Spring of Youth 9. apríl 1973

September 1972. Spolková republika Nemecko. Letné Olympijské hry v Mníchove.

Členovia palestínskej teroristickej organizácie Čierny september zavraždili 11 izraelských olympionikov. Deväť miliónov televíznych divákov sledovalo túto tragédiu v priamom prenose a bolo svedkami katastrofy, ktorá odštartovala moderný vek teroru (LOGOS 12/2005).

Izraelská premiérka Golda Meierová sľúbila, že nechá vypátrať tých, ktorí boli zodpovední za tragédiu v Mníchove. Jej bezprostredná reakcia po udalostiach v Mníchove bola: „Z krvavej histórie židovského národa vieme, že násilie, ktoré začínalo vraždením Židov, končí rozšírením násilia a nebezpečenstvom pre všetky národy. Nemáme na výber, iba zničiť teroristické organizácie všade, kde na ne narazíme. Je to naša povinnosť voči sebe aj voči mieru.“ Bola zmobilizovaná tajná jednotka izraelskej spravodajskej služby Mossad, pod názvom „CESAREA“ a bol vypracovaný zoznam živých cieľov. Tak začala izraelská odveta, prísne tajná, tridsať rokov trvajúca protiteroristická kampaň. Jej súčasťou bola aj operácia „SPRING OF YOUTH“ - „Jar mladých“. 9. apríla uplynie od operácie „Jar mladých“ 35 rokov.

PLÁNOVANIE

Január 1973. Izrael. Centrála Mossadu v Tel Avive. Agenti „Cesarey“ sa na pokyn riaditeľa Mossadu, ktorým bol v tom čase Cvi Zamir, vydávajú v prestrojení do hlavného mesta Libanonu - do Bejrútu. Ich úlohou bolo zbierať informácie pre neskorší zásah špeciálnych jednotiek IDF (Izraelských obranných síl). Fotografovali obytné budovy, filmovali ulice a pozorovali každodenný život v Bejrúte. Plánovači operácie „Jar mladých“ v Spojenom velení IDF potrebovali najskôr poznať odpoveď na otázku: Ako dostať špeciálne jednotky do Bejrútu, miliónového prístavného mesta, ležiaceho približne stodvadsať kilometrov od izraelských hraníc? Vrtuľníky boli zamietnuté ihneď ako veľmi hlučné a nápadné. More ponúkalo väčšie šance. Bola vyslaná izraelská ponorka, aby preskúmala približne osem kilometrový pruh pláže pozdĺž južného Bejrútu. Ako najvhodnejšia sa plánovačom javila súkromná pláž pri hoteli Sands. Výhody morského výsadku prepadového tímu na súkromnej pláži hotela Sands boli všetkým zrejmé: žiadni stanujúci, žiadni rybári, ani nikto iný, kto by sa mohol po súkromnej pláži so zakázaným vstupom prípadne pohybovať. Problémom bolo, že drahšie apartmány mali balkóny s výhľadom na more. Cigareta, ktorú by si mohol ísť v čase izraelského výsadku dať na balkón niektorý z hostí hotela, by mohla celú operáciu už v zárodku prezradiť. Agenti „Cesarey“ preto sledovali hotel Sands po mnoho nocí. Chladné jarné vetry ženúce od pláže zrniečka piesku a morskej soli spôsobovali, že okenice hotelových izieb boli zatvorené a hostia zostávali v noci radšej vo svojich izbách. Nasledoval neustávajúci tok informácií od agentov „Cesarey“ v teréne do sídla Mossadu v Tel Avive. Agenti „Cesarey“ skúmali dve výškové cieľové budovy, ich vstupné haly, schodištia a chodby. Kontrolovali, koľko strážnikov hliadkuje pred hlavnými vchodmi. Zisťovali koľko policajtov je v noci v službe, koľko by ich reagovalo na streľbu v tejto oblasti, s koľkými vozidlami by libanonská polícia vedela doraziť na miesto a ako rýchlo.

Libanonské hlavné mesto Bejrút by sa dalo začiatkom sedemdesiatych rokov nazvať továrňou na terorizmus. V septembri 1970 armáda jordánskeho kráľa Husajna I. tvrdo zakročila proti teroristom z PFLP (Ľudový front pre oslobodenie Palestíny). Tí totiž 6. septembra uniesli tri lietadlá západných leteckých spoločností a donútili ich pristáť na púštnom letisku v Jordánsku. Všetkých rukojemníkov neskôr prepustili, ale ako demonštráciu sily vyhodili do vzduchu všetky tri lietadlá. Toto kráľa Husajna I. tak rozzúrilo (dal západným vládam sľub, že stroje im budú vrátené nepoškodené), že nariadil svojej armáde zlikvidovať všetkých bojovníkov OOP, resp. PFLP v Jordánsku. Zabitých bolo asi 3500 a  zranených asi 11 000. Tí čo prežili, sa stiahli práve do Libanonu a konkrétne do jeho hlavného mesta. Palestínčania nazvali túto udalosť „Čierny september“ a pod týmto názvom sa z PFLP vyčlenila ešte radikálnejšia skupina. Tisíce „aktivistov“ OOP Jásira Arafata, PFLP George Habáša, PFLP-GC (Ľudový front pre oslobodenie Palestíny - Hlavné velenie) Ahmeda Džibrila a DFLP (Demokratický front pre oslobodenie Palestíny) Nadžífa Hawatmeha sa slobodne prechádzali po uliciach Bejrútu. „Aktivistom“ zjavne nevadilo, že sú ohrozením libanonskej suverenity, ani že by mali rešpektovať nejaké právne predpisy - sovietske pušky AK-47 mali ležérne prehodené cez rameno. Pred „úradovňami“ ich organizácií, kde sa plánovali teroristické operácie proti Európe a Izraelu, stáli opevnené strážne posty z betónových blokov vyzbrojené guľometmi. V Bejrúte však neboli jedinými „hosťami“ iba Palestínčania. Mesto sa stalo centrom najrôznejších medzinárodných ľavicových teroristických organizácií: západonemeckej RAF (Frakcia červenej armády), talianskych BRIGATE ROSSE (Červené brigády), Japonskej červenej armády a iných. Všetky mali v Bejrúte desiatky agentov, ktorí navštevovali rôzne výcvikové tábory spravované práve palestínskymi teroristickými organizáciami. A keďže bol v tom čase svet bipolárne rozdelený, nemôžeme vynechať všadeprítomnú a na aktivity týchto skupín vždy dohliadajúcu sovietsku KGB (Komitet Gosudarstvennoj Bezopasnosti). V luxusných bytoch bohatých štvrtí mesta vznikali plány a boli odtiaľ riadené útoky na Západné ciele a Izrael. „Mozgy“ zmienených organizácií tu v pokoji vymýšľali plány teroristických akcií a svoje aktivity ani neskrývali.

Úderné jednotky viedol v Bejrúte podplukovník Ehud Barak, (v rokoch 1999-2001 izraelský premiér, v súčasnosti minister obrany), v tej dobe veliteľ SAYERET MAT´KAL - Prieskumnej jednotky generálneho štábu č. 269. Vo februári 1973 zvolal E. Barak vyšších dôstojníkov jednotky na poradu. Prítomní boli: Jonathan Netanjahu - starší brat neskoršieho izraelského premiéra Benjamina Netanjahu, major Amnon Biran, major Muki Betzer a plukovník Amitaj Nachmani. Všetci dôkladne študovali tváre na fotografiách pred sebou. Boli na nich traja vysokí funkcionári OOP, tri ciele pre jednotku SAYERET MAT´KAL. Abú - Jusef, Kamál Adwán a Kamál Násir. Činnosťou prvých dvoch bolo organizovať a riadiť teroristické útoky proti Izraelu už od roku 1968, tretieho, propagácia týchto útokov v masmédiách. Pred ostrou akciou nacvičovala jednotka SAYERET MAT´KAL mnohokrát taktiku postupu cvičeniami v Izraeli, ktoré ju mali čo najreálnejšie pripraviť na akciu samotnú. Vojaci nastupovali do gumených člnov Zodiac, vylodili sa a prestúpili do áut, pričom prešli asi osemkilometrovú vzdialenosť od pláže. Vystúpili pred dvomi výškovými budovami v Tel Avive, bežali po schodoch a nacvičovali vstupy do bytov na tých poschodiach, kde mali bývať ich ciele. Raz si takýto nácvik prišiel skontrolovať náčelník generálneho štábu IDF generálporučík David Ben Eleazar. Keď si pozrel celý nácvik, zobral si Ehuda Baraka bokom a povedal mu: „Nevyzerá to dobre Ehud. Budete síce oblečení v civilných šatách, vydávajúc sa za turistov, ale všetci títo tvoji muži o pol jednej ráno v Bejrúte? Strážcovia si vás všimnú, ste príliš nápadní... vymysli niečo iné!“ Vtom ich napadlo: „Čo keby sa niektorí z nás prezliekli za ženy? Došli by sme na miesto v pároch a nepútali tak pozornosť palestínskych strážcov.“ Najmenší z nich sa teda prestrojili za ženy. Zohnali si parochne, šaty a lodičky. Ehud Barak bol brunetka, Lonny Rafael a Amiram Levine, neskorší generál a výkonný riaditeľ Mossadu, boli blondíny. A taktické nácviky pokračovali stále dookola.

Tri dni pred izraelskou akciou sa celé vedenie OOP stretlo v byte Kamála Násira. Abú - Ijád, hlavný plánovač palestínskeho útoku na Olympijských hrách v Mníchove a pravá ruka Jásira Arafata, si všimol, že pred bytmi Abú - Jusufa, Kamála Adwána a Kamála Násira nestoja žiadne stráže. „Chlapci, vy nie ste dosť opatrní. Kedykoľvek tu môže pristáť izraelský vrtuľník a môžu vás uniesť!“ Všetci zúčastnení sa na tom dobre pobavili. S výnimkou veľmi úzkostlivého Jásira Arafata. Ten im prikázal, aby si čo najskôr najali strážnikov.

Začal sa napĺňať izraelský plán. Primárny cieľ mala pridelený protiteroristická jednotka SAYERET MAT´KAL. Nebola však jediná. Generálporučík Ben Eleazar si uvedomoval, že šanca na takýto útok v Bejrúte bude iba jedna. Po ňom všetky teroristické organizácie v meste opevnia svoje pozície a šanca na ich prekvapenie bude v budúcnosti minimálna. Sekundárne ciele preto dostali pridelené ďalšie zložky IDF. Prvá skupina, parašutisti podplukovníka Amnona Šahaka, mala prepadnúť sídlo DFLP v západnom Bejrúte. V severnom Bejrúte mali vyhodiť do vzduchu továreň na výbušniny ďalší parašutisti pod velením podplukovníka Samuela Firsburgera. Posledný cieľ, továreň na zbrane malo zničiť námorné komando pod velením podplukovníka Šaula Ziva.

