Zrazil ma vlak

Ondrej 

 Dňa 20.2.2013 okolo pol siedmej, sa mi stala veľmi vážna dopravná nehoda, na ktorú si vôbec nepamätám, ale podľa správ a toho, čo mi povedali ľudia, vošiel som na dodávke na železničné priecestie, kde do mňa nabúral vlak. Aj keď sa mi ľudia snažili pomôcť, nedalo sa, až kým neprišli záchranári, ktorí ma vystrihli z auta a previezli ma vrtuľníkom do nemocnice na Kramáre. Možno práve vďaka Bohu si na tú nehodu nespomínam, ale vážne neviem, prečo by som išiel na červenú cez koľajnice, keď bol blízko vlak. Polovičku lebky som mal rozbitú, z druhej strany hlavy mi museli odstrániť kosť, pretože som mal opuch mozgu a aj krvácanie do mozgu. Mal som tiež zlomený stavec. Museli ma uviesť do umelého spánku, možno preto, aby som sa od bolesti nezbláznil. Na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny som strávil niekoľko týždňov. 

V nemocnici som dostal kopu hadičiek do nosa, úst a krku – neskôr aj do brucha. Hadičku z úst som si raz vytiahol, aj senzory, ktorými snímali činnosť srdca som si dával dolu, takže v nemocnici som nebol veľmi obľúbený pacient, preto mi ruky priväzovali k posteli. Nemohol som jesť, piť, chodiť, v ústach som mal úplné sucho, svaly mi ochabli a veľmi som schudol. Celkový môj stav bol doslova úbohý, nemal som chuť rozmýšľať nad niečím pozitívnym, ani nad Bohom, pretože som nevedel, prečo to dopustil. Do nemocnice v Trenčíne ma chodievala pozerať moja manželka a moja rodina.

Každá moja návšteva bola kontakt s vonkajším svetom, a preto som každého tak rád videl. Na každú jednu návštevu som sa veľmi tešil, nevedel som sa dočkať ďalšej návštevy. Po tom, keď som mal pri sebe aj telefón, manželke som vždy volal, kedy príde, aj keď som nedokázal takmer vôbec hovoriť. 

V tom čase sa za mňa modlilo veľmi veľa ľudí z Trenčína, Martina, z Bratislavy a veľa ďalších. Chodili mi veľmi povzbudivé sms-ky, ktoré ma udržiavali pri živote. Napríklad, že Božie slovo je liekom, že Ježišove rany ma uzdravili a že sa mám mať tak dobre, ako sa má moja duša.

Moja manželka mi hovorila, že som hrdina, aj keď neviem prečo, hovorila mi, že ten, čo je v nás, je silnejší ako ten, čo je vo svete. A celkovo bola pre mňa veľkou oporou. Po tom, keď som sa dostal z nemocnice, mi jeden brat povedal, že ona je moja Joyce Meyer (Božia žena s veľkou vierou), ďalší mi povedal, že aj on sa snažil veriť, že sa z toho dostanem, lenže mal pochybnosti, ale že na mojej manželke si všimol, že ona nepripúšťala žiadnu inú možnosť, ako že budem zdravý. 

Domov som prišiel po dva a pol mesiaci, bol som úplne ležiaci, ledva som prešiel raz denne na WC, nevydržal som ani dlho sedieť, nevedel som poriadne hovoriť, ani prehĺtať. Mal som 50 kíl, no postupne sa to vďaka Bohu zlepšovalo. Priberal som na váhe z výborného jedla, ktoré mi moja manželka varila. Hovorenie mi išlo lepšie. Moja manželka mi rozumela každé druhé slovo. Prinútila ma doma cvičiť a potom aj chodiť – vlastne ma tam vozila na invalidnom vozíku – na rehabilitácie a aj logopédiu. V tom čase som bol schopný čítať si Bibliu a stále som si opakoval, že v Ježišových ranách som uzdravený, no stále sa to ešte nedostalo do môjho srdca. Aj keď som tomu chcel uveriť, zdalo sa mi to dosť ťažké. Potom som začal chodiť aj do zboru – stále ešte na vozíku, kde sa za mňa modlili. Ja som mal stále väčšiu vieru. Pochopil som, že viera nie je o mojich pocitoch, alebo o tom, čo si myslím, ale o Božom slove – čo ono hovorí. Postupne ako moje svaly zosilňovali, stále viac a viac som chcel začať chodiť. Nechcel som žiť život na vozíku a na posteli. Keď som to povedal môjmu bratovi Ondrovi S., tak sa zhrozil, začal mi to vyhovárať, poslal mi mailom biblické verše o tom, že Ježiš uzdravoval a keďže je ten istý včera, dnes, i naveky, tak aj stále uzdravuje – stačí sa ho iba dot-knúť svojou vierou. Tak som sa o to snažil. S manželkou sme čítali knižku Keď viera slabne a víťazstvo sa stráca, a pri jej čítaní sa mi zdalo, že naša viera silnie a víťazstvo je na dosah. Už som mal plné zuby toho, že stále ležím na posteli, tak som sa na posteli posadil, manželka sa ma spýtala, kam idem, tak som jej povedal, že sa idem najesť. Stôl s jedlom bol vedľa v izbe. Manželka mi povedala: „Tak choď!“ Postavil som sa, išiel som, nemal som ešte dobrú stabilitu, ale prešiel som to. Ešte v ten deň som privítal mojich rodičov vonku na dvore postojačky. Boli z toho úplne vedľa. Odvtedy chodím a už som sa nezastavil. Postupom času som začal behávať, robiť brušáky a kliky. 

