Staviteľ mosta do temnoty

Nemecký Indiana Jones

Zvláštnosťou duchovnej atmosféry moderného Berlína je skutočnosť, že v posledných desaťročiach 19. storočia sem prenášali najdôležitejšie okultné predmety starovekých duchovných centier: babylonskú Aštartinu bránu, okrasnú Procesnú cestu, ktorá viedla k chrámu najvyššej bohyne Babylona, a pergamský Diov oltár.

V roku 1871 sa v Pergamone na podnet istého nemeckého stavebníka Carla Humanna začali skúšobné archeologické práce. Odkryli dva reliéfy z vlysu oltára obrovských rozmerov a poslali ich do Berlína, ale tieto ani nasledujúce jeho zásielky sa nestretli s nejakou zvláštnou pozornosťou.

Zvrat nastal v roku 1877, keď sa riaditeľom Antickej zbierky v Berlíne (nem. Antikensammlung Berlin) stal Alexander Conze, ktorý ako prvý rozpoznal, že Humannom zaslané reliéfy, na ktorých sú vyobrazené bojové scény, nie sú nič iné než časti vlysu pergamského oltára s vyobrazením bojov gigantov. O tom totiž, že témou obrovského vlysu na spodnej časti oltára má byť gigantomachia (boj gigantov s olympskými bohmi), vedel z dokumentov istého cestovateľa z 2. storočia po Kr. Vykopávky v Pergamone trvali od roku 1878 osem rokov, pričom sa podarilo odkryť podstatnú časť oltára. Dohoda uzatvorená s Tureckom umožnila nájdené pamiatky previezť do Berlína.

Obrovská stavba získavala späť svoju pôvodnú formu postupne. Najprv vystavili iba niektoré reliéfy, kým na ostatné padal prach v skladoch. V roku 1902 otvorili v Berlíne na Múzejnom ostrove, medzi dvomi ramenami rieky Sprévy, Pergamonské múzeum, kde sa už pokúsili aspoň sčasti zrekonštruovať stavbu oltára, aby tak priblížili niečo z jeho pôvodnej monumentálnosti.

V rokoch pred prvou svetovou vojnou prišli v Berlíne so slávnou myšlienkou vybudovať tzv. Múzeum architektúry, v ktorom chceli všetky ozdobné časti predstaviť spolu s pôvodnou stavbou. Preto v roku 1930 postavili novšie Pergamonské múzeum s halou pre obrovský oltár, 47 m dlhú, 30 m širokú, 18 m vysokú a s priehľadnou strechou.

V roku 1930 v tesnom susedstve Pergamonského múzea otvorili Múzeum prednej Ázie, v ktorom sa nachádzali dva hlavné artefakty: Aštartina babylonská brána a Procesná cesta. Obidve pamätihodnosti objavili nemeckí historici pod vedením Roberta Koldeweya v rokoch 1899-1917. Obe stavby sú pokryté farebnými keramickými plochami. Objavené kusy postupne posielali do Berlína, kde prebiehali mravčie rekonštrukčné práce.

Aštartina brána a Procesná cesta boli pôvodne postavené v prvom rade s okultným zámerom. Brána celou svojou výzdobou oslavovala Aštartu, bohyňu lásky, vojen a citov, a mala aktivovať jej silu v prospech Novobabylonskej ríše. Na to mali slúžiť na bráne zobrazené mýtické postavy zvierat, ako sú býk a mushussu – hadí drak. Na keramickej stene Procesnej cesty sú vyobrazené mýtické levy, ktoré tiež predstavujú duchovné bytosti.

Spôsob naplánovania oboch stavieb poukazuje na ich okultné ciele. Aštartinu bránu postavili v dvoch verziách nad sebou. Jedna bola vyhotovená z glazúrovanej farebnej keramiky nad úrovňou ulice, druhá z bezfarebných keramických dlaždíc a zakopaná v zemi pod úrovňou ulice, no aj tú zdobia rovnaké mýtické bytosti. Podobne i Procesná cesta bola zhotovená v dvoch vyhotoveniach: jedna nad úrovňou ulice s farebnou glazúrovanou výzdobou a druhá pod zemou, bez farebnej glazúry. Babylončania chceli totiž postaviť takú cestu a bránu – ako naznačuje i dobový názov cesty – „po ktorej nikdy nebude môcť prejsť nepriateľ“. Zvláštnosťou však je, že tieto stavby, vybudované vyslovene s okultným zámerom, už vyše sto rokov predstavujú osobité duchovné prepojenie Berlína s Babylonom – vrchná časť sa v dôsledku vykopávok dostala v roku 1890 do Berlína, kým jej druhá, spodná časť, zostala naďalej v Babylone.

