Boj proti slabým

História prenasledovania kresťanov

35. časť: Americké korene ochrany rasy

Keď Adolf Hitler vydal Mein Kampf, poukázal v ňom na prisťahovalecký zákon USA z roku 1924 ako na vzor programu rasovej čistky. „Svetlá pleť, blond vlasy, modré oči, nadradený nordický druh – toto nevymysleli nacisti,“ píše Edwin Black vo svojej knihe s názvom Boj proti slabým. Je fakt, že v Kalifornii už niekoľko desaťročí pred Hitlerom praktizovali spoločenský program „eugeniky“ (náuka o dedičnosti orientovaná na zlepšovanie dedičného základu populácie, zdroj: slovnikcudzichslov.eu; pozn. prekl.), ale po druhej svetovej vojne USA radikálne skoncovali so spoločenskou politikou na rasovej báze.

Podobne ako v Európe, aj v USA sa objavil organizovaný politický antisemitizmus, no protižidovské predsudky v spoločnosti boli už aj skôr.

Nenávisť voči Židom v kolóniách

Prví Židia prišli do Nového sveta spolu s Krištofom Kolumbom v roku 1492. V roku 1584 obvinili istého Žida Joachima Gaunsea z kacírstva a prinútili ho vrátiť sa do Anglicka. Portugalská vláda v roku 1647 zatkla Isaaca Castra, pretože učil v Brazílii židovské tradície a obrady. Vrátili ho do Portugalska, kde ho inkvizícia odsúdila na smrť a upálila na hranici. O sedem rokov neskôr 23 Židov utieklo z Brazílie do holandského Nového Amsterdamu (ktorý neskôr Briti nazvali New Yorkom). Tu im Peter Stuyvesant – vodca kolónie, zakázal usadiť sa. Svoje rozhodnutie zdôvodnil holandskej západoindickej spoločnosti takto: „Židia, ktorí sem prišli, sa tu chcú usadiť, s ich typickým úžerníctvom voči kresťanom a podvodnými obchodmi... preto žiadame, aby táto ohavná rasa a rúhači proti Kristovmu menu – nemali dovolené naďalej infikovať novú kolóniu a spôsobovať jej problémy.“ Spoločnosť to ale pravdepodobne vnímala tak, že „typická židovská úžera a podvodné obchody“ by mohli byť pre kolóniu osožné, preto prikázala Stuyvesantovi, aby im dovolil usadiť sa. V roku 1759 Židia nemohli vstúpiť do francúzskych kolónií, Španieli podobne ako Portugalci založili v Novom svete inkvizíciu, prenasledovali a usmrcovali Židov a kresťanov, ktorí konvertovali.

Čo sa týka antisemitizmu prítomného v spoločnosti, keď nejaký Žid získal vyššiu spoločenskú pozíciu, kvôli jeho pôvodu ho často prenasledovali. Mordecai Noah bol v rokoch 1813-1815 tuniským diplomatom, no z tejto pozície ho odvolali, lebo ho neprajníci udali ako „Kristovho nepriateľa“. Uriah Phillips Levyt, Žid, dôstojník slúžiaci v americkom námorníctve, bol tiež suspendovaný a kvôli jeho pôvodu ho šesťkrát postavili pred súd, potom ho obvinili, že zabil svojho súpera v súboji.

Lynčujúci páni z Atlanty

Hoci sa americká Ústava z roku 1789 pridŕžala koncepcií osvietenstva a nezávisle od náboženstva chránila práva občanov, politický antisemitizmus sa prejavil aj na štátnej úrovni. V Severnej Karolíne otvorené protižidovské nariadenia zrušili až v roku 1869. V New Hampshire mohli „neprotestanti“ pôsobiť v štátnych inštitúciách až od roku 1887. Zákaz nedeľného obchodovania bol len jednou z praktických foriem antisemitizmu obsiahnutého v zákone.

