Spasenie pohanov

Pred Bohom sú ľudia rozdelení do troch základných skupín - Izrael, cirkev a pohanské národy. V dnešnom článku sa chcem zaoberať treťou skupinou, pohanskými národmi, a ich mylnou predstavou o Bohu, a taktiež si položíme otázku, čo vlastne Boh od nás pohanov očakáva, aby sme mohli vojsť do vzťahu s Ním a vstúpiť do Božieho kráľovstva. Ak niekto chce hlbšie porozumieť tejto otázke, odporúčam mu, aby si viackrát prečítal Skutky apoštolov od 10. po 20. kapitolu.

Beznádej pohanov

Najprv si vyjasnime, čo chápeme pod pojmom pohania alebo národy. Mnohí čitatelia Biblie sú prekvapení množstvom rodokmeňov, ktoré sa v nej nachádzajú. Z rodokmeňov, okrem iného, môžeme vyčítať, že Boh prísne oddelil národy sveta a národ Izrael. V 10. kap. 1Moj. sa môžeme dočítať o rozdelení ľudského rodu po zmätení jazykov pri babylonskej veži. Tieto národy osídlili celú zem. Čoskoro na to sa na scéne ľudských dejín objavuje Abrahám (12 kap. 1Moj.), s ktorým Boh urobil zmluvu. Na základe jeho viery ho Boh označil za spravodlivého. Potom sa už Boh zaoberá iba Abrahámovou rodinou, Izákom, Jákobom a izraelským národom, ktorý z nich vyšiel. Možno sa to bude zdať mnohým čitateľom tvrdé, ale Boh sa skutočne ostatnými národmi nezaoberal v takom zmysle, aby Ho mohli spoznať. Pavol v jednej zo svojich prvých kázní povedal, že Boh nechal národy v predošlých pokoleniach ísť ich vlastnými cestami (Sk 14:16), čo znamená, že nechodili po cestách Božích. Boli prakticky bez šance spoznať jediného pravého Boha, ktorý stvoril nebo a zem, lebo Boh sa im spoznať nedal. Historické nálezy nám popritom dokumentujú, ako pohania zúfalo Boha hľadali. Ani jediný národ alebo kmeň nebol ateistický. Pri ich snahe nájsť pravého Boha však vidíme znovu a znovu, že v skutočnosti vošli do kontaktu s padlými anjelmi, ktorým slúžili a ktorých sa báli. Obrovské chrámové komplexy, pyramídy, mohyly, totemy, sochy a obetné miesta jasne dokazujú, akú veľkú úlohu v každom národe zohrávala „bohoslužba“. Bežné boli ľudské obete, napr. Aztékovia obetovali až päťdesiattisíc ľudí ročne takým brutálnym spôsobom, že im zaživa vyrezali srdce. Čo je vlastne charakteristické pre pohanské chápanie Boha, si povieme ďalej. Teraz musíme prijať konštatovanie, že pravý Boh, ktorý stvoril nebo a zem, sa stal pre človeka nedosiahnuteľný, lebo ľudský hriech vystaval bariéru medzi svätým Bohom a človekom. Človek je odkázaný na to, aby rešpektoval zjavenie, ktoré mu Boh sám o sebe dal. Ľudia pred potopou boli odkázaní na to, čo im o Bohu povedal Adam. Niektorí jeho svedectvo prijali ako napr. Ábel alebo Enoch a boli zachránení, ale väčšina predpotopného sveta neuverila ani Adamovi, ani Noachovi, ktorý stavbou korábu ohlasoval súd nad vtedajším ľudstvom. Bolo mnoho ľudí, ktorí sa rozhodli veľmi seriózne Boha spoznať, ako napr. Budha alebo Mohamed, ale zmýlili sa. Správne zjavenie nedostali ani takí geniálni ľudia, ako boli Aristoteles, Platón alebo Sokrates. Radi by sme konštatovali, že človeku stačí úprimná snaha na to, aby spoznal Boha, ale klamali by sme. Taktiež by sme radi konštatovali, že aj bez toho, že človek pravého Boha spozná, bude zachránený. Práve predpotopný svet by nám mal byť varovaním, lebo z miliónov vtedy žijúcich ľudí sa zachránilo neuveriteľne málo, a to iba osem duší. Tu by snáď bolo dobre zodpovedať, čo je podmienkou, aby človek Boha spoznal. Odpoveď je jednoduchá - musí spoznať evanjelium. Pavel to v epištole Rimanom opisuje nasledovne: „Lebo každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude spasený. Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“ (Rim 10:13-14) Teda, podmienkou záchrany je vzývať pravého Boha a k tomu je potrebné o Ňom počuť. A zase, ak o Ňom máme počuť, musí byť niekto, kto Ho pozná a hovorí o Ňom. Kázanie Božieho slova ukončuje dobu agnosticizmu - neznámosti, v ktorej pohania zotrvávali. „Boh teda prehliadol časy nevedomosti, ale teraz zvestuje ľuďom, všetkým všade, aby činili pokánie.“ (Sk 17:30) Môžeme konštatovať, že jedine známosť Božieho slova znamená známosť Božiu. Človek Boha nespozná ani cez filozofiu, ani cez účasť na rituáloch a ceremóniách, ani zachovávaním tradícií predošlých generácií a už vôbec známosť nesprostredkujú predmety vyhotovené ľudskou rukou.

