Boha je treba hľadať

Po tom, čo Boh vyviedol izraelský národ z Egypta, sa odohrala udalosť, ktorá mala zásadný dopad na históriu nielen Izraela, ale aj všetkých národov.

Všemohúci si dal s Izraelcami schôdzku na Sinaji, kde s nimi uzatvoril zmluvu. Božia sláva sa priblížila k zemi, čo sa prejavilo ohňom, zemetrasením, bolo počuť silný zvuk, takže národ bol veľmi rozrušený a bál sa. Mojžišovi, ktorý jediný mohol vystúpiť hore do Božej prítomnosti, Boh odovzdal dve kamenné dosky, kde vyjadril svoj názor, ako sa ľudia majú správať k Nemu a k sebe navzájom. Hneď nato začal Mojžišovi oznamovať ďalšie ustanovenia a nariadenia, ktoré poznáme ako „Mojžišovský zákon“. Veľkou otázkou je, prečo Boh Izraelcom Desatoro a ostatné ustanovenia Zákona dal. Odpoveď sa zdá jednoduchá, ale jej význam je nesmierny. Medzi národmi žijúcimi na zemi totiž nie je pravá známosť o Bohu, nepoznajú, čo je dobré a čo zlé a nevedia, ako získať Božiu milosť.

Mojžišov zákon

Zákon môžeme rozdeliť na tri časti: Zákon morálny, občiansky a ceremoniálny (bohoslužobný).

Morálny zákon je vyjadrený už vo vyššie zmienenom Desatore. Musíme si uvedomiť, že tento zákon sa nevytvoril komplikovaným jednaním a hlasovaním v nebeskom parlamente. Tento zákon mal Boh úplne zreteľne vo svojom srdci ešte skôr, ako začal platiť. Kedy začal platiť? Práve vtedy, keď ho Boh odovzdal Mojžišovi na Sinaji. Aj dovtedy ľudia prestupovali tento Zákon, ale tieto hriechy sa nepočítali.

Občianskym zákonom, ktorý dával pravidlá pre život izraelskej pospolitosti, sa nebudeme zaoberať. Našli by sme tu veľa múdrostí, ktoré by sme mohli aplikovať aj v súčasnej dobe a našli by sme tu rôzne zjavenia a paralely, ktoré sa vzťahujú k osobe Mesiáša (napr. o vykupujúcom príbuznom a pod.).

Zaoberajme sa teraz pravidlami bohoslužby.

Bohoslužobný poriadok

Aj tu vyvstáva otázka, prečo Boh tak súrne hneď po uzatvorení Zmluvy trval na tom, aby bol vyhotovený stánok a čím skôr v ňom začala bohoslužba. Odpoveď je podobná ako na otázku predchádzajúcu a to, že Boh je v skrytosti a človek, ktorému Pán nedá zjavenie o tom, ako sa s Ním stretnúť, sám veľa šancí nemá. Preto všetky pokusy národov stretnúť sa s jediným pravým Bohom a získať od Neho milosť a požehnanie nutne skončili tým, že obrady, ktoré neprebiehali podľa zjavenia a Bohom ustanovených pravidiel, vohnali národy do područia padlých anjelov. Kruté konštatovanie, ale nevyhnutné pre to, aby sme pochopili, že Pánovu priazeň je možné získať iba tak, že konáme výhradne podľa Jeho slova. To, že potomkovia Abrahámovi toto zjavenie (slová, „návod“) dostali, je veľká milosť. Keď Izraelci konali presne podľa Božích nariadení, umožnilo im to vojsť až do Svätyne svätých a stretnúť sa s Božou slávou (šekinou), ktorá bola cieľom a podstatou všetkých ceremónií. Čiže nie rituály boli to podstatné, ale bez nich sa nebolo možné k Pánovi priblížiť.

Tri stĺpy starozákonnej bohoslužby

Tri hlavné požiadavky, ktoré musela bezpodmienečne spĺňať starozákonná bohoslužba, sa týkali miesta (Stánok stretávania, neskôr Šalamúnov chrám), systému obetí a kňazstva na čele s jednou výnimočnou osobou – Veľkňazom.

