Židia v diaspóre

V nasledujúcom článku sa pozrieme na históriu európskeho židovstva žijúceho v diaspóre. Pôjde o relatívne stručný prehľad situácie trvajúcej takmer 2000 rokov, prejdeme od staroveku cez stredovek a novovek až po moderné dejiny, pretože mať obraz o tom, kde pôsobili Židia v čase, keď nemali svoj štát je pre všeobecný rozhľad určite užitočné.

Stret európskych a židovských dejín

Európske a židovské dejiny sa výraznejšie stretli v roku 63 pred n. l., kedy sa Judea dostala pod nadvládu Rímskej ríše. Pred tým, než k tomu došlo, bolo Judsko pod nadvládou dynastie Hasmoneovcov. Medzi jej posledných panovníkov patrila kráľovná Salome, vládnuca po smrti manžela. Keď však zomrela, medzi jej synmi Hyrkanom II. a Aristobulom II. nastali spory kvôli následníctvu. Z nich nakoniec vyšiel víťazne Hyrkanos II. Jeho zásluhou sa Judské kráľovstvo stáva súčasťou rímskeho impéria. Postavenie Židov v Rímskej ríši upevnil Herodes Veľký, ktorý bol vládcom na tomto území od roku 37 pred n. l. Uvedomoval si, že v čase jeho vlády je judaizmus na vzostupe a chcel svetu ukázať, že medzi Židmi je mnoho nadaných a civilizovaných ľudí. Zároveň sa začali vytvárať diaspóry, mnoho Židov žilo v Alexandrii, Kyrénii a Bereníké, Pergamone, Miléte, Sardách, na Cypre, v Damašku, Antiochii. Rozptýlili sa do Talianska, Galie, Španielska či severozápadnej Afriky.

Situácia v Judsku sa po Herodovej smrti zmenila, skončila ňou posledná fáza stabilnej vlády Židov v Palestíne, ktorá sa obnovila až v polovici 20. storočia. Nasledovalo obdobie napätia, vrcholiace v rokoch 66 – 70 n. l. Roztržky začali v roku 66 n. l. v Cézarei, kde v tom čase Gréci vyhrali súdny spor so Židmi a na oslavu usporiadali pogrom v židovskej štvrti, čo vyvolalo povstanie spojené s obliehaním Jeruzalema. Udalosti najspoľahlivejšie zachytáva vtedajší historik Josephus Flavius. Po masakre rímskej posádky v Jeruzaleme zhromaždil rímsky legát v Sýrii obrovské vojsko v meste Akko a vydali sa na pochod k Jeruzalemu, vydesila ich však židovská obrana a dali sa na ústup. Potom vzal situáciu do rúk samotný Rím. Jeruzalem sa im podarilo dobyť v roku 70 n. l. Po páde Jeruzalema už zostali len tri miesta odporu, pričom posledným bola známa Herodova pevnosť Masada, ktorú dobyli v roku 135 n. l. Touto udalosťou fakticky končí epocha starovekého židovského štátu a Židia sa rozpŕchli žiť do okolitého sveta.

Stredoveké fámy o Židoch

Po roku 135 n. l. sa považuje za najväčšiu židovskú diaspóru Rímska ríša, žili v nej zhruba 4 milióny Židov. Spočiatku relatívne pokojne, bok po boku judaizmus a kresťanstvo. V 4. storočí bolo kresťanstvo prijaté ako štátne náboženstvo a aj preto sa situácia Židov v Európe začala už na začiatku 5. storočia meniť. Boli vykázaní z verejných úradov, armády, bola zrušená právomoc židovských súdov. V 7. storočí bolo v niektorých kráľovstvách nariadené pokrstenie Židov na kresťanov.

Od 8. storočia sa postupne vytváral feudálny systém, v ktorom sa mohli katolícke dogmy ešte viac upevňovať, čím katolícka cirkev získala najväčšiu možnosť ovplyvňovať myslenie stredovekej spoločnosti až do obdobia reformácie v 16. storočí. Svoj výrazne nepriateľský postoj k Židom teda vedela jednoducho prenášať aj na svoje „ovečky“. V druhej polovici prvého tisícročia preto vzniklo viacero spisov namierených proti Židom, ako napríklad O katolíckej viere proti Židom od Izidora zo Seville, alebo diela biskupa Agobarta Opovážlivosť Židov, Povery Židov a O potrebe krstu pre Hebrejov. Prístup kléru a feudálov k Židom možno charakterizovať ako ochranu a ponižovanie. Pokiaľ si to pokladnica vyžadovala, Židia boli vítaní. Pokiaľ však už bola plná a všetko sa od nich naučili, vrelé správanie skončilo.

