Rút

Kniha Rút je zaujímavá predovšetkým popisom vzrušujúceho príbehu, ako Boh po­zdvihol jednu chudobnú moábsku ženu na vysokú spoločenskú úroveň, do prosperity, a nakoniec ju nájdeme aj v rodokmeni Mesiáša. Vidíme tu tiež v praxi uplatnené niektoré princípy Mojžišovho zákona, ale aj to, ako môže Všemohúci pozdvihnúť človeka na základe správnych postojov – konkrétne vernosti, pokory a pracovitosti.

Noemi v zemi moábskej

„Za vlády sudcov sa stalo, že v krajine nastal hlad. Vtedy istý muž z judského Betlehema spolu so svojou ženou a oboma synmi odišiel bývať ako cudzinec na moábske polia. Muž sa volal Elimelech, jeho žena sa menovala Noemi a jeho dvaja synovia Machlón a Kiljón; boli to Efraťania z judského Betlehema. Prišli na moábske polia a tam sa usadili. Noemin muž Elimelech však zomrel a ona zostala s dvoma synmi, ktorí sa oženili s Moábčankami. Jedna sa volala Orpa a druhá Rút. Bývali tam asi desať rokov. Potom obaja, Machlón i Kiljón, zomreli a ona zostala sama bez detí a bez muža.“ (Rút 1,1-5) Elimelech so ženou Noemi utekajú pred hladom do cudzej zeme – dnes by sme povedali, že odišli do emigrácie. A hneď sa nám otvára prvá otázka: Urobili dobre alebo zle, kedy a za akých okolností je vôbec správne emigrovať? Táto otázka je veľmi aktuálna s ohľadom na otázku číslo jedna, ktorú rieši Európa – známu ako utečenecká dráma. Veľmi opatrne sa teraz pokúsim vysloviť vlastný názor.

Vysťahovať sa, emigrovať z jedného štátu, národa, spoločenského usporiadania do druhého, je možné, ale nie ľahké a sú situácie, kedy rozhodnutie emigrovať správne nie je. Po prvé, som presvedčený, že človek môže emigrovať v prípade, že mu režim, v ktorom žije, nedovolí praktizovať vieru. Ježiš hovorí svojim učeníkom, aby vytriasli prach zo svojich topánok na tom mieste, kde ich nechcú prijať, a išli ďalej. Druhým legálnym dôvodom, pre ktorý občan môže opustiť krajinu, je priame ohrozenie života. Pred hladom utekal Abrahám aj ďalší pa­triarchovia, ale pozor, stále zostávali spätí s kananejskou zemou a vždy sa tam plánovali vrátiť. Mojžišov zákon bol milosrdný, lebo Boh je milosrdný. Umožňoval, aby sa cudzinci pripojili k izraelskému ľudu, ale tu musíme opäť dať výkričník – iba za určitých podmienok. Hlavnou podmienkou bolo, že prisťahovalci budú rešpektovať náboženstvo, zákony a zvyklosti národa, v ktorom chcú bývať, a nebude ich primárnym cieľom tento stav spochybniť alebo úplne zmeniť.

Rút okrem toho, že sa chcela pripojiť k národu, spoznala aj to, že Boh Izraela je pravým Bohom,
a nie bohovia Moábcov.

Druhou podmienkou pre prisťahovalcov bolo, že sa uskromnia, začnú ako služobníci nosiť vodu a drevo a nebudú hneď protestovať, vznášať nároky a snažiť sa dostať do vyšších pozícií. Utečenecká kríza, v ktorej sa momentálne Európa nachádza, pred nami otvára nožnice dvoch postojov. Tým prvým je milosrdenstvo a poskytnutie útočiska tým, ktorí skutočne utekajú pred ohrozením života. Druhým pohľadom je ochrana európskych hodnôt, kultúry, životnej úrovne a viery. Stav, v ktorom žijeme, sa nevyformoval rýchlo, ale cez stáročia, kedy sa generácie jedna za druhou podieľali na prosperite, v ktorej Európa žije. Preto, kým vyslovíme názor na celú vec, potrebovali by sme zodpovedať niektoré otázky. Prvou je, prečo bohaté arabské krajiny neprijmú svojich bratov, s ktorými sú si blízke po stránke pokrvnej aj náboženskej, a nevytvoria im podmienky, ktoré by im umožňovali asimiláciu. Druhou otázkou je, prečo sa niekto nevie uskromniť, ak ozaj uteká pre záchranu života. Prečo všetci chcú ísť do krajín, kde je top životná úroveň a štedrý sociálny systém. A otázka najzávažnejšia – budú prisťahovalci bezvýhradne rešpektovať zákony štátov, do ktorých prichádzajú, alebo ich budú považovať za druhoradé a budú chcieť presadiť vlastné právo šária.

