Staroveké tajomstvo Pergamonu a osud Európy

1. časť: Ako sa dostal „Satanov oltár“ do Berlína?

Keďže sa program na rozvoj za miliardu eur musí ukončiť do roku 2025, hlavné mesto Nemecka môže usporiadať najskvostnejšiu starovekú výstavu kontinentu. Ale ako sa môže stať staroveký maloázijský Pergamon jedným zo symbolov Európy 21. storočia?
Aký je odkaz tohto mesta pre Úniu, ktorá hľadá svoju identitu?
Teraz sa pokúsime nájsť odpoveď na túto otázku.

Mesto Pergamon bolo jedným z významných duchovných centier staroveku. Nachádzal sa v ňom komplex obdivuhodného sochárskeho a stavebníckeho umenia tej doby: Diov oltár, považovaný za div sveta, kráľovská knižnica pýšiaca sa dvestotisíc zvitkami, ďalej svetoznáma svätyňa boha liečiteľstva Asklépia a mnoho iných kultových miest. Apoštol Ján v Knihe Zjavenia vyzdvihol dva významy Pergamonu. Je to mesto, „kde býva Satan“ a „kde je trón Satanov“ – napísal tento najdlhšie žijúci apoštol Ježiša Krista ku koncu 1. storočia.

Pergamon sa nachádzal na severozápadnom pobreží Malej Ázie, v údolí rieky Kaikos. V súčasnosti je to mesto Bergama v Turecku. Podľa legendy bol jeho zakladateľom grécky Télefos, ktorý mal výnimočných predkov. Jeho otcom bol jeden z mýtických hrdinov Herakles (latinsky Herkules) – syn najvyššieho gréckeho boha Dia a kráľovnej Alkmény.

V období helenizmu získal Pergamon zvláštne postavenie a stal sa hlavným mestom Pergamskej ríše. Obdobie helenizmu trvalo tri storočia – od vlády Alexandra Veľkého (r. 336 pred Kristom) až po zlúčenie Egyptskej a Rímskej ríše – a vyznačovalo sa rozmachom gréckej kultúry a zmiešaním kultúr východných území dobytých Alexandrom Veľkým až po Indiu. Rím sa v tomto období stal veľmocou Stredomoria a cez Pergamon sa doň dostalo množstvo duchovných vplyvov Východu.

Velezrada

História vývoja Pergamskej ríše siaha do obdobia po smrti Alexandra Veľkého. Obrovská Macedónska ríša sa vtedy rozpadla na niekoľko častí, ktoré boli pod vedením jeho vojvodov – diadochov. Takto vznikol ptolemaiovský Egypt pod vedením Ptolemaia, Seleukovská ríša pod vedením Seleuka a Macedónia skrze antigonovskú dynastiu. Počas bojov diadochov v roku 320 pred Kr. Lysimachos obsadil Pergamon a do jeho pevností uložil 9 000 talentov striebra (takmer 236 ton). Za veliteľa a strážcu tohto pokladu vymenoval istého žoldniera Filetaira.

Keď sa Lysimachos so Seleukom dostali do konfliktu, podľa žoldniera dozrel čas prevziať vládu nad Pergamonom a jeho pokladmi. Bol pripravený zradiť svojho pána a veliteľa. Po Lysimachovej porážke sa mu naskytla možnosť ustanoviť Pergamon malým štátom veľmi slabo závislým od Seleukovskej ríše. Jeho otcom bol Attalos, preto ešte pol storočia po týchto udalostiach nazývali vládnucu dynastiu v Pergamone attalovskou dynastiou. Matka Filetaira, zakladateľa dynastie, bola mimochodom flautistka a hetéra – vzdelanejšia prostitútka.

Čerstvo vzniknutý štát postupne silnel, obsadzoval nové a nové územia Seleukovcov, využívajúc ich vnútorné problémy. V roku 228 pred Kr. tretí vládca dynastie Attalos I. (vládol 241-197 pred Kr.) videl, že prišiel čas prevziať kráľovský titul. K tejto udalosti došlo po víťazstve nad keltsko-galskými kmeňmi. Attalos I. úspešne bojoval proti Seleukovcom a zabral značné územia tejto dynastie.

Pergamon sa koncom 3. storočia pred Kr. stal vedúcou mocnosťou Malej Ázie. V tomto mocenskom postupe zohrala dôležitú úlohu vznikajúca Rímska ríša, ktorá v tom čase považovala východnú časť Stredomorskej kotliny Seleukovskú a Macedónsku ríšu za úhlavných nepriateľov. V záujme ich oslabenia dôrazne a účinne podporovala posilnenie Pergamonu. Attalos I. všemožne podporoval Rím v prvej aj druhej vojne proti Macedóncom, podobne ako jeho syn Eumenés II. (197-159 pred Kr.) v sýrskej vojne proti Seleukovcom. Toto všetko sa ukončilo v roku 188 pred Kr. uzavretím Apameiskej mierovej dohody, kedy územie Pergamskej ríše dosiahlo svoj najväčší rozmach – 173 000 kilometrov štvorcových s počtom obyvateľov päť miliónov.