Miesto – Aj miesto, kde sa obetovalo, bolo dôležité. Do Mojžiša patriarchovia obetovali na oltároch, ktoré boli postavené špeciálne na tento účel, museli byť z neotesaných kameňov. Mohli by sme povedať, že ich patriarchovia mohli postaviť hocikde, ale myslím, že to tak úplne nebolo. Správna odpoveď je, že oltár stavali tam, kde im ukázal Boh. Od vydania Zákona však bolo povolené obetovať iba na oltári v Svätostánku a to, že Samuel obetoval znovu na kameňoch, nám hovorí o tom, že Boh pohrdol obeťami v Stánku, keďže celá bohoslužba už vtedy bola v úpadku. O tom, kde má byť postavený Stánok, rozhodoval Boh, a nie ľudia. Vieme, že Izraelci sa museli pohybovať spolu s oblakom Božej slávy, ktorý ich viedol – keď sa zodvihol, kňazi museli stánok zložiť, a tam, kde sa oblak zastavil, ho znovu postaviť. Vieme o tom, že neskôr chcel Dávid postaviť Chrám, ale nič nevedel o tom, kde. Až keď sa mu zjavil anjel na humne Aravna Jebuzejského, pochopil zvláštny význam tohto miesta – išlo o vrch Morija, kde bol potom Chrám vystavaný.

Keď farizeji chválili veľkolepú stavbu Chrámu, Ježiš im povedal: „Zborte tento chrám a ja ho vystavím za tri dni,“ čomu farizeji, samozrejme, vôbec nerozumeli. Ježiš nehovoril o kamennej stavbe, ale o chráme svojho tela, o smrti a o vzkriesení. Keď Ježiš zomieral, roztrhla sa chrámová opona, ktorá ukrývala najsvätejšie miesto v chráme. Znamená to koniec platnosti nedokonalých obetí, ktoré donášali nedokonalí kňazi. Slovo Božie hovorí, že chrámom Svätého Ducha je naše telo. „Či neviete, že Vaše telá sú chrámom Svätého Ducha...? (1Kor 6,19) Naše telá sú pripravené na vzkriesenie, nie chrámy.

Obete – Hlavná myšlienka obetí je, že je možnosť zámeny. Na obeť je prenesená vina za hriech a táto je potom zástupne potrestaná. Byť zachránený bez obetí je vylúčené, lebo každý človek na sebe nesie hriech dedičný aj hriechy vlastné. Je úplne zrejmé, že celý komplikovaný systém obetí, ktoré boli aj tak nedokonalé a iba hriech prikrývali, ukazuje na jedinú dokonalú obeť, ktorá mala byť prinesená v budúcnosti. Tou obeťou je svätý život a telo Spasiteľa Pána Ježiša Krista: „... v ktorej vôli sme posvätení donesenou obeťou tela Ježiša Krista, raz navždy. A každý kňaz stojí svätoslúžiac deň ako deň a často donáša tie isté obeti, ktoré nemôžu nikdy sňať hriechy. Ale on donesúc jednu bitnú obeť za hriechy navždy sa posadil po pravici Božej. A teraz už len očakáva, až budú jeho nepriatelia položení za podnož jeho nôh. Lebo jednou obeťou zdokonalil navždy tých, ktorí sa posväcujú.“ (Žd 10,10-14)

Táto obeť nemôže byť opakovaná, prebehla v minulosti a pre nás sa stáva platnou tým, že uveríme slovám evanjelia, ktoré o tejto obeti hovoria, no nielen to, evanjelium hovorí aj o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista.