Akékoľvek pokusy zobrazovař Boha Biblia zakazuje. Obraz, rytina alebo socha vyjadrujú iba umelcove subjektívne predstavy. Tieto pokusy v skutočnosti obraz o Bohu deformujú. Správne poznanie Boha môže človek získať iba pri čítaní Božieho slova, kedy predstavu formuje Svätý Duch. O tomto zákaze hovorí druhé prikázanie a jeho prekročenie je sakcionované do štvrtého pokolenia.

Exodus 20

1 A Boh hovoril všetky tieto slová a riekol:
2 Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z egyptskej zeme, z domu sluhov.
3 Nebudeš mať iných bohov predo mnou.
4 Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou.
5 Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som silný Boh žiarlivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia...

Deuteronomium 4

15 Pozorujte veľmi na svoje duše, lebo ste nevideli nijakej podoby v deň, v ktorý vám hovoril Hospodin na Horebe sprostred ohňa.
16 Aby ste sa neporušili a neučinili si nejakej rytiny, podoby nejakého obrazu, nech už by bol akýkoľvek, nejakej podobizne muža alebo ženy,
17 podobizne nejakého hoväda, akéhokoľvek, ktoré je na zemi; ani podobizne nejakého vtáka s krídlami, ktorý lieta v povetrí;
18 nijakej podobizne nijakého zemeplaza, ktorý sa plazí po zemi; nijakej podobizne ryby, ktorá je vo vode pod zemou.

Prví spasení pohania - Kornéliov dom

Desiata kapitola Skutkov apoštolov by mala byť pre nás Slovákov a Čechov jednou z najpozoruhodnejších a najradostnejších. Ako sme konštatovali vyššie, Boh sa po potope zaoberal hlavne izraelským národom, o čom svedčí prakticky celý Starý zákon. Aj apoštoli boli po zmŕtvychvstaní Ježiša Krista presvedčení o tom, že spasením pohanov sa Boh vôbec nezaoberá. Napríklad po vzkriesení položili Pánovi otázku, či je na programe dňa obnova Izraela, ale Ježiš ich prekvapil odpoveďou, že prichádza doba kázania evanjelia. „Ale prijmete moc Svätého Ducha, ktorý príde na vás, a budete mi svedkami i v Jeruzaleme i po celom Judsku i v Samárii, a tak až do poslednej končiny zeme.“ (Sk 1:8) Bolo pre nich celkom nepredstaviteľné, že majú kázať evanjelium aj pohanom, lebo pre žida bolo neslušné stýkať sa s nežidom a vojsť pod jeho strechu. Boh musel skrze videnie presvedčiť Petra, aby prijal pozvanie a išiel ku Kornéliovi do Cézarey.