Vtedy sa pod vládu Pergamonu dostali mestá Smyrna, Efez, Sardy, Thiatýry a Laodicea. Siedme centrum Philadelphiu založil v polovici 2. storočia Attalos II. pergamský kráľ (159-138 pred Kr.).

Po porážke Seleukovskej a Macedónskej ríše už Rím nepotreboval silný Pergamon, preto sa ich vzťahy ku koncu vlády Eumena II. značne pokazili. Napokon posledný pergamský vládca Attalos III. (138-133 pred Kr.) videl, že jeho úsilie vzdorovať rímskej dobyvačnosti je úplne zbytočné a v roku 133 pred Kr. celú svoju ríšu odovzdal Rímu. Rimania v roku 129 pred Kr. vytvorili z týchto území svoju prvú provinciu Áziu. Pergamon, jedno z najvýznamnejších duchovných centier helenistického sveta, sa týmto zabudoval do svetovej ríše a teraz už mohli bez prekážok prenikať náboženské a kultúrne vplyvy z Východu do Ríma a tým aj do veľkej časti Európy.

Najvýznamnejšie náboženské a kultúrne objekty Pergamonu vznikli počas štyridsaťročnej vlády Eumena II. K dokresleniu portrétu tohto panovníka je zaujímavé podotknúť, že práve on dopomohol k nástupu známeho panovníka Antiocha Epifana IV. v Seleukovskej ríši. V rámci dynastie panovníkov nemal trón patriť Antiochovi, no predsa sa mu v roku 175 pred Kr. podarilo uchvátiť moc, neskôr začal ťaženie proti Egyptu, pričom obsadil Jeruzalem, zakázal mojžišovský Zákon, Tóru, chrámové obete, v Svätyni svätých dal postaviť vlastnú sochu a na oltári obetoval krv z prasaťa, čím úplne znesvätil jeruzalemský Chrám. Preto neskôr kresťanskí autori považovali Antiocha Epifana IV. za predobraz Antikrista.

Satanov kráľovský prestol

Eumenes II. dal v Pergamone postaviť Diov oltár. Mnohí ho stotožňujú so „Satanovým trónom“, ktorý apoštol Ján opisuje v Knihe Zjavenia a ktorý lokalizoval práve do Pergamonu. Monumentálny oltár stál na počesť Dia (Zeus Sótér – „záchranca, spasiteľ“) pôvodne na hradnom vrchu, t. j. na Akropole, na terase (67x80 m) pod holým nebom.

Oltár je postavený z bielo-modrého mramoru, dlhého 35 m a 33 m širokého. Výška obrovskej spodnej časti je 5 m, celá je obkolesená 113 metrovým vlysom, ktorý je považovaný za výnimočné umelecké dielo helenistického sochárstva. Tento impozantný 2,5 m vysoký reliéf je tesaný z kamenných platní zhruba 1 m širokých a 0,5 m hrubých. Na západnej strane sa nachádza 20 m široké grandiózne schodisko, ktoré vedie na hornú plošinu, kde stojí 4 m vysoký mramorový oltár. Na ňom sa pálili obetné zvieratá pre božstvá.

Vrchnú časť oltára uzaviera sieň iónskych stĺpov, na stenách je dookola reliéf do výšky dvoch metrov. Témou tohto vlysu je boj gigantov proti olympským bohom, tzv. gigantomachia. Podľa mýtov o gigantoch týchto mrzkých dvadsiatich štyroch obrov porodila bohyňa Zeme Gaia. Príčinou boja elementárnej sily proti olympanom bolo, že najvyšší olympský boh Zeus premohol ich bratov, tiež titanov zrodených z Gaie, ktorých spútaných reťazami za trest zatvoril do Tartarosu. Tento zúrivý boj s gigantmi prenikol nebesia i zem. Napokon zvíťazili olympania a všetkých vzbúrených obrov zabili.

Na slávnych reliéfoch víťazných božstiev je predstavené množstvo epizód z bojov s gigantmi. Vidíme tam, napríklad, ako Zeus svojimi obrovskými bleskami zráža vzbúrencov. V ďalšom výjave vidno, ako Pallas Athéna, jeho dcéra, schmatne za vlasy jedného giganta, pričom had, posvätné zviera bohyne, sa už ovíja okolo obra a chystá sa ho uhryznúť do hrude. Zo zeme vystupujúca Gaia, matka giganta, márne prosebne vystiera svoje ruky, bohyňa víťazstva už dáva na hlavu Athény korunu víťazstva.

