Vojna proti terorizmu v Afganistane

Čo spočiatku pre mnohých európskych spojencov USA v NATO vyzeralo ako jednoduchá možnosť zapojenia sa do tzv. „Vojny proti terorizmu“, neskôr prerástlo do „nočnej mory“ mnohých politických lídrov európskych členov NATO.

V centrále severoatlantickej aliancie NATO v Bruseli je koncom roku 2008 mizerná nálada. Dôvodom je Afganistan. Udalosti v Afganistane sa nevyvíjajú podľa predstáv odborníkov z NATO. Pôvodne malo ísť o mierovú misiu so splnomocnením OSN pod názvom ISAF (International Security Assistance Force - Medzinárodné asistenčné bezpečnostné sily). Už v priebehu roku 2006 začali presakovať nepríjemné informácie. Afganská vláda nemá pod kontrolou omnoho viac územia, ako hlavné mesto Kábul a jeho blízke okolie (rozloha Afganistanu: približne 650 000 km2, počet obyvateľov: približne 32 miliónov). USA sa vtedy obrátili na svojich európskych spojencov z NATO, aby vyslali do Afganistanu viac svojich vojakov.

Spojenecké sily porazili v období od októbra 2001 do roku 2003 v Afganistane ozbrojené sily islamistického hnutia Taliban, ktorý vznikol v deväťdesiatych rokoch 20. storočia v afganských utečeneckých táboroch v Pakistane. Za jeho vodcu je považovaný mulla Mohammed Omar. Taliban vládol v krajine od roku 1996 do zvrhnutia vojskami USA a spojencov v roku 2001, v odpovedi na nevydanie vodcu Al-Kájdy Usámu Bin Ládina, ktorého USA označili za zodpovedného za teroristické útoky z 11. septembra 2001). Víťazstvo spojencov nad Talibanom z obdobia rokov 2001 - - 2003 bolo vo veľkej miere podporené silami tzv. „Severnej aliancie“. Tá sa skladala z bojovníkov severných regiónov Afganistanu - Tadžikov a Uzbekov. Sily „Severnej aliancie“ sa v tomto období skladali z približne 40 000 bojovníkov vyzbrojených od ručných zbraní, cez tanky, vrtuľníky a aj niekoľko lietadiel. Tadžických bojovníkov „Severnej aliancie“ viedol poľný veliteľ Ahmad Šáh Masúd, ktorý si vydobyl povesť legendy medzi afganskými bojovníkmi proti sovietskym vojakom počas ich prítomnosti v Afganistane v rokoch 1979 až 89, vďaka jeho veliteľským schopnostiam pri obrane afganského Pandžšírskeho údolia na severe krajiny. Po odchode Sovietskej armády z Afganistanu v roku 1989, bojoval proti hnutiu Taliban a otvorene kritizoval aj teroristickú organizáciu Al-Kájda, o. i. aj na pôde Európskeho parlamentu, kde bol v apríli 2001 pozvaný. 9. septembra 2001 ho zavraždili samovražední atentátnici Al-Kájdy vydávajúci sa za štáb marockej televízie. Výbušninu mali ukrytú v kamere. Uzbeckých bojovníkov „Severnej aliancie“ viedol Abdul Rašíd Dostúm. Samozvaný „generál“ Dostúm bol opakom veliteľa Masúda. V osemdesiatych rokoch 20. storočia, počas sovietskej prítomnosti v Afganistane bol regionálnym šéfom prosovietskych milícií. Potom, v roku 1996, po nástupe Talibanu k moci utiekol do Turecka, kde sa schovával až do roku 2001. Po invázii USA a spojencov do Afganistanu a zavraždení veliteľa Masúda sa vrátil a spojil tadžické a uzbecké oddiely pod svoje velenie. Dostúm sa okrem pravidelnej výmeny jeho spojencov v bojoch „preslávil“ hlavne svojou sadistickou krutosťou. Financovanie svojich bojovníkov pokrýval z pašovania, obchodu so zbraňami, ľuďmi a drogami. Ďalším z predstaviteľov afganských bojovníkov je bývalý „mudžahedín“ Gulbuddín Hekmatjár, považovaný v rokoch 1979-89 za bojovníka proti sovietskym okupantom a osloboditeľa afganského ľudu spod Sovietskym zväzom podporovanej komunistickej afganskej vlády. Hekmatjár je jednou z hláv afganskej narkomafie, pozostávajúcej hlavne z Paštúnskeho obyvateľstva, dodávajúcej v súčasnosti približne 90 % heroínu na svetové trhy.