Na poslednej operácii, kedy mi vracali kosť, čo mi vyoperovali, som bol 5.11.2013. Po operácii som sa cítil veľmi dobre. Dvaja ľudia mi povedali, že lepšie rozprávam a cvičil som v nemocnici už aj drepy – to som predtým nevedel. Po tom, keď som prišiel domov, mal som síce na hlave 30 centimetrovú jazvu, ale dokázal som sa po 10 mesiacoch konečne postaviť zo zeme. Cítil som sa ako nový človek. To všetko som dokázal iba vďaka Bohu, vďaka modlitbám mojich priateľov a vďaka mojej viere a vďaka viere mojej manželky – Ivetky. 

Ivetka

V deň nehody som bola po nočnej, akurát som si išla ľahnúť do postele, keď mi zazvonil telefón a svokra mi oznámila, že Ondrík mal nehodu, je v nemocnici a že má vypnutý telefón. Najskôr mi to úplne nedošlo. Hovorím si, že jazdil na dodávke – čo sa mu tak mohlo stať, ak sa zrazil s osobným autom, ale potom mi to „docvaklo“ a zistila som, že to môže byť aj vážnejšie. Volala som naspäť svokre, aby som zistila, v akej nemocnici je, že tam zavolám, ale tá ma iba uchlácholila a povedala, že si mám oddýchnuť a že ona príde za chvíľku domov. Medzitým som sa modlila k Bohu, hovorila som Mu, že keď mi tu Ondríka nechal, tak ho tu chcem mať ako plnohodnotného manžela, že vôbec neviem, čo sa stalo, ale že verím tomu, že bude 100% v poriadku. Až neskôr som sa dozvedela, čo sa stalo a aj som si to pozrela v televíznych novinách – nebol to pekný pohľad, ale moja viera v to, že Ondrík bude v poriadku, neochabovala, ba o to viac som bola odhodlaná spraviť všetko pre to, aby bol Ondrík úplne zdravý. Ešte v ten deň som išla do Bratislavy do nemocnice, ale nepustili ma k nemu, pretože bol vo vážnom stave a ešte k tomu mali zakázané návštevy kvôli epidémii chrípky. A tak som sa o jeho zdravotnom stave musela informovať iba telefonicky. 

Prvýkrát som sa k nemu do nemocnice dostala až po dvoch týždňoch. Tie dva týždne boli pre mňa ako celá večnosť – bez manžela a ešte aj v tejto situácii nebyť pri ňom ako jeho opora bolo veľmi ťažké. V týchto ťažkých chvíľach bola pri mne celá rodina a aj bratia a sestry zo zboru, ktorí ma veľmi podporovali. Keď som ho prvýkrát videla, nebolo mi všetko jedno. Na ARE, kde ležal, mal veľa prístrojov, veľa infúzií a kade tade nejaké hadičky, aj pohľad na jeho doudierané telo nebol ľahký. No pri ňom nebol vhodný čas na plač a na slabosť. Keď som bola pri ňom, tak zo začiatku ledva otvoril oči a chytil ma za ruku, ale ja som mu rozprávala o tom, ako ho veľmi ľúbim, ako sa teším, keď bude doma, rozprávala som mu, čo všetko nás ešte v našom spoločnom živote čaká. Tá prvá návšteva bola veľký šok, keď som prišla domov, hlavou mi chodili všelijaké myšlienky o tom, ako na tom bude, ale žiadnu z týchto myšlienok som nepustila do môjho srdca, žiadna z nich neovplyvnila moju vieru o jeho uzdravení. Každý deň, keď som za ním prišla, som sledovala pokroky – boli to pokroky ako u malého dieťatka – možno ešte menšie, každý jeden jeho pohyb, každé jedno pootvorenie očí bol veľký úspech. Ja som mu tam nosila všetko, čo mal rád – Bibliu, hudbu, knižku, čítavala som mu to, čo si doma čítaval on. Neskôr už mi písal prstom na moju ruku, že ma ľúbi a že chce ísť domov. Potom už mal aj tabuľku s písmenkami, kde nám písal – boli to veľké úspechy. 

