Vatikánska synoda a Izrael

10.-24. októbra sa v Ríme (Vatikán) konala synoda (stretnutie) biskupov, ktorá sa zaoberala kresťanmi na Blízkom východe.

„Nádielka“ výstupov z Vatikánskej synody sa ušla aj Izraelu. Pozrime sa, ako bol tento štát preberaný.

„Kairos Palestine“

Na pôde synody napríklad latinský patriarcha Jeruzalema, Michel Sabbah, prezentoval antiizraelský dokument „Kairos Palestine“ (preložené ako Príhodný čas pre Palestínu), zostavený niektorými predstaviteľmi blízkovýchodných kresťanských cirkví. Dokument o. i. vyzýva na „odpor“ proti izraelskej okupácii a bol kritizovaný pre viaceré svoje tvrdenia. Medzi nimi sú napríklad výzvy na „začatie systému ekonomických sankcií a bojkotov proti Izraelu“, úsilie definované ako „nástroje nenásilia“. K tomu je aj obviňovanie Izraela z „čistého apartheidu“, či z „rasistickej separácie“. Nejednoznačne je použité slovo „odpor“ s možným významom terorizmu: „ak by nebolo okupácie, nebolo by ani odporu“ a „...veľmi si vážime tých, čo položili život za náš národ“. Kritiku si v dokumente vyslúžila aj medzinárodná komunita za neakceptovanie „výstupu demokratických a legálnych volieb“ v Gaze, ktorých víťazom je – kto iný, ako teroristické hnutie Hamas. Voči izraelskej kritike traktátu „Kairos Palestine“ sa synoda obhajovala tým, že „nejde o oficiálny dokument“. Izraelský veľvyslanec vo Vatikáne, Mordechaj Lévy, sa v tejto veci nechal počuť, že o. i. „nechce byť zatiahnutý do propagačného turné anti-izraelskej brožúry nazvanej Kairos Palestine“.

Konferencia biskupov Blízkeho východu zvolaná pápežom do Ríma, sa zakončila spoločným komuniké. V ňom biskupi napr. tvrdia, že Izrael nemá používať Bibliu na podporu „neprávostí proti Palestínčanom“. „Sväté Písma nemôžu byť používané pre podporu návratu Židov do Izraela, pre premiestňovanie Palestínčanov, pre ospravedlnenie okupácie palestínskej krajiny Izraelom...,“ povedal libanonský arcibiskup Cyril Salim Butros na vatikánskej tlačovej konferencii. „My kresťania nemôžeme hovoriť o zasľúbenej zemi ako o exkluzívnom práve pre privilegovaný židovský národ. Toto zasľúbenie bolo vynulované Kristom. Už nie je viac vyvolený národ – všetci muži a ženy zo všetkých krajín sa stali vyvoleným ľudom.“ Na adresu palestínskych vojnových utečencov povedal, že „....utečenci sa nakoniec vrátia a tento problém musí byť vyriešený“.

Počas mítingu viacerí biskupi vinili izraelsko-palestínsky konflikt za hlavnú príčinu exodu kresťanov z Blízkeho východu, čo je aj zachytené v ich záverečnom komuniké. Hoci biskupi odsúdili terorizmus a antisemitizmus, dvojnásobnú vinu za konflikt prisúdili Izraelu. Vymenovali „okupáciu“ palestínskej zeme, izraelský bezpečnostný plot, vojenské kontrolné stanovištia, palestínskych „politických väzňov“ a iné faktory, ktoré podľa nich veľmi sťažujú život palestínskych Arabov. Biskupi takisto vyzývali medzinárodnú komunitu, aby aplikovala rozhodnutie bezpečnostnej rady OSN z roku 1967, požadujúcu od Izraela stiahnuť sa z arabskej zeme získanej v šesťdňovej vojne toho istého roka.

Na obranu Izraela

Izraelský veľvyslanec Mordechaj Lévy označil pre izraelský denník Jerusalem Post tvrdenia Butrosa ako „návrat k teológii náhrady“, čo je v rozpore s učením druhého Vatikánskeho koncilu a pápeža Benedikta samotného, ktorý víta návrat Židov do ich starobylej vlasti. Ambasador Lévy tiež poznamenal, že prizvať všetkých arabských utečencov k návratu na územia Izraela a neuznať mu právo definovať sa ako židovských štát, ale podľa Butrosa len ako „demokratický“, je tvrdá pozícia neuznávajúca národnú existenciu Izraela.

Aj tajomník izraelského ministra zahraničných vecí, Danny Ayalon, kritizoval vatikánsku synodu najmä pre bod požadujúci „ukončenie izraelskej okupácie“. „Vyslovujeme sklamanie z toho, že táto dôležitá synoda sa stala fórom pre politické útoky voči Izraelu v duchu najlepšej tradície arabskej propagandy.“

Na obhajobu Izraela hovorca jeho ministerstva zahraničných vecí, Jigai Palmor, povedal, že Izrael je jedinou krajinou Blízkeho východu, kde populácia kresťanov vrastá. „Izrael vníma prítomnosť kresťanov na Blízkom východe ako požehnanie a ľutuje ich úbytok v arabských krajinách.“ Podľa štatistiky, ktorú Palmor predložil, bolo v minulom roku v Izraeli 151 700 kresťanov, oproti 132 000 v roku 1999 a 107 000 pred dvoma desaťročiami. V drvivej väčšine ide o arabských kresťanov, občanov Izraela, hlásiacich sa k tradičným blízkovýchodným kresťanským denomináciám, majúcich svoj registrovaný štatút v židovskom štáte.

Synodu zhodnotil aj editoriál v denníku Jerusalem Post. Konštatuje, že kresťania Blízkeho východu všetkých denominácií, vrátane katolíkov, čelia kvôli islamom inšpirovanému arabskému nacionalizmu devastujúcej perzekúcii. Od Gazy a Egypta až po Irak a Turecko, sú kresťania utláčaní a degradovaní na občanov druhej kategórie. Synoda, zvolaná pápežom Benediktom XVI. s účasťou okolo 200 katolíckych biskupov Blízkeho východu hlavne z moslimských krajín, sa mala týmito negatívnymi javmi zaoberať. Avšak zvolaní biskupi namiesto toho, aby jednoznačne poukázali na skutočné príčiny poklesu kresťanskej populácie vo svojich krajinách – islamský fundamentalizmus, si na kritiku vybrali Izrael a jeho „okupáciu“. Prečo práve Izrael, sťaby „obetný baránok“, a nie radikálny islam? Preto, aby arabskí katolícki biskupi ako predstavitelia utláčanej kresťanskej minority „dokázali“ svoju národnú a hlavne politickú lojalitu domácim moslimským súkmeňovcom. Aby neutralizovali náboženské napätie medzi moslimami a kresťanmi, arabskí kresťanskí predstavitelia sa uchyľujú k spoločnej „tmeliacej“ téme – viniť za všetko Izrael, aj za cenu prekrúcania faktov i cirkevných teologických pozícií týkajúcich sa biblického vyvolenia židovského národa.

Na synode vystúpil aj pozvaný židovský hosť, rabín Dávid Rosen. Vo svojom kľúčovom príhovore povedal o. i.: „Ľutujem, že biskupi vo svojom komuniké nemajú odvahu konfrontovať skutočné problémy, akým čelia kresťania na Blízkom východe. Aj keby štát Izrael neexistoval, stenčovanie kresťanskej populácie by bolo také isté. Urobiť palestínsko-izraelský konflikt témou číslo jedna je neúprimné.“

K vatikánskej synode sa teologicky kvalifikovane vyjadril aj americký proizraelský pastor Ken Garisson na stránkach izraelského spravodajského servera Arutz Sheva. Vo svojom článku: „Kresťanská odpoveď k deklarácii synody o vyvolenom národe“ argumentoval z Biblie – Starej i Novej zmluvy – nemennou platnosťou Božích zasľúbení zmluvnému potomstvu Abraháma-Izáka-Jákoba. Garisson konštatuje pretrvávajúcu pozíciu teológie náhrady položenej cirkevnými otcami ako Tertulián a Origenes a neschopnosť, či neochotu náboženského systému rímsko-katolíckej cirkvi opraviť chyby vo svojom učení konfrontované Bibliou a historickou realitou. Tá potvrdzuje pretrvávajúcu existenciu židovského národa v modernom štáte Izrael, ktorý je na prvom mieste byť správcom zasľúbenej zeme. Súbežne s tým každý človek z každého národa môže byť zmierený s Bohom a stať sa občanom Božieho kráľovstva, čo však vyvolenosť izraelského národa nevylučuje.

Zdroj:

Jerusalem Post,

Arutz Sheva