Nemecký ťah

Zdá sa, že presťahovanie Diovho oltára, Aštartinej brány a Procesnej cesty, pôvodne vybudovaných s cieľom uplatňovať nadprirodzený vplyv, a ich znovupostavenie v Berlíne akoby nezostalo bez účinku na históriu Nemecka počnúc rokom 1880. Prirodzene, rôzne udalosti bývajú často ovplyvnené rôznymi faktormi, ale na základe biblických zjavení nemožno vplyv významných okultných predmetov či takýchto stavieb pokladať za neutrálny. Pokiaľ teoreticky porovnáme umiestnenie spomínaných troch stavieb do Berlína a nečakané zmeny v novodobej nemeckej histórii, môžeme spozorovať zvláštne spojitosti.

Zakladateľ zjednotenej Nemeckej ríše Otto von Bismarck od začiatku dôsledne presadzoval zásadu, že Nemecko treba ustanoviť vedúcou mocnosťou Európy, ale upozorňoval na to, aby nenasledovalo ciele svetovej veľmoci. Po presťahovaní pergamského oltára do Berlína v roku 1886 a nástupom cisára Viliama II. na trón roku 1888 však nastala nečakaná zmena. Nový cisár skoncoval s niekoľko rokov trvajúcim úspešným smerovaním bismarckovskej politiky a vybudovaním obrovskej koloniálnej ríše chcel Nemecku zaistiť úlohu svetovej veľmoci. Túto zmenu sa rozhodol uskutočniť tak radikálne, že chcel podkopať dovtedy nespochybniteľnú autoritu Bismarcka a jeho vlády.

Po otvorení prvého Pergamonského múzea (1902) sa nemeckí občania dozvedeli, že Nemecko odmietlo mocenský kompromis ponúknutý Anglickom, následne Anglicko uzavrelo vojenskú dohodu s dovtedajším dlhodobým nepriateľom Francúzskom a takto vzniknutou dohodou už viedla priama cesta k vypuknutiu najväčšej a najničivejšej prvej svetovej vojny.

Po obnovení spomínaných stavieb do ich pôvodnej formy v roku 1930 došlo v Nemecku nástupom nacizmu k moci čoskoro k radikálnym zmenám. Centrálnou otázkou sa stalo budovanie ríše. Zámerom bolo vytvoriť najväčšiu nemeckú ríšu všetkých čias. Hitler už vo svojom diele Mein Kampf dal jasne najavo, že jeho konečným cieľom je svetovláda. Vyzeralo to, akoby sa obnovil vplyv Novobabylonskej ríše, lebo Nemecko sa zrazu stalo predvojom antisemitizmu a prenasledovania Židov. Je až zarážajúce, ako sa im v krátkom čase podarilo oslabiť niekoľko storočné korene nemeckého filosemitizmu, ktorý predstavovalo napríklad hnutie pietistov od 18. storočia. Podobne ako babylonský vládca Nabuchodonozor odvliekol Židov do Babylona, aj nacistická Tretia ríša sa stala najukrutnejším nástrojom deportácie vo svetových dejinách.

Do svojej monumentálnej formy obnovený pergamský oltár preukázateľne ovplyvnil hitlerovské Nemecko. Oltár veľmi silno zapôsobil na mladého hlavného stavebného inžiniera a člena nacistickej strany Alberta Speera, ktorý bol blízkym spolupracovníkom Führera. Každú významnejšiu stavbu plánovali spolu. V roku 1934 ho Hitler poveril architektonickým návrhom komplexu budov v Norimbergu pre Ríšske dni, ktoré sa každoročne usporadúvali s veľkou pompou. Na norimberskom Zeppelinovom poli vyrástol komplex s kapacitou 200 000 miest a s tribúnou s kapacitou 70 000 miest.

Na tejto stavbe bol jednoznačne viditeľný vplyv pergamského oltára. Z hlavnej tribúny odznievali Hitlerove omamujúce prejavy, tu tiež vyhlásil rasové zákony zbavujúce Židov ich práv aj myšlienku konečného riešenia židovstva. V Norimbergu tak došlo k absolútnemu zosúladeniu duchovného charakteru prejavov a udalostí so stavebnou konštrukciou inšpirovanou pergamským oltárom, t. j. „trónom Satanovým“.

_________________________________________________________________________________________________