Teraz si povedzme, čo bolo na Kornéliovi také zvláštne, že ho Boh vybral, aby bol zachránený ako prvý z pohanov. Naučíme sa na tom, čo je dôležité pre nás a pre tých, ktorým zvestujeme slovo. Odpovedzme si, aké postoje u pohanov Boh Abraháma, Izáka a Jákoba oceňuje a očakáva: „A bol nejaký muž v Cezárei, menom Kornelius, stotník z čaty, zvanej Italskej, nábožný a bojaci sa Boha s celým svojím domom, ktorý dával ľudu mnoho almužien a vždy sa modlieval Bohu. Ten videl zreteľne vo videní vodne, okolo deviatej hodiny anjela Božieho, že vošiel k nemu a povedal mu: Kornelius! A on pozrel upreným zrakom na neho a povedal, prestrašený: Čo je Pane? A on mu povedal: Tvoje modlitby a tvoje almužny vstúpili na pamäť pred Bohom. A tak teraz pošli mužov do Joppy a zavolaj Šimona, ktorý má prímeno Peter. Ten pohostíni u nejakého Šimona, koželuha, ktorý má dom pri mori, ten ti povie, čo máš robiť.“ (Sk 10:1-6) Prvé, čo môžeme vyzdvihnúť u Kornélia je, že sa vždy modlieval k Bohu. Je nám zrejmé, že Boha úplne nepoznal, lebo bol odkázaný na to, aby mu Peter zvestoval evanjelium, ale bol človekom, ktorý bol po Bohu hladný, usiloval sa pochopiť duchovné veci a všetko riešil modlitbou. Tento postoj je veľmi dôležitý. Najväčšou otázkou v tomto príbehu je, ako mohol byť Kornélius bohabojný, keď ho obrátenie, znovuzrodenie a naplnenie Duchom Svätým ešte len čakalo. Keďže ho Biblia nazýva bohabojným, určite sa nebál bohov gréckej mytológie ani iných, ktorých vymysleli pohania. Keď Biblia hovorí, že Kornélius bol bohabojný, znamená to, že sa bál a rešpektoval Boha židov. Je celkom zrejmé, že čítal Starý zákon (Tóru a prorokov) a podľa toho, čo sa tam dočítal, sa aj správal. Vidíme, že bohabojnosť nezačína u Ježiša Krista, ale u Starého zákona. Ak niekto tvrdí, že miluje Ježiša a Starý zákon nerešpektuje ani nepozná, klame. Popravde povedané, Starý zákon dnes číta iba veľmi malé percento ľudí, vrátane tých, ktorí sa považujú za kresťanov. O Kornéliovi by sme dnes povedali, že bol morálnym človekom. Tu si musíme uvedomiť, aký to bol veľký človek, keď ako stotník rímskej okupačnej armády, ktorý mal v nej význačné postavenie, sa pokoril a priznal, že Rimania sa v zásadných otázkach, ako sú poznanie Boha, pôvod sveta, zmysel existencie človeka a Boží súd, zásadne a fatálne mýlia. Priznal, že zjavenie o Bohu bolo zverené národu, ktorý bol momentálne v poníženom, okupovanom stave. Podobne ako Mojžiš ohľadom Egypta, aj Kornélius prišiel na to, že v otázkach večnosti nehrá rozhodujúcu úlohu Rím, ale Izrael. Ďalšou dobrou vlastnosťou Kornélia bolo, že bol štedrý a milosrdný k ľudu. Aj tu však musíme upozorniť, že išlo o ľud židovský. Kornélius teda rozhodne nebol antisemitom, ale filosemitom. Stojí za povšimnutie, že svoju vieru prezentoval aj na verejnosti. Celý svoj dom viedol k podriadenosti voči Bohu - neuťahoval sa. Pre Svedkov Jehovových a pre spacifikovaných a zmalátnených kresťanov musíme zdôrazniť aj ten fakt, že Kornélius bol vojakom v pravom slova zmysle. Bol skutočným bojovníkom, ktorý zviedol veľa krvavých bitiek, inak by nemohol mať hodnosť stotníka. Boh jeho zamestnanie neodsúdil a mohol zostať vojakom naďalej.

