Boh má záujem o každého človeka

Za všetko, čo mám a čím som, vďačím Bohu

Matej

Dovoľte mi pár slovami sa s vami podeliť svojím príbehom o tom, ako Boh koná v mojom živote.

Písal sa rok 1992, mal som 6 rokov – vtedy sa obrátila moja mama a začala chodiť do cirkvi. V podstate si nepamätám na obdobie v mojom živote, kedy by som o Bohu nevedel. Mama mne a o dva roky mladšiemu bratovi začala čítavať Bibliu pre deti. Tak sme začali spoznávať biblické príbehy, samozrejme, jednotkou medzi hrdinami bol pre nás Samson. Modlili sme sa k Bohu a už v mladom veku sme sa aj cez vypočuté modlitby presvedčili o tom, že Boh je reálny a osobný. Spoznali sme zmysel života a snažili sme sa na ňom pracovať – budovať osobný vzťah s Bohom.

V tom čase ešte zbor v Brezne neexistoval, preto sme každú stredu a nedeľu chodili do Banskej Bystrice. Pamätám si na to veľmi dobre, lebo v stredu sme v škole nedostávali domáce úlohy. Sadli sme do vlaku a cestovali na bohoslužbu, bývala ešte v Robotníckom dome na poschodí – neskôr tam bola besiedka. Hrali chvály a texty sa premietali cez meotar – veľmi sa mi to páčilo. Neskôr sa začala formovať aj skupinka v Brezne, veľakrát bola u nás doma. Viac­krát sa stalo, že bol u nás nejaký kamarát, keď sme začuli akýsi hluk po celom dome, došlo mi, že práve prebiehajú modlitby a ja som mal čo kamarátom vysvetľovať.

S bratmi sme teda vyrastali v kresťanskej rodine, aj keď otec ešte nespravil to dôležité rozhodnutie, nikdy nás neobmedzoval v chodení do zboru. V živote mi nikdy nič nechýbalo, mal som všetko, čo som chcel. Na strednú školu som chodil na stavebnú do Banskej Bystrice, kde sme museli kresliť, rysovať a načas odovzdávať rôzne projekty – na nič iné mi už nezostával čas. Nestíhal som byť ani s kamarátmi, preto som sa nejako veľmi svetom nepošpinil, ale niekedy som mal také myšlienky, že o niečo prichádzam. Stále som chodil do zboru, aj keď veľakrát to bolo nasilu.

Môj príbeh je veľmi podobný márnotratnému synovi. Tak ako on aj ja som čoraz viac túžil odísť do sveta a vyskúšať, o čo som doteraz „prichádzal“. Keď som odišiel na vysokú, veľa vecí som, žiaľ, vyskúšal, a len sa potvrdilo, čo som poznal už z kázní, že diabol len namotáva ľudí na veci, ktorými napodobňuje Boha a snaží sa ich urobiť navonok atraktívne a cool, ale ich podstata je hriech a spôsobujú smrť.

Až som prišiel do bodu, keď som zistil, že môj život už takto nemôže ďalej pokračovať. Boh mi dal jasne na výber a ja som sa vďaka jeho milosti rozhodol správne. Urobil som veľmi konkrétne a jasné rozhodnutie, vedel som, čo to obnáša, čo to stojí a čoho všetkého sa musím vzdať, keď som odovzdal svoj život Bohu. Rozhodol som sa naplno, bez kompromisov dôverovať Božiemu slovu a zaviazať sa službe na Božom diele v miestnom zbore. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že za všetko, čo mám a čím som, vďačím len Bohu a Jeho milosti. Viem, že od veľa vecí ma ochránil, raz som mohol určite zomrieť a v ten moment by moja duša rozhodne neskončila v nebi. Neviem a ani si nechcem svoj život predstaviť mimo Božej práce, verím, že raz si budem môcť vypočuť: „Služobník dobrý a verný, vojdi do radosti svojho Pána.“ Boh mi dal do života Katku, ktorá bola od obrátenia vždy bohabojnejšia ako ja – vedel som, že s ňou musím spojiť svoj život :). Máme spolu krásny vzťah, aj keď sme úplne odlišní, Boh nás spojil, aby sme sa navzájom dopĺňali. Skoro po dvoch rokoch manželstva sa nám narodil Matejko a o štyri roky neskôr Simonko, ktorý má dva roky. Momentálne je Katka v ôsmom mesiaci tehotenstva, očakávame ďalšieho chlapa do rodiny. Boh sa o nás stará, drobci sú zdraví – my sme Mu vďační za Jeho milosť, že nás zachránil.