Vráťme sa späť k Elimelechovi a Noemi. Vynechajme súd, či ich odchod z Izraela bol správny, alebo nie. Počul som aj zjednodušený výklad, že tragédia, ktorá postihla rodinu – úmrtie otca aj synov – prišla kvôli tomu, že sa vydali do cudzej zeme na územie nepriateľa. Trochu zjednodušené a pritiahnuté za vlasy. Každopádne Noemi sa dostáva do situácie, kedy zostáva sama s dvomi moábskymi nevestami – vdovami.

Noemi sa vracia

Noemi sa rozhodla vrátiť, lebo sa dopočula, že hlad v Izraeli skončil a nechcela natrvalo žiť v cudzej krajine. Jej nevesty si ju pravdepodobne obľúbili, vzniklo medzi nimi puto a prvá reakcia bola, že chcú odísť so svokrou. Ona im ale odporúčala, aby zostali. Mladé ženy odpovedali: „My sa vrátime s tebou k tvojmu ľudu.“ (Rút 1,10) Je správne, keď si uvedomíme, že každá väčšia zmena v našom živote znamená aj zmenu a preskupenie vo vzťahoch. Niektoré vzťahy sa prerušia alebo oslabia, iné nadviažu. Rút aj Orpa sa chceli pripojiť k izraelskému ľudu, no ako si ďalej ukážeme, toto rozhodnutie nebolo dostatočné na to, aby skutočne do Izraela išli a asimilovali sa. Je to podobné, ako keď sa niekto pripája k cirkvi iba preto, že sa to patrí, alebo že tam sú známi. Je to málo, lebo na to, aby človek mohol byť pripojený k cirkvi, musí mať predovšetkým vzťah so živým Bohom. Orpa opúšťa Noemi a zostáva v moábskej zemi, no Rút k svojmu vyznaniu ešte čosi pridáva: „Rút však povedala: Nenúť ma, aby som ťa opustila a odvrátila sa od teba. Kamkoľvek pôjdeš ty, ta pôjdem i ja, a kde budeš bývať ty, budem bývať i ja. Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh bude mojím Bohom.“ (Rút 1,16) Rút okrem toho, že sa chcela pripojiť k národu, spoznala aj to, že Boh Izraela je pravým Bohom, a nie bohovia Moábcov.

Noemi a Rút v Izraeli

Tieto dve statočné ženy začínajú z ničoho. Noemi to vyjadruje slovami: Odišla som plná, teraz som prázdna – sú bez mužov, bez majetku, bez prostriedkov na obživu. No veľmi rýchlo sa ukazuje dobrý charakter Rút – chce ísť pracovať, dokonca je ochotná prijať podradnú prácu, kedy v prebiehajúcej žatve nebude medzi zmluvnými pracovníkmi, ale uspokojí sa s tým, čo zostane na poli po žencoch. Tu sa zoznamujeme s uplatnením Mojžišovho zákona v praxi. Majiteľ poľa (vinice) aj tí, ktorí pracovali, mali zakázané po skončení žatvy (oberačky) ísť vyzbierať zvyšky, ktoré prehliadli. Práve tieto mali zo zákona patriť chudobným a prisťahovalcom. Spomeňme si na Sýrofeničanku, ktorá sa na tento zákon odvolala, keď jej Ježiš povedal, že sa nesluší zobrať potravu od detí a dať ju šteňatám. Žena vtedy múdro argumentovala, že možno nemá nárok na riadne jedlo, ale má nárok na omrvinky – na to, čo zostalo. Vieme, že Ježiš túto ženu ocenil a vypočul jej prosbu o uzdravenie dcéry.