Obrátenie Kornélia je veľmi dôležité. Všemohúci Boh v tomto prípade nadprirodzene pôsobil, aby bolo jasné Petrovi i ďalším autoritám v cirkvi, že aj pohania môžu vojsť do Božieho kráľovstva. Po tom, čo mal Kornélius videnie anjela a Peter videnie nečistých zvierat, ktoré mal jesť, stala sa jedna veľmi dôležitá nadprirodzená udalosť: „A v tom, keď som ja započal hovoriť, zostúpil Svätý Duch na nich ako aj na nás tam na počiatku, a rozpamätal som sa na slovo Pánovo, ako hovoril: Ján krstil vodou, ale vy budete pokrstení Svätým Duchom.“ (Sk 11:15) Peter totiž na vlastné oči videl, ako ľudia v Kornéliovom dome na základe prijatia zvesti evanjelia, ktoré im kázal, boli naplnení Svätým Duchom a začali hovoriť novými jazykmi. Tento jav považoval Peter za dôkaz skutočného obrátenia. Veľakrát je človek postavený pred otázku, ktorá viera je vlastne pravá. Odpoveď je pomerne jednoduchá. Tá, na ktorú Boh odpovedá prítomnosťou Svätého Ducha, a Svätý Duch sa viditeľne prejavuje tam, kde je kázaný Ježiš Kristus v Duchu a v pravde.

Pohanská predstava o Bohu

Veľmi dôležité je oboznámiť sa s prvými Pavlovými kázňami v Skutkoch apoštolských. Vieme, že Pavol bol apoštolom pohanov a Peter apoštolom židov (Gal 2). Vo svojich kázňach Pavol pod pomazaním Svätého Ducha odhaľuje črty, ktoré sú charakteristické pre pohanov, keď hľadajú Boha. Prvým rysom je, že pohania spájajú Boha s rôznymi miestami, ale hlavne s chrámom. Keď však Pavol zvestuje pravého Boha, upozorňuje, že tento nebýva v chrámoch, ktoré postavili ľudia. „Boh, ktorý učinil svet a všetko, čo je na ňom, súc Pánom nebies a zeme nebýva v chrámoch, učinených rukou.“ (Sk 17:24) Všetky svetové náboženstvá po celej tvári zeme stavajú špeciálne chrámy, katedrály, svätyne, domy s tou myšlienkou, že keď človek potrebuje niekde bývať, musí niekde bývať aj Boh. Jemu však patrí celý vesmír a zem je podnožou Jeho nôh. Jediné miesto a chrám, kde niekoľko desaťročí prebývala Božia sláva, bolo miesto na chrámovej hore a Šalamúnov chrám, ktorý bol postavený presne podľa Božieho návodu. V tomto chráme v Svätyni svätých bola Božia sláva - šekina. Pri ukrižovaní však bola opona zo svätyne Božou rukou roztrhnutá a neskôr bol celý chrám zborený. Keď Ježiš hovoril o zborení a znovuvystavení chrámu, nemal v skutočnosti na mysli kamennú stavbu, ale svoje telo. Aj ďalej Písmo na viacerých miestach hovorí, že adresou prebývania Boha na zemi je telo znovuzrodeného kresťana, ktorý je naplnený Svätým Duchom, a nie murovaná stavba. „Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji?“ (1Kor 6:19) Náš praotec viery - Abrahám, v ktorého šľapajách kráčame, bol vyvedený z chaldejskej krajiny, ktorá bola posiata chrámami, na púšť a tu bol uznaný za spravodlivého. Aj prvá cirkev dlho žila v Božej prítomnosti bez chrámov. Najnovšie archeologické nálezy dokazujú, že prvá cirkev sa stretávala v prostých modlitebniach bez zvláštneho zariadenia, podobne ako sa stretávajú dnes prebudenecké cirkvi na celom svete.

