Smrteľný trojskok do prázdna

História prenasledovania kresťanov

22. časť: Smrteľný trojskok do prázdna

Keď bola v 19. storočí v Európe zjavná prehra tradičného „historického“ kresťanstva, traja mimoriadne radikálni myslitelia – Marx, Nietzsche a Freud sa takmer súčasne pokúsili o konečné a úplné odtrhnutie od židovsko-kresťanského zjavenia. O storočie neskôr ich stúpenci dosiahli nebývalej hĺbky duchovného, intelektuálneho a politického prenasledovania dvoch nositeľov tohto zjavenia: židov a kresťanov.

V 16. storočí prichádzala odpoveď na stredoveký katolícky feudálny štátny nátlakový systém z dvoch smerov: z kresťanského smeru od reformátorov viery; zo sekulárnej strany sa predstavitelia osvietenstva snažili striasť zo seba – aj z Európy – nepochopenú kresťanskú slobodu a neľudský režim.

Obe hnutia boli rozporuplné: popri nespočetných pozitívach vniesli do novej Európy aj veľké množstvo nesprávnych riešení. Davy protestantov sa takisto odcudzili od pôvodného procesu kresťanskej obnovy podobne ako ich predchodcovia, proti ktorým bojovali; značná časť osvietenstva sa stala vyslovene protikresťanskou. Aj v oficiálnej teológii si čoraz väčší priestor vydobyla biblická kritika, prehnaný racionalizmus a odmietnutie zázrakov. V oblasti vedy všetko ovládlo prírodovedecké materialistické myslenie. Boj proti katolíckej štátnej cirkvi sa rozrastal do rozmerov úplného vytesnenia Boha: Európa sa snažila „vyliať spolu s vodou z vaničky aj dieťa“.

Darwinova evolučná teória z 19. storočia hovorila o prirodzených procesoch stvorenia, a tak sa Boh stal akoby „nadbytočným“. Všetky tieto tendencie a aj samotný Darwin inšpiroval troch mysliteľov veľkého kalibru takmer v tom istom čase k tomu, aby myšlienky evolúcie ohľadom človeka, prírody a duše naďalej rozvíjali a pokúsili sa s konečnou platnosťou skoncovať so Všemohúcim.

Zničenie viery, morálky, vlastníctva a rodiny

Podstatou myšlienkového systému Karla Marxa (1818–1883) bolo to, že aj fungovanie ľudskej spoločnosti sa snažil nasmerovať v plnej miere na hmotné príčiny a zákonitosti ako darvinizmus; na základe materialistických prírodných vied podľa Marxa fungovanie sveta vyvstalo skutočne z prostej hmoty. Toto kombinoval s Heglovou filozofickou dialektikou, ktorá učila, že každý vývoj vzniká z boja protichodných zmien a pohybov; z čoho vyplýva, že neexistuje dobro bez zla, ale je nutné prijať oboje v záujme vývoja, a tak je v konečnom dôsledku zlo zároveň dobro. Podľa Marxa sa ľudské spoločenstvá stali nespravodlivými preto, lebo v boji o existenciu silnejší vždy utláčali slabších. (Toto je základnou doktrínou sociálneho darvinizmu, podľa ktorého vždy „prežijú tí najschopnejší“.) Preto žiadne náboženstvo, morálka či svetonázor nie sú v skutočnosti pravdivé, je to len vyradenie materiálnych záujmov do oblasti vedomia človeka: súbor klamstiev a falošná útecha utláčaných. Podľa Marxa je nutné spoločnosť zmeniť tak, aby tieto protiklady zmizli, a takto potom s konečnou platnosťou zanikne každé náboženstvo a filozofia: toto bude komunizmus.

Marx pevne veril, že jeho svetonázor je konečným, pravdivosť ktorého sa naplní v praxi. „Náboženstvo sú pocity a vedomie takého človeka, ktorý ešte neobjavil, alebo znovu stratil samého seba... Štát a spoločnosť tvorí náboženstvo, je to opačné vedomie sveta... Náboženstvo je priemerným myslením tohto sveta, encyklopedické zhrnutie, logika „vliata“ do obľúbenej formy, vec spirituálnej cti, oduševnenie, morálne posvätenie, sviatočný doplnok, priemerné potešenie... Náboženstvo je ópiom ľudstva. Zničiť náboženstvo ako iluzórne šťastie ľudstva je to isté, ako hľadanie skutočného šťastia ľudstva.“ (Marx: Ku kritike Heglovej filozofie práva)

„Moja duša, ktorá bola pravdivá voči Bohu, si vybrala peklo,“ – píše v jednej básni.

