Postmoderna a vek informácií

Kde sa nachádza súčasný myšlienkový svet?

Keďže som tri roky študoval postmodernizmus, najmä literárne, chcel by som čitateľovi priblížiť niekoľko jeho aspektov. Budem sa snažiť poskytnúť čo najjednoduchší pohľad do súčasného postmoderného sveta, pretože starší ľudia veľmi nerozumejú súčasnej generácii, najmä ich pohľadu na svet, ale ani mladá generácia nevie, v čom sa chtiac či nechtiac nachádza.

Trochu histórie

Ak niekto chce dôsledne porozumieť postmodernizmu, potrebuje rozumieť aj pojmom ako sú existencializmus či nihilizmus. Podľa existencializmu človek celí holej nezmyselnosti sveta, väčšinou s devastujúcimi dôsledkami. Nihilizmus úplne vylučuje význam života (t. j. je to viera v nič). Existencialisti veria, že človek si môže vytvárať hodnotu a význam, ale nihilisti toto popierajú. Tu sa dostávame k menám ako Kierkegaard a Nietzsche.

Postmodernizmus veľa čerpá z nihilizmu. Nihilizmus pochádza z latinského slova nihili, čo znamená „nič“. Je to:

1. viera, že všetko stojí za nič (viera, že život je nezmyselný a ľudské hodnoty sú bezcenné)
2. neviera v objektívnu pravdu (že neexistuje objektívny základ pre pravdu)
3. viera v deštrukciu autority (viera, že všetky autority sú skazené, a tak musia byt zničené, aby mohla byt vybudovaná spravodlivá spoločnosť).

Historicky nie je ľahké nájsť pevnú rozdeľujúcu čiaru medzi modernou a postmodernou. Ľudia, ktorí začali formovať a definovať postmodernizmus, boli predsa len nadčasoví a predbehli dobu. Až dnes vidieť ich myšlienky v reálnom svete, pričom ubehli už desaťročia. Čo sa týka umenia, dá sa povedať, že za svoj zrod môže postmoderna vďačiť avantgarde (experimentálne, abstraktné umenie zrodené vzbúrením sa voči konvenčným umeniam) a dadaizmu (kultúrne hnutie, ktoré odmietlo logiku a rozum). Opäť to potvrdzuje, že za mnohými umeniami sú také sily, ktoré človek dobrovoľne a pasívne prijíma a formujú jeho osobné presvedčenie.

Čo je postmoderné?

Najkratšiu definíciu postmoderny povedal Lyo­tard: Postmoderna je nedôvera voči meta-naratívu (t. j. voči takpovediac tradičným, doterajším vyjadreniam sveta). Podľa postmodernistov je meta-naratívom aj kresťanstvo. Lyotard v podstate útočil práve na najväčšie nad-príbehy, napr. na kresťanské vykúpenie a na triumf vedy. Áno, post­moderný človek veľmi nehľadá empirické potvrdenie a overenie vo vede.

Postmodernizmus je charakterizovaný rôznymi aspektmi, ktoré sa dajú pozorovať u ľudí dnešného sveta, najmä však u mladšej generácie. Staršia generácia je viac ovplyvnená modernizmom a realizmom, proti ktorým sa práve postmodernizmus vzoprel.

Skeptický postoj

Postmodernizmus je založený, ako som už spomenul, na spochybnení všetkých predchádzajúcich hnutí a ideológií, vychádza z nihilizmu a existencializmu, ale aj z hedonizmu (zmyslovosť a pocity sú dôležité) a humanizmu (vylúčenie Boha zo spoločnosti).

Aby sme chápali, ako sa dnešný človek pozerá na svet, musíme sa zaoberať vplyvmi, ktoré pôsobia na jeho mienkotvorbu. Myšlienky človeka sú veľmi nestále, podliehajú zmene. Človek mení svoje názory veľmi často, nielen na základe skúseností, ale aj na základe autority a vplyvu svetového myšlienkového hnutia. Každý predsa chce ísť podľa toho, „čo práve teraz letí“. Stačí sa pozrieť, aké indivíduá vymýšľajú módu, prípadne na niektoré umelecké smery a myšlienky, ktoré postmodernu charakterizujú. Takto človek veľa zistí o tom, v akom svete sa dnes nachádza.