Neskôr ho preložili na normálne oddelenie, kam za ním chodili z rehabilitácie cvičiť a logopedička ho musela učiť od základov aj prehĺtanie a neskôr aj rozprávanie a správnu výslovnosť. Potom ho poslali až do Handlovej na doliečenie, myslela som si, že doktori vedia, čo robia a prečo ho tam posielajú. Ondrík v Handlovej vôbec nechcel byť, bolo to až tak zlé, že mal depresie a ja som mu tam doniesla všetko, čo som mu na očiach videla, robila som všetko, čo som vedela, aby to tam vydržal, no on aj tak upadol do depresie z toho, že sa mu už nechcelo byť v nemocnici. Tak som si povedala, že ho zoberiem domov – zdravotne na tom ešte nebol až tak dobre, aby mohol ísť, ale aj napriek tomu som ho odtiaľ zobrala. Jeho depresie skoro úplne vymizli, ja som s ním zostala doma a starala som sa o neho 24 hodín denne, nebol vôbec samostatný, bolo mu treba pomáhať pri jedení, pití, poprípade ho kŕmiť aj cez hadičku, ktorú mal zavedenú do brucha. Musela som ho umývať, dávať mu injekcie a podobne. Podstatné pre mňa bolo, že bol spokojný, že je doma. No netrvalo dlho a prišli u neho ďalšie pocity úzkosti, bol nešťastný, že nemôže chodiť, že musí stále ležať v posteli – nepomáhali ani moje povzbudivé slová a snaha cvičiť s ním, aby bol čo najskôr fit. Musel to prekonať sám v sebe. Začali sme chodiť do zboru, stretávať sa s priateľmi, ktorí mu vysvetlili, že nemá reptať na svoj momentálny stav, ale že si má predstaviť cieľ, čo chce dosiahnuť a že má ísť za ním. Že v Ježišových ranách sme uzdravení a že to platí aj pre neho. Prinútila som ho chodiť na rehabilitácie a aj na logopédiu, aj keď som vedela, že je to pre neho náročné cestovať autom, cvičiť a zase cestovať domov. Ale zvládli sme to, Ondrík si vždy potom doma oddýchol a išli sme ďalej. Postupne sme videli pokroky, ale jemu to stále nestačilo, on chcel chodiť, nechcel iba ležať na posteli, a tak začal chodiť. Bolo to úžasné, z ničoho nič začal chodiť, ako keby to nič nebolo. Bol to veľký pokrok, spolu s ním sme sa všetci z toho tešili. Postupne nabral váhu, zbavil sa všetkých hadičiek, vedel jesť, piť, ale ešte to stále nebolo ono. Tak som sa rozprávala s Bohom: „Pane, ako je možné, že ešte stále nie je úplne v poriadku, veď som sa za to modlila,“ – nevyčítala som to Bohu, iba som Mu to hovorila. Povedala som Mu, že dobre, ale Ondríka čaká ešte jedna operácia – modlila som sa aj za túto operáciu, aby prebehla dobre, aby nenastali žiadne komplikácie a aby všetky ostatné Ondríkove zdravotné nedokonalosti zmizli. Ondríkova operácia sa podarila, o týždeň prišiel domov a bol ako vymenený. Drobné nedostatky v chôdzi zmizli, dokáže si kľaknúť a iné veci, ktoré predtým nevedel. Aj reč sa mu výrazne zlepšila. Ľudia mu oveľa lepšie rozumejú. A on je omnoho šťastnejší, že je mu tak dobre. Vďaka Bohu za to, že vypočul moje modlitby a aj modlitby našich priateľov, za to, že On je verný v tom, čo nám zasľúbil. 

Svedectvo manželov Betákovcov