... Fenomén „Warlords“

Týmto názvom sa na Západe označujú ako vyššie menovaní dvaja páni, tak aj mnohí ďalší, ktorí majú v súčasnosti v Afganistane skutočnú moc na väčšine územia. V preklade: „Páni vojny, resp. Páni žijúci z vojny“ sú vodcovia rôznych regionálnych rodinných klanov, či kmeňov, ktorí s výnimkou hlavného mesta Kábul ovládajú spolu s islamským duchovenstvom celý zvyšok Afganistanu. Hlavným zdrojom ich príjmov je obchod s drogami. Po roku 2003 vzrástol export drog z Afganistanu o 300 %. Vlani vyprodukovali afganskí „farmári“ 6700 ton ópia, z ktorého sa dá vyrobiť 670 ton heroínu v hodnote 4 miliárd amerických dolárov. Oproti roku 2006 sa produkcia ópia v Afganistane zvýšila o 34 % a v porovnaní s rokom 2005 až skoro o 200 %. Drogy exportované z Afganistanu úspešne ničia „neveriacu“ populáciu na Západe. Na druhej strane niektorí politici v Európe vymysleli program, že namiesto pestovania maku budú podporovať Afgancov v pestovaní obilia. Je potrebné mať dosť bujnú fantáziu, aby si človek vedel predstaviť narkomafiánov, ako napr. Gulbuddín Hekmatjár, ako sadnú na traktor a za spevu budovateľských piesní idú zaorávať polia s makovicami v radostnom nadšení, že budú môcť pestovať obilie, za ktorého vrece dostanú niekoľko dolárov, pričom za vrece heroínu dostanú niekoľko miliónov. Obilia si môžu v cudzine za zisk z predaja drog kúpiť hory. Nie je to však potrebné, lebo „neveriaci“ im ho dajú aj tak v rámci hospodárskej pomoci zadarmo.

... Kto bojuje a kto „bojuje“ v Afganistane?

Afganské ozbrojené sily tvorí momentálne asi 86 000 vojakov a 82 000 príslušníkov polície. Spojenecké sily sa neustále menia, v súčasnosti je ich necelých 50 000. Z tohto počtu je približne 10 000 amerických vojakov pod priamym velením armády USA. Zvyšok, vrátane Američanov, je pod velením síl ISAF - NATO v Afganistane. Spojenecké ozbrojené sily v Afganistane pristupujú k boju s medzinárodným terorizmom, reprezentovaným v krajine Al-Kájdou, či Talibanom značne rozdielne. Ochota bojovať a riskovať zranenia, prípadne straty na životoch je u armád zúčastnených štátov rôzna. Afganskou realitou je neprehľadný terén v horských oblastiach a s tým spojený drahý transport logistického zabezpečenia. Zásobovacie konvoje sú obľúbeným terčom útokov teroristov. Či už je to za pomoci improvizovaných výbušných zariadení, alebo aj priamych útokov Talibanu, či Al-Kájdy ručnými zbraňami. Dá sa povedať, že cez deň ovládajú terén spojeneckí vojaci, v noci na veľkej časti územia zasa Taliban.

Kombinácia horúčav, prachu, ťažkého výstroja a riedkeho vzduchu tlmia bojové nadšenie spojeneckých vojakov.

Hlavne v horách však nie je iba teplo, ale aj obrovské výkyvy teplôt, v rozsahu aj 30-tich stupňov Celsia v priebehu dňa. Ďalším problémom Afganistanu je absencia dobrých, zjazdných komunikácií. Lietadlá a vrtuľníky spojencov, ktoré operujú v horskom prostredí, majú rovnaké problémy, ako v rokoch 1979-89 Sovieti. Problémy spôsobujú riedky vzduch znižujúci nosnosť strojov, vzdušné prúdy, väčšie riziko letu v horách, vysoká teplota skál, ktorá „klame“ infrasystémy, atď. Dochádza aj k paradoxným situáciám, kedy strelci Talibanu strieľajú na vrtuľníky spojencov smerom dolu, pretože sú ukrytí v jaskynných komplexoch vo vrcholoch skál a vrtuľníky lietajú údoliami. Skutočne funkčné sily spomedzi spojencov majú hlavne: USA - 32 000 vojakov, Veľká Británia - 7 800, Kanada - 2 500, Austrália - 1 100. USA majú aj najvyššie straty: 431 vojakov, po nich nasleduje Británia: 95 vojakov a Kanada: 83 vojakov (všetky tieto údaje boli aktuálne v máji 2008). Predstavitelia síl ISAF potichu priznávajú, že afganská armáda a polícia je nespoľahlivá. Realitou afganských vojakov a policajtov sú dezercie so zbraňou, spolupráca s teroristami, korupcia a krádeže. Závažnejší je však fakt kvality a morálky niektorých spojeneckých vojakov. Profesionálni západní vojaci môžu byť teoreticky vyslaní proti komukoľvek, ale ich hlavným cieľom je zarobiť peniaze, a potom si ich aj užiť. S tým je samozrejme vidina smrti v boji v rozpore. Keď ešte bojujú nie za svoju vlasť, alebo rodiny, ale v cudzine, proti nejasne definovanému, ale o to odhodlanejšiemu nepriateľovi, môže dochádzať aj k úpadku morálky. Mnoho národných kontingentov síl ISAF v Afganistane je pre ozajstnú koordinovanú bojovú činnosť početne slabých, alebo sa jej, možno aj zámerne, nezúčastňuje. Z takého prístupu je obviňovaný napr. nemecký kontingent síl ISAF. Ten sa zaoberá v značnej miere stavebnými prácami a využíva, rovnako ako veľa iných národných kontingentov tzv. „Národné výnimky“.