Druhým omylom pohanov pri hľadaní Boha je, že k nadviazaniu kontaktu s Ním potrebujú materiálne predmety. V primitívnych náboženstvách to môžu byť stromy, kamene alebo rôzne škapuláre, predmety formované z hliny, z dreva a vo vyspelejších civilizáciách umelecké predmety z drahých materiálov. Pavol o tom hovorí takto: „Nemáme sa domnievať, že by Božstvo bolo podobné zlatu alebo striebru, alebo kameňu, rytine, ktorú vytvorilo remeslo a ľudský výmysel.“ (Sk 17:29b) 
Pokus stvárniť Boha Biblia považuje za ťažký hriech s dopadom na nasledujúce generácie. Aká je to urážka Stvoriteľa, keď ľudia pripisujú Božskú moc sochám zvierat alebo ľudí, poprípade ich hybridom. Jedinou ikonou (obrazom) Božej prirodzenosti je človek. Preto modly sú urážkou nielen Boha, ale diabol tak ponižuje aj človeka, stvoreného na Boží obraz.

Tretím veľkým problémom pohanov je, že v skutočnosti nevedia, kto je človek, ako bol stvorený, aký je zmysel jeho života. Ľudia veria, že fyzickou smrťou človek prestane existovať, veria, že sa bude neustále reinkarnovať, alebo že sa rozplynie v akejsi nirváne. Na zaplakanie je taktiež Darwinova teória, ktorá tvrdí, že človek je iba trochu vyvinutejšie zviera. Človek je úplne fantastický tvor. Stvoril ho Boh tak, že do zemského prachu vdýchol zo svojho ducha. Ľudská duša má svoj pôvod nielen v materiálnom svete, ale obsahuje aj zložku večnosti, preto má človek úplne iné úlohy a schopnosti ako zvieratá. Život človeka, ktorý nepozná Bibliu, nechodí v spoločenstve s Bohom a neusiluje sa naplniť Božiu vôľu je z tohoto hľadiska úplne márny.

Štvrtou tragédiou národov je, že nevedia nič o tom, ako prebehne súd nad svetom, nad národmi a nad jednotlivými ľuďmi. Preto Pavol upozorňuje, že Boh bude súdiť všetko skrze Ježiša Krista. „Pretože ustanovil deň, v ktorom bude súdiť celý svet v spravodlivosti v osobe muža, ktorého určil na to, a podáva všetkým ľuďom vieru vzkriesiac ho z mŕtvych.“ (Sk17:31) Súčasťou kázania evanjelia musí byť správa o tom, že príde súd. Po súde bude človek umiestnený vo večnosti, buď bude zatratený, alebo sa naplní Boží plán s človekom a niektorí s Ním budú naveky v Jeho prítomnosti. Výsledok súdu je večný, nezmeniteľný. Biblia o tom hovorí celkom jasne a každý, kto je múdry, zoberie tento fakt vážne. Boh má obrovskú trpezlivosť, zhovieva, ale táto zhovievavosť raz skončí. „A ak niekto nebol nájdený zapísaný v knihe života, bol uvrhnutý do ohnivého jazera.“ (Zj 20:15) Na druhej strane každý človek môže byť zachránený vierou v Ježiša Krista. „Lebo tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Jn 3:16) Keď ľuďom hovoríme o tom, že raz príde súd, je to pre nich veľmi nepopulárna téma, lebo všetci by chceli počuť o dobrej perspektíve sveta, o tom, že problémy pomaly budú miznúť, ľudský život bude čím ďalej dlhší a nakoniec sa snáď podarí vyriešiť aj otázku smrti. Všimnime si však, že súd, odmena a trest sú základnými princípmi spoločnosti. Dieťa nemôžeme iba hladkať, ak robí zle, musí pocítiť dôsledky svojho správania aj vo forme trestu, inak sa v ňom nikdy nevypestuje bázeň robiť zle. Rovnako je správne, aby zločinec bol za svoje skutky postavený pred súd a odsúdený. Boh je Bohom súdu a vyslovuje zlorečenstvo pre tých, ktorí túto stránku Jeho osobnosti chcú zahmliť. „Unavujete Hospodina svojimi slovami a hovoríte: Čím unavujeme? Tým, že hovoríte: Každý, i ten, kto robí zlé, je dobrý v očiach Hospodinových, a má v nich vo všetkých záľubu, alebo kdeže je vraj Boh súdu?“ (Mal 2:17)

Ľudská duša má svoj pôvod nielen v materiálnom svete, ale obsahuje aj
zložku večnosti