Možno na záver by som všetkým mladým, ktorí vyrastali v besiedke, odkázal – nehanbite sa za svoju vieru alebo za Pána. Necíťte sa menejcennými a nemajte pocit, že o niečo prichádzate, naopak, vaši spolužiaci a kamaráti prichádzajú o veľa, oni vám nemajú čo dať, to vy máte vo svojom srdci poklad, ktorý si chráňte nadovšetko. Možno sa vám teraz posmievajú – buďte statoční a verní, prejde pár rokov a oni vás budú žiadať o pomoc, pýtať sa na váš život, lebo budú vidieť ovocie a budú ho tiež chcieť.

Ježiš zasiahol do môjho života v pravý čas

Katka

Som veľmi rada, že sa môžem podeliť o to, ako Pán Ježiš zasiahol do môjho života v pravý čas a ako veľmi ma Jeho láska a odpustenie zmenili. Prešlo odvtedy 10 rokov a keď sa obzriem späť, cítim obrovskú vďačnosť v srdci.

Keď spomínam na detstvo, vybaví sa mi veľa pekných chvíľ. Nebola som veľmi vedená k viere, ale často som rozmýšľala o tom, že musí existovať Niekto, kto stvoril všetku tú krásu okolo nás.

Do mojich 10 rokov sme fungovali ako celkom normálna rodina, mamku si pamätám ako starostlivú, dobrú, milujúcu. Potom však nastal zlom a zrejme po dlhšie trvajúcom strachu, negatívnych myšlienkach a potláčaní toho, čo ju trápilo, začala mať psychické problémy. Žiaľ, ako utlmovák na pocity strachu sa stal alkohol. Manželstvo rodičov skončilo rozvodom a ja som zostala spolu s mladším bratom v mamkinej opatere. Nastalo 5-ročné obdobie, kedy sme sa s ockom stretávali veľmi málo. Mamka sa snažila o nás starať, ako vedela, žiaľ, mnohokrát neúspešne. Sama potrebovala pomoc a nám chýbala jej láska, starostlivosť a aj peniažky. Najťažšie bolo ísť do školy bez desiaty, vrátiť sa zo školy, nájsť maminu pod vplyvom alkoholu, bez akéhokoľvek jedla, iba plno cigaretového dymu, prípadne nejakej hlučnej ná­vštevy. Častokrát som rýchlo musela utekať na vlak za starkou po nejaké peniaze a jedlo. Starká ma vždy vybalila a mohla som sa ponáhľať domov. Veľmi nám pomáhala a nikdy som nepocítila od nej jedinú výčitku.

Svoj hnev a smútok som riešila tak, že už ako 12-ročná som začala chodiť po diskotékach, flákať sa, postupne popíjať alkohol a skúšať marihuanu. Môj o 5 rokov mladší brat bol viackrát sám, keď sme ani ja ani mamina neboli doma.

Až keď som bola staršia, uvedomila som si, že som zlyhala ako staršia sestra a bolo mi to veľmi ľúto. Mala som tam byť pre neho a neutekať preč od problémov. Sociálka bola u nás čoraz častejšie a hrozilo nám, že skončíme v domove. Dnes viem, že už vtedy nás Boh chránil a veci sa pohli iným smerom. Ocko sa k nám vrátil, mamka išla na povinné liečenie a znovu sa snažili nájsť si k sebe cestu. Obdobie, ktoré nastalo, bolo celkom fajn, mamka sa po liečení nejaký čas držala, a keď si vypila, bolo to potajomky, bez návštevy krčmy. Oproti rokom predtým sa dalo povedať, že nastal väčší pokoj a aj mne veľmi prospelo, že som mala nad sebou otcovskú ruku. Víkendy sa však nezaobišli bez diskoték, koncertov a omamných látok. Sedela som už v rozbehnutom vlaku a nevedela z neho vystúpiť. A, žiaľ, aj mamka sa znova ocitla v začarovanom kruhu závislosti, návštev krčmy, a tým skončila akákoľvek nádej pre záchranu jej vzťahu s ockom.