Postavenie Židov sa na konci 11. storočia začalo zhoršovať. Prelomom sa stal rok 1096, kedy začali križiacke výpravy a s nimi hrozné masakre, keď križiaci vraždili cestou do Jeruzalema všetkých Židov, ktorí sa odmietali dať pokrstiť a konvertovať. Pridávali sa k nim aj náboženstvom zaslepené ľudové masy. Pre lepšiu predstavu len za prvých 6 mesiacov od začiatku výprav, ktoré trvali až do roku 1270 (celkovo ich bolo osem), bolo zabitých okolo 10 000 Židov.

Židovské štvrte v Európe sa počas 13. storočia začali meniť na getá, t. j. povinne oddelený a ohraničený priestor, i keď samotný pojem geto pochádza z neskoršieho obdobia a bol odvodený z talianskeho slova getto (huta), pretože benátske geto sa rozprestieralo na mieste bývalej zlievárne. Na označovaní Židov sa zhodli cirkevní predstavitelia na Štvrtom lateránskom koncile v roku 1215. Podľa neho mali Židia nosiť na svojom odeve koliesko (rota, rotella) vystrihnuté z plsti, plátna, súkna alebo inej látky a upevňovalo sa chlapcom od štrnástich rokov a dievčatám od dvanástich rokov. Druhým ponižujúcim znakom, ktorý mali Židia nosiť, bol špicatý klobúk. Až do 15. storočia to bol typický rozlišovací znak v germanofónnych krajinách. V Poľsku Židia nosili zelený špicatý klobúk, v Portugalsku žltý. Vo Francúzsku zase nosili pokrývku hlavy s rohom. Vďaka takýmto klobúkom sa Židia stali nielen terčom ponižovania, ale aj výsmechu. Ďalším spôsobom ako ich ponížiť ešte viac bolo skladanie prísahy more judaico obsahujúcej kliatbu, ktorú na seba prisahajúci vzýva v prípade krivej prísahy.

Na proces obviňovania Židov stredoveká spoločnosť vytvorila niekoľko mýtov vyvolávajúcich predsudky. Išlo o: 1. „Rituálnu vraždu“, ktorú mali Židia vykonávať v predvečer Veľkého piatku, aby sa vysmiali Kristovmu utrpeniu. Jej zinscenovanie stačilo na to, aby sa rozpútali šarvátky proti židovskému obyvateľstvu. 2. „Znesväcovanie hostií, krížov a obradov“ Židmi. Pokiaľ niečo také Židovi pripísali, trestom bola zvyčajne poprava. 3. „Otrávené studne“ a čierny mor. Teória, že Židia hádžu jed do studní, sa rozšírila najmä v období čierneho moru (1348 – 1352), pričom jed mal pozostávať z rozdrvenej hostie, tajných bylín, moču a ľudskej krvi. Fáma vznikla v Savojsku a rozšírila sa všade, keďže vyhlásili, že Židia takto konali v celej Európe. Sfanatizované obyvateľstvo na základe toho začalo ničiť židovské obce a štvrte po celej Európe. 4. Židia boli ponižovaní osloveniami ako „vierolomný Žid“, „diabolský Žid“, „Žid úžerník“, „Blúdiaci Žid“…

Priniesla revolúcia zmenu?

Koniec stredoveku sa vyznačuje tým, že Anglicko, Francúzsko, Španielsko a Portugalsko sa stali krajinami bez Židov, ktorých zo svojich monarchií vyhnali. Židia odtiaľ odchádzali najmä do Poľska, nemeckých krajín a na Balkán. Antijudaizmus sa už neobjavoval iba v katolicizme, ale v čase reformácie zasiahol aj protestantizmus. Luthera totiž sklamalo, že Židia odmietli prestúpiť na protestantizmus a na základe toho vydal v roku 1542 spis Proti Židom a ich klamstvám. Spolu s protireformáciou sa ešte viac vyostril aj postoj katolíkov a i napriek značnému pokroku a modernizácii sa spočiatku pokračovalo v stredovekých poverách. Neskôr prišli nové teórie. Jednou z nich bol „rasový mýtus“, ktorý sa rozbehol v Španielsku. Na jeho základe považovali Židov za podradnú rasu, no odsudzovaní boli aj moslimovia. Riešením malo byť povinné prekrstenie na kresťanstvo. Obyvatelia napriek krstu nedôverovali konvertitom, že skutočne opustili svoju vieru a na ich preverovanie sa podujala inkvizícia. Počas celého pôsobenia bolo odsúdených 341 000 osôb, z čoho 32 000 bolo upálených, 17 900 upálených symbolicky (vykopali pozostatky a zapálili, spálili figurínu…) a 291 000 dostalo menší trest (napr. väzenie). Ďalšou z teórií bolo „Židovsko-slobodomurárske sprisahanie“. Začalo sa šíriť až v poslednej tretine 19. storočia a vzniklo zo stotožňovania judaizmu so slobodomurárstvom, podľa ktorého mali Židia so slobodomurármi zosnovať sprisahanie proti kresťanom. Pre posilňovanie antijudaizmu v priebehu 17. – 19. storočia bolo vydané množstvo hanopisov namierených proti židovstvu.