Je historickým faktom, že súbežne so stupňujúcim sa stresom v dôsledku spoločenského tlaku narastal aj antisemitizmus. To isté sa dialo aj v rokoch 1873-1896 počas svetovej hospodárskej krízy. V tomto období sa populistický politický antisemitizmus stal súčasťou programu amerických politických strán. Vo voľbách v roku 1896 každá väčšia strana vydala antisemitistické vyhlásenia. Demokratický kandidát William Jennings Bryan používal vo svojej reči také prirovnania, ktoré hovorili jasnou rečou: „Nepritlačte tŕňovú korunu až nad oči robotníkov a nekrižujte ľudstvo na zlatý kríž.“

V dvadsiatom storočí sa antisemitizmus stal ešte zjavnejším a populárnejším, objavoval sa v kabaretoch, na pódiách, ba prenikol aj do nového masmédia – kina. V roku 1913 postavili v Atlante pred súd istého židovského podnikateľa s obvinením zo zločinu znásilnenia a zavraždenia jeho zamestnankyne – trinásťročnej kresťanky. Na Lea Maxa Franka nenašli žiadne dôkazy, no súd vykonštruoval argumenty na jeho obžalobu. Franka odsúdili za vraždu a počas vyhlasovania rozsudku masa ľudí zaútočila na jeho celu. Napokon ho pri väznici obesili na strome a na mieste ho zlynčovali. Neboli to pouliční chuligáni, ale členovia atlantskej elity, okrem iných aj bývalý predseda vlády – Joseph Mackey Brown. Nespravodlivo odsúdeného Lea Maxa Franka rehabilitoval Najvyšší súd USA až v roku 1986.

Henry Ford v roku 1920 založil noviny s názvom Dearborn Independent, ktoré šíril po celej krajine poštou aj skrze podnikanie Ford Motoru. Týmto vo veľkej miere prispel k šíreniu antisemitizmu. V dvadsiatych rokoch začal americký antisemitizmus brať na seba podobu európskeho: Židov diskriminovali pri výstavbe domov, v zamestnaní aj v športe. Vzniklo viacero fašistických organizácií a na jednom protivojnovom stretnutí predniesol svoj známy protižidovský prejav slávny letec a americký národný hrdina Charles A. Lindbergh. V tridsiatych rokoch mal mimoriadne veľký vplyv na verejný život istý michiganský katolícky farár Charles Coughlin, ktorý vo svojich rozhlasových vysielaniach týždenne verejne zasahoval milióny poslucháčov svojimi antisemitskými poznámkami. Coughlin pravidelne útočil na prezidenta Roosevelta, pretože umožnil židovským bankárom príliš široký záber a veľký vplyv.

Brány sa zatvárajú

Keď sa v Európe spustil holokaust, USA najprv obmedzili, neskôr celkom zakázali vstup európskych židovských utečencov do svojej krajiny. Prezident Roosevelt sa odvolával na to, že mu americké imigračné zákony zviazali ruky. Kongres skutočne v roku 1924 prijal Federálne imigračné zákony, ktoré limitovali mieru imigrácie z daného štátu. Zákon iniciovala prvá americká organizácia Liga limitujúca imigráciu, ktorá sa oficiálne zaoberala eugenikou (regulácia pôrodnosti na základe rasovej odlišnosti).

Totiž teória svetlej pleti, blond vlasov a modrých očí nepochádza od Hitlera – táto myšlienka sa zrodila v USA. Eugenika je rasistická pseudoveda, ktorej cieľom je likvidácia každej ľudskej bytosti, ktorá je považovaná za „slabú“, chrániac pritom tých, ktorí zodpovedajú rasovému ideálu.