Čoho sa majú pohania predovšetkým chrániť

Keď pohania prijali evanjelium, apoštoli v Jeruzaleme boli postavení pred neľahkú otázku, do akej miery majú dodržiavať židovský spôsob života, či majú prijať obriezku a dodržiavať Zákon. Pojednáva o tom celá 15. kapitola Skutkov. Po veľkej debate autority v Jeruzaleme prehlásili nasledovné: „Lebo za dobré sa videlo Svätému Duchu i nám neuvaľovať na vás viacej nijakého bremena krome toho nevyhnutne potrebného: zdržovať sa od obetovaného modlám, od krvi, od zaduseného a od smilstva, čoho keď sa budete veľmi vystríhať, budete dobre robiť. Buďte zdraví!“ (Sk 15:28-29)

Ja osobne som veľmi vďačný za tieto odseky z Písma. Človek, ktorý chce vojsť do Božieho kráľovstva a chce sa ľúbiť Bohu, je v skutočnosti postavený pred otázku, čo má robiť, aby sa Mu páčil. Nariadenie apoštolov je vskutku geniálne, vystihuje hlavné problémy pohanov, lebo veriaci sa často zaoberajú vecami, ktoré nie sú podstatné pre spasenie. Niektorí dokonca chcú na seba zobrať ťarchu Zákona. Peter konštatoval, že ani ľudia, ktorí vyrastali v židovskom prostredí, nevládali dodržiavať všetky nariadenia Zákona, a čo už v našej kultúre, ktorá je úplne odtrhnutá od biblickej kultúry. Niektorí zasa chcú byť pedanti v dodržiavaní pokrmov, sviatkov, ceremónií cirkvi a vadia sa kvôli spôsobu bohoslužby, ale popritom nedodržiavajú podstatné veci, ktoré za dôležité považuje Boh.

Po prvé, Boh upozorňuje, aby sa pohania veľmi chránili modlárstva, lebo ich kultúra je ním úplne presiaknutá. Musíme byť veľmi radikálni v tejto oblasti a oslobodiť bohoslužbu od každej takejto poškvrny. Bohoslužba v cirkvi musí byť spiritocentrická a viera musí vyrastať iba z Božieho slova. Nesmie dôjsť k zmiešaniu biblickej bohoslužby s pohanskou. V 1Kor 12:2 je napísané: „Viete, že keď ste boli pohanmi, chodili ste k nemým modlám, ako ste kedy boli vedení.“ Teda, ak sa niekto klania modlám a tvrdí, že je kresťanom, klame, lebo je ešte stále pohanom. Boha totiž nie je možné zobraziť a vždy, keď sa o to niekto pokúša, odovzdá ľuďom iba svoju subjektívnu predstavu o Bohu, ktorá vychádza zo zdeformovanej ľudskej duše. Mnohé sochy, fresky a obrazy, ktoré ľudia obdivujú, zhotovili umelci, ktorí sami žili úplne zhýralým životom, a nie je žiadne tajomstvo, že mnohí z nich boli homosexuáli. Je tragédiou, že ľudia pred týmito zobrazeniami kľakajú a veria, že im obrazy, sochy alebo rytiny môžu sprostredkovať Božiu milosť. Boh má na to celkom iný názor: „Modly pohanov sú striebro a zlato, sú dielom rúk človeka. Majú ústa, ale nehovoria; majú oči, ale nevidia; majú uši, ale nečujú; ani nieto ducha v ich ústach. Nech sú ako oni tí, ktorí ich robia, každý, kto sa nadeje na ne.“ (Ž 135:15-18)

Druhou oblasťou, v ktorej musíme vybojovať veľký boj, sú sexuálne hriechy. Naša spoločnosť je sexuálnymi hriechmi presiaknutá natoľko, že za hriechy považované nie sú a táto skazenosť pokračuje čím ďalej viac. Človek, ktorý pácha smilstvo, klame sám seba, keď chodí do kostola a domnieva sa, že bude zachránený. Biblia hovorí na túto tému jednoznačne. „A zjavné sú skutky tela, ktoré sú: cudzoložstvo, smilstvo, nečistota a nestudatosť, (…) ktorí robia také veci, nebudú dediť Božieho kráľovstva.“ (Ga 5:19-21) „Alebo či neviete, že nespravodliví nezdedia kráľovstva Božieho? Nemýľte sa, ani smilníci, ani modlári, ani cudzoložníci, ani mäkci, ani samcoložníci (...) nezdedia kráľovstva Božieho“ (1Kor 6:9) Boj proti sexuálnej nečistote je veľkou výzvou pre kresťanov 21. storočia.