Kňazstvo – Božie slovo hovorí jasne, že kňazom nemôže byť, kto chce. „A nikto si sám neberie tej česti, ale ten, ktorý je volaný od Boha, tak ako aj Áron.“ (Žid 5,4) Na to, aby niekto mohol vykonávať službu v Stánku, a neskôr v Chráme, musel spĺňať jednu dôležitú požiadavku a tou bol pôvod. Nutne musel pochádzať z pokolenia Léviho. Ak nepochádzal z tohto pokolenia, jeho pokus slúžiť ako kňaz bol pod kliatbou, ako to vidíme na príklade kráľa Uziáša (2Kron 26,16). Spomedzi kňazov vystupovala jedna výnimočná osoba, ktorou bol veľkňaz. Zásadným nedostatkom starozákonnej kňazskej služby bolo, že bola nedokonalá. Biblia ukazuje, že existuje vyšší veľkňaz, ako bol Áron. Vieme to podľa toho, že Abrahám, ktorý bol prastarým otcom Léviho, uznal, že existuje niekto vyšší, od ktorého prijal požehnanie. Táto záhadná postava sa volá Melchisedech, preto Biblia hovorí o veľkňazovi podľa poriadku Melchisechovho „A Melchisedech, kráľ Sálema, vyniesol chlieb a víno a to bol kňaz silného Boha najvyššieho. A požehnal ho a riekol: Požehnaný Abram silnému Bohu najvyššiemu, majiteľovi nebies a zeme! A požehnaný silný Boh najvyšší, ktorý vydal tvojich protivníkov do tvojej ruky! A Abram mu dal desiatok zo všetkého.“ (1Moj 14,18-20) Na tohto veľkňaza sú kladené vysoké požiadavky a to – nesmrteľnosť. Starozákonní kňazi zomierali, preto ten pravý nemôže byť nik iný ako Ježiš Kristus, ktorý žije naveky. Treba zdôrazniť, že ozajstný pravý veľkňaz nebýva na zemi, ale v nebi a novozákonným kňazom je podľa zjavenia Božieho slova každý, kto rešpektuje najvyššieho kňaza Ježiša Krista. „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud, určený byť Božím vlastníctvom, aby ste zvestovali cnosti toho, ktorý vás povolal zo tmy do svojho predivného svetla, ktorí ste kedysi neboli ani ľudom, ale teraz ste ľud Boží; ktorí ste neboli dostali milosrdenstva, ale teraz ste dostali milosrdenstvo.“ (1Pt 2,9-10)

Nezabúdajme, že kňazi mali povinnosti vchádzať do Božej prítomnosti, stretnúť sa s Bohom, prinášať prosby, orodovať ako zástupcovia ľudu a potom vyniesť aj požehnanie, Božiu prítomnosť. Bez kňazskej služby v Starom zákone by Izrael nemal žiadnu výhodu, rovnako ako v terajšej dobe by bol svet bez Ježiša Krista v cirkvi bez vyhliadok na milosť.

Poučenie zo starozákonnej bohoslužby

„Mala tedy aj prvá zmluva pravidlá svätoslužby a svetskú svätyňu. Lebo ustrojený bol prvý stánok, v ktorom bol svietnik a stôl a predloženie chlebov, a ten sa zovie svätyňa. A za druhou oponou bol stánok, zvaný svätyňa svätých, ktorý mal zlatý oltár na kadenie a truhlu zmluvy, zo všetkých strán pokrytú zlatom, v ktorej bolo zlaté vedierce, obsahujúce mannu, potom palica Áronova, ktorá bola zakvitla, a dosky zmluvy. A nad ňou, nad truhlou, cherubi slávy, zatôňujúci pokrývku, zvanú zľutovnicu, o ktorých veciach hovoriť dopodrobna nie je teraz možno.“ (Žid 9,1-5) Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, komplikovaný bohoslužobný poriadok Starej zmluvy ukazoval na Ježiša Krista a bol v ňom aj naplnený. Porozmýšľajme však, v čom môžu byť tieto symboly, tiene či obrazy pre nás užitočné pre posilnenie našej skutočnej novozákonnej bohoslužby v Duchu a v pravde. Stánok bol rozdelený na nádvorie, Svätyňu a Svätyňu svätých, o čom biblickí učitelia zvyknú hovoriť, že to hovorí o tom, ako je stvorený človek – má telo, dušu a ducha.