Keď majiteľ poľa, Noemin príbuzný Boáz, videl, s akou usilovnosťou Rút pracuje, prikázal svojim žencom, aby nechávali zvyškov viac a Rút ponúkol občerstvenie spolu so žencami.

Vykupujúci príbuzný

Zákon o vykupujúcom príbuznom je nesmierne dôležitý. Hovorí o tom, že ak sa niekto z Izraelcov dostal do otroctva a prišiel o majetok (domy, polia a vinice), existovala zákonná možnosť, aby sa z otroctva dostal a majetok mu bol vrátený. Podmienkou bolo, že ten, kto chcel byť „výkupníkom“, musel byť zároveň blízkym príbuzným zotročeného Izraelca. Samozrejme, že tento zákon hovorí o Vykupiteľovi, Mesiášovi, Pánovi Ježišovi Kristovi. Všetci ľudia, celá ľudská rasa sa dostala do otroctva hriechu, smrti a diabla. Nijakým spôsobom nebolo možné sa z tohto stavu vymaniť. Podľa zákona bola jediná možnosť – musel sa nájsť vykupiteľ. Tento vykupiteľ musel sám byť slobodný, nezotročený a musel byť pokrvne príbuzný. Preto nás Mesiáš nemohol vykúpiť iným spôsobom než tým, že sa stal podobný nám, prijal ľudské telo a takto sa v pravom slova zmysle stal naším bratom. Tešme sa a buďme vďační.

V príbehu sme oboznámení s uplatnením ďalšieho, pre nás možno trochu čudného, zákona o švagrovskom práve. Vieme, že národ Izrael bol rozdelený na kmene, ktorým bolo rozdelené územie, a kmene sa ďalej delili na rôzne rodinné zoskupenia. Kvôli tomu, aby nejaká rodina nevymrela, pre zachovanie rodu, bol povinný brat človeka, ktorý zomrel skôr ako splodil potomkov, prijať jeho ženu a mať s ňou deti. Tieto deti by však mali meno po zosnulom a, pozor, hlavne patrilo by im aj dedičstvo.

V konkrétnom prípade spĺňal podmienky vykupujúceho príbuzného Boáz, ktorý bol pokrvne spriaznený s bývalým svokrom aj manželom Rút.

Boáz sa žení

Keď Noemi videla, že Boáz sa vľúdnymi očami pozerá na mladú Rút, okamžite jej napadlo, že by mohlo byť uplatnené právo vykupujúceho príbuzného i právo švagrovské. Dala Rút radu, ako sa k Boázovi priblížiť. V noci, keď Boáz zaspal, Rút si ľahla k jeho nohám. Keď prikryl Rút časťou svojho plášťa, vyjadril tým svoj záujem zobrať si ju za ženu a zaiste si bol vedomý, že musí naplniť všetky vyššie uvedené požiadavky zákona. Rút potom posiela domov s ďalším požehnaním v podobe jačmeňa.

Noemi bola duchovná žena, vedela, že v Boázovi sa spustil mechanizmus, že v ňom povstalo rozhodnutie, vôľa a túžby, čo spôsobí, že nakoniec vec dotiahne do víťazného konca a prekoná všetky prekážky. Svojej neveste hovorí: „Pokojne si sadni a čakaj.“ Niekedy je dôležité, aby sme tento postoj zaujali aj voči Všemohúcemu. Najprv treba robiť všetko pre to, aby si nás všimol a začal konať. Niekedy, keď vidíme, že situácia sa začína meniť k lepšiemu, sa treba upokojiť, sadnúť si a chváliť Pána, lebo Boh sa rozhodol situáciu nielen mierne zlepšiť, ale doviesť ju aj do víťazného konca. Keď Eliáš videl na hore Karmel malý obláčik, konal s vierou a pripravoval sa na veľký dážď.

Boáz hneď na druhý deň vyjednáva s príbuzným, ktorý bol bližší, dohodne sa s ním a nakoniec si Rút berie za ženu.

Záver

Tak ako to často v Biblii býva, príbeh zle začína, ale dobre končí. O Noemi a Rút je postarané, Rút má syna, Noemi vnuka, ktorý sa stal významným, keďže je starým otcom kráľa Dávida. Mimochodom, Boáz je synom neviestky Rachab. Je podivuhodné, ako Boh vie človeka pozdvihnúť, keď koná na základe Jeho slova.