Môžeme si to predstaviť ako tok dát, ktorý má rôzne výstupy a rôzne vstupy (potrubie s prítokmi a odtokmi). Do človeka prichádzajú rôzne myšlienky formou informácie. Teraz si predstavte, že niekto do potrubia vpichne nejakú látku. Takto pracuje aj svetové myšlienkové hnutie. Za informáciou vždy stojí osoba. Ľudia však vôbec neskúmajú, odkiaľ tá informácia pochádza. Častokrát sú to staré známe klamstvá, ktoré v Biblii vidíme demaskované, a kde je jasne ukázané, odkiaľ určitá informácia pochádza.

Frontálny útok na pravdu

Postmodernizmus vystupuje proti objektívnej pravde. Všetko je vecou názoru. Univerzálna pravda je nemožná a relativizmus je jediný možný osud. Postmodernizmus dokonca útočí aj na objektivistické vyhlásenia vedy.

Kresťanstvo tvrdí, že Ježiš Kristus je pravda, Slovo Božie je pravda a Duch Svätý je pravda. Biblia ďalej tvrdí, že je možné spoznať pravdu a že v posledných časoch si ľudia nezamilujú pravdu a odvrátia sa od nej. Júda aj Peter písali, že v posledných dňoch budú na zemi posmievači (2Pt 3,3; Jud 18). Tým v skutočnosti vyjadrili, že v posledných časoch sa objaví filozofia irónie.

Ako by sa postmoderný kresťan pozeral na Písmo? Pri čítaní by si sám vytváral zo subjektívnych vnemov pravdu, aká by jemu vyhovovala. Odmietol by autoritatívne vyhlásenia Písma a bral by ich ako „meta-naratív“. Vidíme však, že ak by sme vyňali pravdu z Biblie, vyňali by sme Krista i Svätého Ducha a Bibliu by sme znížili na úroveň bájok. Dekonštrukcia je črtou postmodernizmu (od Jacquesa Derridu) a je to v podstate odstránenie autority meta-naratívu s tvrdením, že neexistujú konečné alebo pravdivé definície.

Aby sme to okorenili v termínoch „–izmov“, pozrime sa na nasledovné teórie:

PLURALIZMUS – realita je zložená z plurality: ty máš svoju pravdu, ja svoju.
RELATIVIZMUS – poznanie je relatívne: Čo je pravdou pre teba, nemusí byt pre mňa.
SUBJEKTIVIZMUS – moja pravda má rovnakú váhu ako tá tvoja.
INDIVIDUALIZMUS – záujmy jednotlivca sú rozhodujúce.

Preto je bežné, že keď začneme s nejakým človekom na ulici hovoriť o Bohu, stretneme sa minimálne s jedným, no častejšie s viacerými týmito postojmi. Myšlienky typu „existuje veľa ciest k jednému cieľu“ alebo „každý niečomu verí“ prípadne „to je len jeden z mnohých názorov, sú predsa rôzne náboženstvá,“ či „prečo si nárokuješ na univerzálnu pravdu?“ alebo „No a čo?“ sú u ľudí stále častejšie.

Cieľom v postmodernizme nie je hľadať význam a pravdu, ale zostať stratený.

Smrť autora

Keďže v moderne a realizme podával autor veci tak, že poslucháč či pozorovateľ ich chápal autoritatívne, je potrebné zabiť autora (tvrdí filozofia postmoderny). V postmoderne je autor nedôveryhodný. Významy by preto nemali mat pôvod len v autorovi, ale aj v divákovi či čitateľovi. Foucault a Barthes preto vyhlásili „smrť autorovi“.

Ježiš to definoval takto: „On (diabol) bol vrahom od počiatku a nestál v pravde, pretože niet v ňom pravdy. Keď hovorí lož, hovorí zo svojho vlastného, lebo je klamár a otec lži.“ (Jn 8,44)

Vieme teraz, že text nie je riadkom slov, ktoré uvoľňujú jeden jediný „teologický“ význam („odkaz Autora-Boha“), ale viacdimenzionálny priestor, v ktorom rôznorodosť spisov, pričom žiaden z nich nie je originálom, sa zmiešavajú a zrážajú... Literatúra...tým, že jej odmietneme pripísať „tajné“, čiže rozhodujúci význam textu (a svetu, ktorý je tiež textom), oslobodzuje to, čo sa môže nazvať anti-teologická aktivita, aktivita, ktorá je pravdivo revolučná, pretože odmieta upevniť význam, eventuálne znamená odmietnuť Boha a jeho osobnosti – vedomie, vedu a zákon.