Treťou oblasťou, v ktorej máme byť mimoriadne obozretní, je krv. O krvi pohania nemajú ani potuchy a popravde povedané, bez Božích výrokov ani nemali šancu o krvi sa niečo dozvedieť. Mojžišov zákon nám o krvi dáva tri zásadné zjavenia. Prvým prehlásením je, že v krvi je život (duša - hebr. nefeš). „Lebo duša tela je v krvi, a ja som vám ju dal na oltár pokryť ňou hriech na vašich dušiach, lebo práve krv pokrýva hriech na duši.“ (3Moj 17:11) Skutočný život pochádza z ducha, a nie z hmoty. Keď Adam zhrešil, došlo k tomu, že bol odtrhnutý od tohto života a žil ďalej na báze života duševného, biologického, ktorý nesie ľudská krv. Tento biologický život je odtrhnutý od Božích myšlienok, je sebestredný a obmedzený - smrteľný.

Druhým zjavením o krvi je, že krv je na pokrytie hriechov. Línia krvi sa ťahá celou Bibliou. Po Adamovom hriechu bol Adam zaodetý do kože, čo znamená, že bola vyliata zvieracia krv. Toto zjavenie pochopil Ábel, a preto doniesol Bohu lepšiu obeť (krvavú) ako Kain. Vždy, keď človek zhreší, duch smrti odoberá z porcie jeho života, a preto boli v Starom zákone určené krvavé obete, ktoré ľudský hriech pokrývali. Keďže však zvieracia krv v sebe nemá prvok večnosti, išlo iba o odklad rozsudku až do doby, keď Boží Syn, Ježiš Kristus Nazaretský, vylial za hriechy ľudstva svoju vlastnú krv. Jeho krv bola v plnej miere ľudská, no na rozdiel od krvi ostatných ľudí nebola poškvrnená ani dedičným hriechom, ani hriešnym skutkom, preto krv Ježiša Krista, ktorá bola vyliata, prináša život tým, ktorí v to veria.

Tretím dôležitým zjavením o krvi je nasledovné: „Kto vyleje krv človeka, toho krv bude vyliata človekom, lebo na obraz Boží učinil Boh človeka.“ (1Moj 9:6) Toto je veľmi vážny výrok. Vyššie sme spomenuli, že v krvi je duša, a ak niekto zabije druhého človeka, vtedy jeho duša začne volať k Bohu o pomstu (komunikuje s Bohom). Pozrime sa napríklad na jedno miesto zo Zjavenia. „A keď otvoril piatu pečať, videl som pod oltárom duše zabitých pre slovo Božie a pre svedectvo, ktoré mali. A kričali veľkým hlasom a vraveli: Až dokedy, Samovládca, svätý a pravdivý, nesúdiš a nepomstíš našej krvi na tých, ktorí bývajú na zemi?“ (Zj 6:9-10) Nevinne preliata krv, ktorá nebola pomstená, je najväčším dôvodom prekliatí. Ľudia Starého zákona tomuto princípu veľmi dobre rozumeli. Za vlády kráľa Dávida tri roky nepršalo, lebo predchádzajúci kráľ Saul prelial nevinnú krv Gibeoňanov. Začalo pršať až vtedy, keď bola táto krv pomstená. Pre národ môže mať veľmi vážne dôsledky, ak zločiny nie sú potrestané alebo oľutované. Taktiež vážnym problémom je neustále prelievanie krvi pri potratoch. Dieťa v matkinom lone nie je súčasťou jej tela, ale ide o samostatného jedinca, ktorý má svoju vlastnú krv a ktorého krvný obeh je oddelený od krvného obehu matky. Potrat je vražda, lebo bola vyliata krv a duša tohto človeka začne žalovať k Bohu. Dobrou správou aj pre tých, ktorí podstúpili abortus je, že i tento zločin môže Boh odpustiť za predpokladu, že bolo urobené hlboké pokánie. Krv Ježiša Krista hovorí totiž inak ako krv zavraždených ľudí, nevolá k Bohu o pomstu, ale o milosť. „… a k prostredníkovi novej zmluvy Ježišovi a ku kropeniu krvi, ktorá hovorí lepšie než Ábelova.“ (Žid 12:24) (Odporúčam článok Tibora Ruffa v tomto čísle)