V radoch inteligencie sa však predsa len začali rodiť myšlienky tolerancie, rovnosti, pričom najväčšie ovocie v tomto smere priniesla Francúzska revolúcia v roku 1789, ktorá zaručovala občanom isté práva. Židom skrsla nová nádej a cestu ako sa emancipovať videli v úplnej asimilácii s miestnym obyvateľstvom. Hovorili francúzsky, obliekali sa ako Francúzi, prijali francúzske tradície a slávili aj ich sviatky. Takmer sa im podarilo splynúť, no nakoniec predsa len znovu prišiel do popredia antisemitizmus. Po prehre vo vojne s Pruskom v roku 1871 bol podozrivý každý, kto mal vzťah k Nemecku, z ktorého podozrievali alsaských Židov žijúcich na hranici. Potom v roku 1892 skrachovala stavba Panamského prieplavu, z ktorej obvinili Rotschildovcov a baróna Jacquea de Reinach (taktiež Žid). Zosilnel tlak z tlače, bola založená Antisemitská liga.

V septembri 1894 sa zistilo, že päť tajných dokumentov o novej výzbroji francúzskeho delostrelectva sa dostalo do rúk nemeckej výzvednej služby. Pre určitú podobu v rukopise, i keď bez priamych dôkazov, zatkli a obvinili Alfreda Dreyfusa, kapitána delostrelectva a zároveň jediného Žida, ktorý to dotiahol do generálneho štábu francúzskej armády. Dreyfus bol paradoxne alsaským Židom. Výsledkom bolo, že ho 22. decembra 1894 odsúdili k doživotnému väzeniu na galejách na Diabolskom ostrove pri pobreží Guayany a 5. januára 1895 bol verejnou degradáciou zbavený všetkých vojenských hodností.

Degradácie sa ako novinár zúčastnil rakúsky Žid Theodor Herzl, ktorý dovtedy videl cestu Židov v úplnej asimilácii s európskym obyvateľstvom. Avšak tento degradačný akt a dav žiadajúci smrť Židov, mu otvorili oči. Aj do svojho denníka si v ten deň zapísal: „Tento moment bol pre mňa prezrením.“ O pol roka nato dokončil svoju bibliu sionizmu, knihu Židovský štát.

29. augusta 1897 zvolal kongres vo švajčiarskej Basileji, na ktorom založili Svetovú sionistickú organizáciu a tiež Židovský národný fond. Cieľom sionistického hnutia vo svete sa stalo znovu osídlenie Palestíny a vytvorenie vlastného štátu. Herzl si v deň kongresu do denníka poznačil: „Ak zhrniem kongres jedným slovom, založil som v Basileji židovský štát. Keby som to dnes povedal nahlas, všetci by ma vysmiali. Snáď za päť rokov, každopádne za päťdesiat, to ale každý pochopí.“ O päťdesiat rokov neskôr, v roku 1947 rozhodlo Valné zhromaždenie OSN o založení štátu Izrael.

