Pýcha

Pýcha je najvlastnejším postojom ľudskej duše – kričíme:
„Ja, ja, ja.“

„Takto hovoril kráľ a riekol: Či nie je toto on, ten veľký Babylon, ktorý som ja vystavil, aby bol domom kráľovstva, v sile svojej moci, a aby bol na ozdobu mojej slávy?! Ešte bola reč v ústach kráľa, keď padol hlas z neba: Tebe hovoria, kráľu Nabuchodonozore, že kráľovstvo odišlo od teba, a vyženú ťa spomedzi ľudí a budeš mať obydlie s poľnou zverou, budú ti dávať jesť bylinu ako volom, a prejde ponad teba sedem časov, až dokiaľ nepoznáš, že Najvyšší panuje nad kráľovstvom človeka a že komu chce, tomu ho dá. (Dan 5,27-29) Nabuchodonozor bol bezpochyby výnimočný kráľ. Mal mimoriadnu charizmu, bol geniálnym štátnikom, staviteľom aj bojovníkom. Dokonca aj po siedmich rokoch, počas ktorých žil ako zviera, bol znovu uvedený na trón. Odpoveď na otázku, prečo prežil taký hlboký pád, je celkom jednoduchá – pýcha. Pýcha je najčastejšou príčinou našich pádov. Ak chceme, aby sa priebeh nášho života zmenil a zažívali sme pozdvihnutie, lásku a úctu, potom si musíme pýchu priznať a vysporiadať sa s ňou. Často stratíme veľa času, lebo si myslíme, že Boh svoje výroky nemyslí až tak vážne, presnejšie, že ich nemyslí až tak vážne vo vzťahu voči nám. Je to podobne nerozumné, ako byť presvedčený, že až tak vážne nemusíme brať napríklad gravitačný zákon. Božie slovo ale hovorí presne to, čo hovorí. Princípy ako sú sejba a žatva alebo odpustenie máme tendenciu obísť a celom špeciálne to platí o pokore a pýche. Pozrime sa, ako dôrazne pred pýchou varuje Božie slovo. „Ale dáva väčšiu milosť. Preto hovorí Písmo: Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“ (Jk 4,6) „Pred skrúšením chodí pýcha a pred pádom povyšovania sa ducha.“ (Pr 16,18) 

Čo je pýcha?

Pýcha je najvlastnejším postojom ľudskej duše – kričíme: „Ja, ja, ja“ a tých ostatných rozdeľujeme na dobrých, horších a zlých, podľa toho, ako naše „ja“ posilňujú alebo zraňujú. Žiaľ, platí tu, že čím menej je ľudská duša rozmaznávaná, čím menej lásky dostane a čím je nižšie sebahodnotenie, tým je pýcha väčšia. Ľudia, ktorí prežili viac poníženia, odmietnutia, zneužitia, pohŕdania a nelásky, majú väčšiu tendenciu sami seba presadiť, pričom šliapu po iných a považujú to za spravodlivé a primerané. Pýcha nedovolí uznať prínos niekoho iného do života, zabraňuje uznať kvality niekoho iného.

Nezabudnime, že pýcha je prapríčinou všetkých problémov. Bola to pýcha, ktorá viedla Lucifera k snahe o sebapozdvihnutie, ku vzbure a následnému pádu.

Niektoré prejavy pýchy

Po prvé, tvrdohlavosť, spurnosť, svojvôľa, nepoučiteľnosť, nadutosť, arogancia, to sú prvé slová, ktoré nám napadnú v súvislosti s pýchou. Povieme: „Aký je to nafúkaný a namyslený človek.“

Po druhé, pocit odmietnutia a prenasledovania tiež vychádzajú z pýchy. „Nikto ma nechápe, nikto ma nemá rád, niet tu lásky,“ to sú bežné obvinenia pyšných ľudí. V pokročilejšom štádiu sa vedia tieto postoje rozvinúť do stihomamu, kedy je dotknutá osoba presvedčená, že snahy zabrániť jej pozdvihnutiu sú cielené, organizované. Má dojem, že prebieha akési tajné všeobecné, všesvetové spiknutie a že celý svet nemá nič iné na práci, iba hatiť jej plány.

Po tretie, sebaľútosť a precitlivelosť sú ďalšie znaky pýchy. Nedajme sa pomýliť, nielen rozdrapený chvastúň je egoista, ale aj nežná kvetinka, s jemne boľavým (unylým) úsmevom. Snaží sa ostatných presvedčiť o tom, že v jej duši prebiehajú ušľachtilejšie procesy, ako v tých, ktorí sa správajú normálne, priamo, mužne. Pýcha vo svojich konečných dôsledkoch vedie ku krutosti. Nabuchodonozor sa stal krutým, a preto ho Daniel nabádal k milosrdenstvu. Rovnako tak arogantní ako aj tichí ľudia dokážu trápiť svoje okolie.