Najhoršie na tom bolo, že čo som na nej odsudzovala, to isté som robila aj ja. Bola som veľmi mladá a častokrát mi bolo zo seba zle, pamätám si, ako som nie raz plakala po nejakej prehýrenej noci nad tým, čo robím. Mojím plusom bolo, že som zvládala školu a veľmi nehovorila o svojich problémoch, keďže som chcela pôsobiť ako vyrovnaný človek. Avšak toto „užívanie“ života sa odrazilo na mojej psychike. Ako 19-ročná som sa čoraz viac začínala báť smrti, budúcnosti, toho, ako skončím. Niekedy som mávala paniku z  neistoty, ktorá bola v mojom živote, niekde v hĺbke srdca som bola úplne zlomená a nešťastná. Cítila som, že nie som dosť silná v emóciách a vôli, aby som sekla s tým životným štýlom. Priala som si byť ako ľudia, ktorí sú duševne silní, dokážu poraziť svoje slabosti a zmeniť svoj život. Ja som po tom túžila, ale naozaj som nemala silu a ani som nevedela ako. Pred očami som mala len stav mojej mamky a porekadlo: „Aká matka, taká Katka.“ Prežívala som hrôzu pri pomyslení, že by sa môj život uberal takým istým smerom.

Po škole rok strávený v Čechách ma ešte viac pokazil, teda ja som sa pokazila. Všetok ten nepokoj, prázdnota pokračovali a ja som sa ešte viac chcela zabávať. Keďže som už zarábala peniaze, bolo to o to jednoduchšie a dostupnejšie.