Roland Barthes
„The Death of the Author“ (1977)

Irónia ako nositeľ

Odkiaľ pochádza tento skepticizmus? Spôsob, ktorým sa uplatňuje postmoderné myšlienkové hnutie je irónia, a preto sa treba týmto pojmom zaoberať. Irónia je výsmech s cieľom spochybniť. Čomu sa vlastne postmoderna vysmieva? V podstate všetkému, najmä však všetkým doterajším konvenciám i hodnotám. Jednými z najčastejších tercov tejto irónie sa stali kresťanstvo a Biblia. Ďalšie prevládajúce žánre postmoderny sú satira (výsmech), paródia a pastiš (napodobenina, hoci ja by som to nazval skomoleninou). Aj kedysi tabuizované hriechy sa dostali do spoločnosti týmto nosičom – ironickým výsmechom z kresťanských hodnôt, z ich dôveryhodnosti a podstaty, pohrdnutím pojmov ako je hriech alebo morálka. Hovoria: „Určite to je hriech?“ alebo inak „Ozaj to povedal Boh?“ Toto isto každému pripomenie slová hada, najchytrejšieho zo všetkých zvierat, ktoré boli adresované človeku v Edene (Gn 3,1). Je zaujímavé, že človek až po tejto informácii zrazu pochopil (uvidel), že ten strom je dobrý. Zlé sa stalo v očiach človeka dobrým.

Pretože postmoderný človek si myslí, že informácie doteraz dávali obraz manipulačne, t. j. nejakou autoritou (totalitne) a nie na základe pokroku poznania, musí väčšinu týchto informácií spochybniť. Spochybnenie (nedôvera, upodozrievanie) je preto najdôležitejší postoj k svetu, až k hraniciam paranoje.

Cynizmus ako výsledok

Výsledkom tejto irónie vo svete je necitlivosť (cynizmus, apatia) a ignorancia. Všimnime si okolo seba ľudí, ktorí už nedokážu reagovať na spoločenské výzvy, pretože im je to jedno. Čiže postmodernizmus ako myšlienkové hnutie rozvíja cynizmus. Cynizmus je definovaný ako bezcitný výsmech, opovrhovanie všeobecne prijatými pravidlami mravnosti a duchovnými hodnotami.

Forma šírenia

Postmoderna sa šíri všetkými komunikačnými prostriedkami, najmä však umením: literatúrou, kinematografiou, obrazmi, hudbou, umeleckými stvárneniami v sochárstve atd. Jednou z priekopníckych kinematografických tvorieb boli napr. Hviezdne vojny (Star Wars) od Lucasa, neskôr to bol úspešný kreslený seriál Simpsonovci (The Simpsons). V literatúre je známy napr. Stopárov sprievodca po galaxii, ktorý ste už mohli vidieť aj sfilmovaný. Ďalej by sa dalo hovoriť o tvorcoch ako Woody Allen či Oliver Stone. Dnes už asi ani nenájdeme iný film či súdobú literatúru, ktoré by neboli presýtené vplyvom postmoderny. Aj súčasné animované rozprávky pre deti a dospelých sú plné myšlienok postmoderny.

Vek neviery

Postmodernizmus svojím myšlienkovým hnutím vytvára v spoločnosti postoj spochybnenia. Toto spochybnenie sa týka všetkého. Otázka, ktorú si postmoderna kladie, je: „Naozaj...?“ Už v literatúre modernizmu je rozprávač nespoľahlivý, t. j. nie je cieľom veriť mu, ale subjektívne vnímať jeho podanie a vytvoriť si vlastný názor. Diela postmoderného človeka ironicky spochybňujú všetky predchádzajúce myšlienkové hnutia a skutočne sa svojou vnútornou filozofiou blíži k nihilizmu.

Aké sú odpovede, ktoré dáva postmoderné dielo? Odpoveďou je zvyčajne „Neviem, a ani sa nestarám.“ Cieľom predsa nie je uchopiť objektívnu skutočnosť (ktorá podľa postmodernizmu je spochybnená a vo svojej podstate niečo také neexistuje), ale nájsť svoj vlastný význam veci.

Sexualita

Prechodom z moderny na postmodernu došlo pre svet k nebadanej, ale nám viditeľnej transformácii lásky na zvod. V moderne existovala jednoduchá láska. V postmoderne nie je láska, ale sexuálne zvádzanie. To, čo bolo vtedy tabu, dnes je prezentované otvorene (a neprezentujú to ako zlé, ale ako niečo normálne – ani zlé, ani dobré). Vidíme teda, že myšlienkové hnutie priamo úmerne súvisí so sexuálnymi hriechmi a formuje dnešnú presexualizovanú spoločnosť.

Stačí si všimnúť kontemporárnu hudbu. Veľká časť modernej hudby je evidentne plná sexuálneho podtónu. Napríklad hudba 70-tych a 80-tych rokov spievala o láske, o radosti, ale väčšinou nikdy to nepreliezlo hranicu sexuálneho zvodu, pretože svet ešte nebol tak hlboko ovplyvnený vzburou voči hodnotám (alebo meta-naratívu) a postmoderným zmýšľaním.

Ďalší teoretik postmodernizmu, Fou­cault, povedal: „Moc je poznanie.“ Na okraj toho Foucault prišiel aj so štyrmi dielami s názvom História sexuality, kde vysvetľuje, že človek minulé storočia potláčal svoju sexualitu. To znamená, že dnes ju už netreba potláčať, ale otvorene prezentovať. Zaujímavé je, že k tejto transformácii postačuje len niekoľko desaťročí. Dnes to máme v spoločnosti a čoraz menej ľudí s tým nesúhlasí. A tí, čo trochu nesúhlasia, sú v spoločnosti považovaní za zastaraných a bigotných. O tendencii a smerovaní netreba ďalej rozprávať. Aj matematická veda by takto súhlasila s biblickými proroctvami.

Charakteristika postmoderny

Ak chceme porozumieť svetovému hnutiu, potrebujeme najprv chápať črty alebo charakteristické rysy, ktorými sa dané hnutie vyznačuje. Jeden z vedúcich teoretikov v oblasti postmoderny, Hassan, charakterizoval postmodernizmus viacerými znakmi, z ktorých spomeniem najvýznačnejšie. Treba však rozumieť, že postmoderna nepriniesla len zlé, ale vniesla aj niekoľko dobrých vplyvov do tohto sveta. Inak by tak ľahko neprerazila. Pozitívom v niektorých jej črtách je napríklad určitá sloboda a viac života oproti predchádzajúcim svetovým myšlienkovým hnutiam.

NEJEDNOZNAČNOSŤ (neurčitosť, nerozhodnosť). V postmodernom svete nie je nič jednoznačné. Človek, ktorý je týmto hnutím ovplyvnený, má často problém prijať jednoznačnosť Božieho slova, a preto sa v ňom niekedy bijú iné vysvetlenia jednoznačných vyhlásení v Biblii.

FRAGMENTÁCIA je ďalšou kľúčovou charakteristikou postmoderny. Roztrieštené myšlienky v umení, neúplnosť, fragmenty... Nie je tu cieľom skladať z jednotlivých fragmentov celok, ale naopak – tie fragmenty sú vytvárané. Celá filozofia postmoderny je pretkaná fragmentmi, ktoré by nemali dávať jednoznačný zmysel, ale taký, ktorý sa dá vysvetliť mnohými spôsobmi. Toto pochopíme aj pri ďalších charakteristikách.

DEKANONIZÁCIA (porušenie kánonu a autorít). Súčasné hnutie popiera konvencie, realizmus a modernizmus. Čo bolo kedysi tabu, dnes je normálne a ak sa ty snažíš držať niektoré hodnoty, si považovaný za staromódneho a trápneho.

HYBRIDIZÁCIA (kríženie, mixovanie) je črta, ktorá v ľudskom svetonázore umožňuje spojiť nespojiteľné.

KARNEVALIZMUS (masky, polyfónia). Toto znova hovorí o pestrosti a zábave, ale aj o predstieraní a pokrytectve.

KONŠTRUKTIVIZMUS predstavuje vytváranie vlastných pravidiel. Keďže pri dekanonizácii sme zrušili každú (aj správnu) konvenciu, potom je potrebné vyrobiť vlastné pravidlá a normy, ktoré sú iné ako tie predchádzajúce, a zároveň nie sú stabilné.