Spomenuli sme iba zopár prejavov pýchy, ale takto by sme mohli pokračovať ešte dlho, lebo pýcha na seba berie rafinované podoby, majstrovsky sa prezlieka, rôzne sa zakukľuje, aby sa potom znovu objavila.

No čo, nie je lepšie pozrieť sa pravde do očí, pýchu priznať a vysporiadať sa s ňou? Bez tohto postoja je pýcha neliečiteľná. Neexistuje sila, ktorá by nás zvonka mohla zmeniť. Pýchu nie je možné dostať z človeka dohováraním, ba ani bitkou, dokonca ani pekelným ohňom. Kľúčik od tejto komnaty nášho ja máme v ruke iba my.

Pýcha predchádza pád

Vyššie sme citovali Božie slovo a konštatovali, že Boh ho myslí vážne. Ak pýchu nevyhodíme zo svojho života, tak nám zabráni práve v tom, čo by sme chceli dosiahnuť – uznanie, lásku a rešpekt od iných, úctu, pozdvihnutie a požehnanie. Pýcha taktiež neviditeľne ako rakovina zožiera človeka, oberá ho o pokoj, radosť, dobrý životný pocit a zaplavuje jeho dušu kyselinou horkosti a sklamania. Vydajme sa radšej cestou pokory, ktorá nás povedie k pozdvihnutiu a uspokojeniu.

Príklad Božieho Syna

„Lebo nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorý súc v podobe Boha nepovažoval toho za lúpež byť rovný Bohu, ale sám seba zmaril prijmúc podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom a súc v spôsobe nájdený ako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až po smrť, a to po smrť kríža. Preto aj Boh jeho povýšil nad všetko a dal mu z ľúbosti meno, ktoré je nad každé meno, aby sa v mene Ježiša sklonilo každé koleno bytostí ponebeských a pozemských i podzemských, a každý jazyk aby vyznal, že Ježiš Kristus je Pánom, na slávu Boha Otca.“ (Fil 2,5-11) Pán Ježiš Kristus sa pokoril. Odložil svoj majestát, prijal telo človeka so všetkými jeho slabosťami, život prežil v bezvýznamnej dedine, skrytý v obyčajnej rodine. Skutočná pokora. Dobrovoľne sa stal obeťou za ľudský hriech, bol ponížený, potupený, popľuvaný a nakoniec zomrel potupnou smrťou spolu s vrahmi. Po tomto príkladnom ponížení ale začala cesta hore. Všimnime si slovko preto v deviatom verši. Vyvýšenie Ježiša Krista za Pána nad všetkým nebolo automatické. Bolo to preto, lebo sa pokoril. Ak touto cestou musel ísť Boží Syn, potom nám ukázal nasledovaniahodný príklad.

Niekoľko rád

Je dobre priznať si pýchu, priznať, že sme veľakrát žiarliví, neprajní, že závidíme.

Oceňme prínos druhých do nášho života. Buďme vďační predovšetkým Bohu, rodičom, pedagógom, priateľom, že nám pomohli byť tým, čo sme teraz.

Oceňme hodnotu – kvalitu iných. Uvedomme si prostý fakt, že vždy sú schopnejší, krajší, vzdelanejší aj ušľachtilejší ľudia, ako sme my. Začnime druhých prakticky oceňovať. Venujme im pozornosť, pochvalu, umožnime im ich osobný rozvoj. Nie je to až také ťažké. Výsledkom je vyvýšenie a pokoj.

Nakoniec sa pokoril aj kráľ Nabuchodonozor, uznal, že je niekto vyšší ako on: „A ku koncu tých dní, ja Nabuchodonozor, pozdvihol som svoje oči k nebesiam, a môj rozum sa navrátil ku mne, dobrorečil som Najvyššiemu a Živého naveky som chválil a oslavoval, ktorého panstvo je večným panstvom, a jeho kráľovstvo trvá z pokolenia na pokolenie. A všetci obyvatelia zeme sú počítaní ako čo by nič, a podľa svojej vôle činí s vojskom nebies i s obyvateľmi zeme, a nie je nikoho, kto by ho uderil po ruke a povedal mu: Čo to robíš? Toho istého času sa navrátil môj rozum ku mne, a čo do slávy môjho kráľovstva, i moja dôstojnosť i môj lesk sa navrátil ku mne, a hľadali ma moji radcovia a moji veľmoži, a zase som bol postavený nad svojím kráľovstvom a bola mi pridaná ešte väčšia sláva. Teraz teda ja, Nabuchodonozor, chválim, vyvyšujem a oslavujem Kráľa nebies, ktorého všetky diela sú pravdou a jeho cesty súdom, a ktorý tých, ktorí chodia v pýche, môže ponížiť.“ (Dan 4,31-34)