Ligu koncom 19. storočia založili traja absolventi Harvardskej univerzity s cieľom zabrániť „vstupu podradnej rasy do Ameriky, aby sa nezriedil nadradený americký genetický stav“. Členstvo v tejto organizácii úplne zabezpečilo životnú úroveň americkej akadémie, vrátane riaditeľov Harvardu aj Stanfordu. Zákon sformulovali v roku 1924 na základe odporučenia Eugenického centra. Harry Laughlin, najvplyvnejší aktivista eugeniky, presvedčil Kongres falošnými údajmi, že noví prisťahovalci svojou slabosťou, šialenstvom, zločinnosťou a závislosťami „znečistia“ americký rodokmeň. Konečná forma tohto zákona priamo znemožnila vstup východoeurópskych Židov do USA, a to práve vtedy, keď to najviac potrebovali. Prezident Calvin Coolidge pri podpise tohto zákona vyhlásil: „Amerika musí zostať americkou.“ Keď Hitler vydal Mein Kampf, použil práve tento zákon ako príklad pre svoj program rasovej čistky.

Predstavitelia humanistických a liberálnych myšlienok v západných demokraciách mali možnosť ukázať príklad morálneho a etického postoja. Namiesto toho ukázali ostatným štátom, ako zavrieť vlastné hranice pred utečencami, čo ostatné štáty odvolajúc sa na Ameriku ochotne nasledovali. Jedinou pozitívnou výnimkou bola Bolívia, ktorá v rokoch 1938-1941 prijala tridsaťtisíc Židov.

Eugenika: myšlienka selekcie

Sir Francis Galton, bratranec Charlesa Darwina, bol prvý, kto nastolil myšlienku, že keby schopní ľudia uzatvárali manželstvá výhradne so schopnými ľuďmi, potom by sa vo väčšej miere rodili vydarení potomkovia. Edwin Black vo svojom diele Boj proti slabým popisuje, ako sa prvky eugenickej filozofie dostali do americkej politiky. Takmer celé jedno storočie boli nútené sterilizácie, segregačné zákony a obmedzenia v uzatváraní manželstiev zakotvené v štátnych zákonoch.

Woodrow Wilson pri svojej inaugurácii na post prezidenta vyhlásil: „Celý národ uznáva mimoriadnu dôležitosť ľudskej eugeniky a jej potrebu aplikácie do plánovania pôrodnosti rodín. Svoje obavy, že segmenty čoraz podradnejšieho obyvateľstva si prisvojujú stále väčšiu moc, vyjadril aj Theodore Roosevelt.“

Do kategórie „slabí“ boli počítaní ľudia – mentálne postihnutí, schizofrenici, homosexuáli, osoby vykazujúce znaky zločinnosti, alkoholici, slepci, hluchonemí, jedinci s bipolárnou poruchou a osoby trpiace inými duševnými chorobami. Podľa eugenikov aj „lenivosť“ bola takým genetickým znakom, ktorý je nutné vyradiť z „árijskej národnej genetickej banky“.

Začiatkom 20. storočia vo viacerých štátoch legalizovali povinnú sterilizáciu „slabých jedincov“, aby tak bolo možné kontrolovať hroziace nebezpečenstvo „podradných prvkov“ v rozmnožovaní. Výbor amerického genetického združenia chcel sterilizovať 10 % obyvateľstva. Týmto by počas dvoch generácií boli zo spoločnosti úplne vykorenené „podradné“ prvky. Povinnú sterilizáciu prijali s podporou Najvyššieho súdu v 33 krajinách a do polovice storočia ju vykonali na viac ako 60-tisícoch obyvateľoch. Poslednú zákonnú sterilizáciu vykonali v USA v roku 1981 – 36 rokov po druhej svetovej vojne.

Eugenický program podporovali také osobnosti ako J. P. Morgan ml. – majiteľ oceliarní, E. B. Scripps-Howard – zakladateľ medzinárodného mediálneho zastupiteľstva, John H. Kellogg – svetoznámy objaviteľ kukuričných lupienkov a Margaret Sanger – vedúca osobnosť siete Planned Parent – hood kliniky pre interrupciu. Na spopularizovaní novej ideológie sa oduševnene podieľali aj prominentní politici: prezidenti Roosevelt a Wilson, Alexander Graham Bell – vynálezca telefónneho prístroja, rodinné klany Rockefellerovcov, Harrimanovcov a Carnegiesovcov.