PREZENTOVANIE NEPREZENTOVANÉHO. Irónia je najzákladnejším prostriedkom postmoderny.

IMANENTIZMUS bol idealistickou fil. na konci 19. stor., podľa ktorej je bytie len obsahom vedomia a podľa ktorej objektívny svet neexistuje mimo vedomia.

Informačný chaos

S rozmachom literatúry a neskôr internetu prišiel na svet fenomén „zmätok“. Postmoderný človek má k dispozícii neuveriteľné množstvo rôznych informácií. Biblia hovorí, že v posledných časoch narastie poznanie (Dan 12,4). To nie je nič nové, bolo to tu už v časoch Babylonu. V babylonskej krajine žili Chaldejci. Daniel 2,4: „A Chaldeji hovorili kráľovi aramejsky: Kráľu, ži naveky! Povedz svojim služobníkom sen, a my povieme výklad.“ Tento verš nám odkrýva, že Chaldejci okrem toho, že boli hvezdármi, boli aj ľudia obratní v reči a výklade. Boli bohatí v znalostiach a učenliví.

Nikdy predtým nebolo toľko zmätku v informá­ciách ako dnes, kedy je svet plný rôznych konšpiračných teórií. Staršia generácia (možno nad 35 rokov) je veľmi stratená v súčasnom svete informácií a je najviac zraniteľná voči konšpiračným teóriám. Je to najmä preto, že sa snažia veciam reálne veriť a nespochybňujú ich. Snáď nikdy nebolo toľko konšpiračných teórií vo svete ako teraz. Preto je dnes veľmi veľký tlak paranoje na ľudské životy (hoci Hassan hovorí o tom, že z moderny na postmodernu došlo k prechodu z paranoje na schizofréniu, myslím si, že na jedno aj druhé je silný tlak). Mladšia generácia tento informačný vek berie ako súčasť svojho života a na veci pozerá s určitým nadhľadom, nie veľmi vážne, skôr pochybovačne. Čo sa týka tejto informačnej „entropie“, dá sa to predstaviť ako špirála, ktorá vychádza z jedného bodu a točí sa stále väčšími kruhmi smerom do nekonečna. Stačí si prečítať nejaké dielo od Thomasa Pynchona a človek hneď pochopí, ako sa dá stratiť v informáciách. Cieľom v postmodernizme nie je hľadať význam a pravdu, ale zostať stratený.

Už sa veľa hovorilo o svetovom synkretickom náboženstve posledných dní, tzv. New Age. Zdá sa, že postmoderna vie byt živnou pôdou pre niečo tohto druhu.

Samozrejme, že existuje aj druhá strana mince. Post­moderna priniesla niekoľko vplyvov, o ktorých by som povedal, že sú aj prínosom. Vypichnem napríklad rozmanitosť (diverzitu). Ľudia sú tolerantnejší a vedia byt tímovejší. Mladí dnes viac rozumejú práci medzi rôznymi ľuďmi. Ľudia neodsudzujú hneď každú vieru a dokážu si vec vypočuť. Žiaľ, častokrát je to podobné tomu, čo Pavol zažil na svojej misijnej ceste, keď mu ľudia povedali „pekné, prídeme si to ešte vypočuť, dobre sa to počúva, sú to zaujímavé názory...pofilozofujeme ešte trochu o tom,“ ale výsledok žiadny.

Druhou pozitívnou vecou je osobná autonómia a hodnota. Keďže každý človek má hodnotný názor, spoločnosť ho cení. Opäť to znamená, že ľudia si nás predsa len vedia vypočuť a nad vecou aj rozmýšľajú.

Avšak, z toho, čo poznám, postmodernizmus priniesol viac zlého. Ľudia stratili hranice. Feministické hnutie, hnutia za práva homosexuálov, anarchistické hnutia, legalizácia drog a ďalšie im podobné by nemohli existovať bez tohto myšlienkového hnutia, na ktorom sa akoby niesli všetky tieto veci.

 

Bibliografia:

Postmodernism – a very short introduction,
Oxford University Press, Christopher Butler, 2002

Niekoľko poznámok zo štúdia na filozofickej fakulte UKF a rôzne postmoderné knihy