Podľa Marxových analýz ekonomickej politiky robí najextrémnejšie rozdiely medzi chudobnými a bohatými občiansky kapitalizmus. Takto je tým najhorším systémom, no zároveň je aj najvhodnejším na to, aby nás priviedol ku konečnej svetovej komunistickej revolúcii. V tomto bode vyzdvihuje Marx podľa vzoru jakobínov právo revolučného násilia a diktatúry proletariátu. Veď ak je každé náboženstvo, morálka a filozofia – medzi nimi aj Desatoro a Biblia! – čistým zideologizovaním hmotných záujmov človeka, a ani jedno nie je pravdivé, potom je dovolené vraždiť a kradnúť v záujme toho, aby sme napokon vytvorili spravodlivú spoločnosť. Preto má utlačená robotnícka trieda právo vraždiť, lúpiť a kynožiť všetkých, ktorí so svoji­mi záujmami, náboženstvom a morálkou stoja v ceste uplatnenia komunizmu.

Marx s rozhodnosťou tvrdil, že bez násilia a diktatúry nie je možné vytvoriť spravodlivú spoločnosť a hlboko pohŕdal tými, ktorí to chceli uskutočniť pokojnou cestou. Podľa jeho učenia najprv musí dôjsť k celosvetovej násilnej revolúcii, následne ku prísnej diktatúre proletariátu. Potom musia byť násilne a v plnej miere prevychované nasledujúce generácie na ateistický komunistický svetonázor a až potom bude možné vstúpiť do nového sveta. K tomuto je podľa jeho názoru nutné odstrániť každé náboženstvo, vieru a cirkev, každú morálnu výuku, ba čo viac, aj samotnú rodinu (pretože aj rodina je inštitúciou útlaku), a všetko je potrebné znárodniť.

„Nebo som prehral“

Pre Marxa nebolo náboženstvo niečím neznámym. Jeho starý otec po otcovi bol rabín v Trierbene a starý otec po matke v Holandsku (a mnohí ďalší z rodu). Karlov otec Hirschel Marx, vinohradník, ktorý patril medzi strednú triedu, usúdil, že jeho židovské náboženstvo je prekážkou k ďalšiemu spoločenskému pozdvihnutiu, preto krátko pred Karlovým narodením konvertoval na protestantizmus. Karl Marx svoju židovskú príslušnosť neskôr verejne zaprel a vo svojich početných dielach prejavil antisemitizmus spolu s ekonomickými argumentami: „Peniaze sú žiarlivým bohom Izraela, pred ktorým nemohol byť iný boh... Boh Židov sa zosvetštil, stal sa svetovým bohom.“

Podľa neho je židovstvo zodpovedné za rozmach hospodárskeho vykorisťovania, keďže korumpovalo aj kresťanov – úloha protestantizmu bola vo vývoji kapitalizmu nesporná – a presvedčil ich o tom, že tu nemajú iného povolania, než „byť bohatšími od svojich susedov“.

Podľa jeho názoru sa „doba peňazí a Židov stala univerzálnym antisociálnym prvkom doby“. Stávalo sa, že sa vyjadroval aj hrubšie: „Lassalle (vodca francúzskeho robotníckeho hnutia Židov, pozn. autora), keďže to aj tvar jeho hlavy a vlasy potvrdzujú, pochádza od černochov, ktorí sa pripojili k Mojžišovi pri odchode z Egypta (iba ak sa jeho matka alebo stará mama po otcovi nespojili s nejakým negrom). Nuž, spojenie židovstva a germánstva s černošskou substanciou musí nutne vyprodukovať niečo takéto podivné,“ píše Marx svojmu priateľovi Engelsovi 30. júna 1862.

Marxovo životné dielo z veľkej časti pozostáva z hrubých, často extrémnych komentárov iných kritikov. Najznámejšie, takmer všetky, jemu pripísané výroky, prevzal od iných autorov.

