Svedectvo manželov Dunajských

Daniel

Už od detstva som bol k náboženstvu vedený starou mamou. Ako správny katolík som absolvoval všetky potrebné takzvané sviatosti a pravidelne som navštevoval kostol, keďže som robil aj miništranta. Myslel som si, že aký som dobrý, ako tým Bohu slúžim. No keď som mal asi trinásť rokov a padol komunistický režim, môj život sa začal uberať iným smerom. Možno aj preto, že som pociťoval akúsi krivdu z toho, že tí, ktorí sa za režimu verejne hlásili k ateizmu, sa všetci zrazu priznali k viere v Boha a naplnili kostol. Ešte som vtedy síce nechápal rozdiel medzi tradičným náboženstvom a skutočnou vierou, ale vnímal som, že toto nie je v poriadku.

Náboženstvo ma preto prestalo zaujímať a pomaly, ako som dospieval, začal som viesť klasický bezstarostný život mladých ľudí, ako väčšina mojich rovesníkov. To znamená, že prišli na rad diskotéky, cigarety, alkohol atď. No nevedel som v tom nájsť uspokojenie, stále mi akoby niečo chýbalo. Cez filmy o bojovom umení som sa dostal k východným náboženstvám ako budhizmus či taoizmus, ale ani tam som nenašiel uspokojenie. Stále som hľadal niečo ďalšie. V devätnástich rokoch som sa oženil, lebo som videl, že rodina má ako jedna z mála vecí zmysel, aj keď po pár rokoch i moje manželstvo stroskotalo.

Keď som ničím nevedel zaplniť to prázdne miesto vo vnútri, ktoré som pociťoval čím ďalej, tým viac, začal som byť veľmi frustrovaný a depresívny. Niekedy v tom čase som nastúpil na skrátenú vojenskú službu, ktorá trvala tri mesiace, keďže som mal ešte rodinu. Počas mojej služby sa udiala jedna tragická udalosť, ktorá pohla mojím životom. Bez zanechania nejakého odkazu jeden vojak z našej roty spáchal samovraždu. Len hodinu predtým sa s niekým rozprával a odrazu jeho mladý život vyhasol. Vtedy som sa dosť zľakol a veľmi som začal uvažovať o zmysle života. Mal som pocit, že musím dať svoj život nejako do poriadku, inak by som mohol skončiť zle.

V reakcii na tú nešťastnú udalosť sa asi o dva týždne nato v našich kasárňach konala evanjelizácia, ktorú organizovali popradskí baptisti, keďže jeden z dôstojníkov chodil do tejto cirkvi. Tam som asi prvýkrát počul evanjelium, aj keď si veľmi nepamätám, o čom presne kazateľ rozprával. Na konci sa modlil nejakú modlitbu a rozdával knihy Nového zákona. Jednu som si zobral ani neviem prečo, ale mal som veľkú potrebu ešte v ten večer si ju začať čítať. Aj keď mi obsah nič nehovoril, počas čítania som zažíval pokoj, čo mi prišlo veľmi zvláštne. Tušil som, že niekde v tej knihe sa nachádza pravda, ktorá vie zmeniť môj život, len som ju zatiaľ nevedel nájsť. Aj napriek tomu, že som chodieval do kostola, toto bolo prvý raz, čo som čítal Bibliu. Dovtedy som poznal len príbehy z kázní.

Verím, že Božie plány pre môj život sú dobré.