Jedným z hlavných hrdinov gigantomachie je práve Herakles, ktorý bol otcom Télefosa, zakladateľa Pergamonu, od ktorého vládcovia attalovskej dynastie odvodzovali svoj pôvod. Herakles zohral kľúčovú úlohu v porážke gigantov a tým aj v záchrane vlády božstiev. Pergamskí vladári tak popri vyzdvihovaní jeho zásluh uctievali i svojich mýtických predkov. Zdôrazňovaním svojho pôvodu od Herakla vyjadrovali zároveň svoj pôvod od Dia, najvyššieho boha, keďže Herakles bol jeho synom.

Na hornej plošine oltára sa tiahne druhý reliéf, na ktorom je do kameňa vtesaný mýtus o Télefosovi, legendárnom zakladateľovi Pergamonu. Zvláštny dôraz je položený na otcovskú úlohu Herakla a Dia, na ktorých pergamonskí králi opakovane poukazovali ako na svojich predkov, z ktorých pochádzajú.

K celkovému posúdeniu úlohy pergamského oltára je dôležité poukázať na to, že staroveké polyteistické národy – grécky aj rímsky – ani náhodou nechceli stavbami chrámov, náboženských kultových predmetov, sôch a oltárov sledovať iba umelecké a estetické ciele. Podľa ich mienky, zobrazovaním božstiev pomáhali sprítomniť nadprirodzené bytosti, ich silu, vplyv a pôsobenie. Verili v to, že pomocou obrazov, napodobenín, sôch a iných predmetov môžu nadprirodzené bytosti a sily uviesť do pohybu. Je dôležité uvedomiť si, že antické božstvá nie sú podľa výkladu Biblie nič iné ako padlí anjeli.

Vo svetle týchto výkladov pergamský Diov oltár nemal za cieľ iba slúžiť najvyšším božstvám prinášaním bitných obetí, ale pomocou magických zobrazení mal tiež aktivovať nadprirodzenú silu a vplyv rôznych padlých bytostí.

Svätyňa vedomostí

S menom Eumenésa II. sa spája založenie svetoznámej pergamskej knižnice, kde bolo údajne uložených okolo 200 tisíc zvitkov. Na vedomosti sa vtedy nepozeralo materialisticky, ale považovali ich za reálne úzke vzťahy s nadprirodzenými bytosťami. Tým sa vysvetľuje, prečo štyri veľké haly knižnice boli tesne pripojené k chrámu Pallas Athény.

Na východnej strane najväčšej haly (16x13 m) stála socha bohyne úctyhodných rozmerov, ktorá bola zmenšenou kópiou sochy od známeho sochára Feidia zhotovenej pre chrám tejto bohyne v Aténach. (Dnes ju môžeme vidieť v Pergamonskom múzeu v Berlíne). Pallas Athéna, ako je známe, bola Diova dcéra, ktorá vyšla z otcovej hlavy ako bohyňa vojen s plnou výzbrojou. Uctievali ju ako bohyňu múdrosti a poznania a pripisovali jej vládu nad všetkými ľudskými vedomosťami. V knižnici sa nachádzali sochy ďalších dvoch bohýň a okrem nich bolo v halách aj viacero búst významných antických gréckych autorov, napríklad Homéra a Hérodota. Zbierku kníh najvýznamnejšej knižnice tej doby vytvorili podľa vzoru alexandrijskej knižnice – v knižnici Ptolemaiovcov na brehu Nílu sa nachádzalo v polovici 3. storočia pol milióna zvitkov.

Pergamská knižnica jej však veľmi skoro začala konkurovať. Ptolemaiovci preto chceli Pergamon zatlačiť do úzadia, aby si zachovali monopol na vedomosti a vedúcu úlohu v kultúre. Z toho dôvodu uvalili embargo na vývoz papyrusu. To vedeli zrealizovať veľmi ľahko, keďže v tom čase sa knihy písali na papyrusové zvitky vyrábané z papyrusového rákosia, ktoré rástlo v Egypte.

Podľa legendy sa pergamský kráľ obrátil na svojich učencov, aby našli materiál, ktorým by sa dal papyrus nahradiť. Na ich radu kráľ vydal nariadenie, aby garbiari pripravili tenké blany, ktoré budú vhodné na písanie kníh. Takto vznikol pergamen – pripomínajúci názov mesta Pergamon – ktorý sa zhotovoval patričnou úpravou z kože oviec, kôz a teliat.

Tieto tenké bledožlté ohybné listy boli oveľa vhodnejšie na prípravu knižných zvitkov než papyrus, lebo sa na ne dalo písať z obidvoch strán, dali sa skladať a boli oveľa trvácnejšie. V začiatkoch z nich naďalej vyrábali zvitky, ale v 1. storočí pred Kristom sa už objavili kódexy podobné dnešným knihám – všetko to vďaka pergamskému pergamenu.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 8/2019