Inšpiroval ho hlavne Jean-Paul Marat, radikálny novinár francúzskej revolúcie. On ako prvý napríklad napísal: „Robotníci nemajú domova“ a „proletári nemôžu stratiť nič iné než svoje reťaze“. Jeho ďalším známym výrokom, podľa ktorého je „náboženstvo ópiom ľudstva“ pochádza od francúzskeho markíza de Sade, ďalšej známej postavy revolúcie, populárnej dielami sexuálnych perverzít.

Marx sa takisto snažil príchod spravodlivého Božieho kráľovstva, nádej Židov aj kresťanov, „zbezbožniť“ a uskutočniť ľudskou apokalypsou. Samého seba videl ako hlavného hrdinu tejto revolúcie: „Nie som ničím, no musím sa stať všetkým,“ píše a svojim stúpencom sľubuje v Komunistickom manifeste: „Proletári môžu stratiť v revolúcii iba svoje reťaze. Namiesto nich môžu získať celý svet.“ (Ani tento výrok nepochádza od neho, ale od jeho súčasníka, Karla Schappera, nemeckého socialistického robotníckeho vodcu.)

Mnohé z diel mladého Marxa sa stratili, no na základe tých, ktoré sa zachovali, je možné vycítiť jeho radikalizmus: „Nebo som prehral, viem to veľmi dobre. Moja duša, ktorá bola pravdivá voči Bohu, si vybrala peklo,“ píše v jednej básni. V tragickom diele Oulanen mu je vzorom Goetheho Faust. Aj tu cituje jeden zo svojich obľúbených výrokov, Mefistove slová, podľa ktorých: „Všetko, čo sa rodí, zaslúži si smrť.“ V básni Divoké piesne sa objavuje zavrhnutie ľudstva a pesimizmus, samovražedné pakty a faustovské obrazy kompromisov. „Pekelné pary sa dvíhajú a zapĺňajú mozog, pokým nezošaliem a moje srdce sa úplne nezmení. Vidíš ten meč? Odovzdalo mi ho knieža temnoty. Kvôli mne pulzuje čas a dáva znamenia. A ja čoraz odvážnejšie tancujem tanec smrti,“ píše Marx v diele Hráč. „Sme spútaní, natlačení, prázdni, ustrašení. Naveky sme tu priviazaní k mramoru bytia,“ píše na inom mieste mladý Marx, „sme opicami chladného boha.“

V dnešnej dobe sa dennodenne stretávame s nietzscheovskými prvkami myslenia.

On samotný, vložiac slová do Božích úst, hovorí: „Vylejem na ľudstvo hrozné kliatby,“ a z väčšiny jeho veršov vyplýva, že bol presvedčený o tom, že svet sa uberá do krízy a zániku. Aj neskôr, keď mal vízie o komunistickej revolúcii, používal vo svojich dielach apokalyptické obrazy. Do prvej osnovy svojho diela Nemecká ideológia zapísal jednu časť, ktorá silno pripomína jeho verše: „Deň súdu, ktorého svitanie je na nebi odbleskom horiacich miest, keď nebeská hudba medzi Marseillaise a Carmagnole bude spolu znieť s rachotom diel a gilotína im bude udierať do taktu...“

Nie náhodou Marxových stúpencov nepopudzovali jeho chladné ekonomické argumenty, ale horúce výkriky o uplatnení zmien v spoločnosti za akúkoľvek cenu. Marxov osud ovplyvnilo aj to, že kvôli svojim názorom bol nútený sa spolu s rodinou neustále sťahovať a aj to, že sa takmer s každým vo svojom blízkom okolí pohádal – okrem tých, ktorí sa mu úplne poddali. Jeden jeho veľký rival, brat Bruna Bauera, napísal o ňom aj báseň: „Temný chlapík pení od zlosti, ruky zlostne dáva do päste a reve neustále, akoby mu desaťtisíc diablov kmásalo vlasy.“ Istý ruský emigrant vo svojich poznámkach o ňom napísal: „Jeho hustá čierna hriva, chlpaté ruky a zle pozapínaný kabát prezrádzali, že nemá spôsoby ani mravy, že je pyšný a každým tak trochu opovrhuje a jeho ostrý kovový hlas sa hodí k jeho radikálnym názorom a náhľadom, ktoré neustále chrlil o ľuďoch a veciach a všetko, čo povedal, pôsobilo nepríjemne.“