ÚTOK

More bolo popoludní 8. apríla, kedy sa všetci útočníci v Haife nalodili, pokojné ako hladina bazénu. Loď zamierila na západ, smer Cyprus. Neskôr nenápadne zmenila kurz na Bejrút. Keď sa k nemu priblížili v bezpečnej vzdialenosti, prestúpili vojaci SAYERET MAT´KAL do gumených útočných člnov Zodiac. Niekoľko sto metrov od libanonského pobrežia motory na člnoch vypli a ďalej už iba veslovali. Pohybovali sa rýchlo, zohrane a potichu. Keď sa priblížili k pláži hotela Sands, vošli námorníci do vody a pomohli vojakom vystúpiť na breh tak, aby si nezamočili šaty a parochne. Bolo tridsať minút po polnoci, deviateho apríla. Tri prenajaté dodávky, ktoré šoférovali agenti Mossadu ich čakali na parkovisku. Autá sa zaradili do riedkej nočnej premávky v Bejrúte. Prešli asi osem kilometrov po diaľnici a útočníci vystúpili, až keď mali svoj cieľ, ulicu Vardun, ktorá sa nachádzala za americkým a britským veľvyslanectvom, na dosah. Ehud Barak a Amiram Levine zostali na ulici s úlohou kryť útočiace skupiny. Prvú skupinu viedol Muki Betzer po schodoch na šieste poschodie. Tu pripevnili pod kľučku dverí bytu Abú - Jusufa výbušninu. Betzer trikrát stlačil tlačidlo vysielačky a dal tak veliteľovi celej akcie E. Barakovi dohodnutý signál, že jeho tím je pripravený. Zvyšné dva tímy postupovali rovnako. Barak mal následne odštartovať koordinovaný útok všetkých tímov piatimi stlačeniami vysielačky. Betzer a ďalší dvaja velitelia ich počítali na prstoch. Pri piatom stlačení zovreli prsty v päsť. To bol signál pre pyrotechnikov v každom z troch útočných tímov na aktiváciu výbušnín. Nálože pod kľučkami vybuchli, dvere sa otvorili a útočníci vbehli dnu. Rozloženie bytu, ako aj tvár ich cieľa poznali naspamäť z množstva nácvikov. Bežali chodbou k pracovni, keď Betzer uvidel známu tvár, ako vykukla zo spálne. Namieril na Abú - Jusufa zbraň, ale ten mu dvere do spálne zabuchol pred nosom. Betzer do nich vypálil dlhú dávku, a potom ich vykopol. Za nimi našli na zemi mŕtveho Abú - Jusufa. Druhý tím zastihol Kamála Násira v jeho pracovni, ako sedí v pyžame za stolom a píše na písacom stroji. V okamihu sa schoval za stôl a začal strieľať. Postrelil jedného z útočníkov do nohy. Druhý útočník ho zastrelil od dverí. Tretí cieľ, Kamál Adwán pochodil rovnako. Vojaci narýchlo zozbierali množstvo dokumentov o činnosti teroristov a nahádzali ich do pripravených igelitových vriec. Bleskovo opustili byty a bežali po schodoch von. Vtom sa otvorili dvere jedného z bytov a útočníci okamžite spustili streľbu. Pritom zasiahli a smrteľne zranili sedemdesiatročnú Talianku, ktorá bola zvedavá, čo je to v noci v dome za hluk. Akonáhle útočné tímy vybehli na ulicu zavolal E. Barak agentov Mossadu v neďaleko stojacich dodávkach. Útočníci naskákali do dodávok a vyrazili dolu, smerom na pláž, pričom z poslednej dodávky vyhadzovali oceľových „ježkov“. To pre prípadných prenasledovateľov. Keď sa autá zaradili do bežnej premávky, vodiči spomalili, aby nevzbudzovali zbytočnú pozornosť rýchlou jazdou. Zaparkovali pri pláži a naskákali do gumených člnov Zodiac. Tými sa odviezli na loď, kde sa dozvedeli podrobnosti o osude ďalších útočných tímov. Parašutisti podplukovníka Šahaka sa dostali pod ťažkú paľbu pri budove DFLP. Dvaja z parašutistov boli zabití, jeden vážne zranený. Napriek tomu sa im podarilo uložiť v budove výbušniny a poškodiť ju. Tretia a štvrtá útočná skupina pod velením podplukovníkov Firsburgera a Ziva nenašla kvôli nesprávnym spravodajským informáciám svoje ciele. Všetky útočné jednotky sa vrátili do Haify v skorých ranných hodinách deviateho apríla. Privítal ich náčelník štábu IDF generálporučík Ben Eleazar.

ÚČINOK

Operácia „Jar mladých“ vyvolala zúrivé reakcie v arabskom svete. V Libanone v jej dôsledku padla vláda. Izraelská taktika sa ujala: Mossad môže dostať kohokoľvek a kdekoľvek, dokonca aj v jeho posteli. Najvyšší predstavitelia OOP a iných palestínskych organizácií boli odrazu v nebezpečenstve, kdekoľvek sa schovávali. Pravá ruka Jásira Arafata, Abú Ijád, ktorý tak ako aj Arafat býval neďaleko od bytov, na ktoré izraelskí vojaci zaútočili, vo svojej knihe „Stateless“, ktorá vyšla mnoho rokov po tejto udalosti spomína: „Odrazu sme uprostred noci z ničoho nič začuli v blízkosti výstrely. Silnejúca streľba sprevádzaná niekoľkými výbuchmi ma znepokojila. Vtom vtrhol do bytu vrátnik a kričal: „Al-Jahud, Al-Jahud! Židia sú tu!“ Nekontrolovateľne sa triasol a nebol schopný povedať nič iné. Proroctvo, ktoré som vyslovil pred niekoľkými dňami iba tak zo žartu, sa prakticky doslova naplnilo. Izraelčania sa z ničoho nič objavili pri našich dverách.“

Mýtus o „dlhých prstoch“ Mossadu sa naplnil pri operácii „Jar mladých“, ktorú si Palestínčania pripomínajú ako „Amaliját Vardun“ - Vardunskú operáciu - trvalý pomník schopnosti izraelských spravodajských agentúr udrieť kdekoľvek na svete.

Zdroj:

J. Klein, Aaron: „Protiúder“,
vydavateľstvo PRÁH, 2006

Čejka, Marek: „Encyklopedie blízkovýchodního terorismu“, vyd. Barrister a Principal, 2007

Brzybohatý, Marian: „Terorismus II“, vydavateľstvo POLICE HISTORY, 1999

ATM 1/2005