Návrat na Slovensko bol tým najlepším riešením a v ten rok 2005 nastal zlom a veľká zmena v mojom živote. Stretla som skrze prácu znovuzrodenú kresťanku Betku a od nej som prvýkrát počula o Pánovi Ježišovi. Veľmi ma zasiahlo jej osobné svedectvo, ako bola uzdravená z rakoviny. Dala mi kontakt na Vierku v Brezne a po stretnutí s ňou som sa dozvedela ešte viac o tom, že Boh skutočne existuje a má záujem o každého človeka. Bola pre mňa síce cudzím človekom, a predsa som jej vtedy povedala o veciach, ktoré ma trápia. Cítila som, že jej môžem dôverovať. To všetko, čo mi hovorila, neboli len prázdne slová, ale skutočne žila podľa toho, čomu verila. Začali sme sa stretávať častejšie, mala som veľa zložitých otázok, na ktoré mi vždy s radosťou odpovedala. Pozvala ma na bohoslužbu v Brezne, najprv som nechcela ísť, nakoniec som sa však rozhodla, že pôjdem. Bolo 16. októbra 2005. Na začiatku, keď hrali kresťanské piesne, začala som potichu plakať, nedalo sa to zastaviť, vedela som, že všetka bolesť a hanba idú spolu s tými slzami von. V jednej piesni sa spievalo: „Svetlom si mi, prišiel si ku mne do tmy. Oči si mi otvoril...“ V tej chvíli som vedela, že Boh skutočne existuje, že ma miluje a odpúšťa mi všetky moje hriechy. Spoznala som Božiu lásku a odpustenie. Na konci som sa pomodlila jednoduchú modlitbu odovzdania, kedy som povedala, že verím v Pána Ježiša, že je Božím Synom, že zomrel za mňa na kríži a vstal zmŕtvych. Poprosila som Ho o odpustenie a o zmenu môjho života. Zažila som úžasný pokoj a radosť, ktoré mi žiadna zábava vo svete nedokázala dať. To, že niekto bol ochotný zomrieť aj za mňa, za moje hriechy, že mi vie pomôcť a dať zmysel môjmu životu, bola tá najúžasnejšia správa. Viem, že sa hovorí, že viera v Boha je len barličkou pre slabých. Bola som slabá, to áno, nedokázala som sa sama zmeniť. Urobila som mnoho chýb, ublížila ľuďom, na ktorých mi záležalo, a už som nevedela odkiaľ kam. Avšak Boh sa nestal mojou barličkou. Stal sa mojím Záchrancom, Priateľom, mojou Silou a Pokojom, ktorý som tak hľadala. Pravda je taká, že ľudia, ktorí sa pokúšajú sami zmeniť a nejde im to, pretože nemajú tak pevnú vôľu, sú šťastní a vďační, keď sa nájde Niekto, kto má riešenie. Veľakrát mi ľudia povedali, že som sa zmenila sama. Ale nie je to tak. Ja som túžila po zmene, ale bol to Pán Ježiš, ktorý mi podal ruku do tmy a vytiahol ma z nej von. Predtým som hľadala pravdu a zmysel života v rôznych knihách, meditácii, sebapoznaní. Nikde som sa však nedočítala, kde je skutočná pravda. Tam, alebo inde, v človeku, či vo hviezdach? Keď som si začala prvýkrát čítať Bibliu, hneď ma hlboko zasiahol jeden verš: „Ježiš povedal: Ja som cesta, pravda a život. Nik neprichádza k Otcovi len skrze mňa.“ Bolo to tak jasné a zrozumiteľné, vedel, kým je a prečo prišiel. Nebol len jedným z mnohých učiteľov, guruov, či mysliteľov v celej histórii ľudstva. Je samotným Božím Synom, je tým najdrahším, čo nám Nebo darovalo. Bolo to úžasné zistenie a v hĺbke srdca som vedela, že On je tou jedinou pravdou a žiadna iná cesta k Bohu Otcovi neexistuje. Som veľmi vďačná, že práve do Jeho rúk som mohla zveriť svoj život, za 10 rokov ma nikdy nesklamal, previedol ma cez mnohé ťažkosti a nikdy neopustil. Žiadne náboženstvo, žiadna filozofia nedokážu nahradiť osobný vzťah s Bohom.

Je toho tak veľa, za čo Bohu patrí vďaka. Môj manžel Maťko je pre mňa veľkým darom. Spoznali sme sa v cirkvi v Brezne, stretávali sa len na bohoslužbách, spoločných modlitbách, či táboroch. Až po dvoch rokoch sa naše cesty viac spojili. Zo začiatku to bolo pre mňa neuveriteľné, pretože vyrastal v kresťanskej besiedke, odmala bol vedený k Bohu a nevyváľal sa v bahne tohto sveta tak ako ja. Stále som rozmýšľala nad tým, že si takého manžela jednoducho nezaslúžim. A on sa predsa rozhodol spojiť svoj život so mnou, bez ohľadu na moju minulosť. Aj vďaka nemu som pochopila bezpodmienečnú Božiu lásku a to, že Boh dáva nový začiatok. Spoločne sa meníme, podopierame, prekonávame prekážky a tešíme sa z víťazstiev už 8 rokov. Dostali sme krásne požehnanie, našich dvoch zdravých synčekov a o necelý mesiac sa naša rodinka rozrastie o tretieho chlapčeka.

Všetko, čo dnes mám a kým som, je vďaka Pánovej milosti, neviem, kde by som bola, keby ma nezachránil.

Spoznať Pána Ježiša, milovať Ho a slúžiť Mu je tým najväčším šťastím pre každého človeka. Keď máme Jeho, máme všetko.

Prajem vám, drahí bratia a sestry, mnoho vypočutých modlitieb, statočné a nebojácne srdcia v akejkoľvek situácii. Máme veľkého Boha, ktorému nič nie je nemožné.

Nech sú naše životy Jeho mocným nástrojom pre záchranu ďalších ľudí. Sme živým svedectvom o Jeho láske, pravde a moci.