Členovia rodiny Harrimanovcov poskytli svoje financie pochádzajúce zo železničnej spoločnosti na podporu organizácií, ktoré vyhľadávali Židov, Talianov a iných imigrantov vo svojich veľkomestách po celej krajine, aby ich následne deportovali, alebo ich podrobili povinnej sterilizácii. V období pred vojnou bola v Amerike v každej školskej inštitúcii populárna eugenika ako pozitívny model, ktorým možno poopraviť národnú genetickú banku.

Eugenika je rasistická pseudoveda, ktorej cieľom je likvidácia každej ľudskej bytosti, ktorá je považovaná za „slabú“, chrániac pritom tých, ktorí zodpovedajú rasovému ideálu.

Od najranejších čias kolonizácie bol v USA vydaný zákon o miešaní rás, ktorý zakazoval sexuálny pomer (vrátane manželského) medzi bielymi a inou rasou. Ako posledný takýto zákon zrušili v novembri 2000 (!) v štáte Alabama. Popri sterilizácii a zákaze miešania rás ako spôsobe eugenocídy bola najčastejšie odporúčaná eutanázia, kedy chorí ľudia zomierali kvôli „nepriaznivým podmienkam“ ako napríklad: veľká zima, bakteriálne nákazy a iné. Takzvaná pasívna eugenocída umožnila zomieranie novorodeniatok v dôsledku vyhladovania alebo odopretia lekárskej starostlivosti. William Robinson, newyorský urológ v roku 1916 napísal o eugenike známu knihu s názvom Eugenika, manželstvo a plánované rodičovstvo, v ktorej píše: „Najlepšie by bolo, keby sme tieto (slabučké) deti láskyplne uspali s použitím chloroformu, alebo im aplikovali dávku cyankáli.“

K doplneniu eugenocíd sa mal uplatniť aj spôsob „plynovej komory smrti“, no eugenici sa obávali, že americká spoločnosť ešte „nie je pripravená“ na takéto rozsiahle celoštátne riešenie. Niektorí lekári a psychiatrické liečebne aj tak používali smrteľné prostriedky a pasívnu eutanáziu. V istej lincolnskej inštitúcii dávali svojim pacientom piť mlieko pochádzajúce od tuberkulóznych kráv, lebo sa domnievali, že eugenicky silný jedinec bude voči nemu imúnny a ostatných je možné týmto spôsobom vyhubiť. Každoročne takto zomrelo 30-40 % pacientov.

Carrie Buck bola pacientkou psychiatrickej liečebne v štáte Virgínia, ktorú donútili k sterilizácii na základe zákona o rasovej integrite, inšpirovaného eugenikmi. V súvislosti s týmto prípadom v roku 1927 sudca Najvyššieho súdu Oliver Wendell Holmes rozhodol, že štáty majú právo samostatne rozhodovať v rámci tohto zákona o eugenickej sterilizácii a dodal: „Pre celý svet by bolo osožnejšie, keby spoločnosť namiesto vykynoženia zdegenerovaných potomkov týmto veciam predchádzala tak, že tým, ktorí sú zjavne „slabí“, znemožní reprodukovať svoj druh.“

Neskôr vyšlo najavo, že Carrie nebola mentálne postihnutá, ale do ústavu sa dostala preto, lebo bola znásilnená synovcom svojej nevlastnej matky. Po druhej svetovej vojne nacistickí vodcovia na súdnom procese v Norimbergu aj tento rozsudok Amerického najvyššieho súdu uviedli v záujme svojej obhajoby.

Hitlerov ďakovný list

Keď sa eugenika rozšírila v USA, kampane za jej zavedenie začali aj vedci v Nemecku. Aj Hitler študoval americké eugenické zákony a sčasti sa týmto pokúšal o legalizáciu antisemitizmu. Množstvo nasledovníkov získal tým, že svoju ideológiu predstavil ako vedecky podloženú.