Jeho revolučný priateľ Karl Heinzen vo svojom portréte píše, že z Marxových malých, divokých a zlomyseľných očí vyšľahol čas od času plameň zla; jeho častým výrokom bolo: „Zničím ťa!“

„Karl Marx ovplyvnil udalosti aj myslenie ľudí omnoho viac ako ktorýkoľvek intelektuál modernej doby,“ píše o Marxovi vo svojej eseji Paul Johnson, britský historik: „Tú jemu vlastnú diktatúru s nedozernými následkami pre ľudstvo naplnili jeho traja najvýznamnejší a verní stúpenci: Lenin, Stalin a Mao Ce-Tung.“

Zničenie sústrasti

Friedrich Nietzsche (1844–1900) síce v myslení preukazuje veľké príbuzenstvo s otcom komunizmu, no počnúc charakterom v mnohom dospel k odlišným záverom. Jedným z jeho hlavných vzorov bol Darwin, ktorého evolučnú teóriu rozšíril medzi ľudstvo a do spoločnosti. 

Hlásal príchod evolučného skoku smerom k novej rase „Nadčloveka“ (Übermensch), a tiež idealizoval silného človeka, ktorý chce mať moc a je stvorený na vládnutie. Aj on považoval za prirodzené a prijateľné, že ľudskú existenciu musí viesť silnejší za cenu zničenia slabšieho, podobne ako je to v teórii evolúcie.

Podobne ako Marx chápal, že náboženstvo je z pohľadu nadčloveka trúfalé klamstvo; súcit (ktorý je jedným zo základov náboženstiev) je kompromis s masovou morálkou, ktorý zničí silného človeka, pretože mu znemožní dosiahnuť vyššie ciele. Jeho najznámejší výrok, ktorý sa nachádza v diele Veselá veda, znie takto: „Boh je mŕtvy! Zabili sme ho!“

V diele Tak vravel Zarathustra, ktorý napísal v štýle Lutherovho prekladu Biblie, ďalej píše: „...Boha zabilo jeho spoluutrpenie s človekom.“ A keď už vysmeje Boha Biblie, hovorí, že „Jeho smrť“ prospieva skoku do ľudskej evolúcie: „Hľa, tento Boh je mŕtvy!“ „Nadľudia, tento Boh je vaším najväčším nebezpečenstvom. Len odkedy odpočíva v hrobe, opäť ste vstali z mŕtvych.“ „Iba teraz príde Veľké Poludnie, iba teraz bude nadčlovek pánom! (...) Nuž, do toho!“ „Nadľudia! Teraz sa rodia vrcholy budúcnosti ľudstva. Boh je mŕtvy: chceme, aby žil nadčlovek.“

Podľa neho je pre evolučný skok dôležité, že ak sa človek chce stať nadčlovekom, musí sa úplne oslobodiť od súcitu, lásky, od všetkých hodnôt daných skrze žido-kresťanské vyhlásenia. Tak sa stane božským, stvoreným na vládnutie. Za degeneráciu ľudstva, slabosť v súcite, morálku založenú na láske, sú zodpovedné v prvom rade Božie príkazy a zákazy: Mojžiš je zodpovedný preto, lebo ich dal židovskému ľudu a Pavol za to, že ich rozšíril po celom svete. Nadčlovek by sa mal navrátiť do svojho prirodzeného prapohanského stavu tam, kde prekročí morálne kategórie dobra aj zla. K tomuto je ale potrebné vysporiadať sa vo svedomí s koreňmi biblického pôvodu, okrem iných aj so zákazmi Desatora a všetkými ostatnými biblickými usmerneniami.

Na jednom mieste učí, že posledným a najsilnejším „gravitačným ťahom“, ktorý zabraňuje človeku stať sa nadčlovekom, je spasenie a nádej večného života, respektíve strach zo zatratenia, a preto treba znovu prijať myšlienku „večného návratu“, charakteristickú pre pohanské náboženstvá, podľa ktorej sa človek vždy znovu a znovu vracia a nikdy sa neoslobodí k akémusi večnému blaženstvu. (Podľa tvrdenia Nietzscheho sa prijatím tejto myšlienky človek stáva nadčlovekom – čiže úplným odmietnutím možnosti spasenia.)