Zakrátko sa moja vojenská služba skončila a znova sa roztočil kolobeh klasického života. Síce, mne sa mohol zdať klasický, no Boh už začal konať. Nastúpil som do pôvodnej práce, ale do inej smeny, a to aj napriek mojej nevôli. Tam som spoznal kolegu Jozefa Slameného, s ktorým sme potom často spolu sedávali na obede. Zakaždým mi hovoril niečo o Bohu z Biblie a ja som zaujato počúval. Až raz sa ma spýtal, či chcem poznať pravdu. Vtedy som si uvedomil, že to je to, čo potrebujem: poznať pravdu o živote, o Bohu… A tak ma pozval na domácu skupinu, kde mi na základe veršov z Božieho slova ukázal cestu obrátenia k Bohu. Keď som ho počúval, vedel som, že ak je pravda to, čo sa píše v Božom slove, tak neexistuje pre mňa iná cesta. Po krátkej modlitbe, v ktorej som pozval Ježiša Krista do svojho života, som si zrazu uvedomil, že Boh je skutočne reálny, On je tá pravda, ktorú som hľadal, On je cesta i život. Predtým som o Bohu len počul, no teraz som Ho skutočne spoznal. Napriek tomu, že som mal náboženské pozadie, toto bola pre mňa úplne nová skutočnosť. Zistil som, že Božia moc neprestala pôsobiť pred dvetisíc rokmi, ale Boh koná cez znovuzrodených ľudí aj dnes. Mňa sa Jeho moc dotkla a zmenila ma. Naozaj som spoznal Boha. Spoznal som, že je dobrý, že odpúšťa človeku nie na základe skutkov, ale zo svojej milosti, takže som si to nemohol nijako zaslúžiť.

Keď som sa potom pozrel na svoj dovtedajší život, videl som ho v úplne inom svetle. Boh mi ukázal, že môj život bol zlý, skazený – napriek tomu, že som sa pokladal za dobrého človeka, veď som nikoho nezabil, nekradol som, nefajčil, aj som prestal piť, staral som sa o rodinu a robil som nejaké dobré skutky. Videl som, aký som v skutočnosti hriešny. To, o čom som si myslel, že je v poriadku (modloslužba, smilstvo a podobné veci), bolo v Jeho očiach zlé, a to, že som si o sebe myslel, že som dobrý, slušný človek, bola len moja pýcha. Mal som dovtedy jednoducho prevrátený rebríček hodnôt. Aj z toho ma však Boh oslobodil, odpustil mi moje hriechy. Dal mi spoznať svoje Slovo, pravdu, a tá ma vyslobodila.

V nedeľu, ktorá nasledovala po Jozefovej skupine, som prišiel do zboru v Poprade, ktorý viedol pastor Gabriel Minárik s manželkou Nušikou. Nikdy som na takomto zhromaždení nebol, no keď začali hrať chvály, vedel som, že som doma, že som na správnom mieste. Zakrátko som sa dal pokrstiť vo vode a prijal som naplnenie Svätým Duchom. Odkedy som sa obrátil a odovzdal sa Ježišovi, môj život sa úplne zmenil, a zmenil sa k lepšiemu. Božie slovo sa stalo pre mňa realitou. Boh ma naplnil radosťou, šťastím, pokojom, prišlo oslobodenie z frustrácie a depresie, ale aj z hriechov, ktoré boli v mojom živote. A aj keď do nášho života prichádzajú rôzne starosti a prekážky, s Bohom ich vieme zdolať.

Je toho ešte veľa, čo Boh pre nás urobil, všetko by sa sem nezmestilo. Dalo by sa povedať, že v živote sa mi naplnilo slovo z proroka Joela, že Boh nám nahradí roky, ktoré požrali kobylky a chrobač, že sa v Ňom nasýtime a budeme chváliť Jeho meno, lebo pre nás urobil úžasné veci, a už sa viac nebudeme hanbiť.

Po čase mi totiž Boh vynahradil to, čo som stratil kvôli zlým rozhodnutiam a zlému životnému štýlu. Požehnal ma novou rodinou: dal mi úžasnú manželku Lenku, s ktorou máme krásnu dcéru Evku a s ktorou spolu slúžime v banskobystrickom zbore Milosť pod vedením pastorovcov Křížovcov. Ja slúžim vo chválach, v hudobnej skupine Olivy. Hrám na dychový nástroj.