... Fenomén „Národných výnimiek“

Aby sa ich vojakom niečo nestalo, jednotlivé štáty zapojené do operácií ISAF v Afganistane sa snažia čeliť riziku systémom národných výnimiek. V afganskej praxi to funguje tak, že keď sa napríklad americká hliadka dostane pod paľbu Talibanu a nablízku sa nachádzajú napr. maďarskí vojaci, nemôžu zasiahnuť, lebo majú inštrukcie maximálne sa vyhýbať ozbrojeným stretnutiam. Keď sa v zóne talianskej armády objaví skupina Talibanu, budú Taliani radšej mesiac vyjednávať, akoby mali vypáliť jedinú ranu. Kto teda vlastne v Afganistane proti teroristom Talibanu a Al-Kájdy bojuje? Američania, Austrálčania, Briti, Kanaďania, škandinávske a pobaltské štáty. Národné výnimky nemá ani Česká republika, za ktorú sa misie ISAF v priamych bojových akciách zameraných na vypátranie Talibanu, či Al-Kájdy zúčastňuje špeciálna protiteroristická jednotka „SOG“ Vojenskej polície Armády ČR a „601. Skupina speciálních sil Generála Moravce“ z Prostějova. Velitelia ISAF hovoria: „Potrebujeme v Afganistane veľké bojaschopné kontingenty, ktoré môžu poskytnúť veľké štáty, ako Nemecko, Francúzsko alebo Taliansko. Nemci tu majú asi 4 500 vojakov, ale rozdiel medzi nimi je zrejmý na prvý pohľad. Nemeckí velitelia vyzerajú ako profesorský zbor, americkí ako kovboji. Názory nemeckých veliteľov sú ako z inej planéty. Veliteľ nemeckého kontingentu tvrdí, že pokiaľ by na jeho vojakov nepriateľ nestrieľal, musia ho títo pri prípadnom zatýkaní iba vyzvať, aby odložil zbraň a vzdal sa. Príklad: nemecká protiteroristická jednotka „KSK“ Kommando Spezialkräfte mala na „muške“ teroristu Talibanu, ktorý mal na svedomí smrť 79 afganských civilistov, ale musela ho nechať ísť.

Pretrváva nedostatok vrtuľníkov, ktoré sú v krajine jediným spoľahlivým dopravným prostriedkom

Nedostala povolenie na jeho likvidáciu a na „počudovanie“ terorista sa nechcel dobrovoľne vzdať. Nemeckí vojaci sú teda zatvorení na základni o rozlohe 80 hektárov. Opustia ju čo najmenej, keď tak iba v obrnených transportéroch. Pešie hliadky môžu z miestnymi obyvateľmi nadväzovať kontakt, získavať príp. informácie. Oceľové monštrum, ktoré prefrčí okolo a ježí sa hlavňami kanónov, či guľometov, je stelesnením arogancie. Opakom nemeckého prístupu je činnosť nórsko-lotyšského PRT (Provinčný rekonštrukčný tím.) Takéto tímy majú v Afganistane viaceré štáty NATO. Ich členmi sú okrem vojakov aj civilní odborníci. Tímy projektujú a budujú infraštruktúru, nemocnice, zdroje vody, elektriny, ... Filozofiou tímov je pomoc afganskému obyvateľstvu a snaha prikloniť ho ku orgánom centrálnej vlády v Kábule. A naopak, zlepšovaním životnej úrovne bežnej populácie odkloniť čo najviac z nich od podpory Talibanu. Nórski, lotyšskí, ako aj švédski vojaci PRT tímov pravidelne hliadkujú mimo svojich základní, nadväzujú kontakt s miestnym obyvateľstvom. Celkovo je však situácia dosť zamotaná. Národné kontingenty síl ISAF sa v Afganistane striedajú po štyroch, resp. šiestich mesiacoch. Odchádzajú, sotva sa zoznámia s prostredím. Nemôžu viesť bojové akcie počas moslimského pôstneho mesiaca Rammadán a v zime iba v obmedzenej forme. Pretrváva nedostatok vrtuľníkov, ktoré sú v krajine jediným spoľahlivým dopravným prostriedkom. Ďalšími problémami sú rozloha a terén, etnicky rozdielne obyvateľstvo, minimálna tradícia centrálnych orgánov štátnej moci, chudoba (piata najchudobnejšia krajina na svete). Väčšina ľudí nepozná nič iné ako vojnu. Viac ľudí vie lepšie zaobchádzať s „Kalašnikovom“ (útočná puška AK-47, resp. AK-74 sovietskej výroby), ako čítať a písať. Afganistan exportuje viac ako 90 % svetovej produkcie ópia. Výsledky už sedemročného úsilia medzinárodného spoločenstva o premenu Afganistanu z tzv. „zlyhávajúceho“ a terorizmus podporujúceho štátu, na stabilnú a prosperujúcu krajinu, sú zatiaľ rozporuplné.