigéria: 1000 vojakov a dve bojové lietadlá. Ďalej sa zapojili vojaci zo susedného Čadu a Nigeru, ich úlohou je primárne dohliadať na to, aby sa militanti z Mali nepresunuli do týchto štátov. V polovici februára by mali do krajiny prísť inštruktori z armád krajín EÚ v počte 400 až 500 vojakov pod velením francúzskeho generála Francoisa Lecointreho. Francúzsko má eminentný záujem na stabilizácii situácie v Mali (investície do pestovania bavlny), ako aj v celom regióne. Na východe susedí Mali so štátom Niger, kde pôsobí francúzska ťažobná spoločnosť Areva. Táto v Nigeri ťaží urán, ktorý využívajú jadrové elektrárne vo Francúzsku, keďže Niger je druhým najvýznamnejším dovozcom uránu do Francúzska. Severným susedom Mali je Alžírsko, na území ktorého sa nachádza viacero zariadení na ťažbu a spracovanie ropy a plynu. Práve jedno z nich, komplex v Ajn Anamáse, obsadili v stredu 16. januá­ra 2013 militanti požadujúci ukončenie francúzskych bojových akcií v Mali. Nakoniec na Pobreží Slonoviny investovalo Francúzsko do pestovania a spracovania kakaa. Dôležitý je aj francúzsky pocit zodpovednosti za svoje bývalé kolónie, napríklad vojenská intervencia v Mali má 70% podporu francúzskej verejnosti. V samotnom Francúzsku žije asi 100.000 občanov z Mali. A naopak, približne 6000 Francúzov žije v samotnom Mali.

Čo ďalej?

Takže, vojenské operácie boli začiatkom februára dotiahnuté do úspešného konca. To však neznamená, že sa Francúzi stiahnu domov. Militanti by sa pravdepodobne do jedného až dvoch mesiacov boli schopní vrátiť a celá operácia by tak stratila zmysel. Francúzsko si teda vytýčilo niekoľko cieľov. Prvý: zastaviť teroristov sa už podarilo zrealizovať. Druhý: pomoc malijskej armáde, aby bola schopná kontrolovať celé územie štátu vrátane problémového severu. Tretí: podporovať nasadenie afrických síl, v ktorých má byť niekoľko tisíc vojakov. Štvrtý: výcvik malijskej armády inštruktormi armád EÚ. Dlhodobým cieľom Francúzska v Mali je vybudovanie efektívnych štátnych inštitúcií, ktoré by dokázali dlhodobo uzmieriť konflikt medzi Tuaregmi, žijúcimi na severe a južnými kmeňmi.

Intermezzo v Alžírsku

Počas francúzskej vojenskej operácie v Mali došlo k rukojemníckej dráme pri severnom susedovi - Alžírsku. V stredu 16. januára 2013 v ranných hodinách, skupina 32 teroristov z Brigády al-Mulasamín (Brigáda maskovaných) obsadila plynárenský komplex vo východoalžírskom Ajn Amanáse. Uvedený komplex vlastní alžírska spoločnosť Sonatrach spolu s britskou BP a nórskou Statoil. Zajali celkom 800 rukojemníkov, vrátane 132 cudzincov – občanov USA, Veľkej Británie, Francúzska, Nórska a Japonska. Požadovali prepustenie 100 spolubojovníkov z alžírskych väzníc, okamžité ukončenie francúzskej vojenskej operácie v Mali a bezpečný odchod s rukojemníkmi do Lýbie. Organizátorom tejto akcie bol islamský radikál Mochtár Belmochtár. Práve on založil a vedie skupinu pod názvom Brigáda al-Mulasamín, ktorá je napojená na teroristickú organizáciu Al-Káidu v moslimskom Maghrebe. Belmochtár sa narodil v Alžírsku, po dovŕšení 19-tich rokov odišiel bojovať do Afganistanu proti Sovietom. Do Alžírska sa vrátil s bohatými bojovými skúsenosťami a bez jedného oka, o ktoré prišiel v boji. Ihneď sa pridal k alžírskej teroristickej skupine GIA (Islamská ozbrojená skupina), ktorá svoje teroristické útoky smerovala nielen na civilné obyvateľstvo a vládne úrady v Alžírsku, ale aj vo Francúzsku. V roku 2000 sa podarilo alžírskym bezpečnostným orgánom skupinu GIA prakticky rozložiť, a preto si Belmochtár založil vlastnú Brigádu al-Mulasamín. Peniaze skupina získava pašovaním cigariet, drog, zbraní, nelegálnych migrantov a aktivity tejto teroristickej skupiny sa napríklad podpísali aj pod zrušenie Rallye Dakar 2008. Belmochtár poveril velením akcie v plynárenskom komplexe Ajn Amanáse spoľahlivého radikála Abdara Rahmána. Rahmán patril k teroristickej skupine GSPC (Salafistická skupina pre kázanie a boj). Cieľom skupiny bolo zvrhnutie alžírskej vlády a vytvorenie islamského štátu fungujúceho na princípoch zákona šaríja. V priebehu obsadenia plynárenského komplexu Ajn Amanás teroristami, sa niekoľkým rukojemníkom podarilo utiecť; neskôr opisovali, ako teroristi rozmiestnili po komplexe výbušniny a omotali nimi aj niekoľko rukojemníkov. Alžírska vláda odmietla s teroristami vyjednávať a len keď títo začali rukojemníkov vraždiť, dala alžírskej armáde povel na útok. Počas útoku alžírske armádne jednotky zastrelili všetkých 32 teroristov, pričom tým sa podarilo ešte pred ich likvidáciou usmrtiť 23 rukojemníkov. Alžírskej armáde sa pri útoku podarilo oslobodiť 685 rukojemníkov alžírskej štátnej príslušnosti a 107 cudzincov. Celkové straty na životoch rukojemníkov sa pohybovali na úrovni približne štyroch percent. Keď vezmeme do úvahy, že pôvodne chceli teroristi celý plynárenský komplex s viac ako 800 rukojemníkmi vyhodiť do vzduchu (nepodarilo sa im to, pretože pri ich príjazde alžírsky pracovník ochrany objektu pri vchode nerešpektoval ich výzvu, aby sa nehýbal, pričom sa mu podarilo zapnúť alarm, ktorým upozornil kolegov vo vnútri komplexu na zastavenie prevádzky ťažby plynu. Teroristi ho na mieste zastrelili.), tak operáciu alžírskych jednotiek na záchranu rukojemníkov musíme považovať za veľmi úspešnú. Každopádne obidve udalosti, či už pokus islamistov o prevzatie moci v Mali, ako aj zadržiavanie rukojemníkov v Alžírsku jasne dokazujú, že vplyv a moc militantného islamu neochabujú, práve naopak.