To isté, čo hlásal Marx ako uskutočniteľný plán politickej filozofie vzhľadom na spoločnosť ako celok, Nitzsche pri pohľade na vnútorný duchovný život človeka presadzoval v básnických obrazoch a síce úplnú neveru, bezbožnosť a nemorálnosť. Prirodzene, obaja tvrdili, že to robia v záujme akejsi vyššej spravodlivosti, no pri pohľade zblízka táto vyššia pravda znamená úplné prijatie materializmu, evolucionizmu a krutosti života. „Čo nás, dobrých Európanov, odlišuje od nacionalistov? V prvom rade, sme ateisti a imoralisti, no ešte stále podporujeme náboženstvo a morálku stáda. Týmto totiž vyformujú takú rasu, ktorá nám raz v budúcnosti padne do náručia, ktorá si bude žiadať naše dlane,“ píše v diele Vôľa k moci.

Nietzscheho ctitelia zvyčajne zdôrazňovali, že jeho učenie netreba brať doslovne, a preto je iba sčasti zodpovedný za hriechy nacizmu uvedené do praxe vďaka jeho myšlienkam. Nepochybne, nacisti do určitej miery podali Nietzscheho myšlienky ako „hlúposť“, no isté je aj to, že v podstate chceli uskutočniť jeho filozofiu. Je menej známe, že príslušníci SS okrem iného preto zabíjali Židov s takou mimoriadnou krutosťou, lebo tým chceli do posledného novorodenca nielen vyhubiť ľud, ktorý je vo svojich génoch nositeľom Biblie a morálneho zákona, ale vo svojom svedomí chceli zničiť aj odpor voči zlu, aby sa tak stali nadľuďmi. (K ich tréningu patrilo aj to, že vycvičili šteniatko, ktoré museli na konci výcviku zabiť, aby tak v sebe zničili pocit súcitu a citovej naviazanosti.)

Nietzscheho ovocie

Stojí za hlboké zamyslenie, že Nietzsche sa narodil do rodiny protestantských duchovných. Vynikajúci a intelektuálnymi schopnosťami disponujúci mladý muž sa vo svojich dvadsiatich rokoch života začína vzďaľovať od kresťanstva, pričom študoval antiku. Zaoberal sa tiež romantickým básnictvom, vyzdvihujúcim starogermánske pohanstvo; počúval Wagnera, čítal Schopenhauera, ktorý sa snažil zjednotiť východný filozofický systém so západnou filozofiou. Jeho najsilnejším argumentom bolo, že veriaci sú pokrytci. Veľa sa zaoberal vzťahom medzi mužom a ženou, no jeho postoj k ženám bol príliš ambivalentný, pretože ženské pohlavie videl ako stelesnenie súcitu, čiže slabosti a tiež nihilizmu. „Ideš k žene? Vezmi si so sebou aj korbáč,“ znela jeho rada.

Písal stále radikálnejšie, no po napísaní diela Zarathustra (1885) ho ovládla choroba v čoraz väčšej sile; v tomto období napísal diela Mimo dobra a zla a Antikrist.

Napokon sa v roku 1889 úplne mentálne zrútil. Priateľom i neznámym písal rozrušené listy, ktoré podpisoval v mene Dionýza, resp. Ukrižovaného. Pozíciu profesora na univerzite odmietol s odôvodnením, že by to bolo pre neho ako pre boha ťažko zvládnuteľné. Počas nasledujúcich dvanástich rokov úplného duchovného zrútenia ho opatrovala matka, neskôr mladšia sestra. Napokon zomrel ochrnutý na následky syfilisu.

Napriek tomuto všetkému jeho vplyv na západné myslenie je mimoriadne veľký. „...Faktom je, že v dnešnej dobe sa dennodenne čoraz častejšie stretávame s nietzscheovskými prvkami myslenia a núti nás to pozrieť sa do očí otázke: Čo pre dnešnú filozofiu znamená Nietzsche? Nemôžeme túto otázku prehliadnuť, pretože význam určitého človeka v dejinách filozofie nespočíva vo forme jeho myslenia, ale v jeho vplyve...“ (Ladislav Mátrai).