Vrátiac sa ale k Dreyfusovi, jeho odsúdenie vyvolalo vo Francúzsku veľkú aféru a vlnu manifestácií zástancov a protivníkov Dreyfusa. Jeho prívrženci sa snažili o jeho očistenie, s ktorým jeho brat začal už v roku 1896, definitívne sa im podarilo Dreyfusa zbaviť obvinení až 13. júla 1906. Nepokoje však neboli len v západnej Európe, vo východnej bol útlak tiež badateľný. Rumunsko patrilo k jednej z hlavných krajín, ktoré presadzovali štátny antisemitizmus. Obmedzili Židom vykonávanie mnohých profesií s heslom: „Od žida ani ihlu!“ V nie veľkej krajine žilo až 270 000 Židov a Rumuni na kongrese v roku 1886 diskutovali o ich vyhostení z krajiny. Situácia sa vyostrila v čase hospodárskej krízy tak, že nakoniec približne 90 000 Židov emigrovalo z Rumunska do Spojených štátov, západnej Európy alebo Palestíny. Najväčšie bezprávie Židia prežívali v cárskom Rusku. Na rozdiel od západných režimov, ruská monarchia sa k Židom stavala vyslovene nepriateľsky, pretože ich tam odjakživa vnímali ako nevítaných cudzincov. Až do pripojenia Ukrajiny (1667) a rozdelenia Poľska v rokoch 1772 – 1795 sa im viac-menej darilo nevpustiť Židov na ruské územie. No chtivosť po poľskej pôde im okrem zisku územia priniesla aj zisk obyvateľstva. Už vyššie sme spomenuli, že Židia v stredoveku vyhnaní zo západoeurópskych kráľovstiev sa usídlili najmä v Poľsku. Nebolo ich tam preto málo. Spolu s bývalými ukrajinskými a poľskými Židmi ich na konci 19. storočia v Rusku žilo približne 5 250 000. Rusi o nich začali hovoriť ako o „židovskom probléme“, ktorý treba riešiť buď asimiláciou alebo vyhnaním. Bývalým poľským Židom vyhradili tzv. „Pásmo osídlenia“, hranice ktorého smeli prekročiť len so súdnym povolením. Rusi Židom určili nielen to, kde mohli žiť, ale aj čo tam môžu robiť. Tretinu Židov pripravili o prácu rozhodnutím, že nesmú pracovať v dedinách a predávať roľníkom alkohol. V roku 1827 vydal Mikuláš I. rozhodnutie, podľa ktorého židovskí chlapci vo veku 12 až 25 rokov museli vykonávať povinnú vojenskú službu, počas ktorej sa ich snažili prekrstiť na kresťanstvo. Okrem toho sa snažili zničiť židovské školstvo, židovské náboženské knihy boli cenzurované alebo rovno ničené. Neskôr im vláda zakázala nosiť tradičné židovské oblečenie a začala Židov triediť na „užitočných“ a „neužitočných“ („neužitoční“ mali trojnásobne dlhšiu brannú povinnosť). Pogrom v Odese v roku 1871 odštartoval sériu veľkých pogromov, ktoré v roku 1881 dospeli k tomu, že Židia začali z Ruska panicky utekať. Ešte ničivejšie pogromy v Rusku vypukli v rokoch 1903 – 1905.

Pogromy v Rusku naštartovali fenomén alije, špecifického druhu migrácie prebiehajúcej vo viacerých vlnách, ktorej dôvod bol narastajúci antisemitizmus. Celkovo prebehlo šesť alijí:

Prvá alija (1882 – 1904) bola reakciou na pogromy v Rusku a do Palestíny počas nej odišlo približne 25 000 ľudí.

Druhá alija (1904 – 1914) bola reakciou na ďalšiu sériu pogromov v Rusku, ktoré boli dôsledkom neúspešnej revolúcie.

Tretia alija (1918 – 1923) bola predovšetkým migráciou z Ruska a Poľska, išlo približne o 35 000 ľudí. Stál za ňou rastúci nacionalizmus v Európe.

Počas štvrtej alije (1924 – 1930) do Palestíny prišlo približne 80 000 Židov z Poľska.

Piata alija (1933 – 1939) prebehla pred vypuknutím vojny, ľudia prichádzali prevažne z Nemecka. Išlo o približne 230 000 osôb. V tejto vlne prichádzala najmä nemecká inteligencia, ktorá sa neskôr zaslúžila o vznik prvých univerzít na území dnešného Izraela.

Alija Bet (počas 2. svetovej vojny a po nej) bola ilegálnou imigráciou, ktorá bola britskou mandátnou správou pokutovaná. Briti počas palestínskeho povstania (1936 – 1939) vydali MacDonaldovu bielu knihu, ktorá obmedzovala židovskú imigráciu do Palestíny a stanovila kvóty pre prisťahovalcov.

Palestína sa začala znovu osídľovať, zanedlho bol vytvorený štát a my sa dnes môžeme dívať na moderný prekvitajúci národ. Národ, ktorý bol síce počas storočí utláčaný, ponižovaný a vysmievaný, no napriek tomu ho to nepoložilo.

Zdroje:
IANCU, C.: Mýty, na ktorých stojí antisemitizmus: Od antiky po súčasnosť. Bratislava, 2014
JOHNSON, P.: Dějiny židovského národa. Praha, 1995
MESSADIÉ, G.: Obecné dějiny antisemitismu: Od staroveku po dvacáté století. Praha, 2000