Nádvorie bolo obohnané zástenou, ktorá bola dostatočne vysoká na to, aby nikto nemohol ani zo zvedavosti, ani náhodou nahliadať na to, čo sa deje vo vnútri. Na nádvorí cesta začína a bolo treba zastaviť sa na dvoch dôležitých miestach. Jedným miestom bol veľký medený oltár, kde sa pálili obete. Epištola Rimanom hovorí, že ako obeť máme donášať svoje telá. Telo máme používať nie na hriech, ale vykonávať v ňom dobré skutky. Druhá zastávka bola pri umývadle, ktoré bolo vykladané leštenými kusmi bronzu, ktoré Izraelci používali ako zrkadlá. Kňaz sa do neho musel pozrieť a poumývať sa. Aj my by sme mali robiť podobnú očistu, pozrieť sa do Božieho slova a priznať si, kde sme chybili a následne treba poprosiť o očistenie a urobiť nápravu.

Z nádvoria sa vchádza do Svätyne, ktorá predstavuje našu dušu. Vo Svätyni boli chleby predloženia a  sedemramenný svietnik. Ježiš o sebe povedal, že je pravým chlebom, tzn., že sa musíme pravidelne, s láskou a sústredene zaoberať Božím slovom. V našej mysli by malo byť čo najviac informácií, ktoré sa vzťahujú k Božiemu slovu. Svietnik hovorí o tom, že aj naša myseľ musí byť pod vplyvom Ducha Svätého, musí byť premenená, osvietená.

Pri vstupe do Svätyne svätých bol tiež oltár, ktorý však mal iný význam ako ten na nádvorí. Bol nie veľkých rozmerov, celý vyhotovený zo zlata a bol určený na to, aby sa na ňom pálilo kadidlo z vonných látok, ktoré kňazi museli namiešať v presnom pomere. Týmto kadidlom je pre nás uctievanie, chvála a vyvyšovanie Pána. „Tedy skrze neho obetujme vždycky Bohu obeť chvály, to jest ovocie rtov, vyznávajúcich jeho meno.“ (Žd 13,15)

Samotná Svätyňa svätých bola najtajnejším miestom, centrom chrámu, podobne ako centrom ľudskej osobnosti je ľudský duch. Znovu pripomínam, že vo Svätyni svätých sa manifestovala Božia sláva, v konkrétnom čase a priestore. Náš duch pochádza od Boha a má nesmierne bohatstvo rôznych schopností. Vo Svätyni svätých bol iba jeden predmet – Truhla zmluvy, ktorá bola zhotovená zo šitímového dreva a potiahnutá zlatom. Drevo predstavuje človeka, zlato Pánovu slávu. Truhla zmluvy predstavuje Krista. V Truhle boli dosky zákona, Áronova palica a vedierce s mannou. Aj tento obraz nám môže pripomenúť veľký význam Desatora. Je však úžasné, že celá Truhla bola prikrytá vekom, ktoré sa volalo Zľutovnica. Tu na Jom Kippur kňaz vylial krv. Vďaka Bohu za jeho zľutovanie a milosť. Áronova palica nám môže pripomenúť naše vyvolenie a povinnosti, ktoré máme ako kňazi. Každý veriaci by mal mať konkrétnu službu. O čom hovorí vedierce s mannou? Zaiste, že manna tiež predstavuje Božie slovo, ale s tým už sme sa stretli vo Svätyni v podobe chlebov predloženia. Manna sú tie vzácne časti Božieho slova, ktoré zvykneme nazývať réma. Manna udržovala Izraelcov pri živote na púšti, kde nesiali ani nežali, nemali pekárne ani obchody. Preto Slovo Božie v našom duchu nás vie udržať pri živote napriek všetkému. Ak máš rému vo svojom srdci, ktorá hovorí o uzdravení, budeš uzdravený, a tak to platí v každej oblasti života.

Ako vidíme, celý rozsiahly ceremoniál starozákonnej bohoslužby vôbec nebol nezaujímavý a nudný. Nevedel však zmeniť srdce Izraelcov. Nová zmluva, ktorú s nami uzavrel Nazaretský Ježiš, je lepšia, lebo sa týka zmeny nášho vnútra. Nie je však žiadny dôvod, aby sme tou Starou pohŕdali. Naopak, skúmajme ju a prijmime čím viac zjavenia, ktoré posilní náš kresťanský život.