Nietzscheho odmietnutie hodnôt hlboko ovplyvnilo nielen nacizmus, ale aj pokolenie beat v roku 1960, tiež New Age a skrze to všetko spôsoby myslenia dnešných liberálnych demokracií.

„Túžim, teda som“

Toto je vierovyznanie Sigmunda Freuda (1856–1939), jedného z duchovných trojčiat dvoch predchádzajúcich „západných prorokov“, otca psychoanalýz, ktorý sa tiež „vykľul spod plášťa“ Darwina. Z učenia o pôvode človeka z opice vyvodil aj on záver, ktorý sa podobá presvedčeniu Marxa a Nietzscheho, len nie na úrovni spoločenskej a existenciálnej filozofie, ale v oblasti učenia o duši. Podľa neho duša človeka prirodzene nie je ničím iným, než prejavmi hmotných a biologických síl vyššieho rádu. Preto dvomi najzákladnejšími hybnými silami jej vzniku sú pud zachovania existencie a zachovania rodu, čiže dve čisto hmotné, biologické, fyzické, pôvodom zvieracie prvky; a všetko ostatné, čo v duši funguje (pocity, myslenie, vôľa a podobne) sú len komplikovanejšími prejavmi týchto dvoch faktorov. Keďže však žijeme uprostred spoločnosti, v kontakte s inými ľuďmi, vstupujú do života človeka obmedzujúce faktory oproti týmto dvom neobmedzeným faktorom a to hlavne prostredníctvom výchovy, vzniká v duši „nadradené ego“, ktoré sa stretá zoči-voči s pudom zachovania existencie a zachovania rodu a snaží sa ich obmedzovať. Prejavom a produktom tohto „nadradeného ega“ je podľa Freuda v skutočnosti morálka, náboženstvo a ďalšie podobné faktory civilizácie. Jasne tu vidíme blízky príbuzenský vzťah týchto základných myšlienok s myslením Marxa a Nietzscheho.

Nadradené ego je teda v tejto obmedzenej činnosti nútené postaviť sa zoči-voči sexuálnym pudom a pudom zachovania existencie; tieto sú ale mimoriadne silné, preto sa nadradené ja (ktoré je, samozrejme, v konečnom dôsledku produktom týchto dvoch pudov) snaží vytesniť pre spoločnosť neprijateľné prejavy z vedomia a „vyhostiť“ ich do podvedomia, a to priamo mechanizmom potlačenia. O obsahu podvedomia, ako to aj samotný názov hovorí, teda vedomie nevie a takto je držané v šachu. No popritom biologické pudy sú podľa Freuda také silné, že „tam dolu“ hromadia obrovské napätie, ktoré v niektorých prípadoch vedie priam k psychickým či fyzickým ochoreniam. Tieto potláčané obsahy vedomia chcel Freud, ktorý sa predtým zaoberal hypnózou, ošetriť oslobodením. K tomuto je ale potrebné „zastaviť“ kontrolu nadradeného ega, čo kráča ruka v ruke s uvedomelým uvoľnením morálneho svetonázoru dotyčného. Základom tohto všetkého je, samozrejme, stotožnenie sa s tým, že v podstate sme zvieratá.

Freud, asimilovaný Žid, ktorý opustil svoje náboženstvo, sformuloval svoje teórie o duši ako svetonázor. Podľa jeho názoru náboženstvo a filozofia nie sú ničím iným ako nejakým teoretizovaním neurózy (duševná choroba), potvrdením teórie. Už samotné otázky smerujúce k zmyslu života sú podľa Freuda príznakmi choroby. Vo svojich dielach Totem a tabu a Mojžiš píše, že vznik náboženstiev speje k ich potlačeniu.