Teraz viem, že je možné žiť iný život, ako som žil predtým. Našiel som zmysel života na zemi, ktorým je Ježiš Kristus. Dovtedy to bolo trápenie a prázdnota v srdci, teraz žijem naplnený život v Kristovi. A teším sa na budúcnosť, lebo verím, že Božie plány pre môj život a moju rodinu sú dobré, že nám chce dať šťastnú budúcnosť. A tých, ktorí čítate tieto riadky, by som chcel povzbudiť, aby ste verili tomu, čo Boh hovorí vo svojom Slove: „Budete ma hľadať a nájdete, keď sa po mne budete dopytovať celým svojím srdcom. A dám sa vám nájsť, hovorí Hospodin.“ (Jer 29,13-14)

Lenka

Keď som premýšľala, o čom idem písať, tak som si s odstupom času mohla uvedomiť, aký je Boh verný a dobrý. Vďaka rodičom, starým rodičom a iným ľuďom, ktorí ma v detstve veľmi ovplyvnili, ma ešte pred obrátením Boh uchránil od mnohých zlých vecí. Vyrastala som v Bardejove v normálnej rodine, s bratom sme mali celkom šťastné detstvo. Rodičia nás vychovali ako najlepšie vedeli – doteraz hovoria, že asi až príliš dobre pre tento svet… O Bohu nám od detstva rozprávali naši starí rodičia, najmä z otcovej strany. Keď sme u nich boli na prázdninách, dedko nám na dobrú noc zvykol rozprávať príbehy z Biblie. Pamätám si zvlášť na Jozefa a jeho bratov. Neskôr ma brával do kostola, naučil nás „Otče náš“ a pamätám si aj to, ako nám spieval večer zo spevníka, čítal zo svojej Biblie alebo rozprával o tom, ako bol Boh jeho jedinou oporou, keď ho ešte ako chlapca odviedli koncom vojny na front.

Ja som si svoju vlastnú Bibliu kúpila v siedmom ročníku na základnej škole, keď nás náboženstvo začala učiť Danka, ktorá sa neskôr stala mojou dobrou kamarátkou. Videla som na nej, že sa modlí tak, akoby Boha poznala. Priviedla ma na bardejovský evanjelický dorast, kde som si našla veľa priateľov a kde som chodievala neskôr aj na mládež, až kým som neodišla na vysokú školu do Banskej Bystrice. Myslím, že aj vďaka tej mládeži som začala viac hľadať Boha. Už moje modlitby neboli len o tom, aby som dobre napísala nejakú písomku alebo stretla toho a toho, ale začala som si uvedomovať svoje chyby – svoje hriechy. Videla som, že nežijem a nesprávam sa tak, ako by sa to Bohu páčilo. Mala som svoj vlastný svet medzi knihami a filmami a vlastnými príbehmi. V skutočnom svete som sa trochu strácala. Veľa som si síce čítala Bibliu, niektoré pasáže som mala celé farebné, ale teraz vidím, koľkým veciam som nerozumela.

S mládežníkmi sme na našich stretnutiach zostávali až do polnoci, aj dlhšie, rozprávali sme sa o Biblii, o nejakých sporných veciach, alebo sa len hrali chvály. Vtedy ktosi z priateľov, čo sa prišli na skupinu pozrieť, mládež nazval „Ježišov fanklub“. Chodievali sme na rôzne akcie, ako campfesty a podobné, ktoré priniesli do môjho života vždy veľké povzbudenie a nadšenie žiť pre Boha. Ale tá sila akosi po každej akcii postupne vyprchala a zakaždým prišli výčitky, že zasa nežijem tak, ako som Bohu sľúbila. Jednoducho som sa sama nedokázala zmeniť. Vidím však, že Boh mal so mnou trpezlivosť, a stále má, pretože veľa zmien ma ešte čaká.

Zrazu mi bolo úplne jasné, že Boh je.

Z účastníčky táborov som sa nakoniec stala táborovou vedúcou a na jednom takom tábore prišiel prvý zlom. Bol to tábor, kde sme mali aj deti z detského domova a ja som si zrazu uvedomovala, že im nemám čo dať. Na to boli nejaké teologické debaty a psychologické rady krátke. Na tomto tábore som mala svoj prvý celodenný pôst a počas obeda som sa zavrela v izbe a plakala som pred Bohom, nech so mnou konečne niečo urobí, že Mu dávam všetko, čo mám, svoje ruky, nohy, ústa, všetko, len nech so mnou niečo urobí – nech dá môjmu životu zmysel. Cítila som sa totiž úplne prázdna. A z prázdnej nádoby neviete dať nič ani druhým.

Cez spoločné akcie sme získali kontakty aj s ľuďmi z iných cirkví: z Cirkvi bratskej i Apoštolskej. Cez nich a cez Danku sme sa potom dostali k rôznym materiálom o Božích ľuďoch, o prebudení v Južnej Amerike, o dare jazykov. Keď som čítala, čo Boh inde vo svete robí, nechápala som, prečo to potom nezažívam aj ja. Došla som k tomu, že chyba musí byť vo mne. Už som si nebola istá, či vôbec v Boha verím, či som Mu niekedy verila, či som niekedy prijala odpustenie hriechov, pretože sa mi stále vracali výčitky za veci, ktoré som spravila. Veľmi som sa chcela Bohu viac priblížiť, skutočne Ho spoznať, ale cítila som sa akoby špinavá.

Zvlášť intenzívne to bolo na jeseň po spomínanom tábore, kedy som nastúpila už do druhého ročníka na vysokej škole v Banskej Bystrici. Tam som na internáte narazila na skupinu, ktorá premietala kresťanské filmy. Na tie som si síce popri škole nevedela nájsť čas, keď však urobili prednášku na tému Ježiš v proroctvách Starého zákona, tak som sa odhodlala prísť. S Bibliou a zošitom na poznámky – a hltala som každé slovo. Jednou odpoveďou som dokonca vedúceho skupinky, teraz už brata Braňa, aj udivila, a tak ma po prednáške hneď oslovila Paula, trocha sa povypytovala, dala mi Logos a ako mi po čase prezradila, aj sa za mňa po našom stretnutí modlila. Prišlo však skúškové obdobie a na ďalšie stretnutia som nevedela prísť.

Cez vianočné prázdniny sa vo mne pocit prázdnoty a márnosti stupňoval. Keď som sa bola na Silvestra s priateľmi z mládeže pozrieť na novoročný ohňostroj na hlavnom námestí, mala som pocit, že môj život je ako tie oslavy a vybuchujúce svetlá na oblohe – navonok pekné, ale v skutočnosti zbytočné, lebo po nich nezostane nič len špina a smrad, a ľudia sa to márne snažia zakryť svojou „veselosťou“. Rýchlo som z oslavy utiekla domov a chcela som sa poriadne vyplakať. Doma som bola sama, a tak som si povedala: Dosť, už viac takto nevládzem. Je to buď-alebo: buď Boh je, je živý, stvoril ma a dokáže mi o sebe dať vedieť, dokáže ma zmeniť, alebo je to všetko výmysel a ja môžem zahodiť všetky svoje výčitky a žiť si po svojom. Po nejakej chvíli som sa odhodlala na modlitbu: Bože, ak si, daj sa mi spoznať, lebo ja v Teba sama veriť neviem. V momente mi zišla na um otázka, ako to Boh asi urobí – príde blesk z neba, zatrasie sa zem? Ale stalo sa niečo iné. Začala som sa smiať. Aj sama na sebe, ale aj od radosti, lebo mi zrazu bolo úplne jasné, že Boh je. BOH JE! Čo to teda riešim? Odvtedy ma už nikto nepresvedčí o tom, že Boh neexistuje. Bolo mi hneď jasné, že som šla dobrou cestou, že Biblia má pravdu, že je to slovo živého Boha, že Ježiš Kristus je Boží Syn a zomrel za mňa, aby mi odpustil hriechy. A všetky výčitky zo mňa spadli.

Po skúškovom období som znova prišla na Braňovu skupinu na internáte, a keď ma s Paulou pozvali na bohoslužby do ich zboru Milosť, súhlasila som. A bola som z nich uveličená – z dlhých a živých modlitieb, z nádherných chvál, pri ktorých som mala pocit, že som „konečne doma“ a z kázne, ktorá mi hovorila priamo do života. Po druhom zhromaždení ma pozvali aj na konferenciu do Budapešti a aj toto som prijala, aj keď som nevedela, do čoho idem. Prišli po mňa Matušekovci s Bartošíkovcami a všetci mi počas cesty do Maďarska vyrozprávali, ako oni spoznali Ježiša Krista, ako boli pokrstení Duchom Svätým a dostali dar jazykov. Na konci sa ma Braňo spýtal, či by som to chcela aj ja. Áno, chcela, ak by sa dalo, povedala som skromne. Ale vo vnútri som kričala: Jasné, veď na to už tak dlho čakám! V zbore Hit Gyülekezete som zažívala jeden šok za druhým. Sledovala som, ako tisíce ľudí tancujú pri chvále, ako sa radujú, ako reagujú na Božie slovo, akí sú slobodní a šťastní. Najlepšie bolo, že medzi dvoma zhromaždeniami sa za mňa posádka nášho auta na parkovisku modlila za krst v Duchu Svätom. Vedela som, že Boh je dobrý Otec a keď Ho poprosím o Ducha Svätého, tak mi nedá nič zlé, práve naopak. Moje vnútro naplnil pokoj, prišla radosť a večer som už vedela vysloviť prvé slovká v jazykoch a s radosťou chváliť s ostatnými.

Vedela som, že Boh je dobrý Otec a keď Ho poprosím o Ducha Svätého, tak mi nedá nič zlé, práve naopak.

Začala som teda pravidelnejšie chodiť na zhromaždenia do Kresťanského spoločenstva Milosť a všetko, čo som tam prijala, som sa snažila odovzdať na mládeži v Bardejove. Niektorí veľmi ochotne počúvali, prijali Logosy aj CD s chválami, niektorí nie. Dala som sa pokrstiť vo vode, pretože mi bolo jasné, že ako malé dieťatko som o viere a o Bohu nemohla nič vedieť, a chcela som byť poslušná Božiemu slovu. Pár dní po krste som však odišla na leto do Francúzska pracovať ako opatrovateľka detí. Za necelé tri mesiace som sa síce toho dosť naučila o malých deťoch, o kultúre a precvičila som si jazyk, ale duchovne som zlenivela a tak som vyprahla, že po návrate domov som pri modlitbe a na chválach stále len plakala. Prešlo ma to až po októbrovej konferencii, na ktorej pastor Jardo kázal o zasľúbenej zemi a porážaní obrov v našom živote a počas ktorej som sa na poslednom zhromaždení už nevedela prestať smiať. Boh ma úplne obnovil vo svojej milosti a v radosti z Ducha Svätého.

Postupne som si uvedomila, že moje miesto je v banskobystrickom Kresťanskom spoločenstve, aj keď to znamenalo rozlúčiť sa s priateľmi z bardejovskej evanjelickej mládeže. V bystrickom zbore som spoznala nových ľudí, ktorí sa stali mojimi priateľmi a za ktorých som veľmi vďačná. Dokonca sa splnila moja túžba využiť svoje talenty a schopnosti v službe Bohu cez prácu v zbore. Na jednej konferencii ma naši spoloční známi Tarajčákovci náhodou zoznámili s Danielom, z ktorého sa o rok stal môj manžel, po akom som túžila. Boh nás požehnal aj krásnou dcérkou Evkou, cez ktorú sa učíme viac o Božej milosti. Keď my ako nedokonalí rodičia vieme tak veľmi milovať svoje deti, o čo väčšmi nás miluje náš dokonalý Nebeský Otec v Ježišovi!

Boh je k nám naďalej veľmi dobrý, priznáva sa k našim k modlitbám a dáva nám všetko, čo potrebujeme. Veď tým, ktorí hľadajú Boha, nebude chýbať nič dobré, ako sa píše v 34. žalme. Naši rodičia sú nám viac naklonení, čítajú si Logos a niekedy pozerajú online vysielané bohoslužby. Obrátili sa dokonca niektorí členovia mojej i Danielovej rodiny, takže vidíme, že Pán pracuje a modlitby za našich blízkych nie sú márne. Boh má pre nás a našu rodinu dobrú budúcnosť, takže máme ešte veľké očakávania!