Evanjelium musí zostať čisté

Zvestovanie Božieho slova ukončuje neznámosť a prináša svetlo pre národy. Pri zvestovaní evanjelia musíme veľmi dbať o to, aby sa nezmiešalo s prvkami pohanstva, ktoré sme si prebrali. Pavol si bol vedomý tohoto nebezpečenstva a veľmi dbal na to, aby evanjelium zostalo silné pôsobivé a čisté. Pozrime sa na jeden príbeh z jeho misijnej cesty. „A stalo sa, keď sme išli na modlitbu, že sa stretla s nami akási dievčina, ktorá mala vešteckého ducha a ktorá veštením poskytovala svojim pánom veľký zárobok. Tá chodila za Pavlom a za nami, kričala a hovorila: Títo ľudia sú sluhami najvyššieho Boha, ktorí vám zvestujú cestu spasenia. A to robila za mnoho dní. Ale Pavel s nevôľou to nesúc, obrátil sa a povedal duchu: Rozkazujem ti v mene Ježiša Krista, aby si vyšiel z nej! A vyšiel v tú istú hodinu.“ (Sk 16:16-18) Prečo bol Pavol taký radikálny a nedovolil tejto osobe, aby sa k nemu pripojila, keď mu robila takú dobrú reklamu? Odpoveď je jednoduchá, o Bohu nemôže hovoriť taký človek, ktorý sa Mu nepodriadil a nevzdal sa pohanských praktík. Dievčina z Filíp neurobila pokánie, nedala sa pokrstiť, ani nebola naplnená Svätým Duchom, a preto by jej rozprávanie nedovolilo ľuďom vyjsť spod vplyvu padlých anjelov do vzťahu s jediným pravým Bohom - Bohom Abraháma, Izáka a Jákoba, ktorý je iný ako „bohovia“ národov. Ďalšie udalosti, ktoré sa diali po tom, keď Pavol odmietol ekumenické služby veštice, dokazujú, ako sa démoni bránia skutočnému kázaniu evanjelia. Skončil vo väzení a dostal bitku.

Toto sa deje bohabojným ľuďom na celom svete. Démoni veľmi zúria, keď sú vylúčení zo spolupráce na kázaní evanjelia. Diabol je v tomto majster. Je najväčším špecialistom na náboženstvá, no nenávidí evanjelium Ježiša Krista, ktoré vedie k znovuzrodeniu, k odpusteniu hriechov a k naplneniu Svätým Duchom. Kazatelia evanjelia boli vždy prenasledovaní náboženskými vodcami svojej doby, boli mučení, upaľovaní na hraniciach, alebo zabíjaní, čo sa deje aj dnes na niektorých miestach zeme. V našom regióne si užívame relatívnu slobodu, no na niektorých miestach ako je Orava alebo Horehronie sme svedkami reakcií, ktoré nám pripomínajú, že od stredoveku nie sme až tak ďaleko.

Aj tak chcem povzbudiť všetkých, ktorí milujete Božie slovo, aby ste v zvestovaní Slova neustávali. Práve odpor potvrdzuje, že evanjelium sa musí šíriť ďalej. Buďte smelí a neustále rozlišujte a oddeľujte výroky Biblie od pohanstva, ktoré sa skrýva za kultúrou, tradíciami, okultizmom alebo falošnými náboženstvami. Nezabudnite, že ľudská duša je pred Bohom veľmi vzácna a sme vďační Bohu za každého, kto sa obráti a odovzdá svoj život Ježišovi. Je to veľká milosť.