Napríklad kresťanstvo, Starú zmluvu nahradzujúcu Novou zmluvou, vzťah Boha-Otca a Syna a pozastavenie mojžišovského zákona chce pripodobniť k boju o nezávislosť tínedžera s otcom, jeho skrytú nenávisť, ba čo viac k Oidipovmu komplexu, podľa ktorého je syn zaľúbený do svojej matky, čím sa stáva otcovým nepriateľom; no keďže toto ani sám pred sebou nemôže priznať, vzbúri sa proti otcovi. Podľa jeho názoru sa ľudia praktizovaním náboženstva snažia vyhnúť prepuknutiu neurózy, no týmto predlžujú svoje detstvo (infantilizmus) na celý život, pretože sa snažia ilúziou vyhnúť neuróze, v pozadí ktorej stojí takmer vždy potláčaná sexualita. Nepochybne, treba uznať, že vo Viedni, kde Freud žil, vládol bigotný katolicizmus a prehnané alebo zdeformované náboženstvo mohlo byť príčinou mnohých psychických problémov. Freud, ktorý pochádzal z rodiny obklopenej veselou atmosférou, skutočne mohol mať niekedy úspešné diagnózy a terapie.

Napriek tomu rozšírenie jednotlivých diagnóz na vieru ako celok pochádza z toho istého koreňa a viedlo k takým istým dôsledkom ako v prípade Marxa a Nietzscheho, a aj ich vplyv je podobne silný v západnej civilizácii. Aj psychoanalytická škola zanecháva hlboký vplyv na spôsob myslenia moderného človeka. Takmer v plnej miere ovláda médiá, pedagogickú výchovu, ba dokonca omnoho silnejšie než biblické názory. Je však zaujímavé, že značná časť psychológov dnešnej doby už zmýšľa opačným smerom ako Freud: psychické problémy dnešného človeka pochádzajú skôr z oslabeného nadradeného ega, než z prehnane silnej povahy; a podľa mnohých psychológov by bolo osožnejšie znovu vložiť do človeka staré dobré morálne poučky na to, aby bol zdravý.

Synchronizovaný skok

Časopriestorové zapadnutie a spôsob myslenia týchto troch „západných prorokov“ sú zjavné, a to radikálna likvidácia žido-kresťanských vyhlásení morálneho systému a svetonázoru. Ich protikresťanské učenie prekvapivo silno ovplyvnilo spôsob myslenia Západu, a tým aj celého sveta. Môžeme im byť „vďační“ nielen za krutovládu komunizmu a nacizmu, ale aj za „tolerantné opovrhnutie“ zaviazanými kresťanmi kvôli ich svetonázoru, ktoré ich až dodnes obklopuje v moderných demokraciách. Bolo by dobré zamyslieť sa, aké chyby viedli „kresťanskú Európu“ k extrémne intenzívnemu odmietnutiu viery.

Radikálny skok k Bohu

V storočí Marxa, Nietzscheho a Freuda urobil radikálny skok istý podobne vášnivý a moderný mysliteľ, no opačným smerom. Søren Kierkegaard (1813–1855), dánsky filozof, ktorý tiež dobre poznal duchovný krach protestantskej „kresťanskej spoločnosti“ ako tí pred ním, však neskočil do prázdna, ale smerom k Bohu, „do viery“, ako to nazval on sám. Vo svojom diele Škola kresťanskej viery rozlišuje dve formy existencie kresťanstva: historické európske kresťanstvo (ktoré považuje za falošné) a skutočné, radikálne kristovské (kristovská viera).

„Kresťanstvo nesmie byť chránené, pretože v podstate vždy útočí. Kresťanstvo našej doby útočí zásadne od chrbta.“ Kierkegaard odporoval biblickej kritike a podobným populárnym teologickým smerom tej doby. Tvrdil, že Boží hlas môže počuť jedinec v najhlbšom vnútri a nie na úrovni analýz. S brilantným intelektom oponoval mysliteľom tej doby a s ohnivou iróniou poukázal na odcudzenie protestantskej štátnej cirkvi svojej krajiny i celej Európy od pravého kresťanstva. Svoje knihy mohol publikovať poväčšine pod cudzím menom, no potom, ako to vyšlo najavo, bol vyhostený a žil v Kodani.

Jeho vplyv bol omnoho menší, než vplyv jeho ateistických kolegov, no v dnešnej dobe sa stáva čoraz populárnejším: v druhej polovici 20. storočia sa vedľa Dostojevského stal najdôležitejším priekopníkom existencializmu viery.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek