Úspech, peniaze alebo ľudská láska človeka neuspokoja

Svedectvo manželov Lencsésovcov

Roman

Narodil som sa do ateistickej rodiny, kde sa duchovné otázky nikdy neriešili. Keď som mal päť rokov, strávil som dva mesiace v liečebnom sanatóriu, kde som zažíval stiesňujúce pocity odlúčenia od svojich blízkych. Skľúčenosť ma doviedla až k tomu, že som sa, ani neviem prečo, začal modliť k neznámemu Bohu, aby ma dostal domov a uzdravil z psoriázy, kvôli ktorej som tam bol. Bohu som za vypočutie mojej modlitby vyzdobil malý stromček, ktorý sa nachádzal pred ozdravovňou. Nepamätám sa, čo nasledovalo bezprostredne potom a liečenie som si zopakoval ešte niekoľkokrát, ale dnes som z tejto chronickej nemoci uzdravený. Vďaka Pánovi.

Prežil som vcelku šťastné a bezstarostné detstvo v socialistickom Československu. Na základnej škole som sa začal venovať atletike, a neskôr ma prijali na športové gymnázium do Bratislavy. Obklopený partiou športovcov som sa raketovou rýchlosťou dostal aj k alkoholu a iným nerestiam. V atletike som zažíval úspechy na domácich i medzinárodných súťažiach, no jedného dňa som zobral do rúk gitaru, a to predurčilo moje ďalšie životné smerovanie. Za nejaký čas som už hral s rôznymi viac či menej známymi kapelami. Prišli nahrávania, koncerty, cestovanie a s tým spojený životný štýl sprevádzaný hriechom každého druhu. Približne v rovnakom období som sa začal zaoberať okultizmom, experimentálnou psychológiou a východnými filozofiami. Chcel som žiť nezávislý život, chcel som mať vzťahy, ale nikdy som sa nechcel k nikomu viazať. Bol som úplný sebec. Následkom môjho životného štýlu som sa dostal do depresií. Začal som rozmýšľať, čo je zmyslom života – prišiel som do bodu, kedy mi chýbal motív, prečo mám žiť. Východné náboženstvá mi so svojím systémom reinkarnácií tiež nedávali zmysel. Vo svojom vnútri som vedel, že existuje niekto, kto stvoril vesmír, zem i človeka, no toto samotné poznanie mi nedávalo úľavu na duši.

Bolo to ešte na gymnáziu, keď som raz pred hodinou našiel v lavici leták s krátkym posolstvom o Ježišovi Kristovi. Slová v letáku sa ma dotkli a ja som si z neho prepísal malú modlitbu do zošita z angličtiny. Až po rokoch som prišiel na to, že to bola modlitba spasenia, ktorú som sa jedného dňa doma pomodlil, dúfajúc v zmenu životného pocitu. Do môjho života začali postupne prichádzať rôzne zaujímavé situácie. Viacero mojich kamošov muzikantov uverilo v Ježiša Krista, začali zahadzovať drogy, niektorí sa dokonca dali ostrihať, čo som považoval za dôkaz, že sa s nimi naozaj niečo vážne deje. Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Pri každej príležitosti mi svedčili o Bohu, citovali biblické verše, no ja som ich vo svojej pýche odbíjal múdrosťami tohto sveta.

V rovnakom období som začal mávať živé sny. V jednom z nich som uvidel sám seba ako skazeného, prehnitého človeka, ktorého život je plný hriechov a špiny. Cítil som, že som stratený. V tomto istom sne ku mne prišlo oslnivé svetlo a v ňom Ježiš, ktorý mi na moje prekvapenie odpustil hriechy. Prežil som veľkú úľavu, opustil ma strach z odsúdenia. Pochopil som, že je to Ježiš, kto vie odpustiť hriechy človeku a priniesť do života úľavu z každej bolesti. Dnes už tiež viem, že za týmito snami boli modlitby kresťanov, ktorí sa modlili za moje obrátenie. Vďaka Bohu za každého oddaného modlitebníka.

Po nejakom čase prišla za mnou moja sestra a môj budúci švagor s tým, že chodia do nejakého spoločenstva, kde sa hrajú radostné piesne a hovorí sa o Bohu. Ich obrátenie bolo pre mňa na úrovni zázraku. Vedel som, že toto nevie spraviť nik iný len Boh. Viac mi nebolo treba, hneď v najbližšiu stredu sme sa i s mojou budúcou manželkou Anna­máriou vybrali do zboru, kde sme oficiálne prijali Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa.

Dlho som si myslel, že šťastie človeka súvisí s úspechom, peniazmi alebo ľudskou láskou. Ako muzikant som precestoval rôzne krajiny, bol som na nádherných miestach, užíval si slobodný život i peniaze, no moje srdce zostalo prázdne. Dnes už viem, že veci tohto sveta sú možno príjemné, ale nemajú schopnosť uspokojiť človeka – Bohom stvorenú bytosť. Ježiš je ten, ktorý vie naplniť radosťou, pokojom a dať človeku zmysel existencie. Nik iný nevie odpustiť človeku hriechy, lebo len Ježiš Kristus vyplatil cenu za hriešneho človeka.

Vďaka Pánovi, dnes som šťastne ženatý, máme dvoch chlapcov a neustále zažívam svedectvá o Božej láske a dobrote. Na záver by som rád poďakoval pastorovi Tiborovi Starému a Jozefovi Lőrinczovi (in memoriam), ktorí mi s láskou pomáhali zasadiť sa do domu Božieho. Z Božej milosti dnes vediem zbor v Galante, ale to už je iná kapitola môjho svedectva. Bratia, sestry, čitatelia Logosu, nech Vás Boh mocne požehná.

Annamária

Narodila som sa do klasickej katolíckej rodiny. Moja babka bola pobožná, chodievala do kostola každý deň. Častokrát, keď sme ju navštívili, sedela pri stole s ružencom v ruke a potichučky odriekala nejaké modlitby. Moji rodičia do kostola nechodili a o Bohu doma nerozprávali. Otec z času na čas utrúsil nejakú nelichotivú poznámku na adresu farárov a to bolo tak asi všetko. Babka nás, mňa a moju sestru, naučila modlitby „Anjeličku, môj strážničku“ a „Otčenáš“, ktoré sme sa u nej pred spaním modlili.

To, že bol otec komunista, nás istým spôsobom ochránilo pred katolíckymi sviatosťami, ktorým sme sa okrem krstu vyhli. Toto trápilo nanajvýš babku, ktorá to rodičom viackrát vyčítala.

Po páde komunizmu sme začali s občasnými návštevami kostola aj my s mamou.

Prežívala som pekné a radostné detstvo až do chvíle, keď mi v štrnástich rokoch zomrel otecko, ktorého som veľmi milovala. Bola to priveľká rana do mojej duše, prežívala som naozaj veľmi ťažké obdobie. Do môjho vnútra sa nasťahovala prázdnota, obviňovala som Boha, prečo dovolil, aby môj otec zomrel. Jedinou útechou a zároveň únikom z bolesti sa pre mňa stalo spievanie. Odmalička som rada spievala a robila vystúpenia svojej rodine. Mama nás vychovávala sama a ani ekonomicky to nebolo jednoduché obdobie. Tak som si od sedemnástich rokov začala zarábať spievaním na zábavách. V osemnástich rokoch som prijala ponuku ísť spievať do zahraničia, kde som na svoj vek mala veľmi slušný príjem. Začala som žiť „bezstarostným životom“ a tak, ako som zarábala, tak som peniaze aj míňala na nákupy a zážitky – nepoznala som hodnotu peňazí, ani hodnotu môjho života. Napriek tomu som sa snažila žiť morálny život, ktorý do mňa vštepovali moji rodičia. Nikdy som nefajčila, nepila alkohol ani nemala pofidérne známosti. Verím, že to bol Boh, ktorý ma ochraňoval, pretože prostredie, v ktorom som sa celé roky pohybovala, bolo veľmi skazené. Na pódiu som rozdávala ľuďom dobrú náladu, no moje vnútro bolo prázdne. Trpela som hroznými depresiami. Počas týchto stavov som volala na Boha. Chcela som mať niekoho, kto by o mňa skutočne stál a mal ma rád tak, ako ma mal rád môj otec. Neustále som čakala na odpoveď, aspoň malý náznak, že skutočne Boh existuje.

Jedného dňa som skrze hudbu spoznala Romana, môjho budúceho manžela. Veľa mi rozprával o Bohu, o svojich zvláštnych snoch, o obrátení sa jeho spoluhráčov z kapiel, v ktorých účinkoval, o ich zvláštnej horlivosti, o chválach a zbore, kam chodia. Všetky tieto informácie som striktne odmietala, naliehala som i na neho, aby sa prestal stretávať s tými sektármi. Ozýval sa vo mne hnev a katolícka tradícia. Jeden z tých chlapcov raz dal Romanovi kazetu, na ktorej akýsi Šándor Németh vyučoval o požehnaní a prekliatí. Jedného dňa som si kazetu pustila a započúvala sa do slova, ktoré ku mne okamžite prehovorilo. Na konci kazety som sa už so Šándorom modlila modlitbu spasenia. Onedlho nato sa nám ozvala Romanova sestra, že sa s nami musí súrne stretnúť.

Trvali sme na tom, že Božie slovo je Pravda, že v Ježišových ranách máme uzdravenie z každej nemoci.

Ešte v ten večer prišli aj s priateľom k nám a začali nám hovoriť o Ježišovi a ako sa im zmenili životy. Prijali sme ich pozvanie na zhromaždenie do zboru v Šali. Privítali nás usmiati ľudia, radostné chvály a kázeň, ktorá mi hovorila do duše. Nič z toho som predtým v kostole nezažila. Vydali sme svoj život Ježišovi. Po obrátení sme ešte absolvovali spolu s Romanom niekoľko kontraktov na výletných lodiach v Amerike a v Stredomorí, no zrazu sme videli veci inými očami. Rozpoznali sme hriech vo svojich životoch. Po prvom kontrakte sme sa zobrali, začali sme slúžiť vo chválach a o nejaký čas sme čakali nášho prvého synčeka.

Začali sme nový život, slúžili sme s radosťou Pánovi. O rok a pol sa nám narodil druhý synček Noel. Asi rok nato prišla prvá veľká skúška našej viery, keď nám lekári oznámili, že náš synček Samuel, ktorý nemal v tom čase ani tri roky, má akútnu lymfoblastovú leukémiu. Život sa nám v okamihu otočil o 180 stupňov. Vykročili sme na cestu dolinou tône smrti.

S manželom sme sa skoro jeden rok videli len v nemocnici, kde sme sa striedali pri malom. Tlak na dušu bol obrovský, prišlo mnoho otázok prečo, a prečo práve my? Z nášho okolia sme často počuli otázku: „Kde je ten Váš Boh?“ Bolo to ubíjajúce.

V živote človeka sú otázky, na ktoré nenájde odpoveď.

Neustále sme bojovali s rôznymi komplikáciami, ktoré spôsobovala chemoterapia.

Samko absolvoval niekoľko operácií, prišiel o časť svojich pľúc a boli situácie, kedy už aj lekári boli bezradní. Boli sme fyzicky aj psychicky vyčerpaní. Napriek tomu sme vedeli, že Boh je verný. Trvali sme na tom, že Božie slovo je Pravda, že v Ježišových ranách máme uzdravenie z každej nemoci. Akokoľvek beznádejne vyzerá situácia a duša v človeku reve v bezmocnosti, aj tak platí to, čo povedal Boh. Aj naďalej sme sa snažili verne slúžiť Pánovi. Diabol nám chcel skrze pocity zobrať dôvod na vydávanie svedectva, a aj sa mu to niekedy podarilo, no posledné slovo mal vždy aj tak Ježiš. Veľmi sme vďační všetkým bratom a sestrám, ktorí nás neúnavne podporovali svojimi modlitbami, pôstmi aj financiami.

Samuel mal v lete osem rokov. Je to radostný chlapec plný života. Každý deň je pre nás pripomienkou Božej dobroty a vernosti.

V súvislosti s týmto naším príbehom by sme Vám, ktorí prechádzate ťažkým obdobím, radi pripomenuli, že „ ... aj keď mnoho zlého prichádza na spravodlivého, ale zo VŠETKÉHO toho vytrhuje Hospodin. On nám odpúšťa VŠETKY naše hriechy a uzdravuje VŠETKY naše nemoci.“ Haleluja, sláva Ježišovi.

Bratia a sestry, nech chvála neprestajne znie v našich srdciach. Žehnám Vám v mene Ježišovom.