V dvadsiatych rokoch 20. storočia nadviazali pracovníci Eugenického Inštitútu Carnegie úzky vzťah s fašistickými vedcami v Nemecku. „S veľkým záujmom som študoval množstvo amerických zákonov, ktoré zabraňujú reprodukcii osôb, ktorých potomkovia budú s najväčšou pravdepodobnosťou bezcennými jedincami, alebo by znamenali nebezpečenstvo pre rasovú banku,“ napísal Hitler nadšene istému americkému autorovi, ktorého knihu o eugenike nazval vo svojom neskoršom Führer liste „Bibliou“.

Počas raných rokov Tretej ríše americkí eugenici vítali Hitlerove plány a považovali ich za ovocie svojej námahy a dlhodobých výskumov. V roku 1934, kedy počet sterilizácií v Nemecku dosiahol mesačne päťtisíc, C. M. Goethe – vedúci kalifornského eugenického výskumu, pri návrate z poznávacej cesty po Nemecku povedal svojmu kolegovi nasledovné: „Možno ťa bude zaujímať, že tvoja práca zohrala obrovskú úlohu v uskutočnení programu novej epochy. Všade som vnímal, že spôsob myslenia intelektuálov, ktorí stoja za Hitlerom, je formovaný americkými myšlienkami. Priateľu, bol by som rád, keby si si do konca svojho života bol vedomý, že tvojím pričinením sa odštartovalo skvelé hnutie, ktoré ovplyvnilo 60 miliónov ľudí.“ V tom istom roku sa istý americký aktivista vyjadril takto: „Nemci nás porazia v našej vlastnej hre!“

Eugenika bola po vojne klasifikovaná ako zločin proti ľudskosti, ako jedna z foriem genocídy.

USA podporovali značnými finančnými prostriedkami zakladanie nemeckých centrálnych eugenických inštitúcií, v ktorých neskôr prevádzali nespočetné množstvo pokusov na Židoch a Rómoch. Rockefellerova nadácia podporovala aj program, na ktorom pracoval Josef Mengele pred jeho odchodom do Osvienčimu. Začiatkom štyridsiatych rokov, kedy nacisti odvliekli zo starobincov a psychiatrických ústavov do plynových komôr niekoľko desiatok tisíc ľudí, tajomník americkej eugenickej spoločnosti povedal: „Kým my sme chodili okolo horúcej kaše, Nemci nazvali veci pravým menom.“

Eugenika bola po vojne klasifikovaná ako zločin proti ľudskosti, ako jedna z foriem genocídy. Bývalý Mengeleho šéf, Otmar Freiherr von Verschuer, riaditeľ nemeckej inštitúcie Rasovej čistky – ktorú podporoval aj Rockefeller – sa predsa len vyhol zodpovednosti a vo svojich výskumoch ďalej pokračoval na munsterskej univerzite pod názvom „humánna genetika“. Zakrátko sa stal celosvetovo uznávaným vedcom, množstvo akadémií rôznych krajín ho prijalo za svojho čestného člena. Keď potom v roku 1969 zahynul pri autonehode, nemeckí nekrológovia nespomenuli jeho nacistickú minulosť. Dnešná vedecká mienka viac-menej ignoruje pôvod humánnej genetiky a nespája ju s nacistickými zločinmi.

Po druhej svetovej vojne sa päť krajín USA – vrátane Kalifornie – verejne ospravedlnilo svojim občanom za prevedenie nútených sterilizácií a iných dehonestujúcich počinov, ktoré uskutočnili v mene eugeniky. Koncom 20. storočia eugenika dosiahla značné výsledky: vedci vyskúmali celú oblasť genómov človeka a úplný genetický obsah vajíčka a spermie. Takto je možné určiť biologickú totožnosť a zaradenie každého jedinca na základe pôvodu a charakteristických čŕt. Nakoľko sa ale stávalo, že na základe genetických testov niekomu odopreli napríklad pracovnú pozíciu alebo poistenie, USA v roku 2003 ako prvé na svete prijali genetický antidiskriminačný zákon. No vo svete genetiky – ale aj mimo neho – sa ešte stále ozývajú hlasy za oslobodenie ľudstva od nežiadúcich jedincov, aby sa tak ľudský rod mohol zdokonaliť.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek